Preskočiť na obsah

Falzet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Falzet sa najčastejšie používa na označenie konkrétneho typu kmitania hlasiviek pri tvorbe hlasu.[1] Frekvenčný rozsah, v ktorom je možné falzet tvoriť sa nachádza sčasti nad modálnym hlasom a sčasti sa s ním prekrýva, väčšinou o jednu oktávu. Vzniká čiastočnou alebo úplnou vibráciou väzivových okrajov hlasiviek a produkovať ho vedia obidve pohlavia.

Falzet je jedným zo štyroch hlavných hovorových hlasových registrov rozlišovaných v logopédii. Poznáme celkom štyri hlasové registre alebo vibračné módy hlasiviek. Najnižším z nich je M0 nazývaný aj ako pulzný register. Nad ním sa nachádza M1 nazývaný aj ako hrudný či modálny register. Ešte vyššie siaha M2 nazývaný aj ako falzet alebo hlavový register. Najvyšším z nich je M3 nazývaný aj ako fistula alebo flažoletový register.

Typický znak falzetového registra je počuteľný unikajúci vzduch[2][3] a charakter zvuku pripomínajúci flautu. Väčšina hlasovo netrénovaných ľudí znie pri používaní falzetu relatívne nehlasne a dýchavične, iba niektorým sa ho bez pedagogického vedenia podarí rozvinúť aj do oveľa hlasnejšej podoby s „kovovým“ alebo "zvonivým" charakterom.[4]

Použitie v speve

[upraviť | upraviť zdroj]

V porovnaní s hrudným hlasom je falzet pre speváka menej fyzicky namáhavý, neponúka toľko volieb v charaktere zvuku a ani taký dynamický rozsah. [5] Falzetový a modálny register sa jeden do druhého automaticky neprelínajú, ak nie je hlasitosť pri prechode dostatočne nízka. Pri absencii moderného hlasového tréningu bude falzet v rozsahu tónov, v ktorých sa prekrýva s modálnym registrom, natoľko tichší a charakterovo odlišný, že prechody medzi týmito dvoma registrami budú nesúvislé a môžu pripomínať jódlovanie alebo zlomenie hlasu. Len najvyššie tóny vo falzetovom registri dokážu byť veľmi hlasné.

Použitie v reči

[upraviť | upraviť zdroj]

Schopnosť hovoriť v rámci falzetového registra je možná pre takmer všetkých mužov a ženy. Používanie falzetu v bežnej reči sa považuje v západnom svete za neobvyklé a najčastejšie sa využíva v kontexte humoru[6] a afektu. Avšak používanie falzetu sa líši podľa kultúry. V určitých kontextoch je používaný napríklad Afroameričanmi[7], homosexuálnymi mužmi[8], takisto obyvateľmi juhu Spojených Štátov Amerických[9] a vo Veľkej Británii[10].

Niektorí ľudia, ktorí hovoria často alebo výlučne vo falzetovom registri, sú identifikovaní logopédmi ako trpiaci dysfóniou.[6] Falzet tiež popisuje momentálne, ale často opakované, výkyvy vo výške tónu a charaktere zvuku vydávané oboma pohlaviami počas zmeny hlasu v období dospievania. Tieto zmeny, často nazývané ako mutovanie, sú však zreteľnejšie a vyskytujú sa častejšie u chlapcov než u dievčat.[11] Neúspech zmeny hlasu v tomto období sa nazýva puberfónia.

Anatomický proces

[upraviť | upraviť zdroj]
Cyklus kmitania hlasiviek vo falzete

Falzetový register sa od hrudného líši predovšetkým v spôsobe činnosti hlasiviek. Pri produkcii hrudného registra hlasu vibrujú celé hlasivky, ale pri produkcii falzetu len väzivové okraje hlasiviek (epitel, povrchová a stredná vrstva lamina propria), pričom samotné telo, alebo hlasivkový sval (thyroarytenoid), každej hlasivky zostáva relatívne uvoľnené.[5][12]

Prechod z modálneho hlasu na falzet nastáva, keď sa hlasivkové svaly uvoľnia, presunú do bokov hrtana a vibrácie prebiehajú takmer výlučne vo väzivových okrajoch hlasiviek. To umožní napínačom (sval crycothyroid) natiahnuť hlasivkové väzy viac a ľahšie ako pri modálnom registri, čím vzniká veľké pozdĺžne napätie na hlasivkových väzivách. Aj po dosiahnutí maximálnej dĺžky hlasiviek môžu napínače napätie naďalej zvyšovať za účelom ďalšieho zvýšenia produkovaného tónu.[13] Niektorí speváci pociťujú svalovú úľavu, keď prechádzajú z modálneho registra do falzetového.[1]

U skúsených spevákov možno vo falzete (pri pohľade na hlasivky zhora) vidieť ako prúd vydychovaného vzduchu prerušujú väzivové okraje hlasiviek, ktoré prichádzajú do kontaktu pozdĺž celej dĺžky počas každého cyklu. Toto prerušenie zapríčiňuje v priedušnici zvyšovanie tlaku vzduchu, ktorý hlasivky od seba v istom momente oddelí. Vzniká tak oválna medzera, cez ktorú určitý objem vzduchu unikne, čím sa tlak vo vnútri priedušnice zníži. Táto oválna štrbinka sa (pri pohľade na hlasivky spredu) otvára postupne zospodu nahor. Keď väzivové okraje hlasiviek štrbinu uzatvárajú, rovnako tak prebieha dej od dola smerom nahor. Arytenoidné chrupky počas celého tohto procesu zostávajú blízko pri sebe. Cyklické opakovanie tohto pohybu vytvára tón. U neskúsených spevákov v strede medzi okrajmi oboch hlasiviek zostáva trvalý oválny otvor, cez ktorý neustále uniká určitý objem vzduchu. Dĺžka alebo veľkosť rozostupu medzi hlasivkami sa môže meniť, ale je známe, že sa zväčšuje, ako sa zvyšuje tlak vypudzovaného vzduchu.[1] Niektorí speváci dokonca nechávajú chrupavkovú časť hlasivkovej štrbiny otvorenú a iba predné dve tretiny hlasiviek sa zúčastňujú vibrácie. Objavuje sa aj jav známy ako damping, kedy sa pri stúpaní tónu veľkosť oválnej medzery zmenšuje, až do tej miery, že sa objaví iba štrbinka.[5]

Ženský falzet

[upraviť | upraviť zdroj]

Obe pohlavia sú fyzicky schopné produkcie falzetového registra. Pred výskumom, ktorý uskutočnili vedci v 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia, sa verilo, že falzet dokážu produkovať len muži. Jedno z možných vysvetlení, prečo nebol ženský falzet rozpoznaný skôr, je, že keď muži vydávajú falzet, dochádza k oveľa výraznejšej zmene farby tónu a dynamiky medzi modálnym a falzetovým registrom než u ženských hlasov.[1] To je čiastočne spôsobené rozdielom v dĺžke a veľkosti hlasiviek a priestorov nad nimi, ale aj rozdielom v rozsahoch, v ktorých sa produkuje. Videozáznamy zo stroboskopie však dokazujú, že ženy môžu a skutočne produkujú falzet, a elektromyografické štúdie niekoľkých popredných logopédov a hlasových pedagógov poskytujú ďalšie potvrdenie.[1]

Napriek týmto vedeckým dôkazom, sa fakt existencie "ženského falzetu" medzi učiteľmi spevu najprv neujal.[5] Argumenty proti existencii ženského falzetu ale nie sú v súlade s aktuálnymi fyziologickými dôkazmi. Niektorí priekopníci v oblasti hlasovej pedagogiky, ako Margaret Green a William Vennard, v 50-tych rokoch rýchlo prijali vedecké poznatky a usilovali sa o zachytenie biologického procesu ženského falzetu na film. Dokonca začlenili svoj výskum do svojej pedagogickej metódy výučby speváčok.[14] Iní odmietli túto myšlienku prijať a opozícia voči konceptu ženského falzetu pokračovala medzi niektorými učiteľmi spevu dlho po tom, čo vedecké dôkazy preukázali jeho existenciu.[5] Uznávaný operný spevák a učiteľ spevu Richard Miller vo svojej publikácii z roku 1997 "National Schools of Singing: English, French, German, and Italian" poukázal na to, že zatiaľ čo nemecká škola učiteľov spevu vo veľkej miere prijala myšlienku ženského falzetu do pedagogickej praxe, vo francúzskej a anglickej škole existuje rozkol, a v talianskej škole pretrváva úplné odmietanie.[15] Vo svojej knihe z roku 2004 "Solutions for Singers: Tools For Performers and Teachers" Miller povedal: "Je nelogické hovoriť o ženskom falzete, pretože žena nie je schopná produkovať vo vysokých polohách farbu tónu radikálne odlišnú od jej mezza voce alebo voce piena in testa."[16]

Iní autori kníh o výučbe spevu však považovali ignorovanie ženského falzetu za veľký problém. Napríklad McKinney, ktorý vyjadril znepokojenie nad tým, že mnohé knihy o umení spevu úplne ignorujú alebo prehliadajú koncept ženského falzetu, alebo trvajú na tom, že ženy falzet nemajú, tvrdí, že mnohé mladé speváčky si mýlia falzet s hornou časťou modálneho hlasu. Verí, že táto chyba viedie k nesprávnej identifikácii mladých speváčok, ktoré by mali byť klasifikované ako altá a mezzosoprány, ako soprány, pretože tieto nižšie hlasové typy dokážu spievať vo vysokých polohách pomocou ich falzetového registra.[5]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e The New Grove Dictionary of Music and Musicians. London : South China Printing Company, 1995. ISBN 9781561591749.
  2. Joseph C. Stemple; Leslie E. Glaze; Bernice K. Gerdeman. Clinical Voice Pathology: Theory and Management. [s.l.] : Singular, 2000. S. 359.
  3. Gillyanne Kayes. Singing and the Actor. [s.l.] : Psychology Press, 2000. S. 156.
  4. William Vennard. Singing: The Mechanism and the Technic. [s.l.] : Carl Fischer Music, 1967. S. 89.
  5. a b c d e f MCKINNEY, James. The Diagnosis and Correction of Vocal Faults. [s.l.] : Genovex Music Group, 1994. ISBN 978-1565939400.
  6. a b COOPER, Morton. Modern Techniques of Vocal Rehabilitation. [s.l.] : Charles C. Thomas, 1973.
  7. Nielsen, Rasmus. "I ain't Never Been Charged with Nothing!": The Use of Falsetto Speech as a Linguistic Strategy of Indignation. University of Pennsylvania Working Papers in Linguistics (University of Pennsylvania.), 2010. Dostupné online [cit. 2011-12-06].
  8. Podesva, Robert J.. Phonation type as a stylistic variable: The use of falsetto in constructing a persona. Journal of Sociolinguistics (Blackwell Publishing Ltd), 2007, s. 478–504. Dostupné online. DOI10.1111/j.1467-9841.2007.00334.x.
  9. Fennell, Barbara A.. A History of English: A Sociolinguistic Approach. [s.l.] : Blackwell Publishing, 2001. S. 236.
  10. HERMAN, Lewis; HERMAN, Margaurite Shalett. Foreign Dialects: A Manual for Actors, Directors and Writers. [s.l.] : Rutledge, 1997. S. 45.
  11. ARONSON, Arnold Elvin; BLESS, Diane M.. Clinical Voice Disorders. [s.l.] : [s.n.], 2009.
  12. LARGE, John. Towards an Integrated Physiologic-Acoustic Theory of Vocal Registers. The NATS Bulletin, February–March 1972, s. 30–35.
  13. VENNARD, William. Singing: The Mechanism and the Technic. [s.l.] : Carl Fischer, 1967. ISBN 978-0825800559.
  14. Greene, Margaret; Lesley Mathieson. The Voice and its Disorders. [s.l.] : John Wiley & Sons; 6th Edition, 2001. ISBN 978-1861561961.
  15. Richard Miller. National Schools of Singing: English, French, German, and Italian. [s.l.] : Scarecrow Press, 1997. S. 115.
  16. Miller, Richard. Solutions for Singers: Tools for Performers and Teachers (Oxford University Press, 2004), page 148

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Falsetto na anglickej Wikipédii.