Preskočiť na obsah

Violončelo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Violončelo

V iných jazykoch
tal. Violoncello
nem. Violoncello
angl. Cello
franc. Violoncelle
špa. Violonchelo
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej
praxe
Sláčikové nástroje
Podľa spôsobu
vzniku tónu
Chordofóny
Tónový rozsah

Príbuzné nástroje
Zvuková ukážka

Violončelo (skrátene čelo) je sláčikový hudobný nástroj so strunami ladenými v čistých kvintách: C, G, d, a, teda o oktávu nižšie ako viola. Hráč na violončelo sa nazýva violončelista, violončelistka. Violončelá vyrába husliar.

Názov nástroja pochádza z talianskeho slova violoncello, čo znamená malá basová viola. Violončelo sa najviac používa v európskej klasickej hudbe – je neoddeliteľnou súčasťou symfonických, ale aj sláčikových a komorných orchestrov. Mnoho skladateľov (Antonín Dvořák, Bohuslav Martinů, Sergej Prokofiev) zložilo skladby aj pre sólové violončelo. Používa sa taktiež v ostatných žánroch, predovšetkým v populárnej hudbe. Violončelo sa notuje v basovom kľúči, vo vyšších pasážach sa používa tenorový alebo husľový kľúč.

Celé (4/4) violončelo má tieto parametre:

  • Dĺžka trupu: 750 – 760 mm
  • Výška lubov: 111 mm
  • Dĺžka chvejúcich sa strún: 690 mm
  • Priemer strún: 0,8 – 2 mm
  • Dĺžka sláčika: 710 – 730 mm

Violončelo je väčšie než husle a viola, ale menšie ako kontrabas. Pri hraní sa pridržiava medzi kolenami a o zem sa opiera bodcom, ktorý je často zakončený gumovou špičkou zabraňujúcou skĺznutiu nástroja. Tak ako u huslí a violy je horná doska violončela vyrábaná zo smrekového dreva, luby a spodná doska z javorového. Najlacnejšie nástroje mávajú obe dosky vyrobené z laminátu, naopak niektoré moderné čelá sa vyrábajú z plastu vystuženého uhlíkovým vláknom.

Violončelo má prakticky rovnakú stavbu ako husle, pozri stavba huslí. V porovnaní s husľami je dĺžka trupu violončela približne dvojnásobná, výška lubov asi štvornásobná. Tým sa relatívne zosilňuje prvý alikvótny tón, čo má za následok pre čelo typický vrelý tón.

Podobne ako u huslí existujú aj menšie varianty violončiel určené na výučbu detí. Ľudia menšej postavy často používajú sedemosminové (tzv. dámske) čelo, ktoré je o niečo menšie, a tým umožňuje pohodlnejšiu hru pri nízkych polohách.

Violončelo má z rodiny husľových nástrojov (teda tých, ktoré sa vyvinuli z nástroja viola da braccio) najhlbší zvuk. Tieto nástroje sa vyvíjali paralelne s tzv. violovými nástrojmi (odvodené od violy da gamba). Prvé moderné violončelo vyrobil v Cremone v roku 1572 Andrea Amati. Na rozdiel od dnešných nástrojov nemali vtedajšie violončelá bodec (približne do roku 1800) a museli sa držať pevne medzi kolenami; drevená časť barokových sláčikov bola prehnutá von, dnes je u všetkých nástrojov prehnutá dovnútra. Ďalšími významnými výrobcami violončiel sú Gasparo da Salo (1540 – 1609), Giovanni Paolo Maggini (1581 – 1632) a Antonio Stradivari (1644 – 1737).

Zvukové vlastnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Violončelo vydáva bohatý a vrelý zvuk, v niektorých polohách veľmi podobný ľudskému hlasu. Pri hraní vysokých tónov pripomína violu.

Následné charakteristiky jednotlivých strún môžu byť subjektívne, na každého poslucháča môžu pôsobiť rôzne:

  • Struna C je najnižšia a vydáva hlboký basový tón.
  • Struna G má trošku svetlejší a mäkší tón. Veľmi často sa používa v barokových skladbách pri hraní basso continuo.
  • Struna d má tón typický pre violončelo: vrelý, niekedy „nosový“, bohatý na vyššie harmonické frekvencie. Je veľmi často využívaná v sólových skladbách.
  • Struna a vydáva svetlý, útly zvuk a je taktiež hojne využívaná v sólovej hre. Pri vyšších polohách zvuk violončela nápadne pripomína violu.

Violončelo je možné podladiť a pozmeniť tak rozsah nástroja, ako je tomu napr. v Sonáte pre cello sólo Zoltána Kodálya, kde sa struna C podladí o poltón nižšie (na H).

Herná technika

[upraviť | upraviť zdroj]

Violončelo sa o zem opiera bodcom, pridržiava sa medzi kolenami, horná časť zadnej dosky sa opiera o oblasť hrudného koša a krk violončela sa nachádza vedľa hráčovho krku (pričom sa ho nedotýka). Struna C je najbližšie k hráčovi. V minulosti sa považovalo za neslušné, aby hrali ženy na čelo týmto spôsobom, a preto mávali nástroj opretý o zem vedľa oboch nôh.

Herné techniky sú v podstate rovnaké ako u huslí alebo u violy. Pri violončele sa okrem toho používa tzv. palcová poloha, keď palec ľavej ruky drží dve struny, spravidla v úrovni hornej dosky (podobne ako pri barré hmatoch na gitare) a ostatnými prstami hráč stláča jednotlivé struny.

Dôležité diela pre violončelo

[upraviť | upraviť zdroj]

Pre každého čelistu sú najdôležitejšie tieto skladby: David Popper – Hochschüle, Alfredo Piatti – Capriccia, Johann Sebastian Bach – Sólové suity, Joseph Haydn – Koncert C dur a D dur a Antonín Dvořák – Koncert h moll.

Pro viac titulov pozri zoznam skladieb pre violončelo.

Virtuózi a významní violončelisti

[upraviť | upraviť zdroj]

Jacqueline du Pré · Mstislav Leopoldovič Rostropovič · Paul Tortelier · Boris Pergamenščikov · Pablo Casals · Domenico Gabrielli · Luigi Boccherini · Pierre Fournier · Misha Maisky · Yo-Yo Ma · Janos Starker · Truls Mørk · Apocalyptica David Popper · Jan Škrdlík · Miloš Sádlo · Michaela Fukačová · Josef Chuchro · Daniel Veis · Jiří Hošek · Miroslav Petráš · Vladan Kočí · Jiří Bárta · František Brikcius · Josef Krečmer · Tomáš Jamník · Marek Štryncl · Stjepan Hauser

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Violončelo