Elvis Presley

Elvis Presley
Elvis Presley v roku 1958
Základné informácie
Rodné meno	Elvis Aaron Presley
Umelecké mená	Elvis, The King, The King of Rock 'n' Roll, Elvis the Pelvis, The Hillbilly Cat
Narodenie	8. január 1935 Tupelo, Mississippi, USA
Úmrtie	16. august 1977 (42 rokov) Memphis, Tennessee, USA
Pôsobenie	spevák, herec
Žáner	rock & roll, pop, rockabilly, blues, gospel, R&B
Hrá na nástrojoch	spev, gitara, klavír
Typ hlasu	barytón (D2-C♯5)
Roky pôsob.	1954 – 1977
Vydavateľstvá	Sun, RCA Victor
Webstránka	Elvis.com
Hudobný portál  Biografický portál

Elvis Aaron Presley, známy ako Elvis Presley (* 8. január 1935, Tupelo, Mississippi, USA – † 16. august 1977, Memphis, Tennessee) bol americký spevák a herec. Je považovaný za „Kráľa rokenrolu“ a za jednu z najvýznamnejších osobností kultúry 20. storočia.

Elvis Presley sa narodil v meste Tupelo, v štáte Mississippi. Do Memphisu v štáte Tennessee sa s rodinou presťahovali, keď mal Elvis 13 rokov. Hudobná kariéra Elvisa Presleyiho začala v roku 1954, potom ako spolu s producentom Samom Phillipsom urobili nahrávky vo vydavateľstve Sun Records. Philipsovým zámerom bolo predviesť širšiemu publiku hudobné štýly inšpirované afroamerickou hudbou. Presley hrajúci na rytmickú akustickú gitaru spolu s gitaristom Scottym Moorem a basgitaristom Billom Blackom boli pioniermi štýlu rockabilly, t.j. zrýchlenej verzii spojenia dôraznej rytmiky country music a rhythm and blues. V roku 1955 sa Presleyova sprievodná kapela doplnila o D. J. Fontanu, čím sa toto hudobné kvarteto skompletizovalo. Vydavateľstvo RCA Victor im zabezpečilo zastupovanie Colonelom Tomom Parkerom, ktorý potom riadil Elvisovu hudobnú kariéru viac ako dve desaťročia. Presleyho prvý singel, ktorý mu vydali v RCA Records, „Heartbreak Hotel“, vyšiel v januári 1956 sa stal v Spojených štátoch hitom číslo jeden. Do roka firma RCA predala Elvisovi Presleyovi desať miliónov singlov. Vďaka sérii úspešných vystúpení v televíznej sieti a nahrávkam, ktoré sa dostali na vrchol hitparád, sa Presley stal vedúcou postavou novo spopularizovaného zvuku rock and rollu, ktorý sprevádzala jeho štýl prezentácie a popularizácia vtedy marginalizovaného zvuku Afroamerickej hudby. V tom období bol Elvis americkou populáciou bielej pleti považovaný za hrozbu pre morálku vtedajšej mládeže.

V novembri roku 1956 mal Elvis Presley svoj herecký debut vo filme Love Me Tender. V roku 1958 bol povolaný do vojenskej služby a o dva roky neskôr niektorými zo svojich komerčne najúspešnejších diel znovuobnovil svoju nahrávaciu kariéru. Presley pod vedením Parkera usporiadal niekoľko koncertov. V 60. rokoch sa venoval tvorbe hollywoodskych filmov a produkcii soundtrackových albumov, z ktorých sa väčšina stretla s posmešnými reakciami kritiky. Medzi jeho najznámejšie filmy patrili Jailhouse Rock (1957), Blue Hawaii (1961) a Viva Las Vegas (1964). V roku 1968 sa po sedemročnej prestávke vrátil na koncertné pódium v dobre prijatom televíznom comebackovom špeciáli Elvis. Týmto úspechom si vyslúžil predĺžené na vysoko ziskovo rentabilné turné a angažmán v Las Vegas. V roku 1973 mal Elvis Presley koncert, Aloha from Hawai. Bolo to prvé takéto predstavenie sólového umelca, ktoré bolo odvysielané do celého sveta. Roky zneužívania liekov na predpis a nezdravé stravovacie návyky však vážne ohrozili jeho zdravie. V roku 1977 Elvis Presley na svojom panstve Graceland vo veku 42 rokov náhle zomrel.

S celosvetovým predajom zhruba 500 miliónov nahrávok patrí Elvis Presley medzi najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias. Komerčne uspel vo viacerých hudobných žánroch vrátane tradičnej populárnej hudby, country, rhythm & blues, adult contemporary a gospelu. Získal tri ceny Grammy, ako 36-ročný dostal cenu Grammy za celoživotný prínos a je uvedený do viac ako dvadsať siení slávy. Elvis Presley je držiteľom viacerých rekordov: RIAA jeho albumy zo všetkých umelcov najviackrát cerifikovala na Zlato a Platinu a má aj najviac albumov v rebríčku Billboard 200. Elvis Presley má najviac albumov na prvej priečke britského rebríčka UK Albums Chart a aj najviac singlov v ich rebríčku UK Singles Chart. V roku 2018 bolo Elvisovi Presleyimu prezidentom USA posmrtne udelené ocenenie Presidential Medal of Freedom.

Životopis

1935–1953: mladosť

Presleyov rodný dom v Tupele, Mississippi

Presleyovi rodičia

Elvis Aaron Presley sa narodil 8. januára 1935 v Tupele v štáte Mississippi Vernonovi (1916 – 1979) a Gladys Love (rod. Smithová; 1912 – 1958) Presleyovcom. Asi 35 minút pred Elvisom sa narodilo jeho mŕtve dvojča, Jesse Garon. Presley s oboma rodičmi, no najmä s matkou, dobre vychádzal. Rodina navštevovala kostol letničného kresťanského hnutia, Assembly of God, kde mladý Elvis získaval svoju počiatočnú hudobnú inšpiráciu. Vernon často striedal zamestnanie, rodina nemala dostatok prostriedkov a často sa musela spoliehať na susedov, či na vládnu potravinovú pomoc. V roku 1938 prišli o dom po tom, čo bol Vernon usvedčený z pozmeňovania šeku a uväznený na osem mesiacov.

V septembri 1941 nastúpil Presley do prvej triedy na základnú školu, East Tupelo Consolidated, kde ho učitelia považovali skôr za „priemerného žiaka“. Svoje prvé verejné vystúpenie mal ako desaťročný, dňa 3. októbra 1945, na speváckej súťaži Mississippi-Alabama Fair and Dairy Show, Spieval na nej pieseň amerického country speváka Reda Foleya, „Old Shep", a obsadil s ňou piate miesto. O niekoľko mesiacov neskôr dostal Elvis Presley k narodeninám svoju prvú gitaru. Hodiny cvičenia hry na gitare dostával od dvoch strýkov a pastora v ich kostole. Presley to komentoval slovami: „Vzal som gitaru a sledoval som ľudí a naučil som sa trochu hrať. Ale nikdy by som nespieval na verejnosti. Bolo to kvôli tomu, lebo som bol veľmi hanblivý."

V septembri 1946 nastúpil Presley do šiestej triedy do novej školy v Milam. Nasledujúci rok začal v škole spievať a hrať na gitare. Často si ho doberali ako „odcudzené decko“, ktoré hralo hillbilly music. Hillbilly je termín pre ľudí, ktorí žijú vo vidieckych, horských oblastiach Spojených štátov. Presley bol fanušikom Mississippi Slima, speváka hillbilly, ktorý mal koncom 40. rokov v Tupele v rádii WELO rozhlasovú reláciu a nahrával u Tennessee Records. Slimov mladší brat, jeden z Presleyho spolužiakov, Elvisa opisoval ako „blázna do hudby“. Od Slima sa Presley učil akordové techniky. Keď mal jeho chránenec 12 rokov, Slim mu naplánoval dve vystúpenia. Na prvom z nich kvôli tréme Elvis nevystúpil, odvahu nabral na druhé, ktoré sa konalo na nasledujúci týždeň.

V novembri 1948 sa rodina Presleyovcov presťahovala do Memphisu v štáte Tennessee. Elvis sa zapísal na Gymnázium L. C. Humesa. V ôsmom ročníku dostal z hudobnej výchovy C. Keď mu učiteľ hudby povedal, že na spev nemá talent, zobral si gitaru a zaspieval vtedajší hit „Keep Them Cold Icy Fingers Off Me“. Zvyčajne býval dosť plachý na to, aby otvorene vystupoval a občas ho spolužiaci šikanovali za to, že je „mamičkin chlapec“. V roku 1950 začal Elvis na gitare cvičiť pod vedením jeho suseda, o dva roky staršieho amerického hudobníka Lee Densona. Spolu s tromi ďalšími chlapcami, medzi ktorými boli aj dvaja budúci priekopníci žánru rockabilly, bratia Dorsey a Johnny Burnettovci, v tom čase založili voľné hudobné zoskupenie.

Počas svojej mladosti začal Presley vynikať medzi svojimi spolužiakmi hlavne svojou výstrednosťou. Nechal si narásť bokombrady a upravoval si vlasy. Často sa vyskytoval na Beale Street, na významnom mieste v histórii Memphisu, ktoré bolo srdcom prosperujúcej miestnej bluesovej scény. Elvis bol obdivovateľom divokého, honosného oblečenia od firmy Lansky Brothers. V poslednom ročníku strednej školy sa obliekal len do šiat od tejto značky. Podľa vlastných slov, v škole veľmi populárny nebol. Vždy, keď sa snažil na seba ako hudobník upozorniť, skončilo to prepadákom. V roku 1953 ho prihlásili do talentovej speváckej šou, ktorú pravidelne usporiadala jeho stredná škola a vystúpil na nej s piesňou „Till I Waltz Again with You“ od popovej speváčky Teresy Brewerovej. Po tomto výstupe mal úspech, ktorý mu v škole a v jeho okolí napravilo reputáciu. Sám bol prekvapený z toho, akým sa stal zrazu populárnym.

Presley, ktorý nevedel čítať noty, hrával podľa ucha. Navštevoval americké obchody s gramofónovými platňami, v ktorých boli jukeboxy s posluchovými kabínkami. Poznal všetky piesne amerického speváka Hanka Snowa a miloval nahrávky aj iných country spevákov ako bol Roy Acuff, Ernest Tubb, Ted Daffan, Jimmie Rodgers, Jimmie Davis a Bob Wills. Na Elvisov baladický prednes mal najväčší vplyv južanský gospelový spevák, Jake Hess, ktorý bol jedným z jeho obľúbených interpretov. Presley bol pravidelným členom publika v centre mesta na každý mesiac konajúcej sa akcii All-Night Singings, kde mnohé z bielych gospelových skupín, ktoré vystupovali, odrážali vplyv afroamerických spirituálov. Počúval regionálne rozhlasové stanice, ako bola napríklad WDIA, ktoré hrali to, čo sa vtedy nazývalo „race records“: spirituály, blues a vtedy moderné synkopické zdôraznenie „off“ beatu, backbeat-heavy rhythm and blues. Ako niektorí jeho súčasníci, mohol navštevovať bluesové podniky iba počas nocí, ktoré boli určené výlučne pre biele publikum. Mnohé z jeho budúcich nahrávok boli inšpirované miestnymi afroamerickými hudobníkmi ako boli Arthur Crudup a Rufus Thomas. B.B. King B.B. King si spomínal, že Elvisa Presleyho poznal ešte predtým, ako bol populárny. Obaja spolu často chodili na Beale Street. V čase, keď v júni 1953 absolvoval strednú školu, sa Presley rozhodol, že si hudbu vyberie ako svoju budúcnosť.

1953–1956: prvé nahrávky

Sam Phillips a Sun Records

Elvis Presley na prezentačnej fotografii pre vydavateľstvo Sun Records (1954)

V auguste 1953 sa Elvis Presley nahlásil do Memphis Recording Service, spoločnosti ktorú mal Sam Phillips ešte predtým, ako založil hudobné vydavateľstvo Sun Records. Elvis si chcel zaplatiť za čas v štúdiu, kde chcel nahrať obojstranný acetátový disk so skladbami: „My Happiness“ a „That's When Your Heartaches Begin“. Neskôr tvrdil, že vyrobiť nahrávky chcel ako darček k narodeninám pre svoju matku a zaujímalo ho aj to, ako by mohol „znieť jeho spev“. Životopisec Peter Guralnick hovorí, že Presley si vybral Sun v nádeji, že na seba takto upozorní. V januári 1954 Presley nahral v Sun ďalší disk, na ktorom boli piesne „I'll Never Stand in Your Way“ a „It Wouldn't Be the Same Without You“, ale opäť z toho nebolo nič. Krátko nato neuspel na konkurze do miestneho vokálneho kvarteta The Songfellows a ani ďalší konkurz, do skupiny Eddieho Bonda, nebol pre neho úspešný.

Medzitým Phillips intenzívne hľadal niekoho, kto by mohol širšiemu publiku predviesť zvuk černošských hudobníkov, na ktorých sa v spoločnosti Sun zameral. V júni získal demonahrávku od Jimmyho Sweeneyho, na ktorej bola balada „Without You“, o ktorej si pomyslel, že by mohla byť pre Presleya vhodná. Elvis, ktorý mal vtedy sotva osemnásť rokov ale v štúdiu veľmi nepresvedčil. Aj napriek tomu Phillips požiadal Presleyho, aby zaspieval iné piesne. Ovplyvnený tým, čo počul, napokon prizval dvoch miestnych hudobníkov, gitaristu Winfielda „Scottyho“ Moora a basgitaristu Billa Blacka, aby prišli spolu s Presleym na nahrávanie. Nahrávanie, ktoré sa konalo večer až do neskorej noci dňa 5. júla, sa napokon ukázalo ako úplne neproduktívne. Keď sa všetci už chystali predčasne všetko ukončiť a ísť domov, Presley zaspieval bluesovú pieseň z roku 1946 od Arthura Crudupa, „That's All Right“. Moore na to spomína slovami: „Zrazu Elvis začal spievať tú pieseň, skákať okolo a šialiť sa ako blázon a potom Bill vzal basu a tiež sa začal správať ako blázon a aj ja som s nimi začal hrať." Phillips to rýchlo začal nahrávať, lebo práve toto bol ten zvuk, ktorý hľadal. O tri dni neskôr zahral vo svojej šou Red, Hot and Blue pieseň „That's All Right“ populárny diskdžokej z Memphisu Dewey Phillips (nebol so Samom Phillipsom príbuzný). Záujem poslucháčov spôsobil, že Phillips si nahrávku púšťal opakovane počas zvyšných dvoch hodín svojej show. Pri rozhovore s Presleym vo vysielaní sa ho Phillips spýtal, akú strednú školu navštevoval a chcel od neho, aby pre mnohých volajúcich, ktorý si mysleli, že je černoch, objasnil aj akú má farbu pleti. Počas niekoľkých nasledujúcich dní trio nahralo bluegrassovú pieseň Billa Monroea, „Blue Moon of Kentucky“, opäť v osobitom štýle a s použitím echo efektu, ktorý Sam Phillips nazval „slapback“. V zápätí vyšiel aj singel s „That's All Right“ na strane A a „Blue Moon of Kentucky“ na zadnej strane B.

Prvé koncertné vystúpenia

Hudobné trio spolu prvýkrát verejne hralo dňa 17. júla 1954 v klube Bon Air. Neskôr v tom istom mesiaci sa predstavili na pódiu na amfiteátri Overton Park Shell ako predkapela Slima Whitmana. Tam Elvis premiérovo spropagoval „Gumené nohy“, svoj typický pódiový tanečný pohyb. Kombinácia jeho silnej odozvy na rytmus a nervozita viedla Presleyho k tomu, že počas vystúpenia triasol nohami. Tento pohyb zdôrazňovali široké nohavice a spôsobilo to aj, že mladé dievčatá v publiku začali kričať. Moore na to spomínal: „Počas inštrumentálnych partov Elvis cúval od mikrofónu, hral na gitaru, triasol sa a dav sa z toho išiel zblázniť.“

Skoro potom Moore a Black opustili svoju pôvodnú kapelu, aby mohli pravidelne hrať s Presleym a diskdžokej/promotér, Bob Neal, sa stal ich manažérom. Od augusta do októbra často hrávali v klube Eagle's Nest, ktorý bol tanečným miestom v meste Memphis. Keď Presley hral, ​​tínedžeri vybehli z bazéna, aby zaplnili klub a potom znova odišli k bazénu, keď opäť hrala domáca westernová swingová kapela. Elvisove sebavedomie na pódiu stúpalo. Podľa Moora „jeho pohyb bol prirodzenou vecou, ​​ale bol si tiež veľmi vedomý toho, že vyvoláva reakciu. Ak raz niečo urobil, potom to veľmi rýchlo rozvinul.“ Uprostred týchto živých vystúpení sa Elvis vrátil do Sun štúdia, kde pokračoval v nahrávaní. Dňa 2. októbra jediný raz vystúpil v populárnom nashvillskom rozhlasovom programe zameranom na country music, Grand Ole Opry. Manažér programu, Jim Denny, Phillipsovi k tomu povedal, že jeho spevák nie je zlý, ale do Grand Ole Opry žánrovo nepasuje.

Louisiana Hayride, rozhlasový program a prvé televízne vystúpenia

V novembri 1954 vystúpil Presley v šou Louisiane Hayride, hlavnom a dobrodružnejšom rivalovi Opry. Reláciu vysielalo 198 rozhlasových staníc v 28 štátoch. Jeho nervózny prvý set vyvolal tlmenú reakciu. Druhý set, ktorý bol lepšie komponovaný a energickejší mal nadšenejšiu odozvu. Krátko po predstavení Hayride bol Presley prizvaný na ročné vystúpenia, ktoré sa konali v sobotu večer. Za 8 dolárov predal svoju starú gitaru a kúpil si za 175 dolárov gitaru Martin (v roku 2023, po prepočte je to 2000 dolárov) a jeho trio začalo hrať v ďalších štátoch únie, vrátane Houstonu v Texase a Texarkany v Arkansase. Prvé televízne vystúpenie mal Presley vo vysielaní stanice KSLA-TV Louisiana Hayride. Čoskoro nato neuspel na konkurze do programu Arthur Godfrey's Talent Scouts v televíznej sieti CBS. Začiatkom roku 1955 sa z Presleyho vplyvom pravidelného vystúpovania na Hayride, neustáleho koncertovania a úspešných nahrávok stala regionálna hviezda.

V januári Neal podpísal aj formálnu manažérsku zmluvu s Presleym a upozornil na neho holandsko-amerického hudobného podnikateľa a manažéra talentov, Colonela Toma Parkera. Neal Parkera považoval za najlepšieho propagátora v hudobnom biznise. Mal za sebou úspešné menežovanie top country hviezdy Eddyho Arnolda, a práve spolupracoval s novou country hviezdou. spevákom, Hankom Snowom. Parker rezervoval Presleymu angažmá na Snowovom februárovom koncertnom turné.

Do augusta vydavateľstvo Sun vydal desať nahrávok na ktorých boli ako účinkujúci oficiálne uvedení „Elvis Presley, Scotty a Bill“. najnovšie nahrávky obsahovali bubeníka. Niektoré z piesní, ako napríklad „That's All Right“, boli žánrovo jedným novinárom z Memphisu označené ako „R&B idiom černošského poľného jazzu“; iné, ako napríklad „Blue Moon of Kentucky“, boli „viac pod vplyvom country“, „no v oboch bolo badať zvláštne zmiešanie dvoch rôznych hudieb“. Táto zmes štýlov sťažovala Presleymu nájsť vhodne hudobne zamerané rozhlasové stanice. Podľa Neala by takúto hudbu veľa diskdžokejov s country hudbou nehralo, pretože Presley znel príliš černošsky a žiadna zo staníc hrajúcich R&B by sa jeho nahrávok nedotkla, pretože „znel príliš ako hillbilly“. Táto žánrová zmes sa v roku 1953 preslávila ako „rockabilly“. V tom čase mal Presley tituly ako „The King of Western Bop“, „The Hillbilly Cat“ a „The Memphis Flash“.

V auguste 1955 Presley obnovil Nealovu manažérsku zmluvu a súčasne vymenoval Parkera za svojho špeciálneho poradcu. Skupina si pripravila rozsiahly plán na koncertné turné. Neal na to spomínal: „Bola to desivá reakcia, ktorá k nám prišla k Elvisovi od dospievajúcich chlapcov. Mnoho z nich ho zo žiarlivosti prakticky znenávidelo. V niektorých mestách v Texase sa stávalo, že sme sa museli uistiť, že máme policajnú ochranu, pretože nám reálne hrozilo, že sa ho niekto pokúsil napadnúť." Trio sa stalo kvartetom, keď sa k nim ako riadny člen pripojil bubeník z programu Hayride, Fontana. V polovici októbra odohrali niekoľko koncertov ako predskupina Billa Haleyho, ktorý mal v predchádzajúcom roku hit číslo jedna, skladbu „Rock Around the Clock“. Haley si na vystúpeniach všimol, že Presley má prirodzený cit pre rytmus a odporučil mu preto, aby spieval menej balád.

Začiatkom novembra, Na Country Disc Jockey Convention, bol Presley zvolený za najsľubnejšie sa rozvíjajúceho mužského umelca roka. Po tom, ako im tri veľké vydavateľstvá ponúkli až 25 000 dolárov, Parker a Phillips uzavreli 21. novembra dohodu s RCA Victor, aby získali zmluvu so spoločnosťou Presley's Sun za bezprecedentných 40 000 dolárov. Vtedy 20-ročný Elvis Presley, bol z právneho hľadiska v USA ešte maloletý, takže zmluvu za neho podpísal jeho otec. Parker sa dohodol s majiteľmi Hill & Range Publishing, Jeanom a Julianom Aberbachovými, na vytvorení dvoch entít: Elvis Presley Music a Gladys Music, ktoré budú riadiť všetky nové materiály nahrané Elvisom Presleym. Skladatelia piesní boli povinní vzdať sa jednej tretiny svojich obvyklých licenčných poplatkov výmenou za to, že Presley predvedie ich kompozície. V decembri začala firma RCA svojho nového speváka intenzívne propagovať a pred koncom mesiaca znovu vydala mnoho jeho nahrávok, ktoré ešte predtým vznikli u Sun records.

1956–1958: komerčný úspech a kontroverzie

Prvé národné televízne vystúpenia a debutový album

Reklama v časopise Billboard (10. marec 1956)

Dňa 10. januára 1956 v Nashville urobil Elvis Presley svoje prvé nahrávky pre RCA. Firma RCA Victor rozšírila dovtedajšiu zostavu sprievodnej kapely Moorea, Blacka, Fontanu o klaviristu Floyda Cramera a gitaristu Cheta Atkinsa. K hudobníkom pridali aj troch sprievodných spevákov, medzi nimi Gordona Stokera z populárneho kvarteta Jordanaires. Z ich spoločného nahrávania vzišiel 27. januára nový singel, „Heartbreak Hotel“. Parker Presleyho predstavil v národnej televízii a zarezervoval ho na šesť vystúpení počas dvoch mesiacov v programe televízie CBS, Stage Show. Program, ktorý bol produkovaný v New Yorku, hostil každý druhý týždeň lídrov big bandu s bratmi Tommym a Jimmym Dorseyovcami. Po svojom prvom vystúpení 28. januára zostal Presley r v New Yorku nahrávať v štúdiu RCA. Z nahrávania vzniklo osem skladieb, vrátane coveru rockabilly hymny Carla Perkinsa „Blue Suede Shoes“. Vo februári sa Presleyho „I Forgot to Remember to Forget“, nahrávka zo Sun records vydaná minulý rok v auguste, dostala na vrchol rebríčka country skladieb hodnotených v časopise Billboard. Nealova zmluva bola ukončená a Presleyho manažérom sa stal Parker.

Dňa 23. marca firma RCA Victor vydala Presleyho debutový album, ktorý mal vo svojom názve jeho meno, Elvis. Je na ňom päť nahrávok, ktoré boli nahrané u Sun records, no ešte neboli predtým zverejnené. Medzi siedmimi novinkami sú dve country nahrávky, jedna skákavá popová melódia a to, čo sa dnes definuje ako zvuk rokenrolu: pieseň „Blue Suede Shoes“, ktorá je, podľa kritika Roberta Hilburna, „oproti pôvodnej Perkinsovej verzii vylepšená takmer vo všetkých smeroch“. Na albume sú aj tri R&B nahrávky, ktoré boli súčasťou Presleyho koncertného repertoáru, cover verzie skladieb, ktoré predtým nahrali Little Richard, Ray Charles a od americkej popovej kapely The Drifters. Ako opísal Hilburn, tieto boli zo všetkých najviac odhaľujúce. Na rozdiel od mnohých bielych umelcov, ktorí v 50. rokoch oslabili drsné okraje pôvodných R&B verzií skladieb, Presley ich pretvoril. Nielenže do melódií vložil svoj originálny vokálny prednes, ale vo všetkých troch prípadoch dal ako sólový, hlavný nástroj gitaru a nie, dovtedy tak zaužívaný, klavír.

Tento debut sa stal prvým rokenrolovým albumom, ktorý sa umiestnil na vrchole rebríčka časopisu Billboard a túto pozíciu si udržal desať týždňov. Zatiaľ čo Presley nebol inovatívny gitarista ako Moore alebo súčasní afroamerickí rockeri Bo Diddley a Chuck Berry, kultúrny historik Gilbert B. Rodman tvrdil, že obrázok na obale albumu, „o Elvisovi, ktorý prežíva čas svojho života na pódiu s gitarou v rukách zohral kľúčovú úlohu pri umiestnení gitary... ako nástroja, ktorý najlepšie vystihol štýl a ducha tohto nového hudobného žánru."

Milton Berle Show a „Hound Dog“

Elvis Presley v Minneapolise v roku 1956 pri písaní autogramu

V relácii The Milton Berle Show vysielanom televíziou NBC Elvis Presley prvýkrát vstúpil dňa 3. apríla. Jeho vystúpenie, ktoré bolo snímané na palube lietadlovej lode Amerického námorníctva, USS Hancock v San Diegu v Kalifornii, vyvolalo jasot a výkriky publika zloženého z námorníkov a ich priateliek. O niekoľko dní neskôr, Presley a jeho skupina hudobníkov leteli na nahrávanie do Nashvillu v štáte Tennessee, keď im počas letu zhasol motor a nad Arkansasom takmer došlo k pádu lietadla. Dvanásť týždňov po svojom pôvodnom vydaní sa singel „Heartbreak Hotel“ stal prvým Presleyho popovým hitom, ktorý sa dostal na vrchol rebríčka. Koncom apríla začal Presley dvojtýždňový pobyt v hoteli a kasíne New Frontier, ktorý sa nachádzal na bulvári Las Vegas Strip. Predstavenia boli konzervatívnymi hotelovými hosťami v strednom veku prijaté vlažne. Kritik v týždenníku Newsweek ich komentoval, že pôsobili „ako džbán kukuričného likéru na párty so šampanským“. V období pôsobenia vo Vegas podpísal Presley, ktorý mal herecké ambície, sedemročný kontrakt so spoločnosťou Paramount Pictures. V polovici mája začal turné po stredozápade Spojených štátov, pričom za túto polovicu mesiaca stihol pokryť návštevami pätnásť miest. Vo Vegas sa zúčastnil na niekoľkých vystúpeniach Freddieho Bella a jeho kapely Bellboys. Hudobníci ho zaujali ich coververziou piesne od skladateľov Jerryho Leibera a Mikea Stollera, „Hound Dog“, ktorá bola v roku 1953 hitom bluesovej speváčky Big Mamy Thorntonovej. Táto pieseň sa stala Elvisovým novým záverečným koncertným číslom.

Po predstavení v La Crosse vo Wisconsine bola riaditeľovi FBI J. Edgarovi Hooverovi zaslaná naliehavá správa na hlavičkovom papieri novín miestnej katolíckej diecézy. Vo varovaní bolo napísané, že Presley predstavuje jednoznačnú hrozbu pre bezpečnosť Spojených štátov.... [Jeho] činy a pohyby sú také, že vzbudzujú sexuálne vášne dospievajúcej mládeže.... Po predstavení sa viac ako 1 000 tínedžerov pokúsilo vtrhnúť do Presleyho izby.... Náznakom zneuctenia, ktoré Presley spôsobil práve v La Crosse, boli dve stredoškoláčky... ktorých brucho a stehno mali Presleyho autogram.

Presleyho druhé vystúpenie v Milton Berle Show sa konalo dňa 5. júna v hollywoodskom štúdiu NBC, uprostred ďalšieho hektického turné. Entertainer, Milton Berle, pred ním presvedčil Presleyho, aby svoju gitaru nechal v zákulisí. Počas vystúpenia Presley náhle stopol rýchle tempo v skladbe „Hound Dog“ a spustil pomalú, škrípavú verziu zdôraznenú prehnanými pohybmi tela. Jeho krútenie bokmi vyvolalo búrlivú vlnu kontroverzií. Jack Gould z novín The New York Times k tomu napísal, že pán Presley nemá žiadne zjavné spevácke schopnosti.... Jeho frázovanie, ak sa to tak dá nazvať, pozostáva zo stereotypných variácií, ktoré sa hodia k árii amatéra, ktorý si spieva vo vani.... Jeho jedinou špecialitou je akcentovaný pohyb tela... primárne identifikovaný s repertoárom blonďatých sexbômb z čias, kedy bola v móde burleska.

Ben Gross z novín New York Daily News vyslovil domienku, že populárna hudba „v špásoch istého Elvisa Presleyho dosiahla svoje najnižšie hĺbky... Elvis, ktorý otáča panvou... mal sugestívny a vulgárny prejav, s nádychom živočíšnosti, ktorá by sa mala obmedziť na spodinu a bordely“. Ed Sullivan, ktorého The Ed Sullivan Show patrilo k najobľúbenejším v krajine, vyhlásil Presleyho za „nevhodného pre rodinné sledovanie“. Na Presleyho nespokojnosť sa čoskoro dočkal titulu ako „Elvis the Panvis“, čo on sám nazval „detinským“.

Steve Allen Show a prvé vytúpenia v Ed Sullivan show

Ed Sullivan a Elvis Presley počas skúšok na druhé vystúpenie v The Ed Sullivan Show (26. október 1956)

Vystúpenia na Milton Berle Show mali takú vysokú sledovanosť, že Presley bol oslovený, aby 1. júla vystúpil aj v New Yorku v programe televízie NBC, The Steve Allen Show. Allen, ktorý fanúšikom rokenrolu určite nebol, predstavil „nového Elvisa“ v bielom motýliku a čiernom fraku. Presley ani nie za minútu zaspieval skladbu „Hound Dog“ (v preklade „Lovecký pes“) loveckému psovi, basetovi, ktorý mal okrem štandardného flegmatického výrazu v „tvári“ na sebe cilinder a motýlika. Ako opísal televízny historik Jake Austen, „Allen si myslel, že Presley je bez talentu a absurdný... [nastavil] veci tak, aby Presleyovi ukázal svoju ľútosť“. Allen neskôr napísal, že ho zaujala Presleyho „zvláštna, chrumkavá, vidiecka charizma, jeho ťažko definovateľná roztomilosť a očarujúca výstrednosť“ a zapracoval ho preto do „komediálnej štruktúry“ svojho programu. Tesne pred poslednou skúškou šou Presley povedal novinárovi: „Nechcem robiť nič tak, aby ma ľudia nemali radi. Myslím si, že televízia je dôležitá, takže pôjdem podľa jej požiadaviek. Nebudem preto môcť predviesť takú šou, akú robím na svojich predstaveniach.“ Presley sa spätne na šou u Allena pozeral ako na najsmiešnejšie vystúpenie svojej kariéry. Neskôr v tú noc sa predstavil v populárnej miestnej televíznej show Hy Gardner Calling. Presley pod tlakom otázky, či sa niečo naučil z kritiky voči nemu, odpovedal: „Nie, nie... nechápem, ako by akýkoľvek druh hudby mohol mať zlý vplyv na ľudí, veď je to len hudba... Ako by rokenrolová hudba nútila niekoho búriť sa proti vlastným rodičom?"

Nasledujúci deň Presley nahrával skladby „Hound Dog“, „Any Way You Want Me“ a „Don't Be Cruel“. Vokály mu naspievalo bývalé gospelové kvarteto Jordanaires, ktoré s ním potom spolupracovalo aj počas 60. rokov. O pár dní neskôr mal Elvis Presley koncert na voľnom priestranstve, v Memphise, na ktorom vyhlásil: „Viete, ľudia v New Yorku ma nezmenia. Dnes večer vám predvediem, aký skutočný Elvis je." V auguste sudca z Jacksonville na Floride Presleymu nariadil, aby krotil svoje správanie. Ako prejav výsmechu z tohto príkazu, sa Presley počas celého nasledujúceho vystúpenia takmer vôbec nehýbal iba sugestívne krútil malíčkom. Singlová dvojica skladieb „Don't Be Cruel“ a „Hound Dog“ bola jedenásť týždňov na vrchole rebríčkov, vznikol tak rekord, ktorý nebol prekonaný nasledujúcich tridsaťšesť rokov. Začiatkom septembra sa v Hollywoode uskutočnilo nahrávanie druhého Presleyho štúdiového albumu. Leiber a Stoller, ktorí boli autormi skladby „Hound Dog“, na tento album napísali pieseň „Love Me“.

Allenova šou s Presleyom po prvý raz v hodnotení porazila The Ed Sullivan Show. Preto si Sullivan zarezervoval u Presleyho tri vystúpenia a ponúkol mu za ne bezprecedentných 50 000 dolárov. Prvé, ktoré bolo dňa 9. septembra 1956, videlo približne 60 miliónov divákov, t.j. rekordných 82,6 percenta celého televízneho publika. V čase, kým sa Ed Sullivan zotavoval z autonehody, v šou ho pri moderovaní zastupoval herec Charles Laughton. Podľa legendy bol Presley kamerou snímaný len od pása nahor. Sullivan pri sledovaní klipov z relácií Allena a Berleho usúdil, že Presley „má nejaký druh zariadenia visiaceho dole pod rozkrokom nohavíc – takže keď pohybuje nohami dopredu a dozadu, môžete vidieť obrys jeho penisu... Myslím, že je ako fľaša koly... Toto jednoducho nemôžeme v nedeľu večer vysielať. Je to predsa rodinná šou!“ Sullivan k tomu verejne pre TV Guide povedal: „Pokiaľ sa týka jeho otáčania, celé sa to dá ovládať kamerovými zábermi."V skutočnosti bol Presley zobrazený od hlavy po päty. Aj keď bola kamera počas jeho debutu pomerne diskrétna, keď tancoval, s detailnými zábermi zakrývajúcimi nohy, publikum, v štúdiu na neho publikum reagovalo výkrikmi.. Presleyho vystúpenie jeho pripravovaného singlu, balady „Love Me Tender“, vyvolalo na túto nahrávku rekordný milión predobjednávok.. Viac ako ktorákoľvek iná udalosť toto prvé vystúpenie v The Ed Sullivan Show, urobilo z Presleyho národnú celebritu..

Spolu s Presleyho vzostupom k sláve sa v populárnej kultúre odohrával posun, ktorý pomáhal inšpirovať a zároveň symbolizovať. Historik Marty Jezer napísal, že Presley začal „najväčšie popové šialenstvo“ od čias Glenna Millera a Franka Sinatru a priniesol rokenrol do mainstreamu: „Keď Presley udával umelecké tempo, napodobňovali ho ďalší umelci.... Presley, viac ako ktokoľvek iný, dal mladým vieru v seba samých ako v osobitnú a čímsi zjednotenú generáciu – ako prvú v Amerike, ktorá dovtedy pocítila silu integrovanej kultúry mládeže.

Bláznenie publika a filmový debut

Presley na koncerte v Tupele (26. september 1956)

Odozva publika na Presleyho živých vystúpeniach bola čoraz viac burlivá. Na dvoch koncertoch, ktoré mal Elvis v septembri, na Mississippi–Alabama Fair a Dairy Show, bolo k udržaniu poriadku k policajným jednotkám pridaných päťdesiat príslušníkov národnej gardy. Druhý album Elvisa Presleyiho, ktorý pod názvom Elvis vydalo v októbri hudobné vydavateľstvo RCA Victo sa rýchlo dostal na prvé rebríčka miesto. Na albume je aj nahrávka „Old Shep“, ktorú spieval na talentovej šou v roku 1945 a na ktorej prvýkrát pri nahrávaní pre RCA hral na klavíri. Podľa Guralnicka „zastavujúce sa akordy a trochu zakopnutý rytmus“ ukázali „nezameniteľné emócie a rovnako nezameniteľné nadhodnocovanie emócií pred technikou“. Pri hodnotení hudobného a kultúrneho vplyvu Presleyho nahrávok z piesne „That's All Right“ rockový kritik Dave Marsh napísal, že „tieto nahrávky, viac ako ktorékoľvek iné, obsahujú zárodky toho, čo rokenrol bol, bol a s najväčšou pravdepodobnosťou to, čo to bolo. sa môže predvídateľne stať."

Elvis Presley sa do The Ed Sullivan Show vrátil 28. októbra. Po vystúpení davy v Nashville a St. Louis upálili jeho napodobeniny. Jeho prvý film, Love Me Tender, vyšiel do kín 21. novembra. Film nemal najlepšie hodnotenia. Jeho pôvodný názov mal byť The Reno Brothers no bol zmenený tak, aby ťažil z jeho najnovšieho úspešného singla a hiparádovej jednotky, „Love Me Tender“ ktorý vyšiel na začiatku mesiaca ešte pred filmom. Aby sa ešte viac využila Presleyho popularita, k pôvodne hereckej postave mu boli pridané štyri hudobné čísla. Film bol sfúknutý kritikou, no po komerčnej stránke si počínal veľmi dobre. Presley si mohol zapýtať čo najvyšší honorár za každý ďalší film, ktorý natočil.

Dňa 4. decembra Elvis Presley zašiel do štúdia Sun Records, kde nahrávali Carl Perkins a Jerry Lee Lewis,.Spolu s Johnym Cashom tam mali improvizovanú jam session. Aj keď už Phillips nemal právo vydávať akýkoľvek Presleyho materiál, celú udalosť zachytil na pásku. Výsledkok, ktorý nebol oficiálne zverejnený dvadsaťpäť rokov, sa potom preslávil ako nahrávky, ktoré spravil „Million Dollar Quartet“. Rok sa skončil správou na titulnej strane denníka The Wall Street Journal, v ktorej sa písalo, že tovar s upomienkovými predmetmi s motívom Elvisa Presleyho priniesol 22 miliónov dolárov navyše k predaju jeho nahrávok a vyhlásením v časopise Billboard, že do prvej stovky umiestnil viac skladieb ako ktorýkoľvek iný umelec od čias, kedy sa začali nahrávky predávať a mapovať. Počas prvého celého roka v RCA Victor, vtedy najväčšej spoločnosti v nahrávacom priemysle, Presley zverejnil viac ako päťdesiat percent predaja singlov tohto vydavateľa.

Spolupráca so skladateľmi Leiberom a Stollerom a povolávací rozkaz

Svoje tretie a posledné vystúpenie v Ed Sullivan Show mal Elvis Presley dňa 6. januára 1957. Pri tejto príležitosti ho skutočne kamera snímala len po pás. Niektorí komentátori tvrdili, že Parker zorganizoval zdanie cenzúry, aby umocnil Presleyovu publicitu. V každom prípade, ako opisuje kritik Greil Marcus, Presley „sa nezviazal. Nechajúc za sebou nevýrazné oblečenie, ktoré mal na prvých dvoch predstaveniach, vystúpil v bizarnom kostýme pašu, ak nie háremového dievčaťa. Mal mejkap cez oči, padajúce vlasy do tváre, ohromne sexuálny nádych úst, hral Rudolpha Valentina vo filme Šejk, až do konca." Presley na záver, ukázal svoj rozsah a vzoprel sa Sullivanovým želaniam, zaspieval jemnú černošskú duchovnú pieseň „Peace in the Valley“. Na konci šou Sullivan označil Presleyho za „skutočne slušného, ​​fajn chlapca“. O dva dni neskôr návrhový výbor Memphisu oznámil, že Presley bude v rámci Brannej povinnosti v Spojených štátoch klasifikovaný ako 1-A a pravdepodobne bude niekedy v tom roku odvedený na vojenskú službu.

Každý z troch Presleyho singlov vydaných v prvej polovici roku 1957 sa dostal na prvé miesto: „Too Much“, „All Shook Up“ a „(Let Me Be Your) Teddy Bear“. Už ako medzinárodná hviezda priťahoval fanúšikov aj tam, kde jeho hudba oficiálne zverejnená nebola: The New York Times informovali, že gramofónové výlisky jeho hudby urobené na vyradené röntgenové platne (tzv. „röntgenozdaty“) sa predávali vo vtedajšom Leningrade za vysoké ceny. Presley si dňa 19. marca 1957 kúpil svoje 18-izbové sídlo, známe ako Graceland. Pred kúpou Elvis nahral Loving You, soundtrack k svojmu druhému rovnomennému filmu, ktorý vyšiel do kín v júli. Bol to jeho tretí album v rade, ktorý bol v rebríčkoch číslom jedna. Titulnú skladbu napísali Leiber a Stoller, ktorí boli potom poverení napísaním štyroch zo šiestich skladieb nahratých na stretnutiach pri výrobe ďalšieho Presleyho filmu, Jailhouse Rock. Tím skladateľov piesní efektívne produkoval nahrávania pre tento film a vytvoril si s Presleym úzky pracovný vzťah a on ich začal považovať za svoj „talizman pre šťastie“. „Bol rýchly," hovoril o ňom Leiber. „Akékoľvek demo, ktoré som mu dal, vedel za desať minút naspamäť." Titulná skladba sa stala ďalším hitom číslo jeden, rovnako ako EP s rovnakým názvom.

1958–1960: vojenská služba a smrť matky

Presley zložil prísahu do armády dňa 24. marca 1958 vo Fort Chaffe

Dňa 24. marca 1958 bol Elvis Presley odvedený na tréningovú základňu Armády Spojených štátov vo Fort Chaffee v Arkansase. Jeho príchod bol veľkou mediálnou udalosťou. Keď vystupoval z autobusu obkolesili ho stovky ľudí a až po kasárne ho sprevádzali fotografi. Presley oznámil, že sa teší na svoju vojenskú službu a povedal, že chce, aby sa s ním zaobchádzalo tak ako s každým iným občanom.

Medzi 28. marcom a 17. septembrom 1958 Presley absolvoval prijímač a pokročilý výcvik vo Fort Hood v Texase, kde bol dočasne pridelený k rote A, 2. stredného tankového práporu, 37. obrnenej jednotky. Počas dvojtýždňovej dovolenky medzi základným a pokročilým tréningom začiatkom júna nahral v štúdiu v Nashville päť skladieb. Začiatkom augusta diagnostikovali Presleyho matke hepatitídu a jej stav sa rapídne zhoršoval. Presley dostal mimoriadne voľno, aby ju mohol navštíviť a do Memphisu pricestoval 12. augusta. O dva dni neskôr vo veku 46 rokov zomrela na zlyhanie srdca. Presley bol zdrvený ako nikdy predtým. Ich vzťah bol stále intenzívny. Dokonca aj v jeho dospelosti spolu komunikovali detskou rečou a Elvis ju oslovoval menami domácich miláčikov.

Presley s odznakom obrnenej divízie na ramennom rukáve pózuje na vrchu tanku v Ray Barracks

Dňa 1. októbra 1958 bol Presley pridelený k 1. strednému tankovému práporu, 32. obrnenej divízii, 3. obrnenej divízii v Ray Barracks, zariadení armády Spojených štátov amerických vo Friedbergu vo vtedajšom západnom Nemecku, kde slúžil ako spravodajský špecialista. Dňa 27. novembra bol získal prvú triedu odbornosti a 1. júna 1959 sa stal špecialistom štvrtej triedy. Počas vojenskej služby Presley prišiel do kontaktu s užívaním s amfetamínov a stal sa „praktickým propagátorom ich výhod“ nielen pre zvýšenie energie, ale aj pre ich vplyv na „silu“ a na chudnutie. Počas služby v armáde sa stalo jeho celoživotným záujmom bojové umenie, karate. Jeho trénerom bol Jürgen Seydel, a neskôr skúsenosti z tohto športu ovplyvnili aj jeho prevaj počas koncertných vystúpení. zaradil do svojich živých vystúpení. Vojaci potvrdili, ktorý s Presleyom slúžili potvrdili, že trval na tom, aby bol napriek svojej sláve považovaný za obyčajného vojaka. Svoj armádny žold venoval na charitu, kúpil televízne prijímače pre základňu a všetkým kúpil extra súpravu kombinéz. Dňa 11. februára 1960 bol Elvis Presley povýšený na seržanta.

Keď bol v kúpeľnom meste Bad Nauheime (v nemeckej spolkovej krajine Hesensko) sa vtedy 24-ročný Presley stretol so 14-ročnou Priscillou Beaulieu. Manželstvo dvojica spolu uzavrela neskôr, až po sedem a pol ročnom vzťahu. Vo svojej autobiografii Priscilla uviedla, že Presley sa obával, že 24 mesiacov v armáde zničí jeho kariéru. Myslel si, že keby zostal v špeciálnych službách, bol by schopný vystupovať a zostať v kontakte s verejnosťou, no Parker ho napokon presvedčil, že ak si chce získať u ľudí rešpekt, mal by slúžiť ako obyčajný vojak. Správy z médií potvrdzovali Presleyho obavy o kariéru, no producent RCA Victor, Steve Sholes a Freddy Bienstock z Hill and Range, sa na všetko pripravili. Boli vyzbrojení značným množstvom nevydaných materiálov a udržiavali pravidelný tok úspešných nahrávok. Medzi odvedením a prepustením z vojenskej služby mal Presley desať Top 40 hitov, medi nimi aj v roku 1958 „Wear My Ring Around Your Neck“, bestseller „Hard Headed Woman“ a „One Night“ a v roku 1959 „(Now and Then There's) A Fool Such as I“ a jeden hit na vrchole, „A Big Hunk o' Love“. Vydavateľstvo RCA Victor počas tohto obdobia dalo na trh aj aj štyri albumy kompilujúce predtým vydaný materiál, najúspešnejší z nich bol Elvis' Golden Records (1958), ktorý sa dostal na tretie miesto v rebríčku dlhohrajúcich platní.

1960–1968: zameranie sa na filmy

Elvis Is Back

Presley sa vrátil do USA 2. marca 1960 a o tri dni neskôr bol slávnostne vyradený do civilu. Vlak, ktorý ho viezol z New Jersey do Tennessee, bol celú cestu plne obsadený a Presleya požiadali, aby sa na plánovaných zastávkach ukázal a tým potešil svojich fanúšikov. V noci 20. marca vstúpil do štúdia RCA v Nashville, aby nahral skladby na nový album. Singel k albumu, „Stuck on You“, ktorý išiel okamžite na hudobný trh sa v krátkom čase dostal na vrchol hudoného rebríčka. Ďalšie nahrávanie v Nashville o dva týždne neskôr, prinieslo pár najpredávanejších singlov, balady „It's Now or Never“ a „Are You Lonesome Tonight?“, spolu so zvyškom hudby pre album Elvis Is Back! Album obsahuje niekoľko piesní, ktoré kritik Greil Marcus opísal ako plný chicagskeho blues. Nahrávka podľa hudobného historika Johna Robertsona „vyčarovala víziu interpreta, ktorý by mohol byť všetkým“: „flirtujúci tínedžerský idol so zlatým srdcom; búrlivý, nebezpečný milenec; gutbucket bluesový spevák; sofistikovaný zabávač v nočných kluboch ; [a] drsný rocker“. Album bol vydaný len niekoľko dní po dokončení jeho nahrávania a v rebríčku albumov sa dostal na druhé miesto.

Presley s Juliet Prowse vo filme G.I. Blues

Do televízie sa Presley vrátil 12. mája ako hosť v programe The Frank Sinatra Timex Special. Táto šou, ktorá sa stala známa aj ako Welcome Home Elvis, bola nahraná koncom marca, bola jediným vystúpením, na ktorom v tomto roku Presley vystúpil pred publikom. Parker za týchto osem minút spievania vypýtal neslýchaných 125 000 dolárov. Vysielanie zaznamenalo enormnú sledovanosť.

G.I. Blues, soundtrack k prvému Presleyho filmu od jeho návratu, bol v októbri albumom číslo jeden. Jeho prvý album s hudbou s náboženskou tématikou, His Hand in Mine, nasledoval o dva mesiace neskôr. V americkej popovej hitparáde dosiahol 13. miesto a v Spojenom kráľovstve bol tretí, čo sú pre gospelový album pozoruhodné čísla. Vo februári 1961 odohral v prospech dvadsiatich štyroch miestnych charitatívnych organizácií Presley dve predstavenia v Memphise,. Počas obeda pred podujatím mu RCA Victor odovzdal plaketu potvrdzujúcu celosvetový predaj viac ako 75 miliónov nahrávok. V polovici marca z dvanásťhodinového nahrávania v Nashville vzišiel takmer celý Presleyho ďalší štúdiový album, Something for Everybody. Podľa Johna Robertsona je príkladom zvuku Nashvillu, zdržanlivého, kozmopolitného štýlu, ktorý definoval country hudbu 60. rokov. Album, ktorý predznamenáva veľa z toho, čo malo prísť od Presleyho v priebehu nasledujúceho pol desaťročia, je do značnej miery „príjemnou, neohrozenou zmesou hudby, ktorá bola kedysi Elvisovým rodným právom“. Bol to jeho šiesty album číslo jedna. Ďalší jeho benefičný koncert pre pamätník Pearl Harbor, ktorý sa konal 25. marca na Havaji, bol posledným Presleyovým verejným vystúpením na ďalších sedem rokov.

Lost in Hollywood

Parker Presleyovi nastavil filmovací rozvrh, v ktorom sa preferoval nízkorozpočtové hudobné komédie. Presley mal spočiatku ambície účinkoať v náročnejších postavách, no keď mali jeho dva dramaticky ladené filmy, Flaming Star (1960) a Wild in the Country (1961), slabší komerčný úspech, vrátil sa radšej k pôvodnej predstave. Medzi dvadsiatimi siedmimi filmami, ktoré nakrútil počas 60. rokov, napokon bolo aj niekoľko ďalších výnimiek. Vo všeobecnosti boli jeho filmy boli takmer všetky kritizované. Kritik Andrew Caine ich odmietal označil tieto diela ako „panteón zlého vkusu“. Napriek tomu boli prakticky všetky ziskové. Hal Wallis, ktorý produkoval deväť Elvisových filmov, vyhlásil: „Presleyho film je jedinou istotou v Hollywoode."

Z Presleyho filmov, ktoré nakrútil v 60. rokoch, bolo pätnásť sprevádzaných soundtrackovými albumami a ďalších päť soundtrackovými EP. Rýchla produkcia a plány uvádzania filmov, Presley často hral v troch do roka, ovplyvnili aj jeho hudobnú produkciu. Podľa Jerryho Leibera bol vzorec pre obsah na soundtracku jasný už pred Presleyho odchodom do armády: „tri balady, jedna stredne rýchla skladba, jedna rýchlejšia a jedna v štýle break blues boogie (tanečný hudobný mix, ktorý kombinuje tradičné prvky blues a boogie-woogie s rytmami breakbeatu)“. Ako desaťročie plynulo, kvalita nahrávok na soundtrackoch sa „postupne zhoršovala“. Julie Parrishová, ktorá hrala vo filme Paradise, Hawaiian Style (1966), hovorí, že Presleymu sa mnohé z piesní nepáčili. Gordon Stoker z vokálne skupiny Jordanaires opisuje, ako raz odstúpil od štúdiového mikrofónu: „Materiál bol taký zlý, že mal pocit, že ho nevie ani zaspievať." Väčšina filmových albumov obsahovala jednu alebo dve piesne od uznávaných autorov, akými bol aj tím Doc Pomus a Mort Shuman. Celkovo sa však aj podľa vyjadrenia životopisca Jerryho Hopkinsa zdalo, že skladby „napísali na objednávku muži, ktorí nikdy nepoznali Elvisova a ani rokenrol“.

V prvej polovici dekády boli tri Presleyho soundtrackové albumy na prvom mieste v popových rebríčkoch a aj niekoľko jeho najobľúbenejších piesní pochádza z jeho filmov, ako napríklad „Can't Help Falling in Love“ (1961) a „Return to Sender“ (1962). Komerčné výnosy ale neustále klesali. Od roku 1964 do roku 1968 mal Presley v prvej desiatke iba jeden hit: „Crying in the Chapel“ (1965), gospelovú pieseň, ktorú nahra v roku 1960. Pokiaľ ide o nefilmové albumy, medzi vydaním Pot Luck v júni 1962 a novembrom 1968, kedy vydal soundtrack k televíznemu špeciálu, ktorý signalizoval jeho comeback, bola vydaná iba jedna LP platňa nového materiálu od Presleyho: gospelový album How Great Thou Art (1967). Tento album mu vyniesol jeho historicky prvú cenu Grammy, ktorú dostal za najlepšiu nahrávku s náboženskou tématikou. Ako Marsh opísal, Presley bol „pravdepodobne najväčší biely gospelový spevák svojej doby [a] skutočne posledný rokenrolový umelec, ktorý urobil z gospelu vo vzťahu k sekulárnej hudbe rovnako dôležitú rovnocennú súčasť svojho osobného hudobného prejavu“.

Krátko pred Vianocami 1966, t.j. viac ako sedem rokov od ich prvého stretnutia, Elvis Presley požiadal o ruku Priscillu Beaulieuovú. Zosobášili sa na krátkom obrade v ich apartmáne v hoteli Aladdin v Las Vegas dňa 1. mája 1967. Tok šablónovito točených Elvisových filmov a soundtrackov v továrni na sny v Hollywoode naďalej. Až v októbri 1967, keď soundtrack k filmu Clambake, vedenie vydavateľstva RCA Victor zaregistrovalo problém. „Škody už bol vtedy bol samozrejme, napáchané“, ako sa vyjadrili spisovatelia Connie Kirchberg a Marc Hendrickx. „Milovníci vážnej hudby považovali Elvisa za vtip, ktorý takto vnímali všetci, okrem jeho najvernejších fanúšikov.“

1968–1973: Comeback

Elvis: v programe '68 Comeback Special

Presleyho jediné dieťa, Lisa Marie, sa narodila 1. februára 1968. Bolo to v období, keď sa Elvisova kariéra nevyvíjala v súlade s jeho predstavami. Z ôsmich jeho singlov vydaných medzi januárom 1967 a májom 1968 sa len dva umiestnili v Top 40 a žiadny nebol vyššie ako na 28. priečke. Jeho pripravený soundtrackový album, Speedway, sa umiestnil na 82. mieste. Parker preto presmeroval budúce plány pre spevákovu kariéru do televízie. Uzavrel dohodu s NBC, ktorá sa zaviazala financovať inscenáciu a odvysielať vianočný špeciál..

Televízny špeciál, ktorý bol jednoducho nazvaný Elvis, bol nakrútený koncom júna v Burbanku v Kalifornii a odvysielali ho 3. decembra 1968. Neskôr sa stal tento program známy ako '68 Comeback Special. Šou obsahovala bohato zinscenované štúdiové snímky, ako aj piesne ktoré boli predvedené s kapelou pred malým publikom. Bolo to Presleyho prvé živé vystúpenie od roku 1961. Na vysúpeniach bol Presley oblečený v tesnej čiernej koži. V ničím neobmedzenom štýle spieval a hral na gitare. Jeho prejav pripomínal Elvisa v ranných rokoch rokenrolu. Režisér a koproducent Steve Binder vytvoril šou, ktorá bola na míle ďaleko od Parkerom pôvodne plánovanej hodiny vianočných piesní. Tento program, v tej sezóne najvyššie hodnotený televíziou NBC, mal sledovanosť ​​42 percent celkového počtu divákov. Jon Landau z magazínu Eye k nemu poznamenal: „Je niečo magické na tom, sledovať muža, ktorý sa stratil, hľadá cestu späť domov. Spieval s takou silou, akú už ľudia od rokenrových spevákov neočakávajú. Pohyboval telom s takým nedostatkom prezieravosti a s úsilím, ktoré mu musel Jim Morrison zozelenať závisťou.“ Marsh nazval program „emocionálnou vznešenosťou a historickou rezonanciou“.

V januári 1969 sa singel „If I Can Dream“, ktorý bol napísaný pre televízny špeciál, dostal v rebríčku na 12. miesto. Album so soundtrackom z tohto programu bol v prvej desiatke. Podľa priateľa, Jerryho Schillinga, špeciál pripomenul Presleymu to, čo „nemohol robiť roky. Teraz si mohol vybrať ľudí, mohol si vybrať pesničky a nebolo mu prikázané, čo na soundtracku musí byť... Bol akokeby oslobodený z väznenia." Binder o Presleyho reakcii povedal: „Nahral som Elvisa v 60-minútovej šou a on mi v premietacej miestnosti povedal: Steve, je to najväčšia vec, akú som kedy v živote urobil. Dávam ti svoje slovo, že už nikdy nebudem spievať. pieseň, ktorej neverím.“

From Elvis in Memphis a hotel International

Posilnený skúsenosťami z programu Comeback Special sa Elvis Presley zúčastnil série nahrávaní v memphiskom American Sound Studiu. Výsledkom tejto aktivity bol album From Elvis in Memphis, ktorý vyšiel v júni 1969. Bol to po ôsmich rokoch prvý Presleyiho nesoundtrackový album, so svetským (nie náboženským) štýlom, ktorý bol výsledkom kontinuálnej práce v nahrávacom štúdiu. Ako opísal Marsh, ide o „majstrovské dielo, v ktorom Presley okamžite doháňa trendy populárnej hudby, ktoré ho počas rokov filmovania obchádzali. Spieva country piesne, soulové piesne a je na ňom aj plnokrvným rockerom." Na albume je hitový singel „In the Ghetto“, ktorý vyšiel v apríli a dostal sa na tretiu priečku popového rebríčka – prvý negospelový hit pre Presleyho od singlu „Bossa Nova Baby“ z roku 1963. Z nahrávania v American Sound Studiu pochádzajú aj hity: „Suspicious Minds“, „Don't Cry Daddy“ a „Kentucky Rain“.

Presley chcel obnoviť pravidelné koncertné vystupovanie. Po úspechu Comeback Special mu prichádzali ponuky z celého sveta. Koncertná sieň London Palladium ponúkla Parkerovi za týždenný angažmán 28 000 USD (v roku 2023 je to v prepočte 233 000 USD). Odpovedal: „Za mňa je to OK. Teraz koľko môžete ponúknuť za Elvisa?" V máji si v tom čase úplne nový International Hotel v Las Vegas, pýšiaci sa najväčším miestnym showroomom, zarezervoval Presleyho počnúc 31. júlom na päťdesiatsedem vystúpení, ktoré sa mali konať počas štyroch týždňov,. Moore, Fontana a Jordanaires odmietli účasť v obave zo straty. lukratívnu zmluvu, ktorú v tom čase mali v Nashville. Presley zostavil nových špičkový sprievodných hudobníkov, ktorých viedol gitarista James Burton. Ich súčasťou boli aj dve gospelové skupiny, The Imperials a Sweet Inspirations. Kostýmový dizajnér, Bill Belew, ktorý bol tvorcom výrazného koženého outfitu v programe Comeback Special, navrhol pre Presleyho nový pódiový vzhľad, ktorý bol inšpirovaný aj Elvisovým zanietením pre karate. Napriek všetkému bol Presley nervózny. Jeho predchádzajúce angažmán v Las Vegas z roku 1956 v ňom nevyvolávalo dobré spomienky. Parker dohliadal na veľkú propagačnú kampaň a majiteľ medzinárodného hotela, Kirk Kerkorian, zariadil, aby bolo do New Yorku poslané jeho vlastné lietadlo, ktoré priviezlo na debutové vystúpenie rockových novinárov.

Presley na pódium vyšiel bez uvedenia. Predtým, ako zaspieval prvý tón, 2 200 divákov vrátane mnohých celebrít mu venovalo standing ovation. Ďalšie ovácie mal v závere vystúpenia. Tretí potlesk nasledoval po prídavku, piesni „Can't Help Falling in Love“, ktorá sa stala prídavkom pre väčšinu koncertov, ktoré mal do konca svojho života. Na tlačovej konferencii po predstavení, keď o ňom novinár hovoril ako o „kráľovi“, Presley ukázal na Fatsa Domina, ktorý bol prítomný. „Nie," povedal Presley, „toto je skutočný kráľ rokenrolu." Nasledujúci deň viedli Parkerove rokovania s hotelom o päťročnej zmluve, podľa ktorej Presley mal hrať vo februári február a v auguste s ročným platom 1 milión dolárov. Newsweek to okomentoval: „Na Elvisovi je niekoľko neuveriteľných vecí, ale najneuveriteľnejšia je jeho vytrvalosť vo svete, kde meteorické kariéry miznú ako padajúce hviezdy." Časopis Rolling Stone nazval Presleyho „nadprirodzeným, jeho samovzkriesením“. V novembri mal premiéru posledný Presleyho nekoncertný film, Change of Habit. V ten istý mesiac vyšiel dvojalbum From Memphis to Vegas/From Vegas to Memphis. Prvé LP pozostával zo živých vystúpení v Hoteli, druhý z viacerých častí z nahrávania v American Sound Studiu. Skladba „Suspicious Minds“ sa dostala na vrchol rebríčko. Bolo to po viac ako sedmich rokoch prvé (zároveň aj posledné) Presleyho popové číslo jeden v USA.

Cassandra Petersonová, neskoršia televízna Elvira, sa v tomto období s Presleym stretla v Las Vegas. O ich stretnutí hovorila: „Keď som ho stretla bol taký protidrogový. Spomenula som mu, že som fajčila marihuanu, a on bol z toho zhrozený." Presley tiež pil len zriedka – viacerí členovia jeho rodiny boli alkoholici a on sa tomu chcel vyhnúť.

Späť na turné a stretnutie s Nixonom

Elvis Presley sa vrátil do hotela International začiatkom roka 1970, aby v tomto roku plnil prvé dvojmesačné zmluvné záväzky, pričom za noc odohral dve predstavenia. Nahrávky z týchto vystúpení vyšli na albume On Stage. Koncom februára mal Elvis Presley šesť vystúpení na športovom štadióne Houston Astrodome, ktoré zaznamenali rekordné návštevnosti. V apríli vyšiel singel „The Wonder of You“, ktorý sa stal hitom číslo jedna v Spojenom kráľovstve a dostal sa aj na vrchol amerického rebríčka Hot Adult Contemporary Tracks. Spoločnosť Metro-Goldwyn-Mayer (MGM) nakrútila v auguste v hoteli International záznam zo skúšky a koncertu a vydala ho v dokumentárnom filme Elvis: That's the Way It Is. Na koncerte Elvis Presley vystupoval v kombinéze, z ktorej sa stala čosi ako obchodná značka pre jeho živé vystúpenia. Počas obdobia, kedy si plnil zmluvu s hotelom International čelil vyhrážkam. Dostal ultimátum, že pokiaľ nezaplatí 50 000 USD (čo zodpovedá 392 000 USD v roku 2023), bude zavraždený. Presley bol od 50. rokov minulého storočia terčom mnohých hrozieb, o niektorých sa často ani nedozvedel. FBI brala hrozbu vážne a preto na ďalšie dve predstavenia boli zvýšené bezpečnostné opatrenia. bezpečnosť bola zvýšená na ďalšie dve predstavenia. Presley bol na pódiu s miniatúrnou vreckovou pištoľou, Derringerom, ktorú mal ukrytu v pravej topánke, druhú pištoľ kalibru .45 (11 mm) mal ukrytú v páse. Koncerty napokon prebehli bez akýchkoľvek incidentov.

Album That's the Way It Is, ktorý vznikol ako sprievodný projekt k dokumentárnemu filmu a obsahuje štúdiové aj koncertné nahrávky, znamenal štýlový posun. Ako poznamenal hudobný historik John Robertson. Presleyov spev pomohol maskovať skutočnosť, že album sa rozhodne odklonil od inšpirácie americkými koreňmi z nahrávaní v Memphise smerom k viac strednému prúdu. Country bolo odsunuté na vedľajšiu koľaj a soul a R&B zostalo v Memphise. To, čo zostalo, bol veľmi elegantný, veľmi čistý biely pop – ideálny pre davy v Las Vegas, no pre Elvisa to bol jednoznačný krok späť.

Po skončení angažmánu v hoteli International, sa 7. septembra sa Presley vydal na týždňové koncertné turné, prevažne po juhu USA. Bolo to jeho prvé skutočné turné od roku 1958. Ďalšie týždňové turné po západnom pobreží nasledovalo v novembri.

Presley pri stretnutí s americkým prezidentom Richardom Nixonom v Oválnej pracovni Bieleho domu, 21. decembra 1970

Dňa 21. decembra 1970 mal Presley stretnutie s americkým prezidentom Richardom Nixonom v Bielom dome, kde hovoril o tom, ako verí, že by mohol osloviť hippies, aby spoločnosti pomohli bojovať proti drogovej kultúre, ktorú on a prezident nenávideli. Požiadal Nixona o odznak amerického Úradu pre narkotika a nebezpečné drogy, ktorým by svoje úsilie oficiálne odprezentoval. Nixon, ktorému sa stretnutie zjavne zdalo trápne, vyjadril presvedčenie, že Presley by mohol vyslať pozitívny odkaz mladým ľuďom, a preto je dôležité, aby si „zachoval svoju dôveryhodnosť“.. Presley povedal Nixonovi, že The Beatles, ktorých piesne počas éry pravidelne hrával na koncertoch, boli príkladom toho, čo on vníma ako trend antiamerikanizmu. Elvis Presley a jeho priatelia mali predtým s The Beatles v auguste 1965 štvorhodinové stretnutie vo jeho dome v Bel Air v Kalifornii. Paul McCartney neskôr povedal, že sa „cítil trochu zradený.... Skvelý vtip bol v tom, že sme brali [ilegálne] drogy a pozrite sa, čo sa mu stalo“, čím odkazoval na Presleyho skorú smrť spojenú so zneužívaním liekov na predpis.

Dňa 16. januára 1971 organizácia poskytujúca služby pre vzdelávanie vodcov a občianska organizácia pre ľudí vo veku od 18 do 40 rokov, United States Junior Chamber, označila v roku 1971 Presleyho za jedného z desiatich najvýnimočnejších mladých mužov národa. Krátko potom mesto Memphis premenovalo úsek diaľnice Highway 51 South, na ktorom sa nachádza Graceland, na „Elvis Presley Boulevard“. V tom istom roku sa Presley stal prvým rokenrolovým spevákom, ktorému bola udelená cena Grammy Lifetime Achievement Award (vtedy mala cena názov Bing Crosby Award).

V roku 1971 boli Elvisovi vydané tri nové, štúdiové albumy. Kritici z nich najlepšie prijali Elvis Country, koncepčnú nahrávku, ktorá bola zameraná na žánrové štandardy. Komerčne najlepšie vydareným albumom bol Elvis Sings The Wonderful World of Christmas. Podľa Greila Marcusa, Uprostred desiatich bolestne vznešených vianočných piesní, z ktorých bol každá spievaná s otrasnou úprimnosťou a pokorou, bolo možné nájsť Elvisa, ako sa prediera šiestimi oslňujúcimi minútami piesne „Merry Christmas Baby“, chrapľavého starého blues Charlesa Browna. .[...] Ak [Presleyho] hriech bola jeho bezduchosť, bola to jeho hriešnosť, ktorá ho k životu priviedla.

Rozpad manželstva a Aloha from Hawaii

Presley (v strede) s priateľmi Billom Porterom (vľavo) a Paulom Ankom (vpravo) v zákulisí hotela Hilton v Las Vegas 5. augusta 1972

V apríli 1972 spoločnosť MGM nakrútila Presleymu dokument Elvis on Tour, ktorý v tom istom roku získal Zlatý glóbus za najlepší dokumentárny film. Jeho gospelový album He Touched Me, ktorý vyšiel v tom istom mesiaci, mu vyniesol druhú cenu Grammy (Best Sacred Performance). Štrnásťdňové turné sa začalo bezprecedentnými štyrmi po sebe idúcimi vypredanými koncertami v newyorskej Madison Square Garden. Večerný koncert zo dňa 10. júla vyšiel ako koncertný album o týždeň neskôr. Elvis: As Recorded at Madison Square Garden sa stal jedným z najpredávanejších Presleyho albumov. Po turné bol vydaný singel „Burning Love“ – Presleyho posledný hit v prvej desiatke v americkej popovej hitparáde. Rockový kritik, Robert Christgau, o nahrávke napísal „Najvzrušujúcejší singel, aký Elvis vydal od 'All Shook Up',“.

Presley a jeho manželka sa čoraz viac vzďaľovali, sotva spolu bývali. V roku 1971 milostná aféra, ktorú mal s Joyce Bovoou, vyústila, bez toho, aby o tom vedel, v jej tehotenstvo a potrat. Často hovoril o možnosti, že sa Joyce presťahuje do Gracelandu. Presleyovci sa rozišli 23. februára 1972. Bolo to potom, ako Priscilla priznala svoj vzťah s americkým vyznavačom bojových umení a karate zápasníkom, Mikeom Stoneom. Priscilla neskôr povedala, že keď sa Elvisovi priznala, Presley mal s ňou násilný sex, po ktorom povedal: „Takto sa skutočný muž miluje so svojou ženou."

Presleyovci sa rozišli 23. februára 1972. Bolo to po tom, čo Priscilla prezradila svoj vzťah s Mikeom Stoneom, inštruktorom karate, ktorý jej odporučil Presley. Priscilla povedala, že keď mu to povedala, Presley sa s ňou násilne miloval a vyhlásil: "Takto sa so svojou ženou miluje skutočný muž.“ Neskôr v rozhovore uviedla, že svoj výber slov pre opis incidentu ľutuje a dodala, že to bolo prehnané vyjadrenie. O päť mesiacov neskôr sa k Presleyovi presťahovala nová priateľka skladateľka a bývalá kráľovná krásy Memphisu, Linda Thompsonová. Dňa 18. augusta Presley a jeho manželka požiadali o rozvod. Podľa Joea Moschea z Imperials bol neúspech Presleyho manželstva „ranou, z ktorej sa už Elvis nikdy nespamätal“. Na jednej zo zriedkavých tlačových konferencií v júni sa reportér opýtal Presleyho, či je so svojím imidžom spokojný. Presley mu vtedy odpovedal: „No, imidž je jedna vec a ľudská bytosť druhá... je veľmi náročné žiť v súlade s imidžom."

Presley prišiel vo svojom outfite s motívom orla. Bolo to „niečo, čo by svetu povedalo: aha, Amerika‘“

V januári 1973 odohral Presley dva benefičné koncerty pre nadáciu pre boj proti rakovine Kuia Leeho (Kui Lee Cancer Fund), ktoré sa stali známe ako Elvisov program Aloha from Hawaii. Tento projekt bol prvým koncertom sólového umelca, ktorý bol odvysielaný na celom svete. Prvé vystúpenie slúžilo ako cvičná jazda a záloha, ak by technické problémy ovplyvnili riadny priamy prenos, ktorý bol o dva dni neskôr. Dňa 14. januára sa koncert Aloha from Hawaii vysielal naživo cez satelit pre divákov v hlavnom vysielacom čase v Japonsku, Južnej Kórei, Thajsku, na Filipínach, v Austrálii a na Novom Zélande, ako aj pre amrických vojakov v juhovýchodnej Ázii. V Japonsku tento program, ktorý zavŕšil celonárodný týždeň Elvisa Presleyho, prekonal rekordy sledovanosti. Nasledujúcu noc bol program simultánne vysielaný do dvadsiatich ôsmich európskych krajín a v apríli bola v USA odvysielaná jeho rozšírená verzia, ktorá získala päťdesiatsedempercentný podiel televíznej sledovanosti. S odstupom času by mohlo byť všeobecne akceptované, Parkerovo tvrdenie, že koncert videla minimálne jedna miliarda, no toto číslo sa zdá byť skôr fiktívne. Presleyho koncertný pódiový kostým sa stal jedným z najuznávanejších príkladov prepracovaného koncertného odevu, s ktorým sa jeho osobnosť posledných dní aj úzko spájala. Spisovateľka Bobbie Ann Masonová o tom napísala: „Na konci predstavenia, keď rozprestrie svoj plášť amerického orla s roztiahnutými krídlami orla na chrbte, sa stane z neho božská postava." Sprievodný dvojalbum vydaný vo februári sa dostal na prvé miesto a nakoniec sa z neho v USA predalo viac ako 5 miliónov kópií. Bol to Presleyho posledný americký popový album, ktorý sa stal počas jeho života rebríčkovou jednotkou.

Na polnočnej šou, ktorá sa konala v tom istom mesiaci sa štyria muži očividne so zámerom zaútočuť, vrhli na pódium. Na obranu speváka zareagovala bezpečnostná služba, no aj sám Elvis katapultoval z pódia jedného z útočníkov. Po predstavení sa Presley stal posadnutým myšlienkou, že týchto mužov poslal Mike Stone, aby ho zabili. Bolo to napriek tomu, že sa napokon ukázalo, že to boli iba priveľmi rozbujarení fanúšikovia, Presley zúril: „Je vo mne príliš veľa bolesti... Stone [musí] zomrieť." Jeho výbuchy pokračovali s takou intenzitou, že ho lekár napriek podávaniu veľkých dávok liekov nedokázal upokojiť. Po ďalších dvoch dňoch zúrivosti sa Elvisov priateľ a bodyguard, Red West, rozhodoval, či by nemal zohnať nejakého nájomného vraha, no napokon sa mu uľavilo, keď Presley povedal: „Nechajme to teraz tak, do pekla. Možno by to bolo už príliš."

1973–1977: zhoršovanie zdravia a smrť

Zdravotné krízy a posledné nahrávania

Presleyov rozvod bol uzavretý dňa 9. októbra 1973. V tom čase sa vážne zhoršoval aj jeho zdravotný stav. V priebehu roka sa dvakrát predávkoval barbiturátmi. Po prvom z týchto incidentov strávil tri dni v kóme vo svojom hotelovom apartmáne. Koncom roku 1973 bol hospitalizovaný pre následky zo závislosti na petidíne. Podľa jeho lekára primárnej starostlivosti, Georgea C. Nichopoulosa, Presley „mal pocit, že keď dostáva drogy od lekára, nie je ako bežný feťák, ktorý niečo berie z ulice". Od svojho comebacku mal každým rokom viac a viac živých vystúpení. V roku 1973 absolvoval 168 koncertov, čo bol jeho najrušnejší program v histórii. Napriek podlomenému zdraviu v roku 1974 podnikol ďalšie intenzívne turné.

Presleyho stav sa v septembri prudko zhoršil. Klávesák Tony Brown na príchod na koncert Marylandskej univerzity spomínal: „Elvis vypadol z limuzíny na kolená. Ľudia mu priskočili na pomoc, on ich odstrčil akokebyim chcel naznačiť: 'Nepomáhajte mi.' Vyšiel potom na pódium a prvých tridsať minút sa držal mikrofónu, akoby to bola súčasť vystúpenia. Všetci sa na seba pozerali a mal v očiach otázku: „Uskutoční sa toto turné?“ Gitarista John Wilkinson na to spomínal: „Bol celý pokrútený. Nariekal. Bol taký poondiaty... Bolo zrejmé, že bol zdrogovaný. Bolo zrejmé, že s jeho telom je niečo v hroznom v neporiadku. Zle artikuloval, piesne boli sotva zrozumiteľné... Bol uplakaný a ledva sa dostal cez pedstavovanie."

Nakoľko Elvisov záujem o nahrávanie klesal, firma RCA začala byť nervózna. Od nahrávania v decembri 1973, na ktorom vzniklo osemnásť skladieb, čo by stačilo na takmer dva albumy, Presley v roku 1974 nenahral žiadne nové oficiálne štúdiové nahrávky. Parker dodal RCA ďalší koncertný záznam, Elvis Recorded Live on Stage in Memphis. Nahraté 20. marca, obsahovalo verziu „How Great Thou Art“, ktorá Presleymu vyniesla jeho tretiu a poslednú cenu Grammy Award for Best Inspirational Performance. Všetky tri jeho ceny Grammy, zo štrnástich celkových nominácií, boli za gospelové nahrávky. Presley sa vrátil do nahrávacieho štúdia v marci 1975, ale Parkerove pokusy zorganizovať ďalšie nahrávanie koncom roka boli neúspešné. V roku 1976 firma RCA poslala do Gracelandu mobilnú nahrávaciu jednotku, ktorá umožnila dve nahrávacie relácie v plnom rozsahu. Proces nahrávania sa však preňho stal utrpením.

Posledné mesiace

Po skončení Presleyho vzťahu s Lindou Thompsonovou, začal Elvis v novembri 1976 chodiť s Ginger Aldenovou, ktorej o dva mesiace neskôr navrhol sobáš.

Novinár Tony Scherman napísal, že „začiatkom roku 1977 sa z Presleya stala groteskná karikatúra jeho uhladeného, ​​energického bývalého ja. Mal veľkú nadváhu, myseľ otupenú liekmi, ktoré denne požíval a sotva zvládal svoje už aj tak skrátené koncerty." Podľa Andyho Greena z časopisu Rolling Stone boli Presleyho posledné vystúpenia väčšinou „smutné, nedbalé záležitosti, v ktorých sa nafúknutý, zdrogovaný Presley snažil zapamätať si svoje texty a prečkať noc bez kolapsu... Naviac na všetko z posledných troch rokov jeho života je smutné a ťažko sa na to pozerá." V Alexandrii v Louisiane bol na pódiu necelú hodinu a „nedalo sa mu rozumieť“. Dňa 31. marca zrušil vystúpenie v Baton Rouge. Nevládal vstať z hotelovej postele a štyri predstavenia museli byť zrušené a presunuté.

Napriek zrýchľujúcemu sa zhoršovaniu zdravotného stavu si Presley väčšinu svojich záväzkov na turné plnil. Podľa Guralnicka boli fanúšikovia „stále hovornejší o svojom sklamaní, ale zdalo sa, že všetko prešlo okolo Presleyho, ktorého svet bol teraz obmedzený takmer výlučne na jeho izbu a na knihy o spiritualite“. Presleyho bratranec Billy Smith spomínal, ako sedával vo svojej izbe a rozprával sa s ním celé hodiny. Niekedy hovoril o obľúbených skečoch z Monty Pythona a svoje minulé eskapády, no omnoho častejšie ho zachvacovali paranoidné posadnutosti.

„Way Down", posledný Presleyho singel vydaný počas jeho života, vyšiel dňa 6. júna 1977. V tom mesiaci CBS nahrala dva koncerty pre televízny špeciál Elvis in Concert, ktorý sa mal odvysielať v októbri. V prvom, natočenom v Omahe dňa 19. júna, je Presleyho hlas, píše Guralnick, „takmer na nerozoznanie, je to malý, detský nástroj, v ktorom väčšinu piesní skôr rozpráva, než spieva, v iných hádže neisto pre melódiu a je prakticky neschopný formulovať, či predvádzať“. O dva dni neskôr v Rapid City v Južnej Dakote „vyzeral zdravšie, zdalo sa, že trochu schudol a aj lepšie znel“, hoci na záver predstavenia bola jeho tvár „zarámovaná do modrej prilby“, t.j. cez čierne vlasy mu pot stekal cez bledé, opuchnuté líca". Presleyho posledný koncert sa konal v Market Square Arena v Indianapolise dňa 26. júna 1977..

Smrť

Presleyov hrob v Gracelande

Na deň 16. augusta 1977 mal Presley naplánovaný večerný let z Memphisu do Portlandu v štáte Maine. V tomto meste malo začať ďalšie jeho turné. V to popoludnie však jeho snúbenica Ginger Aldenová objavila jeho nehybné telo na podlahe kúpeľne v jeho sídle v Gracelande. Pokusy o jeho oživenie boli neúspešné a o 15:30 bol v nemocnici Baptist Memorial Hospital vyhlásený za mŕtveho. V deň svojej smrti mal Elvis Presley 42 rokov.

Prezident Jimmy Carter dal k tejto udalosti vyhlásenie, v ktorom pripísal Elvisovi Presleymu zásluhu za to, že „natrvalo zmenil tvár americkej populárnej kultúry“. Pred Elvisovým sídlom, Gracelandom, sa zhromaždili tisíce ľudí, aby si prezreli otvorenú rakvu. Jeden z Presleyho bratrancov, Billy Mann, prijal 18 000 USD (čo zodpovedá 91 000 USD v roku 2023) za to, aby potajme umožnil odfotografovať Elvisove telo. Fotografia kráľa rokenrolu v rakve sa potom objavila na obálke historicky najpredávanejšieho vydania časopisu National Enquirer. Aldenová za svoj príbeh s časopisom uzavrela zmluvu na 105 000 dolárov (v roku 2023 to zodpovedá 528 000 dolárom), no potom, ako porušila dohodu o exkluzivite, sa musela uspokojiť s menšou sumou. Presley jej vo svojom testamente nič nezanechal.

Presleyho pohreb sa konal v Gracelande dňa 18. augusta. Pred bránami sídla auto narazilo do skupiny fanúšikov, pričom zabilo dve mladé ženy a kriticky zranilo tretiu. Asi 80 000 ľudí lemovalo cestu procesie na cintorín Forest Hill, kde bol Presley vedľa svojej matky pochovaný. V priebehu niekoľkých týždňov sa skladba „Way Down“ dostala na vrchol rebríčka USA a Veľkej Británie. Koncom augusta, po pokuse ukradnúť Elvisove telo, boli pozostatky Presleyho a jeho matky dňa 2. októbra exhumované a znovu pochované v meditačnej záhrade Elvisovho sídla v Gracelande.

Príčina smrti

Zatiaľ čo pitva vykonaná v ten istý deň, keď Presley zomrel, stále prebiehala, súdny lekár z Memphisu Jerry Francisco oznámil, že bezprostrednou príčinou smrti bola zástava srdca a vyhlásil, že „drogy nehrali pri Presleyho smrti žiadnu úlohu“. V skutočnosti, ako píše Guralnick „užívanie drog malo na Presleyho úmrtie výrazný vplyv" do smrti. Patológovia vykonávajúci pitvu považovali napríklad za možné, že spevák utrpel „anafylaktický šok spôsobený kodeínovými tabletkami, ktoré dostal od svojho zubného lekára. O týchto tabletkách bolo známe, že Elvis na ne mal miernu alergiu“. Laboratórne správy, ktoré vyšli o dva mesiace neskôr dôrazne naznačujú, že primárnou príčinou smrti bola polyfarmácia. V jednom hlásení bolo písané, že „v Elvisovom tele bolo štrnásť drog, z toho desať vo významnom množstve“. V roku 1979 forenzný patológ, Cyril Wecht, preskúmal správy a dospel k záveru, že k Presleyho náhodnej smrti viedla kombinácia depresív. Forenzný historik a patológ, Michael Baden, vnímal situáciu ako komplikovanú: „Elvis mal už dlhší čas zväčšené srdce. Táto skutočnosť, spolu s jeho drogovými návykmi zapríčinila jeho smrť. Ale bolo to ťažko diagnostikovať, vzišlo to zo súdneho rozhodnutia."

Kompetencia a etika dvoch z hlavných zinteresovaných lekárov boli vážne spochybnené. Francisco zverejnil príčinu smrti ešte pred ukončením pitvy. Tvrdil, že základným ochorením bola srdcová arytmia, t.j. stav, ktorý možno určiť iba u živého človeka, pritom uviedol odmietnutie drôg ešte predtým, ako boli známe výsledky z toxikológie. Po Elvisovej smrti sa šírili obvinenie zo zatajovania. Zatiaľ čo súd v roku 1981 s hlavným Presleyho lekárom, Georgeom C. Nichopoulosom, zbavil doktora trestnej zodpovednosti, fakty boli zarážajúce: „Len za prvých osem mesiacov roku 1977 mu [predpísal] viac ako 10 000 dávok sedatív, amfetamínov a narkotiká: všetko pod Elvisovým menom." Nichopoulosovi bola na tri mesiace pozastavená licencia. V 90. rokoch mu ju natrvalo zrušili po tom, ako Lekárska rada Tennessee predniesla na neho nové obvinenia z nadmerného predpisovania liekov.

V roku 1994 bola znovu otvorená Elvisova pitevná správa. Joseph Davis, ktorý ako koroner okresu Miami-Dade vykonal tisíce pitiev, po jej dokončení vyhlásil: „V žiadnych údajoch nie je nič, čo by podporovalo hypotézu o úmrí na drogy. V reále všetko poukazuje na náhly, prudký infarkt." Najnovší výskum odhalil, že Francisco nehovoril za celý patologický tím. Ostatní zamestnanci „nemohli s istotou povedať nič, kým nedostali výsledky späť z laboratórií, ak potom." Jeden zo skúmajúcich, E. Eric Muirhead „neveril vlastným ušiam. Francisco sa nielen domnieval, že bude hovoriť za nemocničný tím patológov, ale oznámil záver, ku ktorému ešte ani nedospeli.... Čoskoro dôkladná pitva... potvrdila, [že] Elvis bol chronicky chorý na cukrovku, glaukóm a mal zápchu. Postupne lekári nachádzali dôkazy, že jeho telo bolo v priebehu rokov zničené nadmerným a neustálym užívaním drôg. Preštudovali aj jeho nemocničné záznamy, v ktorých boli aj dve prijatia na odvykanie od drôg a na metadónovú liečbu."

Vývoj po smrti Elvisa Presleya

V rokoch 1977 až 1981 bolo šesť Presleyho posmrtne vydaných singlov v top desiatke rebríčka country hitov. V roku 1982 bol pre verejnosť otvorený Graceland. Ročne prilákal viac ako pol milióna návštevníkov a stal sa po Bielom dome druhou najnavštevovanejšou budovou v Spojených štátoch.. Rezidencia bola v roku 2006 vyhlásená za americkú národnú kultúrnu pamiatku.

Presleyho uviedli do piatich hudobných siení slávy: Rock and Roll Hall of Fame (1986), Country Music Hall of Fame (1998), Gospel Music Hall of Fame (2001), Rockabilly Hall of Fame (2007) a Memphis Music Hall of Fame (2012). V roku 1984 získal od nadácii Blues Foundation cenu W. C. Handy Award a od Academy of Country Music prvým, kto dostal cenu „Zlatý klobúk" (Golden Hat Award). V roku 1987 od American Music Awards (AMA) získal ocenenie za zásluhy (Award of Merit).

Remix Presleyho „A Little Less Conversation“ vo verzii ktorú nahral holandský multiinštrumentalista Junkie XL (prezentovaný aj ako „Elvis Vs JXL“) bol Majstrovstiev sveta vo futbale 2002 použitý v reklamnej kampani pre športovú značku Nike. Táto verzia skladby bola na vrchole rebríčkov vo viac ako dvadsiatich krajinách a stala sa súčasťou kompilácie Presleyho hitov číslo jeden, ktorá vyšla na albume ELV1S. Kompilácia zaznamenala taktiež medzinárodný úspech. Album, prvýkrát po takmer troch desaťročiach, vrátil meno Elvisa Presleyho na vrchol rebríčka časopisu Billboard.

V roku 2003 sa remix skladby „Rubberneckin'“, z pôvodnej nahrávky z roku 1969, umiestnil na vrchole rebríčka predajnosti v USA. Rovnako na vrchol sa dostala v nasledujúcom roku na 50. výročie, po opätovnom vydaní, skladba „That's All Right“. Neskôr bola hitom aj v Spojenom kráľovstve, kde debutovala v popovej hitparáde na treťom mieste a dostala sa do prvej desiatky aj v Kanade. V roku 2005 sa ďalšie tri znovu vydané single, „Jailhouse Rock“, „One Night“/„I Got Stung“ a „It's Now or Never“, dostali v Spojenom kráľovstve na prvé miesto. Boli súčasťou kampane, ktorá upozorňovala na opätovné vydanie všetkých osemnástich predchádzajúcich Presleyho hitparádových britských singlov. Prvý, „All Shook Up“, vyšiel s boxsetom, vďaka ktorému ho nebolo možné znova dostať do rebríčkov. Každý singel z ďalších sedemnástich reedícií sa dostal do prvej britskej päťky

V roku 2005 časopis Forbes označil Presleyho za to, že mal hrubý príjem 45 miliónov dolárov, už piaty rok po sebe za najlepšie zarábajúcu zosnulú celebritu. V roku 2006 sa umiestnil na druhom mieste, v nasledujúcich dvoch rokoch sa vrátil na prvé miesto a v roku 2009 obsadil štvrté miesto. V nasledujúcom roku sa umiestnil na druhom mieste, pričom podnetom pre jeho najvyšší ročný príjem, 60 miliónov dolárov, bola oslava jeho 75. narodenín a v Las Vegas spustenie predstavenia Cirque du Soleil, Viva Elvis. V novembri 2010 bol vydaný album Viva Elvis: The Album, na ktorom bol jeho hlas nastavený pre novo nahrané inštrumentálne stopy. V polovici roku 2011 existovalo odhadom 15 000 licencovaných Presleyho produktov, a znovu sa stal druhou najlepšie zarábajúcou zosnulou celebritou. O šesť rokov neskôr sa umiestnil na štvrtom mieste so zárobkom 35 miliónov dolárov, čo je o 8 miliónov viac ako v roku 2016, čiastočne vďaka otvoreniu nového zábavného komplexu Elvis Presley's Memphis a hotela The Guest House v Gracelande.

V roku 2018 vydala firma RCA/Legacy nový album Elvis Presley – Where No One Stands Alone, ktorý bol zameraný na Presleyho lásku k gospelovej hudbe. Album produkoval Joel Weinshanker, Lisa Marie Presleyová a Andy Childs. Nachádza sa ňom novo nahraná inštrumentálna zložka spolu s vokálom od spevákov, ktorí v minulosti s Elvisom vystupovali. Obsahuje aj prepracovaný duet s Lisou Marie, ktorý je nahraný v titulnej skladbe albumu.

V roku 2022 vyšiel životopisný film Elvis, ktorý produkoval a režíroval Baz Luhrmann. Postavu Presleyho stvárnil Austin Butler a Toma Parkera si zahral Tom Hanks. K augustu film s rozpočtom 85 miliónov dolárov celosvetovo 2022 zarobil 261,8 milióna dolárov, čím sa stal druhým najlepšie zarábajúcim hudobným životopisným filmom všetkých čias po snímke Bohemian Rhapsody (2018) a piatym najlepšie zarábajúcim filmom z austrálskej produkcie. Za stvárnenie Presleyho získal Butler Zlatý glóbus a bol nominovaný na Oscara za najlepšieho herca. V januári 2023 sa Elvisov Lockheed 1329 JetStar z roku 1962 predal na aukcii za 260 000 dolárov.

Umelecký odkaz Elvisa Presleya

Vplyvy

Hudobný štýl, ktorý v prvom rade na Presleyho vplýval bol gospel. Jeho matka spomínala, že od dvoch rokov v kostole Assembly of God v Tupele, ktorý rodina navštevovala sa Elvis, „zošmykol z jej lona, ​​vbehol do uličky a vyškriabal sa na pódium. Tam stál a díval sa na zbor a snažil sa s nimi spievať." V Memphise Presley často navštevoval celonočné gospelové spevy v Ellis Auditorium, kde skupiny ako Statesmen Quartet viedli hudbu v štýle, ktorý, ako naznačuje Guralnick, „zasiali semienko budúceho Presleyho pódiového prezentovania: The Statesmen boli elektrizujúcou kombináciou... s jedným z najúchvatnejších emotívnych spevov a odvážne nekonvenčného šoumenstva vo svete zábavy... oblečení v oblekoch, ktoré by mohli vyliezť z výkladu Memphisského obchodu s módou, Lansky's.... Basgitarista Jim Wetherington, všeobecne známy ako Big Chief, si udržiaval stabilný spodok, neustále kýval najprv ľavou nohou, potom pravou, pričom materiál nohavíc sa vypínal a trblietal. „V gospelovej hudbe zašiel tak ďaleko, ako sa dalo,“ povedal Jake Hess. „Ženy chceli poskočiť tak, ako to robia v popových šou." Kazatelia často namietali proti vyzývavým pohybom... no publikum reagovalo krikom a mdlobami.

Keď bol teenager, Presleyho hudobné záujmy boli široké. Bol detailne informovaný o bielych aj afroamerických hudobných idiómoch. Aj keď nikdy nemal žiadne formálne vzdelanie, mal pozoruhodnú pamäť. Mal dobré hudobné vedomosti už v roku 1954, vo veku 19 rokov. keď robil svoje prvé profesionálne nahrávky. Keď ho o dva roky neskôr stretli Jerry Leiber a Mike Stoller, boli ohromení. pri jeho encyklopedickom spôsobe chápania blues, a, ako povedal Stoller, „Určite vedel o country a gospelovej hudbe oveľa viac ako my." Na tlačovej konferencii nasledujúci rok hrdo vyhlásil: „Poznám prakticky každú náboženskú pieseň, ktorá bola kedy napísaná."

Hudobné znalosti

Presley hral na gitare, basgitare a na klavír. Svoju prvú gitaru dostal, keď mal 11 rokov. Nepoznal noty. Nevedel z nich čítať ani písať hudbu. Nemal žiadne formálne hudobné vzdelanie a všetko hrával podľa sluchu. Presley na svojich nahrávkach často hral na niektorý nástroj a produkoval vlastnú hudbu. Na väčšine svojich nahrávok u Sun Records a na albumoch RCA Victor z 50. rokov Elvis Presley hral na rytmickej akustickej gitare. Na jeho albume Elvis z roku 1956 Elvis Presley nahral klavír v skladbách ako „Old Shep“ a „First in Line“. Pripisuje sa mu hra na klavíri aj na neskorších albumoch ako From Elvis in Memphis a v piesňach „Moody Blue“ a na „Unchained Melody“, čo bola jedna z posledných skladieb, ktoré nahral. Presley hral na sólovej gitare v jednom zo svojich úspešných singlov s názvom „Are You Lonesome Tonight“. V istom momente počas Comeback Special '68 Elvis vzal do rúk sólovú elektrickú gitaru, čo bolo prvýkrát, čo ho videli s týmto nástrojom na verejnosti, hral ho v skladbách ako „Baby What You Want Me to Do“ a „One Night“. Na albume Elvis is Back! je viacero nahrávok, kde Presley hrá na akustickej gitare, napríklad aj v skladbách ako „I Will Be Home Again“ a „Like a Baby“.

Hudobné štýly a žánre

Presley so svojou dlhoročnou speváckou vokálnou skupinou, Jordanaires (marec 1957)

Presley bol podľa hudobných historikov ústrednou postavou vo vývoji hudobného žánru rockabilly. Craig Morrison o tom píše, že „Rockabilly sa vykryštalizovalo do rozpoznateľného štýlu v roku 1954 s prvou nahrávkou Elvisa Presleyho, ktorá vznikla v štúdiu Sun," Paul Friedlander opísal rockabilly ako „v podstate... konštrukciu Elvisa Presleyho“, s definujúcimi prvkami ako „surový, emotívny a nezreteľný vokálny štýl a dôraz na rytmické cítenie [z] blues so sláčikovou kapelou a v štýle country brnkajúcou rytmickou gitarou". V „That's All Right“, prvej nahrávke tria Elvisa Presleyho, je mikrokozmom tejto fúzie gitarové sólo Scottyho Moora, „kombinácia country hmatov v štýle Merle Travisa, dvojité slajdy z akustického boogie a bluesová jednostrunová hra, bent-note (variabilné mikrotonálne zníženie tretieho, siedmeho a občas aj piateho stupňa durovej stupnice),“ Zatiaľ čo Katherine Charltonová nazýva Presleyho „pôvodcom vzniku rockabilly“,, Carl Perkins, ďalší priekopník rokenrolu, hovorí, že „[Sam] Phillips, Elvis a on rockabilly nevynašli“. Podľa Michaela Campbella prvú pieseň v štýle rockabilly nahral Bill Haley. Podľa Moora: „Tento štýl existoval už naozaj dosť dlho. Carl Perkins hral v podstate to isté okolo Jacksona a ja viem, že Jerry Lee Lewis hral tento druh hudby už ako desať ročný."

Počas pôsobneia vo vydavateľstve RCA Victor sa Presleyho rokenrolový zvuk odlíšil od rockabilly hlavne skupinovým zborovým vokálom, výraznejšie zosilnenými elektrickými gitarami a tvrdším a intenzívnejším prednesom. Hoci bol známy tým, že preberal piesne z rôznych zdrojov a pridával im rockabilly/rokenrolové spracovanie, od začiatku svojej kariéry nahrával aj piesne iných žánrov, od popového štandardu „Blue Moon“ v Sun Records až po country baladu „How's the World Treating You?" na jeho druhom albume, vydanom u RCA Victor v bluesovej skladbe „Santa Claus Is Back in Town“. V roku 1957 vyšla jeho prvá gospelová nahrávka, štvorpiesňové EP Peace in the Valley. Toto EP získalo certifikáciu na predaj miliónom nosičov a stalo sa tak najpredávanejším gospelovým EP v histórii nahrávania. Gospelové nahrávky Presley vydával aj ďalej v priebehu svojho života.

Po návrate z vojenskej služby v roku 1960, Presley pokračoval v hraní rokenrolu, ale jeho pôvodný charakteristický štýl bol podstatne zmiernil. Jeho prvý singel po príchode od armády, hit číslo jedna „Stuck on You“, je týmto posunom typický. Reklama hudobného vydavateľstva RCA Victor odkazovala na jeho „mierny rockový rytmus“; diskograf, Ernst Jorgensen, to nazýva „pozitívny pop“. Číslo päť „She's Not You" (1962) „integruje Jordanaires tak kompletne, že je to prakticky vokálny hudobný žáner, doo-wop". Moderný blues/R&B zvuk úspešne predvedený s na albume Elvis Is Back! bol v podstate šesť rokov mimo až do nahrávok z rokov 1966–67 ako boli napríklad piesne „Down in the Alley“ a „Hi-Heel Sneakers“. Presleyho tvorba počas väčšiny 60. rokov kládla dôraz na popovú hudbu, často vo forme balád ako „Are You Lonesome Tonight?", číslo jedna v roku 1960. „It's Now or Never", ktorá bola v tom roku na vrchole rebríčka. klasicky ovplyvnená variácia popu založená na neapolskej piesni „'O sole mio“ a v závere vynikala „plnohlasnou opernou kadenciou“. These were both dramatic numbers, but most of what Presley recorded for his many film soundtracks was in a much lighter vein.

Kým Presley predviedol niekoľko svojich klasických balád v programe '68 Comeback Special,, zvuku show dominoval agresívny rokenrol. Potom nahral niekoľko nových rokenrolových skladieb, ktoré bolo, ako sám povedal, „ťažké nájsť“. Významnou výnimkou bola pieseň „Burning Love“, jeho posledný veľký hit v popových hitparádach. Podobne ako jeho tvorba z 50. rokov, aj nasledujúce Presleyho nahrávky boli prerábkami popových a country piesní, no v výrazne odlišných permutáciách. Jeho štýlový rozsah teraz začal zahŕňať modernejší rockový zvuk, ako aj soul a funk. Veľká časť programu Elvis in Memphis, ako aj „Suspicious Minds“, vystrihnuté na tých istých reláciách, odrážali túto novú fúziu rocku a soulu. V polovici 70. rokov vyšlo mnoho z jeho singlov, ktoré sa hrali hlavne v country rádiách, na mieste, kde začínala jeho hviezdna kariéra.

Štýl a rozsah spevu

Propagačná fotografia pre program CBS, Stage Show (16. január 1956)

Vývojový oblúk Presleyho speváckeho prejavu, ako ho opísal kritik Dave Marsh, ide od „vysokého a nadšeného hlasu v dňoch prvých k nižšiemu a zmätenému spevu v posledných mesiacoch“. Marsh Presleymu pripisuje uvedenie „vokálneho koktania" v piesni „Baby Let's Play House" (1955). Keď v skladbe „Don't Be Cruel“ Presley „skĺzne do „mmmmm“, ktorým označuje prechod medzi prvými dvoma veršami,“ ukazuje „aký majstrovský skutočne je jeho uvoľnený štýl“. Marsh opisuje vokálny výkon v piesni „Can't Help Falling in Love" ako jeden z príkladov použitia „jemnej nástojčivosti a jemnosti frázovania", s replikou „Shall I stay" vyslovovanou, ako keby boli tieto slová krehké ako krištáľ."

Jorgensen nazýva nahrávku z roku 1966, „How Great Thou Art“, ako „mimoriadne naplnenie vokálnych ambícií“, keďže Presley „pre seba vytvoril ad-hoc úpravu, v ktorej prevzal každú časť štvorhlasného vokálu z basového úvodu do vzletných výšok operného vyvrcholenia piesne, ktoré sa stáva „akýmsi kvartetom v podaní jedného muža“. Guralnick považuje skladbu „Stand by Me“ z tých istých gospelových nahrávok za „nádherne formulovanú, takmer do nahoty vytúženú performanciu“, ale naopak, cíti, že Presley siaha nad svoje sily v skladbe „Where No One Stands Alone“ a uchýli sa „k druhu nevkusné bučanie na vytlačenie zvuku“, ktorý mal na starosti Jake Hess z formácie Statesmen Quartet. Sám Hess si myslel, že zatiaľ čo iní by mohli mať hlasy rovnaké ako Presle, „on už mal v sebe niečo, čo každý počas svojho života len hľadá." Guralnick sa to pokúša naznačiť slovami: „Vrúcnosť jeho hlasu, kontrolované používanie techniky vibrata a prirodzeného rozsahu falzetu, jemnosť a hlboko precítené presvedčenie z jeho spevu, to všetko boli vlastnosti, ktoré k jeho talentu patrili, no rovnako sa dá rozpoznať, že ich nedosiahol bez vytrvalého úsilia a nasadenia."

Marsh Elvisa chváli v svojej analýze piesne „U.S. Male" z roku 1968, „chopil sa textov tvrdých chlapíkov, neposielal ich ani ich nenapodobňoval, ale hádzal ich s tým neuveriteľne tvrdým, no zároveň jemným uistením, ktoré preniesol na svoje nahrávky u Sun records." Výkon na skladbe „In the Ghetto“ je podľa Jorgensena „bez akýchkoľvek jeho charakteristických vokálnych trikov alebo manierov“, namiesto toho sa spolieha na výnimočnú „čistotu a citlivosť svojho hlasu“. Guralnick opisuje prednes piesne ako „takmer priesvitnú výrečnosť... tak ticho sebavedomú vo svojej jednoduchosti“. Na „Suspicious Minds" počuje Guralnick v podstate tú istú „pozoruhodnú zmes nežnosti a vyrovnanosti", ale doplnenú o „výrazovú kvalitu niekde medzi stoicizmom (pri podozrení z nevery) a úzkosťou (nad hroziacou stratou)".

Hudobný kritik Henry Pleasants poznamenáva, že „Presley bol opísaný rôzne, aj ako barytón aj ako tenor. Mal mimoriadny rozsah... a veľmi širokú škálu farieb hlasu, ktorá má niečo spoločné s touto rozdielnosťou názorov." Presleyho identifikuje ako vysoký barytón, pričom jeho rozsah vypočítal na dve oktávy a jednu tretinu, „od barytónového nízkeho G po tenorové vysoké B, s rozšírením nahor vo falzete aspoň po D. Presleyho najlepšia oktáva je v stred, D-plochý na D-plochý, čím sa poskytuje ďalší úplný krok nahor alebo nadol." Podľa Pleasantsa bol jeho hlas v spodnej časti „variabilný a nepredvídateľný“, „často brilantný“ v hornej časti so schopnosťou „plnohlasých vysokých G a As, ktoré by mu mohol závidieť operný barytonista“. Podľa hudobnej vedkyni, Lindsay Watersovej, Presleyho rozsah predstavuje dve a štvrť oktávy. Watersová pritom zdôrazňuje, že „jeho hlas mal emocionálny rozsah od jemného šepotu cez vzdychy až po výkriky, vrčanie, reptanie a číru drsnosť, ktorá mohla poslucháča vyviesť z pokoja a poddať sa strachu. Jeho hlas sa nedá merať v oktávach, ale v decibeloch, aj to sa míňa problémom, ako merať jemný šepot, ktorý nie je vôbec počuť." Presley bol stále „schopný duplikovať otvorený, chrapľavý, extatický, kričiaci, kričiaci, kvílivý, bezohľadný zvuk čiernych rhythm-and-bluesových a gospelových spevákov", píše Pleasants, a tiež preukázal pozoruhodnú schopnosť osvojiť si mnoho ďalších vokálnych štýlov.

Verejný obraz

Vzťah k afroamerickej komunite

Keď Dewey Phillips prvýkrát odvysielal skladbu „That's All Right" na komerčnej rozhlasovej stanici WHBQ v Memphise, mnohí poslucháči, ktorí stanicu kontaktovali a žiadali o ju hrať znova, predpokladali, že jej spevák je černoch. Od začiatku svojej národnej slávy Presley vyjadroval rešpekt k afroamerickým interpretom a ich hudbe a segregáciu a rasové predsudky, ktoré v tom čase prevládali na juhu Spojených štátov ignoroval. V rozhovore v roku 1956 si spomínal, ako v detstve počúval pôvodného autora piesne „That's All Right", bluesového hudobníka Arthura Crudupa, „búchal som do krabice tak, ako to robím teraz a povedal som si, že ak sa niekedy dostanem na úroveň, kde by som cítil všetko, tak ako starý Arthur cítil, bol by som hudobníkom, akého nikto nikdy nevidel." Afroamerické noviny The Memphis World uviedli, že Presley „porušil segregačné zákony Memphisu“. Bolo to po návšteve miestneho zábavného parku počas toho, čo bolo označené ako jeho „farebná noc“. Takéto vyhlásenia a činy viedli k tomu, že Presley bol v černošskej komunite počas jeho začiatku všeobecne vítaný. Naproti tomu mnohí biela dospelá generáxia „ho rada nemala a odsudzovala ho ako skazeného. Predsudky proti černochom nepochybne figurovali v antagonizme dospelých. Bez ohľadu na to, či si rodičia boli vedomí černošského sexuálneho pôvodu frázy "rock'n'roll", Presley na nich zapôsobil ako vizuálne a sluchové stelesnenie sexu."

Napriek prevažne pozitívnemu názoru Afroameričanov na Presleyho sa v polovici roku 1957 rozšírila fáma, že Elvis raz vyhlásil: „Jediná vec, ktorú pre mňa môžu černosi urobiť, je kúpiť si moje platne a vyleštiť mi topánky." Novinár z národného afroamerického týždenníka Jet, Louie Robinson,chcel overiť toto vyhlásenie. Napriek tomu, že už Elvis s mansteramovými médiami väčšinou nekomunikoval, počas nakrúcania filmu Jailhouse Rock poskytol Robinsonovi rozhovor. V ňom oprel, že by takéto vyhlásenie urobil slvami: „Nikdy som nič také nepovedal a ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že by som to nikdy neurobil.... Veľa ľudí si myslí, že s týmto žánrom som začal ja. Ale rokenroll tu bol dávno predtým, ako som tu bol. Nikto nemôže vedieť spievať hudbu tak ako to vedia farební ľudia. Priznajme si to: Neviem spievať ako Fats Domino a ja si to uvedomujem.

Robinson žiadne dôkazy o tom, že by táto poznámka niekedy bola Elvisom vyslovená nenašiel. Mal mnoho svedectiev o tom, že Presley bol všetko možné, len nie rasista. Bluesový spevák Ivory Joe Hunter, ktorý počul túto fámu predtým, ako navštívil Graceland, o Presleym povedal: „Preukazoval mi všetku zdvorilosť a myslím si, že je jedným z najväčších." Hoci táto poznámka bola zdiskreditovaná, stále sa používala proti Presleymu o desaťročia neskôr.

Pretrvávanie takýchto postojov bolo podporované nevôľou nad skutočnosťou, že Presley, ktorého hudobná a vizuálna interpretácia vďačí za mnohé afroamerické zdroje, dosiahol kultúrne uznanie a komerčný úspech do značnej miery ho uberal jeho súčasníkom tmavej pleti. V 21. storočí si názor, že Presley „ukradol“ černošskú hudbu, stále nachádzal svojich prívržencov.. Pozoruhodným medzi afroamerickými zabávačmi, ktorí výslovne odmietali tento názor, bol Jackie Wilson, ktorý hovoril: „Veľa ľudí obvinilo Elvisa z krádeže hudby černochov, hoci v skutočnosti takmer každý čierny sólový zabávač kopíroval javiskové maniere od Elvisa." Presley navyše počas svojej kariéry priznal svoj dlh voči afroamerickým hudobníkom. Na adresu svojho publiku '68 Comeback Special povedal: „Rokenrollová hudba je v podstate gospel alebo rhythm and blues, lebo z týchto žánrov čerpá. Ľudia k tejto hudbe pridávali nástroje, experimentovali s ňou, ale všetko sa scvrkáva na [to]." Deväť rokov predtým Elvis povedal: „Rokenroll je tu už mnoho rokov, len kedysi sa tomu hovorilo rhythm and blues."

Sex symbol

Plagát k filmu Girls! Girls! Girls!(1962), ktorý zobrazuje Elvisa ako sexsymbol

Presleyho bol uznávaný aj pre svoju fyzickú a sexuálnu príťažlivosť. Kritik Mark Feeney raz povedal: „Kedysi bol krásny, úžasne krásny". Televízny riaditeľ Steve Binder uviedol: „Nie som určite gej, no musím vám povedať, že ak šiel okolo, či už ste muž alebo žena zastavili ste sa, aby ste sa naňho pozreli. Tak dobre vyzeral. Aj keby ste nikdy nevedeli, že je superstar, nerobilo by to žiadny rozdiel. Ak by vošiel do miestnosti, vedeli by ste, že je vo vašej prítomnosti niekto výnimočný." Jeho štýl vystupovania bol zodpovedný za jeho erotický imidž. Kritik George Melly ho opísal ako „majstra sexuálneho prirovnania, ktorý svoju gitaru považuje za falus aj za dievča“. Lester Bangs mu vo svojom nekrológu na Elvisovu pamiatku, mu pripísal zásluhy za to, že vniesol do populárneho umenia v Amerike „otvorene do očí bijúce vulgárne sexuálne šialenstvo“. Vyhlásenie Eda Sullivana, že si všimol fľašu coly v Presleyho nohaviciach, sa odrazilo v fámach týkajúcich sa podobne umiestnenej trubice z toaletného papiera alebo olovenej tyče.

Zatiaľ čo Presley bol predávaný ako ikona heterosexuality, niektorí kritici tvrdili, že jeho obraz bol nejednoznačný. V roku 1959 Peter John Dyer z filmového mesačníka Sight and Sound opísal jeho osobnosť na obrazovke ako „agresívne bisexuálnu“. Brett Farmer umiestňuje „orgazmické kolotoče" titulnej tanečnej sekvencie v snímke Jailhouse Rock do línie filmových hudobných čísel, ktoré ponúkajú „veľkú erotizáciu, ak nie homoerotiku mužského obrazu". V analýze Yvonne Taskerovej „bol Elvis ambivalentnou postavou, ktorá artikulovala zvláštnu feminizovanú, objektivizujúcu verziu mužskosti bielej robotníckej triedy ako agresívne sexuálne prejavy.“

Presleyho imidž ako sexsymbolu posilnili správy o jeho pletkách s hollywoodskymi hviezdičkami a hviezdami, od Natalie Woodovej v 50. rokoch cez Connie Stevensovú a Ann-Margretovú v 60. rokoch až po Candice Bergenovú a Cybill Shepherdovú v 70. rokoch. June Juanico z Memphisu, jedna z Presleyho prvých priateliek, neskôr obvinila Parkera, že ho povzbudzoval, aby si vyberal partnerky na randenie s ohľadom na jeho publicitu. Presley sa nikdy necítil dobre na hollywoodskej scéne a väčšina z týchto jeho vzťahov nebola podstatná.

Význam Elvisa Presleya

Presleyho vzostup národnej pozornosti v roku 1956 zmenil oblasť populárnej hudby a mal obrovský v širšom rozsahu mal vplyv na vývoj populárnej kultúry. Ako katalyzátor kultúrnej revolúcie, ktorou rokenrol bol, bol ústredným prvkom nielen pri jeho definovaní ako hudobného žánru, ale aj pri tom, že sa stal skúšobným kameňom kultúry mládeže a rebelských postojov. So svojím rasovo zmiešaným pôvodom – opakovane potvrdeným Presleym – obsadenie postavenia rokenrolu v centre hlavného prúdu americkej kultúry umožnilo nové prijatie a ocenenie kutúry amerického obyvateľstva čiernej pleti.

V tejto súvislosti Little Richard o Presleym povedal: „Bol integrátorom. Elvis bol požehnaním. Hudba černochov bola mimo záujmov. Elvis tejto hudbe otvoril dvere." Afroamerický spevák a skladateľ, Al Green, k tomu dodáva: „Elvis prelomil ľady pre nás všetkých."

Prezident Jimmy Carter o Presleyho odkaze v roku 1977 poznamenal: „Jeho hudba a jeho osobnosť, spájajúce štýly belošského country a černošského rhythm and blues, natrvalo zmenili tvár americkej populárnej kultúry.“ Presley tiež prvý predviedol značne rozšírený dosah celebrít v ére masovej komunikácie: Do roka od svojho prvého vystúpenia v americkej televíznej sieti bol považovaný za jedného z najslávnejších ľudí sveta.

Imitátori Elvisa v roku 2005

Presleyho meno, imidž a hlas sú známe po celom svete. Elvis Presley svojim zjavom a vystupovaním inšpiroval celú légiu svojich imitátorov. V anketách a prieskumoch je uznávaný ako jeden z najvýznamnejších umelcov populárnej hudby a patrí medzi vplyvných Američanov. Americký skladateľ a dirigent, Leonard Bernstein, o ňom povedal: „Elvis Presley je najväčšou kultúrnou silou dvadsiateho storočia. Predstavil beat všetko a zmenil všetko – hudbu, jazyk, oblečenie.“ John Lennon povedal, že „až kým som nepočul Elvisa nič ma reálne neovplyvnilo.“ Bob Dylan popísal pocit z prvého počutia Presleyho ako „ako vypadnutie z väzenia".

Americký esejista a hudobný kritik, Robert Christgau o Elvisovi Presleymu 24. decembra 1985 napísal: „Viem, že sa dá o ňom hovoriť, že vynašiel rokenrol, ale... to nie je dôvod, prečo je dnes uctievaný ako boh. Dnes je uctievaný ako boh, pretože okrem toho, že vynašiel rokenrol, bol najlepším baladickým spevákom, duchovná priezračnosť a vnútorná sexualita jeho pomalého uplakaného a horľavého popového blues stále aktivuje hormóny a otrockú oddanosť miliónov ženských ľudských bytostí na celom svete.“

Presleyho hviezda na Hollywoodskom chodníku slávy (6777 Hollywood Blvd)

Po väčšinu svojho dospelého života sa Presley so svojím vzostupom z chudoby k bohatstvu a sláve zdal stelesnením amerického sna. V posledných rokoch života a po odhaleniach o jeho okolnostiach po jeho smrti sa stal symbolom nestriedmosti a obžerstva. Čoraz väčšia pozornosť bola venovaná jeho chuti na bohatú a ťažkú ​​južanskú kuchyňu, jedál ako je kurací steak, sušienky, či omáčku. Najmä jeho láska k sendviču s arašidovým maslom, banánom a slaninou, ktorý je teraz známy ako „Elvisov sendvič“, začala symbolizovať túto jeho vlastnosť.

Od roku 1977 došlo k údajným početným spozorovaniam Presleyho. Dlhodobou konšpiračnou teóriou medzi niektorými fanúšikmi je, že Elvis stále žije a svoju smrť len fingoval. Prívrženci teórie uvádzajú údajné nezrovnalosti v úmrtnom liste, správy o voskovej figuríne v jeho rakve a správy o tom, že Presley si takúto zmenu naplánoval, aby mohol v pokoji odísť do dôchodku. Nezvyčajne veľký počet fanúšikov má vo svojich obydliach svätyne, ktoré sú Elvisovi venované afanúšikovské webové stránky, na ktorých je, aj keď len slabo, prihlásený a ktívny aj Elvis Presley. Na výročie jeho smrti sa tisíce ľudí zhromažďujú na rituáli pri sviečkach pred Elvisovým sídlo v Gracelande. „Pri Elvisovi to nie je len jeho hudba, ktorá ho prežila,“ píše Ted Harrison. „On sám bol povýšený ako stredoveký svätec na postavu kultového stavu. Je to, ako keby bol kanonizovaný aklamáciou."

Na 25. výročie Presleyho smrti v novinách The New York Times bolo napísané: „Všetci tí imitátori bez talentu a jeho zobrazované vystavované otrasné maľby na zamate, skôr spôsobujú, že sa z Elvisa stáva zvrátená a vzdialená spomienka. Ale predtým, ako bol Elvis vtiahnutý do biznisu, bol jeho opakom: bol skutočnou kultúrnou silou.... Elvisove zásluhy pre kultúru sú nedocenené, pretože v rokenrolovom veku triumfovala jeho hudba a jeho štýl plný vášne."

V rebríčku najlepších umelcov zverejnenom v časopise Rolling Stone sa Elvis Presley umiestnil na treťom mieste. Bono k tomu s uznaním poznamenal: „V Elvisovi máte blueprint pre vznik rokenrolu. Výsosť: danosti gospelu, blato z delty blues, sexuálne oslobodenie, kontroverziu. Zmena spôsobu, akým ľudia vnímajú svet. Všetko je v tom spolu s Elvisom."

Niektorí kultúrni pozorovatelia vyzdvihujú nielen Presleyho úspechy, ale aj jeho zlyhania. Považujú ich za pridanú hodnotu sily jeho odkazu. Greil Marcus sa k tejto téme vyjadruje slovami: „Elvis Presley je jednou z najvýznamnejších postáv amerického spôsobu života. Jeho prítomnosť, bez ohľadu na to, ako bola v čase banálna, či predvídateľná, nie možné s ničím porovnať.... Kultúrny rozsah jeho hudby sa rozšíril do tej miery, že zahŕňa nielen dobové hity, ale aj recitály patriota, či čistý country gospel a poriadne špinavé blues.... Elvis sa ukázal ako veľký umelec, veľký rocker, ale aj významný dodávateľ braku. Vedel rozbúšiť srdcia, vedel riadne znudiť, bol symbolom potencie, bol kusom potravy pre verejnosť, vedel byť skvelý milý človek a áno, aj veľký Američan."

Rekordy a ocenenia

Elvis Presley je jeden z najpredávanejších hudobných umelcov na svete všetkých čias. Presleyho rebríček pre prvú desiatku a pre hity na vrcholoch rebríčkov sa líši v závislosti od toho, ako sú analyzované obojstranné single „Hound Dog/Don't Be Cruel“ a „Don't/I Beg of You“, ktoré predchádzali vzniku jednotného rebríčka Billboard Hot 100. Podľa Whitburnovej analýzy drží rekord Presley s 38, a je v remíze s Madonnou. Podľa aktuálneho spôsobu hodnotenia Billboardu j s 36 hitmi je na druhom mieste. Whitburn a Billboard sa zhodujú v tom, že Beatles držia rekord v počte hitov 20 číslo jeden a že druhá je s 19 hitmi Mariah Careyová. Whitburn má Presleyho tretieho s 18, Billboard ho má tretieho so 17 hitmi. Podľa Billboardu má  Presley 79 kumulatívnych týždňov na prvom mieste, podľa Whitburna a Rokenrolovej sieni slávy má takýchto týždňov 80. Viac, 91 týždňov, má len Mariah Carey. Elvis Presley je držiteľom rekordov pre väčšinu singlov na prvom mieste v britskom rebríčku s 21 a do prvej desiatky sa ich dostalo 76.

Presleymu ako interpretovi albumov Billboard pripisuje rekord za najviac albumov v rebríčku Billboard 200, 129. Ďaleko za ním je na druhom mieste Frank Sinatra, ktorý má takýchto albumov 82. Elvis Presley je tiež držiteľom rekordu mužských sólistov za najviac kumulovaných týždňov na prvom mieste v rebríčku Billboard 200: 67 týždňov. V rokoch 2015 a 2016 sa dva albumy, na ktorých sú pôvodné Presleyho vokály nahrané s hudbou v podaní Royal Philharmonic Orchestra, If I Can Dream a The Wonder of You, dostali vo Veľkej Británii na prvé miesto. Tým ako sólový umelec získal nový rekord pre albumy číslo jedna v Spojenom kráľovstve na 13. Zároveň sa predĺžil rekord o najdlhšie rozpätie medzi albumami, ktoré sa počas rokov stali v rebríčkoch číslom jeden. Nikto nemá takto hodnotené albumy v takom časovom rozpätí ako Presley, ktorý sa prvýkrát so svojím debutoovým albumom dostal na vrchol britského rebríčka v roku 1956.

Od roku 2023 Asociácia nahrávacieho priemyslu Ameriky (RIAA) pripisuje certifikovaný predaj albumov v USA Presleymu 146,5 milióna kusov, čo je tretie miesto za The Beatles a Garthom Brooksom. Je držiteľom rekordov za väčšinu zlatých albumov. Je ich 101, t.j. takmer dvojnásobok na druhom mieste zaradenej Barbry Streisandovej, ktorá má zlatých albumov 51, a Elvis má aj najviac platinových albumov (57). Jeho 25 multiplatinových albumov je na druhom mieste, na ktorom má 26 albumov kapela The Beatles. Presleyov celkový počet 197 ocenení za album (vrátane jedného diamantového ocenenia) ďaleko prevyšuje druhých najlepších The Beatles, ktorí majú ocenení 122. Elvis Presley má aj 9. miesto v počte najviac zlatých singlov, kde má remízu 54 singlov s Justinom Bieberom, a je na 16. mieste v platinových singloch, ktorých má 27.

V roku 2012 bol na Elvisovu počesť pomenovaný pavúk Paradonea presleyi. V roku 2018 prezident Donald Trump udelil posmrtne Presleymu prezidentskú medailu slobody.

Diskografia

Pod Presleyho menom bolo vydaných veľké množstvo hudobných médií. Počet jeho pôvodných nahrávok bol rôznymi zdrojmi napočítaný medzi 665 až 711 titulov. Elvisova kariéra sa začala a najúspešnejší bol v období, keď boli primárnym komerčným médiom pre populárnu hudbu hudobné single. Pri jeho albumoch sa často stiera rozdiel medzi „oficiálnymi“ štúdiovými nahrávkami, či inými ich formami hudobných albumov.

Štúdiové albumy Elvis Presley (1956) Elvis (1956) Elvis' Christmas Album (1957) Elvis Is Back! (1960) His Hand in Mine (1960) Something for Everybody (1961) Pot Luck (1962) Elvis for Everyone! (1965) How Great Thou Art (1967) From Elvis in Memphis (1969) From Memphis to Vegas / From Vegas to Memphis (1969) That's the Way It Is (1970) Elvis Country (I'm 10,000 Years Old) (1971) Love Letters from Elvis (1971) Elvis sings The Wonderful World of Christmas (1971) Elvis Now (1972) He Touched Me (1972) Elvis (1973) (The "Fool" Album) Raised on Rock / For Ol' Times Sake (1973) Good Times (1974) Promised Land (1975) Today (1975) From Elvis Presley Boulevard, Memphis, Tennessee (1976) Moody Blue (1977)

Originálne soundtracky Loving You (1957) King Creole (1958) G.I. Blues (1960) Blue Hawaii (1961) Girls! Girls! Girls! (1962) It Happened at the World's Fair (1963) Fun in Acapulco (1963) Kissin' Cousins (1964) Roustabout (1964) Girl Happy (1965) Harum Scarum (1965) Frankie and Johnny (1966) Paradise, Hawaiian Style (1966) Spinout (1966) Double Trouble (1967) Clambake (1967) Speedway (1968)

Filmografia

Filmy v ktorých účinkoval

Love Me Tender (1956) Loving You (1957) Jailhouse Rock (Väzenský Rock) (1957) King Creole (1958) G.I. Blues (1960) Flaming Star (1960) Wild in the Country (1961) Blue Hawaii (1961) Follow That Dream (Choď za svojím snom) (1962) Kid Galahad (1962) Girls! Girls! Girls! (1962) It Happened at the World's Fair (Stalo sa na svetovej výstave) (1963) Fun in Acapulco (1963) Kissin' Cousins (1964) Viva Las Vegas (1964) Roustabout (1964) Girl Happy (1965)

Tickle Me (1965) Harum Scarum (1965) Frankie and Johnny (1966) Paradise, Hawaiian Style (1966) Spinout (Elvis Presley: Ťažké sa rozhodnúť) (1966) Easy Come, Easy Go (1967) Double Trouble (Elvis Presley: Poriadny malér) (1967) Clambake (Mejdan) (1967) Stay Away, Joe (1968) Speedway (Elvis Presley: Okruh) (1968) Live a Little, Love a Little (1968) Charro! (1969) The Trouble with Girls (Elvis: Problémy s dievčatami) (1969) Change of Habit (1969) Elvis: That's the Way It Is (1970) Elvis on Tour (1972)

Špeciálne TV koncerty

• Elvis (1968)
• Aloha from Hawaii via Satellite (1973)
• Elvis in Concert (1977)

Literatúra

• Adelman, Kim. The Girls' Guide to Elvis: The Clothes, the Hair, the Women, and More!. [s.l.] : Random House, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-7679-1188-7.
• Alden, Ginger. Elvis & Ginger: Elvis Presley's Fiancée and Last Love Finally Tells her Story. [s.l.] : Berkeley Publishing, 2014. ISBN 978-1-101-61613-0.
• Allen, Steve. Hi-Ho, Steverino!: My Adventures in the Wonderful Wacky World of TV. [s.l.] : Thorndike Press, 1992. ISBN 978-1-56054-521-7.
• ALTIERI, Marion E.. Review: All the King's Horses: the Equestrian Life of Elvis Presley by Kimberly Gatto and Victoria Racimo [online]. August 8, 2017, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online. Archivované 2021-05-02 z originálu.
• Arnett, Jeffrey Jensen. Adolescence and Emerging Adulthood: A Cultural Approach. 3rd. vyd. [s.l.] : Pearson Prentice Hall, 2006. ISBN 978-0-13-195071-9.
• Ashley, Martin. How High Should Boys Sing?. [s.l.] : Ashgate, 2009. ISBN 978-0-7546-6475-8.
• The Top 100 [online]. The Atlantic, December 2006, [cit. 2018-01-19]. Dostupné online.
• Austen, Jake. TV-A-Go-Go: Rock on TV from American Bandstand to American Idol. [s.l.] : Chicago Review Press, 2005. ISBN 978-1-55652-572-8.
• Baden, Michael M.; Hennessee, Judith Adler. Unnatural Death: Confessions of a Medical Examiner. [s.l.] : Ballantine, 1990. ISBN 978-0-8041-0599-6.
• Baillie, Russell. Album Review: Elvis Presley Viva Elvis The Album' [online]. New Zealand Herald, November 6, 2010, [cit. 2010-11-09]. Dostupné online.
• Baird, Robert. Elvis and the Royal Philharmonic. Stereophile, December 23, 2017. Dostupné online [cit. 2018-01-17].
• Sinatra Is Voice of the Century. BBC News, April 18, 2001. Dostupné online [cit. 2009-12-29].
• Elvis Presley gets US Presidential Medal of Freedom [online]. November 16, 2018, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
• The Beatles. The Beatles Anthology. [s.l.] : Chronicle Books, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-8118-2684-6.
• Bertrand, Michael T. Race, Rock, and Elvis. [s.l.] : University of Illinois Press, 2000. ISBN 978-0-252-02586-0.
• Bill Black Dies at 39 [online]. Billboard, October 30, 1965. S. 8. Dostupné online.
• Blazeski, Goran. Elvis Presley performed in a TV commercial in exchange for a box of hot glazed doughnuts [online]. April 23, 2017, [cit. 2018-09-21]. Dostupné online.
• Bouchard, Dany. Priscilla Presley Keeps King Alive. Toronto Sun, November 5, 2010. Dostupné online [cit. 2010-11-09].
• Elvis (2022) [online]. [Cit. 2022-08-15]. Dostupné online.
• Bronson, Fred. Chart Beat [online]. Billboard, May 9, 1998. S. 94. Dostupné online.
• Bronson, Fred. Chart Beat [online]. Billboard, July 3, 2004. S. 57. Dostupné online.
• Brown, Peter Harry; Broeske, Pat H.. Down at the End of Lonely Street: The Life and Death of Elvis Presley. [s.l.] : Signet, 1997. ISBN 978-0-451-19094-9.
• How good was Elvis Presley at Karate? [online]. April 21, 2021, [cit. 2021-04-22]. Dostupné online.
• DUFFETT, Mark. Counting Down Elvis: His 100 Finest Songs. [s.l.] : Rowman & Littlefield Publishers, 2018. Dostupné online. ISBN 978-1-4422-4805-2.
• Burke, Ken; Griffin, Dan. The Blue Moon Boys: The Story of Elvis Presley's Band. [s.l.] : Chicago Review Press, 2006. Dostupné online. ISBN 978-1-55652-614-5.
• Caine, Andrew. Interpreting Rock Movies: The Pop Film and Its Critics in Britain. [s.l.] : Palgrave Macmillan, 2005. ISBN 978-0-7190-6538-5.
• Campbell, Michael. Popular Music in America. 3rd. vyd. [s.l.] : [s.n.], 2009.
• Caulfield, Keith. The King of Crossover's No. 1 Hits [online]. Billboard, September 18, 2004. S. 24. Dostupné online.
• Caulfield, Keith. Popular Demand. Billboard, November 25, 2016. Dostupné online [cit. 2018-01-17].
• Charlton, Katherine. Rock Music Styles: A History. 5th. vyd. [s.l.] : McGraw-Hill, 2006. ISBN 978-0-07-312162-8.
• Christgau, Robert. Christgau's Consumer Guide. The Village Voice, December 24, 1985. Dostupné online [cit. 2012-08-26].
• Clarke, Steve. Conspiracy Theories: The Philosophical Debate. [s.l.] : Ashgate, 2006. ISBN 978-0-7546-5250-2. Kapitola "Conspiracy Theories and Conspiracy Theorizing".
• Clayton, Dick; Heard, James. Elvis: By Those Who Knew Him Best. [s.l.] : Virgin Publishing, 2003. ISBN 978-0-7535-0835-0.
• 40 Greatest Men in Country Music [online]. CMT, [cit. 2009-12-29]. Dostupné online.
• Coffey, Frank. The Complete Idiot's Guide to Elvis. [s.l.] : Alpha Books, 1997.
• Collins, Dan. How Big Was The King? [online]. CBS News/Associated Press, August 7, 2002, [cit. 2009-12-27]. Dostupné online.
• Connelly, Charlie. In Search of Elvis: A Journey to Find the Man Beneath the Jumpsuit. [s.l.] : Little, Brown, 2008. ISBN 978-0-349-11900-7.
• Cook, Jody. Graceland National Historic Landmark Nomination Form. [s.l.] : United States Department of the Interior, 2004. Dostupné online.
• Corcoran, John. The King and Karate. Black Belt, March 1, 1998, s. 48–54. Dostupné online [cit. 2017-12-17].
• Cosby, James A.. Devil's Music, Holy Rollers and Hillbillies: How America Gave Birth to Rock and Roll. [s.l.] : McFarland, 2016. ISBN 978-1-4766-6229-9.
• Cusic, Don. Singing with the King. Rejoice! The Gospel Music Magazine, Summer 1988.
• Davies, Hunter. The Beatles. 2nd rev.. vyd. [s.l.] : W. W. Norton, 1996. Dostupné online. ISBN 978-0-393-31571-4.
• Denisoff, R. Serge. Solid Gold: The Popular Record Industry. [s.l.] : Transaction Books, 1975. ISBN 978-0-87855-586-4.
• DAVOREN, Haley. Elvis Presley's Lockheed 1329 JetStar sells at auction for $260,000 [online]. January 9, 2023, [cit. 2023-01-11]. Dostupné online.
• Greatest American [online]. Discovery Channel, [cit. 2009-12-29]. Dostupné online.
• Doll, Susan. Understanding Elvis: Southern Roots vs. Star Image. [s.l.] : Routledge, 2016. ISBN 978-0-8153-3164-3.
• Doss, Erika Lee. Elvis Culture: Fans, Faith, and Image. [s.l.] : University of Kansas Press, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-7006-0948-2.
• DOWD, Maureen. A Larger-Than-Life Look at a Larger-Than-Life Star. The New York Times, May 22, 2022, s. ST10. Dostupné online [cit. 2022-05-22].
• Dundy, Elaine. Elvis and Gladys. 2nd. vyd. [s.l.] : University Press of Mississippi, 2004. ISBN 978-1-57806-634-6.
• Dyer, Peter John. The Teenage Rave. Sight and Sound, Winter 1959–60.
• EARL, Jennifer. 19 celebrities you didn't know were twins (Elvis and Jesse Presley). CBS News, February 14, 2017. Dostupné online [cit. 2020-07-12].
• EDER, Mike. Elvis Music FAQ: All That's Left to Know About the King's Recorded Works. [s.l.] : Backbeat Books, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-61713-580-4.
• Edgerton, Gary R.. The Columbia History of American Television. [s.l.] : Columbia University Press, 2007. ISBN 978-0-231-12165-1.
• EILAND, Murray. Elvis Presley's Coat of Arms. The Armiger's News, 2018, s. 6. Dostupné online.
• Elster, Charles Harrington. The Big Book of Beastly Mispronunciations. [s.l.] : Houghton Mifflin, 2006. ISBN 978-0-618-42315-6.
• Escott, Colin. The Encyclopedia of Country Music. [s.l.] : Oxford University Press, 1998. ISBN 978-0-19-517608-7. Kapitola "Elvis Presley".
• Everet, Todd. Elvis Presley, 42, Found Dead in His Memphis Mansion [online]. Variety, August 17, 1977, [cit. 2018-09-21]. Dostupné online.
• Farmer, Brett. Spectacular Passions: Cinema, Fantasy, Gay Male Spectatorships. 2nd. vyd. [s.l.] : Duke University Press, 2000. ISBN 978-0-8223-2589-5.
• Feeney, Mark. Elvis at 75: Can We Ever Again See the Performer, Not the Punch Line?. The Boston Globe, January 3, 2010. Dostupné online [cit. 2010-02-01].
• Fensch, Thomas. The FBI Files on Elvis Presley. [s.l.] : New Century Books, 2001. ISBN 978-0-930751-03-6.
• Fessier, Bruce. Director Remembers Landmark Elvis Presley Performance. USA Today, May 10, 2013. Dostupné online [cit. 2018-01-19].
• Fields, Curt. A Whole Lotta Elvis Is Goin' to the Small Screen. The Washington Post, August 3, 2007. Dostupné online [cit. 2009-12-27].
• Fox, Ted. In the Groove: The People Behind the Music. [s.l.] : St Martin's Press, 1986. ISBN 978-0-312-01776-7.
• Friedlander, Paul. Rock and Roll: A Social History. [s.l.] : Westview, 1996. ISBN 978-0-8133-2725-9.
• Garber, Marjorie. Vested Interests: Cross-Dressing and Cultural Anxiety. [s.l.] : Routledge, 1997. ISBN 978-0-415-91951-7.
• Garrity, Brian. King's Crown Shines: First No. 1 Debut [online]. Billboard, October 12, 2002. S. 1, 3. Dostupné online.
• Gibson, Christine. Elvis on Ed Sullivan: The Real Story [online]. American Heritage, December 6, 2005, [cit. 2009-12-31]. Dostupné online. Archivované 2010-07-28 z originálu.
• Gillett, Charlie. Rock and Roll Is Here To Stay: An Anthology. [s.l.] : W. W. Norton, 2000. ISBN 978-0-393-04700-4. Kapitola The Five Styles of Rock'n'Roll.
• Goldman, Lea; Ewalt, David M.. Top-Earning Dead Celebrities [online]. Forbes, October 29, 2007, [cit. 2010-01-05]. Dostupné online.
• Goldman, Lea; Paine, Jake. Top-Earning Dead Celebrities [online]. Forbes, October 29, 2007, [cit. 2011-06-05]. Dostupné online.
• Graceland to Downtown Memphis [online]. [Cit. 2021-03-10]. Dostupné online.
• Gordon, Robert. The King on the Road. [s.l.] : Bounty Books, 2005. ISBN 978-0-7537-1088-3.
• Gould, Jack. TV: New Phenomenon – Elvis Presley Rises to Fame as Vocalist Who Is Virtuoso of Hootchy-Kootchy. The New York Times, June 6, 1956. Dostupné online [cit. 2009-12-31].
• Elvis Presley, the Musician [online]. December 3, 2015, [cit. 2019-07-01]. Dostupné online.
• Elvis Presley [online]. March 17, 2014, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online.
• Greenburg, Zack O'Malley. The Top-Earning Dead Celebrities of 2017 [online]. Forbes, October 30, 2017, [cit. 2018-01-08]. Dostupné online.
• Greene, Andy. Flashback: Elvis Presley's 'Aloha From Hawaii' Marks His Final Truly Great Moment [online]. Rolling Stone, July 31, 2018, [cit. 2023-01-17]. Dostupné online.
• Grein, Paul. Chart Watch Extra: The Top 40 Christmas Albums [online]. December 5, 2008, [cit. 2010-02-01]. Dostupné online.
• Channel 4 Show 'Discovers Cause of Elvis Presley's Death' [online]. March 25, 2014, [cit. 2018-01-20]. Dostupné online.
• Guffey, Elizabeth E.. Retro: The Culture of Revival. [s.l.] : Reaktion, 2006. ISBN 978-1-86189-290-4.
• Best-selling solo artist [online]. [Cit. 2021-08-03]. Dostupné online.
• Guralnick, Peter. Lost Highway: Journeys & Arrivals of American Musicians. [s.l.] : Vintage, 1989. ISBN 978-0-394-75215-0.
• Guralnick, Peter. Last Train to Memphis: The Rise of Elvis Presley. [s.l.] : Little, Brown, 1994. ISBN 978-0-316-33225-5.
• Guralnick, Peter. Careless Love: The Unmaking of Elvis Presley. [s.l.] : Back Bay Books, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-316-33297-2.
• Guralnick, Peter. How Did Elvis Get Turned into a Racist?. The New York Times, January 8, 2004. Dostupné online [cit. 2007-08-11].
• Guralnick, Peter; Jorgensen, Ernst. Elvis Day by Day: The Definitive Record of His Life and Music. [s.l.] : Ballantine, 1999. ISBN 978-0-345-42089-3.
• Harris, John. Talking about Graceland. The Guardian, March 27, 2006. Dostupné online [cit. 2010-01-04].
• Harrison, Ted. Elvis People: The Cult of the King. [s.l.] : Fount, 1992. Dostupné online. ISBN 978-0-00-627620-3.
• Harrison, Ted. The Death and Resurrection of Elvis Presley. [s.l.] : Reaktion, 2016. ISBN 978-1-78023-637-7.
• Hasty, Katie. Madonna Leads Busy Billboard 200 with 7th No. 1 [online]. Billboard, May 7, 2008, [cit. 2018-01-20]. Dostupné online.
• Higginbotham, Alan. Doctor Feelgood. The Observer, August 11, 2002. Dostupné online [cit. 2009-12-29].
• Hilburn, Robert. From the Man Who Would Be King. Los Angeles Times, February 6, 2005. Dostupné online [cit. 2010-01-04].
• Hilburn, Robert. This Fan of Charts Is No. 1, with a Bullet. Los Angeles Times, October 30, 2007. Dostupné online [cit. 2010-01-17].
• Hits of the World [online]. Billboard, July 24, 2004. S. 62. Dostupné online.
• Hopkins, Jerry. Elvis: The Final Years. [s.l.] : Berkley, 1986. ISBN 978-0-425-08999-6.
• Hopkins, Jerry. Elvis in Hawaii. [s.l.] : Bess Press, 2002. ISBN 978-1-57306-142-1.
• Hopkins, Jerry. Elvis The Biography. [s.l.] : Plexus, 2007. ISBN 978-0-85965-391-6.
• Hoy, Peter. Top-Earning Dead Celebrities [online]. Forbes, October 27, 2008, [cit. 2011-06-05]. Dostupné online.
• Humphries, Patrick. Elvis the No. 1 Hits: The Secret History of the Classics. [s.l.] : Andrews McMeel Publishing, 2003. ISBN 978-0-7407-3803-6.
• Jancik, Wayne. The Billboard Book of One-Hit Wonders. [s.l.] : [s.n.], 1998.
• Jeffrey, Joyann. Priscilla Presley and Elvis Presley's relationship story, in their own words. TODAY.com. Dostupné online [cit. 2023-02-26].
• Jezer, Marty. The Dark Ages: Life in the United States 1945–1960. [s.l.] : South End Press, 1982. Dostupné online. ISBN 978-0-89608-127-7.
• Jorgensen, Ernst. Elvis Presley A Life in Music: The Complete Recording Sessions. [s.l.] : St Martin's Press, 1998. ISBN 978-0-312-18572-5.
• Kamphoefner, Walter D. Paths Crossing: Essays in German-American Studies. [s.l.] : Peter Lang, 2010. ISBN 978-3-0343-0221-0. Kapitola "Elvis and Other Germans: Some Reflections and Modest Proposals on the Study of German-American Ethnicity" (2009).
• Kennedy, Victor; Gadpaille, Michelle. Ethnic and Cultural Identity in Music and Song Lyrics. [s.l.] : Cambridge Scholars Publishing, 2017. Dostupné online. ISBN 9781443896207.
• Keogh, Pamela Clarke. Elvis Presley: The Man, The Life, The Legend. [s.l.] : Simon & Schuster, 2004. Dostupné online. ISBN 978-0-7434-5603-6.
• KEOGH, Pamela Clarke. Elvis Presley: The Man, The Life, The Legend. [s.l.] : Simon & Schuster, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-4391-0815-4.
• KEOUGH, Riley. I had one great grandma who was creek and one who was full blood Cherokee. July 19, 2017, [cit. 2021-10-10].
• Kirchberg, Connie; Hendrickx, Marc. Elvis Presley, Richard Nixon, and the American Dream. [s.l.] : McFarland, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-7864-0716-3.
• Showtime: How Sin City evolved into 'The Entertainment Capital of the World'. Las Vegas Sun, May 15, 2008. Dostupné online [cit. 2019-03-03].
• Kolawole, Helen. He Wasn't My King. The Guardian, August 15, 2002. Dostupné online [cit. 2009-12-27].
• Kubernick, Harvey. The Complete '68 Comeback Special. [s.l.] : CD Booklet RCA/BMG. UPC 88697306262, 2008.
• Groundbreaking New Elvis Presley Album, 'Where No One Stands Alone', To Be Released August 10 [online]. Sony Music Entertainment, June 21, 2018, [cit. 2022-01-30]. Dostupné online.
• Leigh, Spencer. Elvis Presley: Caught in a Trap. [s.l.] : McNidder and Grace, 2017. ISBN 978-0-8571-6166-6.
• Lewis, Randy. 40 Years After His Death, Elvis Presley Is Still the King in the YouTube Age. Los Angeles Times, August 16, 2017. Dostupné online [cit. 2018-01-19].
• Lisanti, Tom. Fantasy Femmes of 60s Cinema: Interviews with 20 Actresses from Biker, Beach, and Elvis Movies. [s.l.] : McFarland, 2000. ISBN 978-0-7864-0868-9.
• Lott, Eric; Uebel, Michael. Race and the Subject of Masculinities. [s.l.] : Duke University Press, 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-8223-1966-5. Kapitola "All the King's Men: Elvis Impersonators and White Working-Class Masculinity".
• Lynch, Rene. Elvis Presley, Who Died 34 Years Ago Today, Spurs Fresh Tears. Los Angeles Times, August 16, 2011. Dostupné online [cit. 2011-08-17].
• Marcus, Greil. Mystery Train: Images of America in Rock 'n' Roll Music. Revised. vyd. [s.l.] : E.P. Dutton, 1982. Dostupné online. ISBN 978-0-525-47708-2.
• Marcus, Greil. Elvis Presley: The Ed Sullivan Shows. [s.l.] : DVD Booklet Image Entertainment. UPC 01438137302, 2006. [Cit. 2010-02-01]. Dostupné online.
• MARCUS, Greil. Mystery Train: Images of America in Rock 'n' Roll Music. [s.l.] : Plume, 2015. Dostupné online. ISBN 978-0-14-218158-4.
• Marsh, Dave. The Rolling Stone Record Guide. 2nd. vyd. [s.l.] : Virgin, 1980. ISBN 978-0-907080-00-8. Kapitola Elvis Presley.
• Marsh, Dave. Elvis. [s.l.] : Times Books, 1982. ISBN 978-0-8129-0947-0.
• Marsh, Dave. The Heart of Rock & Soul: The 1001 Greatest Singles Ever Made. [s.l.] : Penguin Books, 1989. ISBN 978-0-14-012108-7.
• Marsh, Dave. The New Rolling Stone Album Guide. 4th. vyd. [s.l.] : Simon & Schuster, 2004. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-0169-8. Kapitola "Elvis Presley".
• Marsh, Stefanie. Did Elvis indoctrinate me? Probably – but I don't see it as a bad thing. The Times, December 21, 2015. Dostupné online.
• Martin, Douglas. Mary Jenkins Langston, 78, Cook for Presley. The New York Times, June 5, 2000. Dostupné online [cit. 2018-01-20].
• MASLEY, Ed. Elvis may have been the king, but was he first. Pittsburgh Post-Gazette, July 4, 2004. Dostupné online [cit. 2014-05-08].
• Masley, Ed. It's Good To Be King. Pittsburgh Post-Gazette, August 15, 2002. Dostupné online [cit. 2010-01-31].
• Mason, Bobbie Ann. Elvis Presley. [s.l.] : Penguin, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-14-303889-4.
• Matthew-Walker, Robert. Elvis Presley. A Study in Music. [s.l.] : Midas Books, 1979. ISBN 978-0-85936-162-0.
• MCPHATE, Tim. Elvis: Do You Know These 5 Facts? [online]. August 15, 2017, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online.
• The velvet spiders: an atlas of the Eresidae (Arachnida, Araneae). ZooKeys, May 18, 2012, s. 1–144. ISSN 1313-2970. DOI: 10.3897/zookeys.195.2342. PMID 22679386. PMC: 3361087.
• Miller, James. Flowers in the Dustbin: The Rise of Rock and Roll, 1947–1977. [s.l.] : Fireside, 2000. ISBN 978-0-684-86560-7.
• MILLER, Madison. Elvis Presley: How the King of Rock 'n' Roll Developed His Signature Dance Moves [online]. March 23, 2021, [cit. 2022-02-14]. Dostupné online. Archivované 2022-02-14 z originálu.
• Milly, Jenna. A Hunka-Hunka Fried Peanut Butter. CNN, August 26, 2002. Dostupné online [cit. 2018-01-20].
• MOHAMED, Maryam. An iconic guitar from Elvis Presley's Comeback Special is up for auction. CNN, March 14, 2021. Dostupné online.
• MONCREASE, Brittani. Meet the Former Teacher Who Also Serves as Graceland's Long-time Horse keeper [online]. January 27, 2020, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online. Archivované 2021-05-02 z originálu.
• Moody, Nekesa Mumbi. Mariah Carey Surpasses Elvis in No. 1s. USA Today, April 2, 2008. Dostupné online [cit. 2010-04-14].
• Moore, Scotty; Dickerson, James. That's Alright, Elvis. [s.l.] : Schirmer Books, 1997. ISBN 978-0-02-864599-5.
• Morrison, Craig. Go Cat Go!: Rockabilly Music and Its Makers. [s.l.] : University of Illinois Press, 1996. ISBN 978-0-252-02207-4.
• Moscheo, Joe. The Gospel Side of Elvis. [s.l.] : Center Street, 2007. ISBN 978-1-59995-729-6.
• Moyer, Susan M.. Elvis: The King Remembered. [s.l.] : Sports Publishing LLC, 2002. Dostupné online. ISBN 978-1-58261-558-5.
• MURRAY, Don. One Million Times 98¢ [online]. Ziff-Davis Publishing Company, October 1961. S. 63–66. Dostupné online.
• MYERS, Justin. Artists with the most Number 1 singles on the UK chart. Official Charts, September 30, 2022. Dostupné online [cit. 2022-10-15].
• MYERS, Justin. Artists with the most Top 10 singles in the UK. Official Charts, September 17, 2021. Dostupné online [cit. 2022-10-15].
• Myrie, Russell. Don't Rhyme for the Sake of Riddlin': The autorized Story of Public Enemy. [s.l.] : Canongate, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-84767-182-0.
• Nash, Alanna. The Colonel: The Extraordinary Story of Colonel Tom Parker and Elvis Presley. [s.l.] : Simon & Schuster, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-1301-1.
• Nash, Alanna. Elvis and the Memphis Mafia. [s.l.] : Aurum, 2005. ISBN 978-1-84513-128-9.
• Graceland [online]. National Park Service, [cit. 2010-01-07]. Dostupné online. Archivované 2011-12-30 z originálu.
• NEIBAUR, James L.. The Elvis Movies. [s.l.] : Rowman & Littlefield, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-4422-3074-3.
• Long Live the King. The New York Times, August 16, 2002. Dostupné online [cit. 2009-12-30].
• Brandstorm: Surviving and Thriving in the New Consumer-Led Marketplace. [s.l.] : Macmillan Publishers, 2012. ISBN 9780230341685.
• NIX, Elizabeth. 7 Fascinating Facts About Elvis Presley [online]. August 7, 2019, [cit. 2021-03-10]. Dostupné online.
• O'Malley, Sheila. Love Me Tender. Bright Wall/Dark Room, April 4, 2016. Dostupné online [cit. 2018-01-17].
• Osborne, Jerry. Elvis: Word for Word. [s.l.] : Harmony, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-609-60803-6.
• OSBORNE, Jerry. Presleyana VIII – the Elvis Presley Record, CD, and Memorabilia Price Guide. [s.l.] : Jerry Osborne Enterprises, 2017. Dostupné online. ISBN 978-0-932117-97-7.
• Palladino, Grace. Teenagers: An American History. [s.l.] : Westview, 1996. ISBN 978-0-465-00766-0.
• Pendergast, Sara; Pendergast, Tom. St. James Encyclopedia of Popular Culture. 4th. vyd. [s.l.] : St. James Press, 2000. ISBN 978-1-55862-404-7.
• Pilgrim, David. Question of the Month: Elvis Presley and Racism [online]. March 2006, [cit. 2009-12-28]. Dostupné online. Archivované 2012-01-06 z originálu.
• Pleasants, Henry. Popular Music: Critical Concepts in Media and Cultural Studies, Volume 3: Popular Music Analysis. [s.l.] : Routledge, 2004. ISBN 978-0-415-33269-9. Kapitola Elvis Presley.
• Poché, Dixie. Louisiana Sweets: King Cakes, Bread Pudding & Sweet Dough Pie. [s.l.] : Arcadia Publishing, 2017. ISBN 978-1-4396-6217-5.
• Pomerantz, Dorothy. The Top-Earning Dead Celebrities [online]. Forbes, October 25, 2011, [cit. 2012-01-06]. Dostupné online.
• Pomerantz, Dorothy; Lacey, Rose; Streib, Lauren; Thibault, Marie. Top-Earning Dead Celebrities [online]. Forbes, October 27, 2009, [cit. 2010-01-05]. Dostupné online.
• Ponce de Leon, Charles L.. Fortunate Son: The Life of Elvis Presley. [s.l.] : Macmillan, 2007. ISBN 978-0-8090-1641-9.
• Presley, Priscilla. Elvis and Me. [s.l.] : G.P. Putnam's Sons, 1985. ISBN 978-0-399-12984-1.
• Ramsland, Katherine. "Cyril Wecht: Forensic Pathologist Coverup for a King" [online]. TruTV. Dostupné online.
• Universal Music can't help falling for Elvis Presley, to manage song catalog. Reuters, April 12, 2022. Dostupné online [cit. 2023-03-19].
• Top 100 Albums [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2010-01-31]. Dostupné online.
• Gold & Platinum: Top Artists (Albums) [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
• Gold & Platinum: Artists Albums/EPs (Gold) [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
• Gold & Platinum: Artists Albums/EPs (Platinum) [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
• Gold & Platinum: Artists Albums/EPs (Multi-Platinum) [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
• Gold & Platinum: Artists Singles (Gold) [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
• Gold & Platinum: Artists Singles (Platinum) [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
• Red Carpet for Elvis LP [online]. Billboard, April 18, 1960. S. 11. Dostupné online.
• ROBERTS, Jim. How the Fender Bass Changed the World: By Jim Roberts. [s.l.] : Backbeat Books, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-87930-630-4.
• Robertson, John. Elvis Presley: The Complete Guide to His Music. [s.l.] : Omnibus Press, 2004. ISBN 978-1-84449-711-9.
• Elvis Presley [online]. Rock and Roll Hall of Fame, [cit. 2010-07-22]. Dostupné online.
• Elvis Presley: 'King of Rock'. Rock 'N Roll Stars. S. 2–13. Via Jans Rabbers. Rock 'N Roll Stars (1956) [online]. July 11, 2013, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online. Archivované 2023-10-07 z originálu.
• Rodman, Gilbert B.. Elvis After Elvis, The Posthumous Career of a Living Legend. [s.l.] : Routledge, 1996. Dostupné online. ISBN 978-0-415-11002-0.
• RODMAN, G.B.. Elvis After Elvis The Posthumous Career of a Living Legend. [s.l.] : Taylor & Francis, 2013. ISBN 9781136155062.
• Rogers, Dave. Rock 'n' Roll. [s.l.] : Routledge & Kegan Paul, 1982. ISBN 978-0-7100-0938-8.
• The Immortals: The First Fifty [online]. Rolling Stone, April 15, 2004, [cit. 2009-12-29]. Dostupné online. Archivované 2008-06-25 z originálu.
• 1969 Rolling Stone Covers [online]. Rolling Stone, [cit. 2015-11-20]. Dostupné online.
• Rose, Lacey. Top-Earning Dead Celebrities [online]. Forbes, October 24, 2006, [cit. 2011-06-05]. Dostupné online.
• Rose, Lacey; Pomerantz, Dorothy; Greenburg, Zack O'Malley; Paine, Jake. "In Pictures: The 13 Top-Earning Dead Celebs No. 2 Elvis Presley". Forbes, October 25, 2010. Dostupné online [cit. 2011-06-05].
• The Norton/Grove Concise Encyclopedia of Music. Revised. vyd. [s.l.] : W. W. Norton, 1994. Dostupné online. ISBN 978-0-393-03753-1.
• Salisbury, Harrison. Presley Records a Craze in Soviet. The New York Times, February 3, 1957.
• Scherman, Tony. Elvis Dies [online]. American Heritage, August 16, 2006, [cit. 2009-12-29]. Dostupné online.
• Segré, Gabriel. Le rite de la Candlelight. Ethnologie française, 2002, s. 149. DOI: 10.3917/ethn.021.0149.
• Sexton, Paul. New Presley Reissue Campaign Aimed at U.K. [online]. Billboard, August 3, 2007, [cit. 2018-01-21]. Dostupné online.
• Sexton, Paul. The King Reigns Again as Elvis Presley Takes U.K. Album Honors [online]. Billboard, October 28, 2016, [cit. 2018-01-20]. Dostupné online.
• Slater, Nigel. Grease Is the Word. The Guardian, August 11, 2002. Dostupné online [cit. 2018-01-20].
• Slaughter, Todd; Anne E. Nixon. The Elvis Archives. [s.l.] : Omnibus Press, 2004. ISBN 978-1-84449-380-7.
• Smith, Liz. Ain't Nothin' but a Chow Hound. The New York Times, November 10, 2002. Dostupné online [cit. 2018-01-20].
• Stanley, David; Coffey, Frank. The Elvis Encyclopedia. [s.l.] : Virgin Books, 1998. ISBN 978-0-7535-0293-8.
• Stein, Ruthe. Girls! Girls! Girls!. San Francisco Chronicle, August 3, 1997. Dostupné online [cit. 2009-12-29].
• Szatmary, David. A Time to Rock: A Social History of Rock 'n' Roll. [s.l.] : Schirmer Books, 1996. Dostupné online. ISBN 978-0-02-864670-1.
• Tasker, Yvonne. Genre, Gender, Race, and World Cinema: An Anthology. [s.l.] : Blackwell, 2007. ISBN 978-1-4051-3232-9. Kapitola "Cowgirl Tales".
• Tennant, Forest. Elvis Presley: Head Trauma, Autoimmunity, Pain, and Early Death [online]. Practical Pain Management, June 2013, [cit. 2018-01-09]. Dostupné online.
• Chuck Hails the King. The Age, August 13, 2002. Dostupné online [cit. 2014-05-08].
• Tillery, Gary. The Seeker King: A Spiritual Biography of Elvis Presley. [s.l.] : Quest Books, 2013. [Cit. 2018-02-02]. Dostupné online. ISBN 978-0-8356-0915-9.
• Trust, Gary. Chart Beat [online]. Billboard, June 2, 2010, [cit. 2010-07-22]. Dostupné online.
• Trust, Gary. Elvis Presley's Billboard Chart Records [online]. Billboard, January 8, 2015, [cit. 2023-04-05]. Dostupné online.
• TRUST, Gary. Elvis Presley Earns Highest-Charting Billboard Hot 100 Hit Since 1981 as 'Blue Christmas' Jingles In at No. 40 [online]. Billboard, January 1, 2019, [cit. 2019-07-01]. Dostupné online.
• TRUST, Gary. Drake & 21 Savage's 'Jimmy Cooks' Soars in at No. 1 on Billboard Hot 100 [online]. Billboard, June 27, 2022, [cit. 2023-03-19]. Dostupné online.
• TRUST, Gary. Mariah Carey's 'All I Want for Christmas Is You' Adds 12th Week Atop Hot 100, Nat King Cole Hits Top 10 [online]. Billboard, January 3, 2023, [cit. 2023-03-19]. Dostupné online.
• Rock Hardware. [s.l.] : Balafon Books, 1996. Dostupné online. ISBN 978-0-87930-428-7.
• Turner, John Frayn. Frank Sinatra. [s.l.] : Taylor Trade Publications, 2004. Dostupné online. ISBN 978-1-58979-145-9.
• Presley, Elvis Aron; DD 214: Armed Forces of the United States Report of Transfer or Discharge. [s.l.] : US Department of Defense.
• 100 Icons of the Century [online]. Variety.com, [cit. 2009-12-29]. Dostupné online.
• 100 Greatest Artists of Rock & Roll [online]. VH1, [cit. 2009-12-29]. Dostupné online.
• Victor, Adam. The Elvis Encyclopedia. [s.l.] : Overlook Duckworth, 2008. ISBN 978-1-58567-598-2.
• Wadey, Paul. Jake Hess. The Independent, January 8, 2004. Dostupné online.
• Warwick, Neil; Kutner, Jon; Brown, Tony. The Complete Book of the British Charts: Singles & Albums. 3rd. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 2004. ISBN 978-1-84449-058-5.
• Waters, Lindsay. Come Softly, Darling, Hear What I Say: Listening in a State of Distraction A Tribute to the Work of Walter Benjamin, Elvis Presley, and Robert Christgau. Boundary 2, Spring 2003, s. 199–212. Dostupné online [cit. 2017-02-25]. DOI: 10.1215/01903659-30-1-199.
• Wertheimer, Neil. Total Health for Men. [s.l.] : Rodale Press, 1997.
• Whitburn, Joel. Billboard Top 1000 Singles 1955–1992. [s.l.] : Billboard Books, 1993. ISBN 978-0-7935-2072-5.
• Whitburn, Joel. The Billboard Book of Top 40 Country Hits. 2nd. vyd. [s.l.] : Billboard Books, 2006. ISBN 978-0-8230-8291-9.
• Whitburn, Joel. The Billboard Book of Top 40 Hits. 9th. vyd. [s.l.] : Billboard Books, 2010. ISBN 978-0-8230-8554-5.
• Williams, Todd. Why I Stopped Hating Elvis Presley. Creative Loafing, August 20, 2012. Dostupné online [cit. 2018-01-20].
• Williamson, Joel. Elvis Presley: A Southern Life. [s.l.] : Oxford University Press, 2014.
• Williamson, Joel. Elvis Presley: A Southern Life. [s.l.] : Oxford University Press, 2015. ISBN 978-0-19-986317-4.
• Wilson, Bee. Sandwich: A Global History. [s.l.] : Reaktion, 2010. ISBN 978-1-86189-771-8.
• Wolfe, Charles. Amazing Grace: His Greatest Sacred Performances. [s.l.] : CD Booklet RCA/BMG. UPC 7863664212, 1994.
• Woolley, John T.; Peters, Gerhard. Jimmy Carter: Death of Elvis Presley Statement by the President [online]. University of California, Santa Barbara, August 17, 1977, [cit. 2021-05-15]. Dostupné online.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Elvis Presley

Externé odkazy

• Elvis Presley v Internet Movie Database (po anglicky)
• Elvis Presley Enterprises – www.elvis.com
• Elvispresleymusic.com.au

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Elvis Presley na českej Wikipédii.