Gordon Cooper

Gordon Cooper
astronaut NASA
Gordon Cooper v roku 1962
Stav	zosnulý
Narodenie	6. marec 1927 Shawnee, Oklahoma, USA
Úmrtie	4. október 2004 (77 rokov) Ventura, Kalifornia, USA
Iné zamestnanie	skúšobný pilot
Hodnosť	plukovník, USAF
Čas vo vesmíre	9 dní, 9 hodín, 14 minút
Kozmonaut od	9. apríla 1959
Misie	Mercury-Atlas 9, Gemini 5
Znaky misií
Kozmonaut do	31. júla 1970
Kozmonautický portál  Biografický portál

Leroy Gordon „Gordo“ Cooper, Jr. (* 6. marec 1927, Shawnee – † 4. október 2004, Ventura) bol americký astronaut, skúšobný pilot, letecký inžinier a pilot Vzdušných síl USA. Bol najmladší z pôvodnej sedmičky astronautov programu Mercury, prvého amerického pilotovaného vesmírneho programu. Lietať sa naučil už ako dieťa a po službe v americkej námornej pechote počas druhej svetovej vojny bol v roku 1949 prijatý do amerického letectva. Potom slúžil ako stíhací pilot a v roku 1956 sa kvalifikoval na skúšobného pilota a v roku 1959 bol vybraný za astronauta NASA.

V roku 1963 pilotoval najdlhší a posledný kozmický let programu Mercury, Mercury-Atlas 9. Počas tejto 34-hodinovej misie sa stal prvým Američanom, ktorý strávil vo vesmíre celý deň, prvým, ktorý vo vesmíre spal, a na dlhý čas posledným Američanom, ktorý odštartoval na sólový kozmický let. Napriek sérii vážnych porúch kozmickej lode sa mu let podarilo úspešne dokončiť pomocou manuálneho riadenia, pričom svoju loď, ktorú pomenoval Faith 7, doviedol na pristátie len 4 míle (6,4 km) od hliadkujúcej lietadlovej lode. Cooper sa stal prvým astronautom, ktorý uskutočnil druhý orbitálny let, keď v roku 1965 letel ako veliaci pilot misie Gemini V. Spolu s pilotom Petom Conradom vytvoril vtedy rekord v dĺžke kozmického letu s ľudskou posádkou, keď za 190 hodín a 56 minút – čo je necelých osem dní – preletel 3 257 652 míľ (5 242 682 km) a ukázal, že astronauti môžu prežiť vo vesmíre tak dlho, ako je potrebné na cestu zo Zeme na Mesiac a späť.

Cooper rád pretekal s autami a rýchlymi člnmi a v roku 1964 sa zúčastnil pretekov lodí Salton City 500 míľ (800 km) o 28 000 dolárov a v roku 1965 pretekov Southwest Championship Drag Boat. V roku 1967 pretekal na Orange Bowl Regatta s hasičom Redom Adairom. V roku 1968 sa prihlásil do pretekov 24 Hours of Daytona, ale vedenie NASA mu nariadilo odstúpiť kvôli nebezpečenstvu. Potom, čo slúžil ako záložný veliteľ misie Apollo 10, ho nahradil Alan Shepard a v roku 1970 odišiel z NASA aj vojenského letectva v hodnosti plukovníka (colonel).

Život

Mladosť a vzdelanie

Leroy Gordon Cooper, Jr. sa narodil 6. marca 1927 v meste Shawnee v americkom štáte Oklahoma ako jediné dieťa Leroya Gordona Coopera, Sr. a jeho manželky Hattie Lee Cooperovej (rodenej Herdovej). Jeho matka bola učiteľka. Otec počas prvej svetovej vojny narukoval do amerického námorníctva (U.S. Navy) a slúžil na prezidentskej jachte USS Mayflower. Po vojne si dokončil stredoškolské vzdelanie; Hattie Lee bola jednou z jeho učiteliek, hoci bola od neho staršia len o dva roky. Vstúpil do Národnej gardy štátu Oklahoma a lietal na dvojplošníkoch Curtiss JN-4 Jenny napriek tomu, že formálne nikdy nemal vojenský pilotný výcvik. Vyštudoval vysokú školu a právo a stal sa štátnym okresným sudcom. Počas druhej svetovej vojny bol povolaný do aktívnej služby a slúžil v Tichomorí na vojenskej justícii a prokuratúre (Judge Advocate General’s Corps). Po vojne sa v roku 1947 presunul k Vzdušným silám USA (U.S. Air Force) a slúžil na Hickamovej základni na ostrove Oahu na Havajských ostrovoch. Z vojenského letectva odišiel v roku 1957 v hodnosti plukovníka (colonel).

Mladý Leroy vychodil základnú (Jefferson Elementary School) v rodnom meste a začal tu chodiť aj na strednú školu (Shawnee High School). Na strednej bol vo futbalovom a bežeckom tíme. V poslednom ročníku strednej školy hral na pozícii halfback na štátnom futbalovom šampionáte. Bol tiež aktívnym skautom v organizácii Boy Scouts of America, pričom sa mu podarilo dosiahnuť druhú najvyššiu hodnosť, Life Scout. Jeho rodičia vlastnili dvojplošník Command-Aire 3C3 a pod vplyvom otca sa naučil lietať už v mladom veku. Prvý samostatný let neoficiálne uskutočnil už keď mal 12 rokov. V 16 rokoch získal na lietadle Piper J-3 Cub preukaz pilota. Keď otca povolali späť do služby, rodina sa presťahovala do Murray v Kentucky, a Leroy tu v júni 1945 dokončil strednú školu.

Keď sa Cooper dozvedel, že letecké školy armády (U.S. Army) a námorníctva už neprijímajú žiadnych kandidátov, prihlásil sa do Zboru námornej pechoty USA (U.S. Marine Corps). Hneď po skončení strednej školy odišiel na Parris Island, ale druhá svetová vojna sa skončila skôr, než ho mohli poslať do bojov. Potom bol pridelený do Naval Academy Preparatory School ako náhradník kandidáta na štúdium na United States Naval Academy v Annapolise v štáte Maryland, ale nakoniec prijali hlavného kandidáta a Coopera pridelili do strážnej služby vo Washingtone, D. C. Keď ho v roku 1946 prepustili z námornej pechoty, slúžil v čestnej stráži prezidenta USA.

Potom odišiel na Havajské ostrovy k rodičom, kde začal študovať na University of Hawaii a kúpil si lietadlo J-3 Cub. Tu v miestnom aeroklube stretol svoju prvú ženu, Trudy B. Olsonovú (1927 – 1994) zo Seattlu. Aktívne sa venovala lietaniu a neskôr sa stala jedinou manželkou astronauta programu Mercury, ktorá mala licenciu súkromného pilota. Vzali sa 29. augusta 1947 v Honolulu, keď obaja mali 20 rokov. Narodili sa im dve dcéry.

Vojenská služba

Na univerzite bol Cooper aktívny v programe odbornej prípravy pre dôstojníkov (Reserve Officers’ Training Corps), vďaka čomu bol v júni 1949 vymenovaný za podporučíka (second lieutenant) americkej armády. V septembri 1949 sa mu podarilo prejsť k vojenskému letectvu. Letecký výcvik absolvoval na Perrinovej základni v Texase a Williamsovej základni v Arizone na lietadlách T-6 Texan.

Po absolvovaní leteckého výcviku v roku 1950 ho poslali na základňu Landstuhl vo vtedajšom Západnom Nemecku, kde štyri roky lietal na stíhačkách F-84 Thunderjet a F-86 Sabre. Stal sa veliteľom roja (flight commander) u 525. stíhacej-bombardovacej letky (525th Fighter-Bomber Squadron). V Nemecku navštevoval európsku nadstavbu University of Maryland. V roku 1954 sa vrátil naspäť do USA a dva roky študoval na Air Force Institute of Technology (AFIT) na Wrightových-Pattersonovej základni neďaleko mesta Dayton v štáte Ohio. Dňa 28. augusta 1956 získal titul bakalár vied (Bachelor of Science) v leteckom inžinierstve.

Počas štúdia na AFIT sa Cooper zoznámil s Gusom Grissomom, kolegom z vojenského letectva, a stali sa z nich dobrí kamaráti. Pri štarte z Lowry Field 23. júna 1956 sa im stala nehoda, keď cvičné prúdové lietadlo Lockheed T-33, ktoré pilotoval Cooper, náhle stratilo výkon. Prerušil vzlet, ale podvozok sa zlomil a lietadlo sa 2 000 stôp (610 m) nepravidelne šmýkalo a havarovalo na konci vzletovej a pristávacej dráhy, pričom vybuchlo v plameňoch. Cooper a Grissom vyviazli bez zranení, hoci lietadlo bolo úplne zničené.

V roku 1956 Cooper a Grissom absolvovali USAF Experimental Flight Test Pilot School (trieda 56D) na Edwardsovej základni v Kalifornii. Po jej úspešnom absolvovaní Coopera pridelili ku Flight Test Engineering Division, kde slúžil ako skúšobný pilot a projektový manažér testovania lietadiel F-102A a F-106B. Lietal aj na lietadlách T-28, T-37, F-86, F-100 a F-104. Kým opustil Edwardsovu základňu, mal nalietaných vyše 2 000 hodín, z toho 1 600 hodín na prúdových lietadlách.

Lety do vesmíru

V roku 1959 sa dostal medzi letcov vybraných pre vesmírny program ako budúci astronauti. Stal sa najmladším z prvej sedmičky astronautov programu Mercury. Slúžil ako komunikátor (CAPCOM) pri Shepardovom suborbitálnom lete Mercury-Redstone 3 v máji 1961 a tiež Carpenterovom orbitálnom lete Mercury-Atlas 7 o rok neskôr. Potom slúžil ako náhradník Waltera Schirru pre let Mercury-Atlas 8. Dňa 14. novembra 1962 NASA informovala verejnosť, že na misiu Mercury-Atlas 9 poletí astronaut Gordon Cooper a jeho náhradníkom bude Alan Shepard.

Cooper tak do vesmíru prvýkrát odštartoval 15. mája 1963 v kozmickej lodi Faith 7 pri misii Mercury-Atlas 9, pričom sa stal šiestym Američanom vo vesmíre. Hlavným cieľom Cooperovho letu bolo zistiť vplyv dlhodobého stavu beztiaže na astronauta, oceniť jeho pracovnú schopnosť a overiť modifikovanú loď. Cooper sledoval pozemný svetelný zdroj a vypustenú guľu so zábleskovým majákom. Overovala sa možnosť použitia svetelných zdrojov na Zemi a vo veľkých výškach ako východiskových bodov pre navigačné systémy kozmickej lode na strednom a záverečnom úseku jej zostupu do atmosféry. Astronaut tiež meral aerodynamický odpor kabíny a teplotu vo vnútri lode. Cooperov let sprevádzalo viacero technických problémov a systémy lode Mercury sa zaťažovali za hranice svojich možností. Napriek tomu misia skončila úspešne. Kozmická loď pristála 16. mája pomocou padáku na hladine Tichého oceánu.

Na druhý kozmický let bol oficiálne nominovaný 8. februára 1965. Stal sa veliteľom misie Gemini V. Dňa 21. augusta 1965 vyštartoval spolu s pilotom Petom Conradom k dlhodobému letu. Po dosiahnutí obežnej dráhy astronauti vyskúšali ovládanie lode. Pri druhom oblete vypustili subsatelit REP s hmotnosťou 34 kg, ku ktorému sa mali neskôr priblížiť, čo sa im však nepodarilo. Manévrovanie, ktoré malo overiť navigačný systém pre budúce spojenie dvoch lodí na obežnej dráhe, vyskúšali priblížením sa k fiktívnej lodi „Phantom Agena“, ktorej dráhu určil počítač. Zvyšok letu astronauti strávili fotografovaním pre ministerstvo obrany, pričom fotili štarty rakiet Titan II a Minuteman-I, a vopred pripravené obrazce v Austrálii a Texase, aby sa overili rozlišovacie schopnosti družicových snímok. Zaoberali sa aj astronomickým pozorovaním, pomocou spektrografu skúmali mraky, pre mexickú vládu fotografovali odľahlé horské oblasti Mexika. Podarilo sa im nadviazať rádiové spojenie s podmorskou stanicou SEALAB II, ktorá bola v tom čase v hĺbke 62 m pod hladinou Tichého oceánu pri pobreží Kalifornie. Kozmická loď Gemini 5 v poriadku pristála 29. augusta pomocou padáku na hladine Atlantiku.

Po letoch

Dňa 27. júna 1966 bol určený za veliteľa záložnej posádky misie Gemini XII, posledného letu programu Gemini. Od roku 1967 bol vedúcim oddelenia Apollo Applications Program v oddiele astronautov (Chief of the Apollo Applications Program Branch of the Astronaut Office). S touto úlohou ale nebol príliš spokojný. Spolupráca s vedcami sa mu priečila, a tak sa radšej venoval pretekárskym autám a rýchlym člnom. V roku 1968 však prešiel do programu Apollo a 13. novembra bol vymenovaný za veliteľa záložnej posádky Apolla 10. Očakával tak let na Mesiac s Apollom 13. Cooper ale v úlohe veliteľa záložnej posádky Apolla 10 podľa riaditeľa operácií letových posádok Deka Slaytona nepresvedčil. Často bol namiesto učební a simulátorov v garážach, kde si opravoval pretekárske autá, s ktorými sa potom účastnil rôznych pretekov. Coopera tak nahradil Alan Shepard, ktorý dostal možnosť zostaviť si posádku podľa svojho úsudku. Sklamaný Cooper potom ešte nejaký čas pôsobil ako Slaytonov asistent a v roku 1970 v tichosti opustil NASA aj vojenské letectvo.

Na Floride založil Gordon Cooper Associated. V roku 1978 sa stal viceprezidentom výskumu a vývoja spoločnosti WED Enterprisec v Glendale v Kalifornii. Zamestnanie za svoj život zmenil viac ako 20 krát. Rozviedol sa a krátko potom sa oženil so Suzan Taylorovou, s ktorou mal ešte dve dcéry. Zaujímal sa tiež o paranormálne javy. Tvrdil, že od začiatku päťdesiatych rokov, keď pôsobil ako pilot v Nemecku, videl záhadné lietajúce objekty. Ďalšie podivné zelenkasté objekty s červenou žiarou uvidel 16. mája 1963 počas 15. obletu Zeme v kozmickej lodi Faith 7. Jav zaregistrovala aj pozemná sledovacia stanica Muchea pri Perthe v Austrálii. Hoci odborníci dospeli k záveru, že to bola polárna žiara, Cooper bol presvedčený, že videl UFO. Odvtedy bol tento astronaut veľkým zástancom UFO. V novembri 1978, kedy sa o tejto problematike diskutovalo na pôde OSN, tam poslal list, v ktorom tvrdil, že hviezdolety s cudzími návštevníkmi, ktorí sú technicky oveľa vyspelejší ako my, navštevujú Zem. Neskôr to ešte viackrát zopakoval, až sa začali jeho svedectvom oháňať pravoverní ufológovia. Tvrdil tiež, že NASA škrtá v záznamoch rozhovorov medzi riadiacim strediskom a astronautmi zmienky o UFO a iných neznámych objektoch. V roku 2000 vyšla jeho autobiografia Leap of Faith: An Astronaut’s Journey Into the Unknown (Zlom dôvery: Astronautova cesta do neznáma), kde tejto otázke venuje celú jednu kapitolu. Kritizuje zvyk amerických vládnych miest všetko utajiť. Vláda sa podľa neho pokúša utajiť všetky informácie o UFO už od štyridsiatych rokov. Zástancovia existencie UFO Coopera obľubovali, pretože v ňom našli niekoho, kto patril k NASA a navyše sám letel do vesmíru. Gordon Cooper zomrel 4. októbra 2004 vo veku 77 rokov vo svojom dome vo Venture v Kalifornii po zlyhaní srdca.

Galéria

• 
  Oficiálny portrét z roku 1959
• 
  Oficiálny portrét z roku 1960
• 
  Oficiálny portrét Gordona Coopera v skafandri Mercury, 14. december 1962
• 
  Oficiálny portrét z roku 1963
• 
  Cooper pózuje na krídle svojho vlastného lietadla Beechcraft Bonanza, 1963
• 
  Cooper pózuje počas predletových príprav pred hangárom S na Cape Canaveral
• 
  Cooper v kokpite lietadla TF-102
• 
  Cooper začína svoju cestu k štartovacej rampe v deň štartu misie Mercury-Atlas 9, 15. máj 1963
• 
  Cooper nastupuje do kabíny kozmickej lode Faith 7
• 
  Záber z televíznej kamery na Coopera v lodi Faith 7 počas 17. obletu Zeme
• 
  Vyčerpaný ale spokojný Cooper na lietadlovej lodi USS Kearsarge po lete Mercury-Atlas 9
• 
  Oficiálny portrét z roku 1964
• 
  Hlavná posádka letu Gemini V – Pete Conrad (vľavo) a Gordon Cooper (vpravo)
• 
  Veliaci pilot Gordon Cooper v deň štartu misie Gemini V
• 
  Cooper (v popredí) a Conrad v kozmickej lodi Gemini 5 čakajú na štart, 21. august 1965
• 
  Cooperova manželka Trudy s ich dvomi dcérami Cam a Jan sledujú štart misie Gemini V
• 
  Záložná posádka letu Apollo 10 – Gordon Cooper (vľavo), Edgar Mitchell (v strede) a Donn Eisele (vpravo)
• 
  Cooper v roku 2004

Literatúra

• BURGESS, Colin. Selecting the Mercury Seven (The Search for America’s First Astronauts). New York; Londýn : Springer Science & Business Media, 2011. 371 s. ISBN 978-1-4419-8405-0.
• BURGESS, Colin. Faith 7 (L. Gordon Cooper, Jr., and the Final Mercury Mission). New York; Londýn : Springer, 2016. 291 s. ISBN 978-3-319-30563-9.
• COOPER, Gordon; HENDERSON, Bruce. Leap of Faith (An Astronaut’s Journey Into the Unknown). New York : HarperCollins, 2000. 288 s. ISBN 978-0-06-019416-1.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gordon Cooper

Externé odkazy

• Gordon Cooper na stránkach NASA (po anglicky)
• Oficiálny životopis na stránkach NASA (po anglicky)
• Gordon Cooper na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Remembering 'Gordo' Archivované 2020-05-17 na Wayback Machine (po anglicky)
• Gordon Cooper v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Gordon Cooper na stránkach kozmo-data.sk (po slovensky)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gordon Cooper na anglickej Wikipédii.