Sviatosť krstu

Krst Ježiša v rieke Jordán.

Krst (starogr. βάπτισμα číta sa baptisma alebo vaptizma) čo v preklade znamená ponorenie do vody. Je to sviatosť, ktorej účinky sú zmytie dedičného hriechu, odpustenie hriechov a zjednotenie sa s Kristom ako ním vykúpené Božie dieťa.

História a pôvod slova krst

Krst dieťaťa ponorením v ruskej pravoslávnej cerkvi v Sankt Peterburgu

Krstný prameň z 5. storočia v Šivte v Negevskej púšti.

Baptistérium pri Bazilike svätého Jána v Lateráne v Ríme s typickým osemuholníkovým pôdorysom.

Slovo "krst" je v slovenčine etymologicky príbuzné so slovom "Kristus". Pôvodina slova Kristus v jazyku Novej zmluvy, kde má aj korene, je z gréckeho Χριστός – pomazaný. Pôvodné slovo pre "krst" v gréčtine je βαπτίζω – ponoriť. V dobách počiatku kresťanstva sa vykonával doslova ponorením do vody, neskôr sa v niektorých cirkvách (napr. v rímskokatolíckej) zmenil na poliatie vodou. Dôvod zmeny bol tiež v tom, že pôvodne sa krstili prevažne dospelí ľudia. Keď sa začali hojnejšie krstiť aj malé deti (novorodenci), začalo sa ustupovať od nevyhnutnosti ponorenia a zaviedla sa možnosť krstiť poliatím vodou.

Krst je v katolíckej, pravoslávnej, anglikánskej a starokatolíckej cirkvi súčasťou kresťanskej iniciácie, ktorá pozostáva z troch sviatostí: krstu, birmovania (myropomazania) a eucharistie.

Katolícka cirkev

Krst (starogr. βάπτισμα číta sa baptizó) je sviatosť iniciácie. Je to prvá sviatosť, bez ktorej nemožno prijať iné sviatosti. Krst je schopný prijať každý dosiaľ nepokrstený človek. „Krstom je človek oslobodený od hriechu, znovuzrodený do nového života, oblečený do Krista a začlenený do Cirkvi.“ Táto sviatosť zmýva dedičný hriech i všetky osobné hriechy (a odpúšťa tresty za ne), dáva mu Božiu milosť, udeľuje teologálne čnosti a dary Ducha Svätého. Bez krstu nikto nevojde do Božieho kráľovstva až na špecifické aspekty: túžba po krste, obetovanie svojho života na znak viery. Krstiť môže biskup, kňaz (v rímskokatolíckej aj diakon) a v nevyhnutnosti každý kresťan (v katolíckej cirkvi dokonca každá osoba s náležitým úmyslom, teda teoreticky aj nekresťan). Krst v Biblii sa často spomína v Novom zákone (Mt 3,6; Mt 3,15; Sk 1,5; Rim 6,3 – 4; Mt 28,19; Mt 3,11; Mar 16,16; Sk 2,38; Ján 3,3 – 5; Ján 3,23; Mar 1,10; Sk 8,38 – 39; Mar 1,4; Rím 6,2 – 4; Tit 3,5; Kol 2,12 – 13)

Udeľovanie krstu v Katolíckej cirkvi

Riadnym vysluhovateľom krstu je diakon, kňaz, alebo biskup. Mimoriadnym vysluhovateľom je každý človek, ktorý má úmysel krstiť. Taký však môže krstiť iba v prípade nebezpečenstva smrti.

Prijímateľom krstu je nepokrstený človek. Krstia sa aj novorodenci. Človek, ktorí už užíva rozum, musí pred prijatím sviatosti krstu absolvovať náležitú prípravu o základoch viery. Počas tejto prípravy sa označuje pojmom „Katechumen“.

Forma udelenia krstu znie:

„(Meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Za tým bezprostredne nasleduje zvolanie: „Otvor náruč, Svätá Cirkev, a objím dieťa, ktoré vo vode znovuzrodil Svätý Duch Boží“

Matériou je svätená voda. Tá sa svätí buď priamo pred obradom krstu, alebo je posvätená pri inej príležitosti (napr. pri Liturgii krstu na Veľkonočnú vigíliu). Voda sa na trikrát leje na hlavu krstenca alebo sa krstenec trikrát ponorí do krstného prameňa, teda sa takto deje vždy po vyrieknutí mien Svätej Trojice: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca (nasleduje 1. poliatie/ponorenie ) i Syna (2. poliatie/ponorenie) i Ducha Svätého (3. poliatie/ponorenie).“

Podmienkou vyslúženia sviatosti krstu je prítomnosť krstného rodiča (v našej oblasti je zvykom mať dvoch krstných rodičov, nie je to však podmienka). Krstný rodič musí mať absolvovaný krst, prvé sväté prijmanie, aj birmovku. Zároveň nesmie byť na neho uvalený žiaden cirkevný trest (exkomunikácia, interdikt) a nesmie viesť verejne hriešny život (napr. konkubinát a pod.)

Krst je možné vysluhovať v rámci sv. omše, alebo pri samostatnom obrade, mimo omše. K sprievodným obradom patrí zrieknutie sa zlého ducha, vyznanie viery, prijatie tzv. svetla Kristovho a symbol Bieleho rúcha (tzv. krstná košielka).

Špeciálne „prípady“ krstu v Katolíckej cirkvi

Krst v prípade nebezpečenstva smrti

V prípade hroziacej smrti môže krstiť prakticky ktokoľvek (aj neveriaci), musí však v sebe vzbudiť vnútorný úmysel udeliť sviatosť krstu. Jedine sám seba nemôže človek pokrstiť. Forma krstu zostáva rovnaká ako v prípade riadného krstu. Ako matéria sa použije akákoľvek voda (z prameňa, z rieky, z mláky), ak nie je prístup k svätenej vode. Dôležité je tiež trojité liatie na hlavu krstenca. Odporúča sa pred udelením sviatosti krstu, aby mimoriadny vysluhovateľ recitoval vyznanie viery.

Krst krvi

V prípade mučenia a smrti kvôli viere v Krista, Cirkev garantuje, že v hodine smrti „sám Kristus zostúpi k človeku a udelí mu krst“. Krstom krvi sú teda „pokrstení“ všetci mučeníci, ktorí zomreli ako nepokrstení, za pevnú vieru v Ježiša Krista. Keďže ovocie sviatosti krstu je odpustenie všetkých hriechov, a aj dočasných trestov za hriechy (tzv. úplné odpustky), Cirkev verí, že človek umučený za vieru v Krista, vstúpi priamo do nebeského kráľovstva.

Krst túžby

Katechumen, ktorý čaká na prijatie sviatosti krstu, ale náhle zomrie, pričom sa snažil žiť život v zhode s evanjeliom, je duchovne pokrstený v okamihu smrti. Krst túžby je založený na vlastnej viere, v prípade nenarodených detí však na viere ich rodičov.

Podmienečný krst

V niektorých prípadoch, keď nie je možné doložiť hodnoverné svedectvo o krste, alebo krst nastal nesprávnou formou (napr. kropením vody a nie liatím), alebo v prípadoch, kedy nie je isté, či je človek pokrstený, môže mu byť udelený tzv. podmienečný krst. Ten sa udeľuje s použitím inej formy:

„M (meno), ak nie si pokrstený, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Krstencovi sa odporúča pred prijatím podmienečného krstu, vykonať podmienečnú sv. spoveď.

Prax východných cirkví

Východné cirkvi si v prevažnej miere ponechali pôvodnú prax krstu ponorením, a to aj pri malých deťoch. Zároveň si ponechali pôvodnú prax udeľovania všetkých troch iniciačných sviatostí spolu – teda krstu, myropomazania (birmovania) a eucharistie. Niektoré východné katolícke cirkvi od krstu ponorením pod vplyvom latinizácie upustili, rovnako ako od spoločného udeľovania troch iniciačných sviatostí, ale dnes sa táto prax obnovuje (napr. v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku) a krst poliatím sa má chápať len ako výnimka.

V minulosti sa okrem toho krstilo prevažne na veľké sviatky, v byzantskom obrade to bolo najmä na Paschu (Veľkú noc), niekedy tiež na Bohozjavenie a Zostúpenie Svätého Ducha, o čom svedčí aj hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, ktorý sa na božskej liturgii spieva namiesto Trisagionu. Najčastejšie sa krstilo na Veľkú sobotu večer počas večierne s liturgiou sv. Bazila Veľkého, konkrétne počas čítania 15 starozákonných čítaní. Krstilo sa mimo chrámu, v baptistériu. Čítania a bohoslužobné texty tejto bohoslužby poukazujú na teologické spojenie krstu a Paschy, ktoré je vo východných cirkvách veľmi silné. V prípade dospelých krstu predchádzalo dlhšie obdobie prípravy, ktoré sa nazýva katechumenát. Dnes sa väčšinou krstia deti zhruba na 40. deň po narodení (tak to predpisuje trebník).

Názory na krst detí

V niektorých kresťanských cirkvách je pravidlom, že sa krstia iba dospelí. Rozdiel je aj v názore, či sa deti krstili v časoch apoštolov alebo nie.

Za krst detí hovorí prax katolíckej, pravoslávnej, starokatolíckej, anglikánskej a niektorých protestantských cirkví (napr. luteránskych). Tiež to dokazuje stať zo Skutkov svätých apoštolov 16, 33: V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci ( aj deti ). Na Východe sa viera nevníma tak striktne racionalisticky, ale skôr ako život v Kristovi a podľa Krista, účasť na živote Cirkvi ako Kristovho tela, ak teda rodičia žijú v Cirkvi (v Kristovi), prirodzenie vierou žije celá rodina a celá rodina má účasť na živote v Kristovi, preto je krst detí vnímaný ako prirodzená záležitosť. Dieťa od mala má účasť na živote Cirkvi a tým rastie jeho viera.

Podľa tých, ktorí odmietajú krst detí (napr. baptisti a iné evanjelikálne a letničné cirkvi) , mal byť človek najskôr rozhodnutý ísť za Kristom, nasledovať jeho učenie a prijať odpustenie hriechov, až potom mohol byť pokrstený. (Marek 16, 16: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.“) Krst bol súčasne verejným vyznaním vnútorného presvedčenia a viery v Krista. V počiatkoch to bolo často vyznaním, ktoré znamenalo podpísanie si ortieľu smrti – kresťanstvo bolo úradmi prenasledované a jeho prívrženci zabíjaní. Neskôr sa začali krstiť i tí, ktorí evanjeliu neuverili a keďže išlo o malé deti, nemluvňatá, ani nemohli. Prax prvej cirkvi bola však iná, ako dokazuje i text zo Skutkov apoštolov: „Ako šli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? ³⁷ [Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, môže sa stať. A (eunuch) odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží.] 38 Nato kázal zastaviť voz a obaja, Filip a eunuch, zostúpili do vody; i pokrstil ho.“

Niektoré cirkvi so sviatosťou krstu v podobe katolíckej cirkvi nesúhlasia. A to hlavne preto, lebo biblické texty vyučujú, že z hriechu bol človek očistený skrze obeť Ježiša Krista jeho krvou. Krst je krokom viery, kedy človek zanecháva svoj starý život a odovzdáva sa kresťanskej viere. Tieto cirkvi tvrdia, že ak by bolo možné očistiť človeka od hriechu krstom, potom obeť Ježiša Krista bola zbytočná, pretože krst poznali už v židovskej kultúre pred ukrižovaním Ježiša Krista . Sviatosť krstu kat. cirkvi tým vraj neguje význam obete Ježiša Krista.

Tieto cirkvi zároveň sa odvolávajú na vyššie zmienený biblický verš o rozhodnutí eunucha pokrstiť sa.( Sk.ap. 8, 36 - 38 ) Do cirkvi by mal človek vstúpiť iba na základe slobodného rozhodnutia. Bez viery krst nemá význam, preto odmietli krstiť novorodencov. Katolícka cirkev sa zase odvoláva na biblický text sk.apoštolov 16,33: V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci.

V učení cirkví ktoré krstia deti sa na základe tohto verša usúdilo, že slovné spojenie " i všetci jeho domáci " zahŕňa aj deti (novorodencov). Avšak niektoré cirkvi nesúhlasia, pretože slovo "domáci" nedokazuje, že domáci boli aj novorodenci.

Cirkvi ktoré krst novorodencov odmietajú však väčšinou schvaľujú krst detí, ale iba v tom prípade, ak je dieťa už schopné sa samostatne rozhodnúť a pochopiť čo daný krst znamená, a tým vstúpiť na cestu kresťanskej viery na základe slobodného rozhodnutia.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sviatosť krstu

Externé odkazy

• Sviatosť krstu^{[nefunkčný odkaz]}
• Katechizmus katolíckej cirkvi - 1. článok - sviatosť Krstu
• Katechizmus.sk
• Dom.rimkat.sk Archivované 2008-09-24 na Wayback Machine
• Grk-secovce.sk Archivované 2008-09-22 na Wayback Machine
• Krst detí nezosobášených rodičov? katnoviny.sk
• Cyril VASIĽ, SJ: Gréckokatolíkom: Krst ponorením (Vatikánsky rozhlas 18. 03. 2007)^{[nefunkčný odkaz]}