Proces s Jánom Šmigovským

Proces s Jánom Šmigovským bol súdny proces konaný po skončení druhej svetovej vojny s veliteľom nitrianskej mestskej vojenskej posádky počas vypuknutia Slovenského národného povstania. Táto sa na základe rozhodnutia Šmigovského ako jediná na Slovensku nepridala k povstaniu a zostala verná ústrednej vláde v Bratislave.

Toto konanie sa radí medzi tzv. retribučné súdy, čo boli mimoriadne súdy, ktorých cieľom bolo vysporiadanie sa so zločinmi spáchanými počas druhej svetovej vojny. Pre tento účel bol v Bratislave zriadený Národný súd. Proces začal 21. septembra 1945, rozsudok bol vynesený 25. septembra 1945. Šmigovský bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 9. októbra 1945. Jednalo sa o vôbec prvý ukončený proces pred Národným súdom v Bratislave.

Účastníci procesu

Obžalovaný

• Ján Šmigovský (vo výkone väzby v Bratislave)

Súdny senát

• Igor Daxner (predseda senátu v procese, súčasne predseda Národného súdu v Bratislave) bol jediným skutočným sudcom v senáte. Okrem neho boli členmi senátu šiesti sudcovia z ľudu, teda neprávnici. Títo boli vybraní politickým rozhodnutím.
• Ľudovít Benada, František Zupka, Ján Svitok, Andrej Juračka, Teofil Homer a Martin Kulich (prísediaci)

Obžaloba

• Miloslav Takáč (člen Úradu obžaloby pri Národnom súde)

Obhajoba

• Arnošt Marcis (obhajca, ustanovený súdom)

Príprava procesu

Dôvody procesu

29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Sám Šmigovský však nebol do prípravy povstania zapojený. Vedel iba, že sa môže chystať nejaká ozbrojená akcia, avšak zrejme nemal vedomosť o žiadnych podrobnostiach, nepoznal miesto, ani ľudí, ktorí danú akciu mali pripravovať. Až 29. augusta 1944 v popoludňajších hodinách vyhľadal Šmigovského dôstojník vyslaný z Banskej Bystrice, ktorý mu doručil rozkaz Jána Goliana, ktorý vyzýval vojenské posádky na Slovensku, aby sa pridali k povstaniu. Tento rozkaz Šmigovský odmietol splniť a označil povstanie za vzburu pomýlených jedincov a oznámil, že aj s posádkou zachováva vernosť prezidentovi Jozefovi Tisovi a vláde v Bratislave. Následne rozhodol o zákaze predaja čapovaných alkoholických nápojov v Nitre, zakázal zhromažďovanie obyvateľov a nočné vychádzanie. Následne dal Šmigovský zvolať poradu dôstojníkov, kde uviedol, že sa bude riadiť výlučne rozkazmi z Bratislavy a to buď od prezidenta alebo ministra národnej obrany. O niekoľko hodín neskôr vyhľadali Šmigovského niekoľkí dôstojníci z Trnavy, ktorí tvrdili, že pri Trnave bola prestrelka medzi slovenskými a nemeckými vojakmi. Následne Šmigovského v rovnaký deň vyhľadal spravodajský dôstojník Ján Dubovský, ktorý mu oznámil, že maďarské vojsko prekročilo hranice na viacerých miestach na západnom Slovensku. Túto informáciu si Šmigovský overoval u ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša, ktorý Šmigovskému prikázal zostať na mieste. V podobnom duchu sa Šmigovskému vyjadril aj generál Augustín Malár, ktorý uviedol, že podobné správy sú výmyslom niektorých vojakov a nepokoje budú čoskoro celé zlikvidované prichádzajúcim nemeckým vojskom. Večer v ten istý deň vyhľadal Šmigovského ešte jeden z vyšších dôstojníkov nitrianskej posádky Ján Černek. Tento vyzval Šmigovského, aby mu odovzdal velenie nad mestom, čo Šmigovský odmietol a zopakoval, že zostáva verný Tisovi a že velenie neodovzdá bez súhlasu ministerstva. Černek nenašiel žiadnu odozvu ani u ostatných dôstojníkov nitrianskej posádky. Šmigovský však nedal v ten deň Černeka zatknúť. Urobil tak až neskôr 1. septembra 1944 na rozkaz generála Čatloša. Ešte v ten istý deň Černek ušiel na povstalecké územie. Ani spravodajského dôjstoníka Dubovského Šmigovský nezatkol v deň vypuknutia povstania a to napriek tomu, že aj o ňom vzhľadom na jeho vystupovanie už vedel, že patrí k povstalcom. Dubovského nechal zaistiť až na rozkaz nového ministra národnej obrany Štefana Haššíka dňa 5. septembra 1944.

1. septembra 1944 bolo Šmigovskému z Ministerstva národnej obrany oznámené, že nemecké vojsko odzbrojuje slovenské vojenské posádky so súhlasom samotného ministerstva a že toto vojsko sa blíži k Nitre. S týmto Šmigovský nesúhlasil, nechcel dovoliť odzbrojiť nitriansku posádku a rozhodol sa pripraviť obranu nitrianskych kasární. Nariadil preto bojovú pohotovosť. Po príchode nemeckého vojska do Nitry toto zaujalo pozície pred budovou kasární, kde nemecký veliteľ začal vyjednávať so Šmigovským. Nemecký veliteľ poskytol Šmigovskému priestor, aby mohol kontaktovať ministerstvo obrany. V telefonickom hovore presvedčil Šmigovský tajomníka prezidenta Tisa Karola Murína, aby nebola nitrianska posádka odzbrojená. Nemci nakoniec súhlasili a túto posádku ako jedinú na Slovensku neodzbrojili. Nemecké vojsko sa tak presunulo smerom na Zlaté Moravce.

V ďalších dňoch sa Šmigovský stretol s miestnym veliteľom SS, ktorému podrobne referoval o situácií povstania v okolí Nitry. Aj vďaka týmto informáciám sa Nemcom podarilo rýchlo obsadiť rozsiahle územia predovšetkým na Hornej Nitre. V tomto období mal Šmigovský v Nitre niekoľko prejavov, v ktorých bránil nemeckú armádu a naopak útočil na SNP a povstalcov, sľuboval rýchle ukončenie povstania a potrestanie jeho účastníkov. 13. septembra 1944 bol za vernosť vláde povýšený na podplukovníka. Šmigovského rozhodnutia našli odozvu aj u Nemcov, ktorí mu zverili velenie nad všetkými vojenskými jednotkami v Nitre a to aj nemeckými. Neúspech povstania v Nitre bol veľkou nepríjemnosťou pre povstanie, keďže jedným z hlavných cieľov bolo oslobodenie politických väzňov (hlavne komunistov), ktorí boli väznení práve v nitrianskej väznici. K týmto sa tak mohlo dostať nemecké Gestapo.

5. septembra 1944 bol Šmigovský vymenovaný ministrom obrany Štefanom Haššíkom za veliteľa 1. pešieho pluku Domobrany, ktorej základom sa stala práve nitrianska posádka. Na tejto pozícií zotrval Šmigovský až do začiatku apríla 1945. Následne odišiel do Prahy za rodinou, kde zotrval až do konca vojny. Tu sa 5. mája 1945 zúčastnil Pražského povstania na strane povstalcov. Po skončení vojny sa Šmigovský rozhodol, že sa prihlási slovenským úradom. 24. mája 1945 bol zadržaný v Trnave a prevezený do Bratislavy.

Právna úprava procesu a prípravné konanie

Vzhľadom na činnosť Slovenskej národnej rady, ako i faktickú existenciu výlučne slovenských orgánov, bola snaha, aby sa retribučné súdne procesy vykonávali na Slovensku osobitne a samostatne, teda nie ako súčasť česko-slovenskej retribúcie. 28. apríla 1945 vláda ČSR na zasadaní v Košiciach zobrala na vedomie, že SNR chce vydať retribučné predpisy pre Slovensko ako samostatné nariadenie. 15. mája 1945 tak prijala SNR Nariadenie č. 33/45 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva (ďalej len "nariadenie č. 33/45"). Dané nariadenie mal podľa Laca Novomeského za jeden večer napísať Gustáv Husák a to napriek tomu, že od februára 1945 pripravovalo takéto nariadenie Povereníctvo pre pravosúdie (spravodlivosti). Prijaté nariadenie neskôr doplnilo vykonávacie nariadenie Zboru povereníkov SNR č. 55/1945 Zb. n. SNR. Nariadenie č. 33/45 upravovalo skutkové podstaty konkrétnych trestných činov, procesnú stránku, zriaďovanie príslušných súdov, ako aj následné trestanie. Podľa tohto nariadenia došlo k zriadeniu Národného súdu so sídlom v Bratislave, okresných ľudových súdov so sídlom v jednotlivých okresných mestách a miestnych ľudových súdov so sídlom v každej politickej obci. Nariadenie taktiež upravovalo, kto spadá pod označenie fašistický okupant. Mohlo sa jednať iba o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý sa buď pričinil o rozbitie ČSR, alebo inak terorizoval slovenský národ (konkrétne uvedené v § 1 nariadenia č. 33/45). Za tieto činy bolo možné udeliť iba trest smrti. V § 2 nariadenie č. 33/45 definovalo činnosť tzv. domácich zradcov. Jediným možným trestom bol v tomto prípade trest smrti. § 3 nariadenia č. 33/45 upravoval definíciu konania kolaborantov. Trest za túto činnosť bol trest odňatia slobody do 30 rokov, alebo trest smrti. § 4 nariadenia č. 33/45 definoval tzv. zradu na povstaní, za ktorú pripúšťal udelenie iba trestu smrti. Až § 5 nariadenia č. 33/45, ktorý definoval činnosť tzv. previnilcov fašistického režimu umožňoval udeliť miernejšie tresty, dokonca aj iba verejné pokarhanie. § 6 nariadenia č. 33/45 umožňoval za určitých podmienok zmiernenie trestu smrti na trest 30 rokov odňatia slobody, prípadne v odôvodnených prípadoch aj iné tresty, či oslobodenie. Toto nariadenie detailne určovalo príslušnosť súdu vo vzťahu k obžalobe a ostatné náležitosti.

Avšak samotný Šmigovský nespadal v zmysle ustanovení nariadenia č. 33/45 pod pôsobnosť Národného súdu v Bratislave. Jeho prípad bol 6. júna 1945 Národnému súdu prikázaný do pôsobnosti predsedníctvom SNR. K formálnemu zatknutiu Šmigovského došlo v Bratislave 25. mája 1945, jeho väzba bola potvrdená Národným súdom 10. júla 1945, ktorý na Šmigovského uvalil tzv. útekovú a kolúznu väzbu. Pri výkone svojej funkcie obžaloba pri Národnom súde podliehala predsedníctvu SNR. Súd súčasne Šmigovskému ustanovil obhajcu, ktorým sa stal Arnošt Marcis. Už počas prípravy obžaloby bol Šmigovský vypočúvaný. Prebiehali tiež výsluchy viacerých svedkov.

Za obžalobcu bol vybraný Miloslav Takáč. Tento už na konci júla 1945 pripravil prvú verziu obžaloby proti Šmigovskému. Obžaloba bola predložená najprv predsedníctvu SNR. To následne odporučilo predložiť daný prípad priamo Národnému súdu s odôvodnením, že sa jedná o prestíž SNR. Obžalobca tak prepracoval obžalobu, ktorá bola predložená Národnému súdu 3. septembra 1945. Obvinenia boli rozdelené do dvoch blokov. Podľa obžaloby bolo Šmigovskému kladené za vinu, že maril boj Slovenského národa proti zradcom a okupantom, že maril boj za slobodu a obnovenie ČSR a prípravy SNP. Súčasne sa mal podľa obžaloby zúčastniť na úsilí fašistických okupantov a domácich zradcov v úmysle potlačiť SNP alebo znemožniť partizánsky boj. Tiež mal spolupôsobiť pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja a udávať okupačným vojskám. Týmto konaním sa mal dopustiť spáchania trestného činu zrady na povstaní podľa § 4 písm. a), b) nariadenia č. 33/45.

Súdny proces

Hlavné pojednávanie

Predsedom súdneho senátu v tomto procese sa stal Igor Daxner, ktorý bol súčasne predsedom Národného súdu ako takého. Samotné pojednávanie bolo zahájené dňa 21. septembra 1945. Celkovo prebiehalo iba počas troch dní a to ešte 22. a 25. septembra. Obhajca na úvod hlavného pojednávania vyhlásil, že je iba ustanoveným obhajcom, ktorý musí na tomto konaní vystupovať iba na základe svojich stavovských povinností. Hlavné pojednávanie sa malo začať do 14. dní od predloženia obžaloby na súd. Súd však začal pojednávať až 18 dní po predložení obžaloby. Šmigovský navrhol už 7. septembra 1945 vypočuť viacero svedkov. Týchto však súd nepredvolal a jeho návrhu tak nevyhovel. Súd nevykonal žiadny dôkaz, ktorý navrhol výlučne Šmigovský.

Časť obžaloby A

(obvinenie, že akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom alebo okupantom, za slobodu a za obnovenie Česko-Slovenskej republiky, maril prípravy národného povstania alebo účasť vojenských jednotiek na ňom).

Obžaloba v tomto prípade kládla Šmigovskému za vinu, že dňa 29. augusta 1944 dostal písomný rozkaz od Jána Goliana, ktorý bol náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, aby sa pripojil aj so svojou posádkou k povstaniu. Avšak tento rozkaz Šmigovský neuposlúchol a ani neodovzdal velenie pplk. Černekovi. Naopak, zostal verný fašistickému režimu Slovenského štátu a tým slovensko-nemeckému spojenectvu. Súčasne mal Šmigovský nariadiť zvýšenú pohotovosť a iné opatrenia, ktorými podľa obžaloby znemožnil príchod partizánov do mesta. Zvýšená obrana sa týkala aj nitrianskej väznice, kde boli umiestnení politickí väzni. Následne kládla obžaloba Šmigovskému za vinu tiež jeho protipartizánske a súčasne pronemecké prejavy. Mal chváliť Nemcov a ich veliteľov a sľubovať skorý koniec povstania. Tu obžaloba predložila dôkazy, z ktorých vyplývalo, že Šmigovský mal v rozhlase vyhlásiť, že nás Nemci neprišli okupovať, ale naopak ochraňovať. Protipartizánske prejavy mal Šmigovský aj o niekoľko mesiacov neskôr, keď už pôsobil v Domobrane. Ďalším obvinením bolo zriadenie odpočúvania na hlavnej pošte v Nitre, čím chcel podľa obžaloby kontrolovať protifašistické telefonáty. Obžaloba na druhej strane pripustila, že Šmigovský mal svojim vojakom povedať, že ostáva verný Tisovi, no súčasne sa nenechá odzbrojiť Nemcami. Na druhej strane mu kládla za vinu výrok, že povstalci sa Nitry zmocnia iba cez jeho mŕtvolu. K vernosti Tisovi mal navádzať aj iných dôstojníkov. Obžaloba tiež Šmigovskému vyčítala, že si k nemu Nemci vytvorili takú veľkú dôveru, že mu zverili velenie nad všetkými vojenskými jednotkami v meste, vrátane svojich. Obžaloba v tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie znalcov, ktorí tvrdili, že ak nebol Šmigovskému jasný rozkaz od Goliana, nemal sa obrátiť na Ministerstvo národnej obrany, ale na samotného Goliana, keďže ten rozkaz vydal. Posudok znalcov však bol pomerne pochybný, keďže títo uvádzali, že nemecké vojsko obsadilo územie Slovenska bez súhlasu prezidenta Tisa, čo nebola pravda. V tejto súvislosti však obžaloba na základe tohto posudku obviňovala Šmigovského, že tým pádom jednal aj proti suverenite samotného Slovenska. Následne znalci uviedli ďalšie nepravdivé tvrdenie, kedy porovnávali konanie Šmigovského s konaním Emila Perka, veliteľa posádky v Turčianskom Svätom Martine. Tento podľa nich taktiež nemal byť zapojený do prípravy povstania, no 29. augusta sa k nemu pridal. Toto tvrdenie však nebolo pravdivé, nakoľko tento bol o príprave povstania vopred informovaný Jánom Golianom.

Na svoju obranu v tejto súvislosti Šmigovský uvádzal, že bol ovplyvnený protipovstaleckou propagandou centrálnej slovenskej vlády a pokynmi Ministerstva národnej obrany. Poukazoval tiež na svoju prísahu vernosti Slovenskej republike. Rozkaz z 29. augusta 1944 považoval za rozporuplný, keďže odporoval predchádzajúcim rozkazom rovnakého veliteľstva, ktoré naopak podľa neho požadovalo zavedenie protipartizánskych opatrení. Sám Golian mal podľa Šmigovského pred tým prikázať zatknúť každú voľne sa pohybujúcu ozbrojenú osobu. Práve pre tieto rozpory sa rozhodol Šmigovský o vyjadrenie požiadať generála Čatloša ako ministra národnej obrany, ktorý mu prikázal zotrvať na mieste a nepridať sa do povstania. Rovnaké príkazy dostal podľa vlastného vyjadrenia aj z kancelárie prezidenta Tisa. Šmigovský sa v súvislosti s obvinením z marenia prípravy SNP v rámci svojej obhajoby pýtal, prečo nebol ako nespoľahlivý premiestnený pred vypuknutím povstania z Nitry na iné miesto. Tu znova zopakoval, že o príprave povstania nemal informácie. Následne uviedol, že rozhodnutie o pripojení sa k povstaniu konzultoval aj s ďalšími dôstojníkmi, ktorí boli spolu s ním v Nitre, no nikto sa k SNP nechcel pripojiť. Tiež uvádzal, že dal možnosť každému, kto sa k povstaniu pripojiť chce, aby Nitru opustil. Tieto vyjadrenia potvrdili aj niekoľkí svedkovia vo svojich výpovediach. Národný súd však nepripustil výsluchy viacerých svedkov, ktorých navrhovala obhajoba a ktorí podľa Šmigovského mohli dosvedčiť príčiny jeho rozhodnutí z doby vypuknutia povstania, ako aj skutočnosť, že svoje rozhodnutia konzultoval s ostatnými nitrianskymi dôstojníkmi. Šmigovský tiež uviedol, že z vojenského hľadiska považoval povstanie za predčasné, preto bol toho názoru, že ak sa nepripojí, zachráni viac slovenských životov a slovenský majetok. Šmigovský priznal, že neprenechal velenie nad posádkou Černekovi. Výsluch Černeka však súd pripustil a ten uviedol, že z Nitry mohol po svojej žiadosti o prenechanie velenia odísť, vrátil sa až 1. septembra, kedy bol zatknutý, no súčasne mu bol povolený voľný pohyb po kasárňach. V rovnaký deň sa mu aj podarilo utiecť. Šmigovský však uviedol, že zatknutie Černeka mu nariadil priamo generál Čatloš, ktorý si žiadal byť o tomto aj následne informovaný. Šmigovský priznal, že mal v rozhlase protipartizánske prejavy. Tu však uviedol, že to nebolo prejavom jeho germanofilstva, čo mu bolo vyčítané. Naopak uviedol, že tieto prejavy mal z dôvodu lásky k slovenskému národu, čo vo svedeckých výpovediach potvrdilo viacero svedkov. Svedkovia tu potvrdili, že Šmigovský sa vyjadroval, že na partizánskom území sa ničia slovenské životy a majetok a on zabráni, aby bola rovnako postihnutá aj Nitra.

Časť obžaloby B

(obvinenie, že sa akokoľvek zúčastnil na úsilí fašistických okupantov alebo domácich zradcov v úmysle potlačiť Slovenské národné povstanie alebo znemožniť partizánsky boj, alebo spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja, udával alebo inak pomáhal okupačným vojskám a orgánom).

V tejto časti obžaloba dávala Šmigovskému za vinu, že vyslal ozbrojenú asistenciu, ktorá zabránila pripojeniu sa k povstaniu príslušníkom autopráporu. Taktiež mal vyslať ozbrojený oddiel na nitriansky vrch Zobor, ktorý mal zabrániť čate, ktorá sa tam skrývala pripojiť sa k povstaniu. Šmigovský mal tiež vyslať ďalšiu jednotku do obce Kynek, pričom táto mala strieľať na prechádzajúcu česko-slovenskú jednotku. V tejto súvislosti tiež obžaloba tvrdila, že do Nitry prišli niektoré nemecké jednotky v dôsledku postoja samotného Šmigovského, pričom následne malo Gestapo v spolupráci s Ústredňou štátnej bezpečnosti odvliecť približne 200 ľudí, z ktorých časť bola odvlečená do nemeckých koncentračných táborov. Po konzultácii s vládou v Bratislave mal nechať Šmigovský zaistiť niekoľkých dôstojníkov (vrátane troch z Trnavy), ktorí mali kladný postoj k povstaniu. Za vinu bolo Šmigovskému tiež kladené, že usporiadal zoznamovací večierok na počesť nemeckých jednotiek, kde mal "oduševnene" ďakovať Nemcom, že prišli do Nitry. Následne vďaka informáciám od Šmigovského mali Nemci iba za 5 dní dobyť veľké územie až po mesto Prievidza. Za odmenu mal byť Šmigovský povýšený na podplukovníka a prevelený do Bratislavy, kde bol vymenovaný za veliteľa pešieho pluku Domobrany.

Svoje protipovstalecké názory obhajoval Šmigovský tým, že v nich bol utvrdzovaný vládou Slovenskej republiky a jej propagandou. Následne uviedol, že povstanie odporovalo jeho prísahe, ktorej bol verný. Šmigovský uznal vinu za to, že 29. augusta 1944 sprísnil bezpečnostné opatrenia v Nitre. Uznal aj obvinenie z vyslania ozbrojenej asistencie k autopráporu, ktorý sa chcel pripojiť k povstaniu. Tu však uviedol, že tak urobil na priame požiadanie zástupcu veliteľa autopráporu, ktorého navrhol súčasne aj vypočuť, čo súd zamietol. Šmigovský nepriznal, že by nechal zaistiť troch trnavských dôstojníkov. O tomto nemal podľa vlastného vyjadrenia vôbec vedieť. Následne sa Šmigovský venoval zadržaniam ďalších vojakov, pričom niektoré prípady odmietol, niektoré priznal a zdôvodňoval. O prítomnosti politických väzňov v nitrianskej väznici nemal Šmigovský podľa vlastného vyjadrenia vôbec vedieť. Tu doplnil, že nikoho nikdy nevydal a ani neudal Gestapu. Odmietol tiež obvinenie z poskytnutia zásob nemeckej armáde. Naopak uviedol, že jeho posádka dodávala stravu zajatým partizánom, ktorých zadržiavali Nemci. K obvineniu, ktoré uvádzalo, že bol povýšený práve pre svoje protipartizánske postoje a činnosti Šmigovský uviedol, že jeho povýšenie nesúviselo s jeho činnosťou z počiatku SNP. Podľa jeho vyjadrenia mal byť na povýšenie navrhnutý už na začiatku roka 1944, keďže patril k najstarším majorom. Šmigovský na svoju obranu ďalej uviedol, že sa aktívne podieľal na Pražskom povstaní. Tu jeho výpoveď potvrdili aj viacerí svedkovia, ktorí ocenili jeho nasadenie počas tohto povstania. Šmigovský tiež tvrdil, že pomohol zajatým povstalcom tým, že ich nechal presunúť zo zajateckého tábora do kasární, kde s nimi bolo zaobchádzané rovnako, ako s bežnými vojakmi. Tiež uvádzal, že sa pričinil o to, že približne 100 zajatých partizánov nebolo prepravených do nemeckých koncentračných táborov. Túto výpoveď čiastočne potvrdili dvaja svedkovia, ktorí uviedli, že im skutočne Šmigovský pomohol ujsť, resp. jeden z nich uviedol, že sa za neho prihovorili aj ďalšie dve osoby. Obhajoba tiež uvádzala, že ako veliteľ Domobrany Šmigovský zabránil, aby sa táto podieľala na bojových akciách.

Záverečná časť hlavného pojednávania

Nariadenie č. 33/45 v rámci § 4 uvádza aj písmeno c), kde sa uvádza "kto takúto zradcovskú činnosť propagoval, verejne obhajoval alebo schvaľoval" (teda činnosť, za ktorú bol Šmigovský odsúdený). Toto ustanovenie nebolo súčasťou obžaloby napriek tomu, že konanie Šmigovského podľa samotnej obžaloby zahŕňalo aj túto činnosť. Prokurátor teda vo svojej záverečnej reči požiadal súd, aby Šmigovského odsúdil aj za previnenie voči § 4 písm. c) nariadenia č. 33/45. Obžalobca navrhol vo svojej záverečnej reči uloženie trestu smrti pre Šmigovského.

Obhajca vo svojej záverečnej reči prečítal príslušné služobné vojenské predpisy, v ktorých sa uvádzalo, že v prípade pochybností o rozkaze, kedy sa dôstojník domnieva, že daný rozkaz je v rozpore so zásadou vernosti, alebo že sa jedná o trestný čin, môže sa obrátiť na tzv. vyššiu vrchnosť, teda na ministra národnej obrany alebo prezidenta republiky. Následne uviedol, že povstanie odporovalo prísahe vernosti, ktorej bol Šmigovský verný a ktorou sa riadil. Tu sa podľa obhajcu dostal Šmigovský do zložitej situácie, kedy si musel vybrať medzi prísahou a záujmom národa. Keďže však bol podľa obhajcu Šmigovský uvedený do omylu pokynmi Ministerstva národnej obrany, rozhodol sa zachovať vernosť prísahe. Tu obhajca poukázal na skutočnosť, že Šmigovský nebol zapojený do príprav povstania. Obhajca tiež poukázal na to, že velenie v Banskej Bystrici bolo už vopred upozorňované na to, že Šmigovský je z hľadiska povstania nespoľahlivý a že sa velenia pravdepodobne nevzdá a je teda potrebné ho vymeniť. S tým súhlasil aj samotný Golian, no neurobil nič preto, aby Šmigovského vymenil. Z tohto dôvodu navrhol obhajca oslobodiť Šmigovského, keďže konal v omyle a teda táto okolnosť vylučuje, alebo zmierňuje trestnosť. Ako alternatívu navrhol obhajca zmiernenie trestu v zmysle § 6 nariadenia č. 33/45. Použitie § 6 tohto nariadenia odôvodnil obhajca účasťou Šmigovského na Pražskom povstaní. Na záver obhajca uviedol, že Šmigovský nebol jediný, ktorý konal zlo.

Rozsudok

Hlavné pojednávanie skončilo v tretí pojednávací deň, konkrétne 25. septembra 1945. Súd neuznal obranu obžalovaného, naopak ho uznal vinným pre trestný čin zrady na povstaní podľa § 4 písm. a), b), c) nariadenia č. 33/45 Zb. Šmigovský bol odsúdený na trest smrti, keďže za daný trestný čin nebolo možné iný trest udeliť, súčasne bol odsúdený aj na zhabanie štvrtiny majetku v prospech štátu. Súd sa stotožnil prakticky s celou obžalobou. Súd však v rozsudku neurčil spôsob výkonu trestu smrti.

V bode obžaloby A bol uznaný vinným za to, že zabránil nitrianskej posádke ako veliteľ pripojiť sa k povstaniu napriek tomu, že sa o povstaní dozvedel už 29. augusta 1944 z rozkazu veliteľstva pozemného vojska. Takto podľa rozsudku konal napriek tomu, že mal možnosť bez nebezpečenstva pre svoju osobu vykonať tento rozkaz, alebo mu aspoň nebrániť. Podľa rozsudku tým vydal Nemcom napospas životy, slobodu a majetok posádky a obyvateľstva Nitry a okolia, ako aj politických väzňov a rasových nepriateľov Nemcov. Súd konštatoval, že svojim konaním Šmigovský konal v rozpore so slovenským národným záujmom, ktorý spočíval v pripojení celej slovenskej armády k povstaniu. Tým spôsobil povstaniu nedoziernu škodu a ťažkosti a ohrozil úspech povstania. Súd kládol za vinu Šmigovskému taktiež skutočnosť, že 240 politických väzňov z nitrianskej väznice sa dostalo pod kontrolu Gestapa. Súd tu uznal vyjadrenie znalcov, podľa ktorých mal Šmigovský uposlúchnuť rozkaz z Banskej Bystrice. Týmto konaním podľa súdu spáchal trestný čin zrady na povstaní podľa § 4 písm. a) nariadenia č. 33/45 Zb. SNR.

V bode obžaloby B bol uznaný vinným za to, že po príchode Nemcov, mal týmto podávať informácie o vojenskej situácii v okolí, ako i o sile a rozostavení povstaleckých oddielov. Následkom tohto konania sa Nemcom podarilo obsadiť za 5 dní veľké územie až po Prievidzu. Týmto konaním podľa súdu spáchal trestný čin zrady na povstaní podľa § 4 písm. b) nariadenia č. 33/45 Zb. SNR.

Súd uznal Šmigovského vinným aj za porušenie § 4 písm. c) nariadenia č. 33/45 Zb., ktoré pôvodne ani nebolo súčasťou obžaloby a vinu za porušenie tohto ustanovenia navrhol uznať vo svojej záverečnej reči prokurátor. V tejto súvislosti súd konštatoval, že Šmigovský svojimi protipovstaleckými a pronemeckými verejnými vyhláseniami naplnil skutkovú podstatu aj tohto ustanovenia daného nariadenia.

Súd v rozsudku neuznal žiadnu obranu obžalovaného. To, že o príprave povstania nevedel podľa súdu vôbec nevadilo, lebo 29. augusta 1944 dostal rozkaz, ktorý mal splniť. To, že sa zúčastnil na Pražskom povstaní bolo podľa súdu úplne irelevantné, nakoľko toto začalo až 5. mája 1945. To, že Šmigovský pomohol viacerým ľuďom nepovažoval súd za dostatočné. Primeranosť trestu smrti súd vysvetľoval tým, že Šmigovský bol jediným veliteľom, ktorý sa nepridal k povstaniu. To bolo podľa súdu zároveň najväčšou priťažujúcou okolnosťou.

Rozhodovanie o milosti a vykonanie rozsudku

Po vynesení rozsudku podal odsúdený Šmigovský, ako aj jeho obhajca žiadosť o milosť, ktorú adresovali na predsedníctvo SNR. K možnosti udelenia trestu smrti sa bezprostredne vyjadril aj súd, ktorý neodporučil udelenie milosti. Obžalobca nenavrhol udeliť milosť pre Šmigovského. Podľa § 19 ods. 2 nariadenia č. 33/45 Zb. účinného v tom čase však v prípade neodporučenia udelenia milosti zo strany súdu sa mal trest smrti vykonať. Napriek tomu sa žiadosťou o milosť predsedníctvo SNR zaoberalo, no uznieslo sa na tom, že sa iba odvolalo na ustanovenie § 19 a uviedlo, že bez odporučenia udelenia milosti zo strany samotného súdu nie je možné z jeho strany rozhodovať o milosti. Vo všeobecnosti v tej dobe platilo, že rozsudky Národného súdu boli okamžite po vyhlásení právoplatné a vykonateľné a teda voči nim neexistoval opravný prostriedok. Tým pádom bol spisový materiál zaslaný na Krajský súd v Bratislave, ktorý mal zabezpečiť vykonanie rozsudku. Tu však vznikol problém, kedy sa sudca tohto súdu, ktorý mal následne spis nastarosti, sa 4. októbra 1945 obrátil na predsedníctvo SNR kde uviedol, že v rozsudku chýba klauzula vykonateľnosti, čo považoval za nutné. Tiež vyslovil názor, že odsúdený by nemal byť popravený skôr, než o jeho milosti rozhodne prezident republiky. Sudca krajského súdu následne vyjadril názor, že vzhľadom na veľký odstup od vynesenia rozsudku by mala byť už odsúdenému udelená milosť, keďže odkladom stráca trest na účinku. Na tento list reagovalo predsedníctvo SNR už 5. septembra, pričom sa opätovne odvolalo na ustanovenie § 19 nariadenia č. 33/45 Zb. a všetky námietky označilo za bezpredmetné. Krajský súd tak nechal následne Šmigovského vyšetriť psychiatrom, ktorý mal posúdiť, či je možné na ňom trest smrti vykonať. Po vyšetrení bol Šmigovský predvedený pred sudcu Krajského súdu v Bratislave, kde požiadal o vykonanie trestu smrti zastrelením s odôvodnením, že je vojakom. Súčasne požiadal o rímskokatolíckeho kňaza a možnosť telefonicky hovoriť s jeho deťmi. Súd následne určil termín vykonania popravy na 9. októbra 1945 o 5.30 hod. ráno. Ján Šmigovský bol popravený zastrelením o 6.17 hod. dňa 9. októbra 1945 na zadnom dvore väznice Krajského súdu v Bratislave.

Hodnotenie procesu

Pri pohľade na v podstate jediný bod obžaloby, ktorým bola tzv. zrada na povstaní, vyvstáva otázka, ako sa mohol Šmigovský dopustiť zrady na niečom, čo neorganizoval, nebol toho súčasťou a ani nemal informácie o príprave. Naopak prakticky okamžite potvrdil vernosť centrálnej vláde v Bratislave, takže ani náznakom sa v kritickom čase vypuknutia SNP žiadnym spôsobom nevyjadril v prospech SNP. Tu je potrebné uviesť, že v minulosti sa zrada chápala aj ako činnosť v prospech nepriateľa vlastného národa, kedy nie je nutné porušiť sľub. V prípade trestného činu zrady na povstaní tvorca tohto nariadenia predpokladal, že v čase vypuknutia SNP mal každý vedieť rozoznať zločinnosť režimu Slovenskej republiky a preto sa mal pridať k odboju voči tomuto režimu. Obžaloba taktiež úplne ignorovala účasť Šmigovského na Pražskom povstaní a uvádzala iba činnosť v jeho neprospech. Takýto postup je však závažným porušením zásad trestného konania. Súd dokonca uznal aj svedectvá, ktoré mali svedkovia iba z počutia od iných osôb bez toho, aby zdroje týchto svedectiev vypočul. Šmigovský sa počas súdneho procesu odvolával na zachovanie vernosti prísahe, ktorú zložil. Jeho obhajca navyše poukazoval na to, že Šmigovský bol uvedený do omylu ministrom Čaltošom, ktorý mu prikázal zostať na mieste a nepridávať sa k povstaniu. Napriek tomu sa samotný Čatloš rozhodol následne k povstaniu pripojiť. Súčasne však súd uznal ako relevantné dôkazy výpovede znalcov, ktoré boli už v tom čase minimálne pochybné, keďže uvádzali aj vyslovene nepravdivé informácie. Súd si v rozsudku aj čiastočne protirečil, keď na jednej strane neuznal obranu obžalovaného, ktorý tvrdil, že sa obrátil na Ministerstvo národnej obrany, aby mu dalo pokyny, ako pristúpiť k povstaniu. Tu súd v rozsudku súčasne uviedol, že sa mal obrátiť na toho, kto rozkaz vydal, teda na Banskú Bystricu, no súčasne na inom mieste súd uvádza, že ak považoval povstanie za zločin, mal sa obrátiť na Ministerstvo národnej obrany. Toto súvisí so skutočnosťou, že súd uznal výpovede znalcov, ktoré boli minimálne čiastočne nepravdivé. Z tohto dôvodu bolo súčasťou rozsudku viacero vyslovených neprávd, ktoré vyplývali práve z výpovede týchto znalcov. O tom, že povstanie bolo záležitosťou celonárodnou nemusel podľa zistení Šmigovský naozaj vedieť, nakoľko k povstaniu sa zo západného Slovenska pridali tri posádky, zo zvyšných sa pridali iba menšie skupiny vojakov. V súčasnosti je známe, že Černek, ktorý mal za úlohu pripraviť povstanie v Nitre a prevziať velenie nad mestom, neurobil v skutočnosti pre prípravu povstania v Nitre nič. Tento ani nebol v Nitre v čase vypuknutia povstania a do mesta prišiel až večer a následne z neho aj odišiel preč. Nebol ani prítomný na následnej porade dôstojníkov.

Na druhej strane je potrebné uviesť, že Šmigovský mal z vlastnej vôle v rozhlase protipartizánske prejavy a že Nemcom dobrovoľne popísal postavenie a počet povstalcov v regióne, čím im uľahčil situáciu.

Samotné nariadenie č. 33/45 Zb., ktoré upravovalo skutkovú podstatu trestného činu zrady na povstaní, bolo retroaktívne, teda postihovalo konanie obžalovaných v čase, kedy toto nemuselo byť trestné. Niečo také je závažným porušením zásady zákazu retroaktivity a za normálnych okolností to nie je možné.

Obžalobca Miloslav Takáč bol dňa 20. septembra 1945 odvolaný z funkcie obžalobcu Úradu obžaloby pri Národnom súde ku dňu 22. septembra. Úrad mal odovzdať svojmu zástupcovi, no pre pracovnú vyťaženosť oboch, došlo k odovzdaniu úradu až 24. septembra. Napriek tomu ešte 25. septembra vystupoval Takáč na hlavnom pojednávaní, predniesol záverečnú reč a neodporučil udeliť milosť. To všetko napriek tomu, že už nebol súčasťou úradu obžaloby. Toto je veľmi závažná vada konania, kedy bol rozsudok fakticky vynesený bez zákonnej obžaloby.

Ako jednu z možností, prečo bol Šmigovský odsúdený na trest smrti sa uvádza aj neúspech oslobodenia komunistických väzňov z nitrianskej väznice na začiatku povstania. V tejto väznici sústredil režim Slovenskej republiky od polovice mája 1944 skoro tridsať politických väzňov, predovšetkým komunistov. Okrem iných tam boli umiestnení Viliam Široký, Ľudovít Benada, či Július Ďuriš. Pri príprave SNP patrilo k primárnym plánom aj rýchle oslobodenie týchto komunistických väzňov z Nitry. Podľa historika Jozefa Jablonického sa v Nitre a jej okolí neuskutočnili žiadne prípravy na povstanie. Podľa neho sa o Šmigovskom vedelo, že je oddaným prívržencom Tisovho režimu. Z tohto dôvodu si velenie SNP vybralo za veliteľa Nitry Jána Černeka, avšak k tomuto rozhodnutiu došlo veľmi tesne pred začiatkom povstania. Tomuto sa nepodarilo prebrať velenie nad mestom. Tým došlo k znemožneniu oslobodenia politických väzňov z Nitry. Po skončení vojny sa medzi sebou začali sporiť členovia KSS o tom, kto spôsobil nitriansky neúspech. Skupina na čele s Viliamom Širokým vinila z neúspechu celej akcie Gustáva Husáka, ktorý sa mal obávať, že by ho Široký v budúcnosti politicky nahradil. Napriek reálnym snahám vedenia povstania sa však žiadna akcia nezrealizovala a väzni tak zostali v Nitre, čo spôsobilo neskôr veľkú nevraživosť voči Husákovi, ale i iným predstaviteľom povstania zo strany uväznených. Neskôr týchto väzňov Gestapo presunulo do koncentračných táborov v Nemecku. Práve na tieto okolnosti upozorňuje historik Jozef Jablonický, keď uvádza, že odsúdenie Šmigovského na trest smrti malo v skutočnosti zakryť debakel povstania v Nitre. Podľa neho víťazi zaobchádzali so Šmigovským zaujato a bez milosti, hoci nepredstavoval ten najhorší prípad. To, že neúspech oslobodenia väzňov z Nitry mohol byť skutočne dôvodom pre Šmigovského trest, môže svedčiť aj skutočnosť, že pri procese so samotným Gustávom Husákom bolo Husákovi vyčítané aj neoslobodenie nitrianskych väzňov na počiatku SNP: Aj Anton Rašla, ktorý pred Národným súdom v Bratislave vystupoval v iných prípadoch ako obžalobca, uviedol, že rýchle odsúdenie Šmigovského malo podľa neho zakryť politické a organizačné nedostatky organizátorov povstania. Na tieto skutočnosti nadväzuje fakt, že Šmigovský ani nemal byť pôvodne súdený Národným súdom, keďže nespadal do jeho pôsobnosti. O je podradení pod pôsobnosť Národného súdu rozhodlo predsedníctvo Slovenskej národnej rady s dodatkom, že sa jedná o prestížnu záležitosť pre SNR.

Anton Rašla vo svojich spomienkach uviedol, že Igor Daxner mu zdôvodnil udelenie trestu smrti Šmigovskému tým, že prísne tresty sú potrebné z dôvodu, aby si Národný súd získal autoritu.

Externé odkazy

• Denník SME: Pamätná tabuľa venovaná kontroverznému veliteľovi už v Nitre nevisí

Zdroje

• ÚPN (Michal Malatinský): Proces s Jánom Šmigovským

Iné projekty

Wikizdroje

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Proces s Jánom Šmigovským:

„	§4 Zrada na povstaní a) Kto akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom alebo okupantom, za slobodu a za obnovenie Československej republiky, najmä kto maril prípravy národného povstania alebo účasť vojenských jednotiek na ňom, alebo b) kto sa akokoľvek zúčastnil na úsilí fašistických okupantov alebo domácich zradcov v úmysle potlačiť slovenské národné povstanie alebo znemožniť partizánsky boj, alebo kto spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja, udával alebo inak pomáhal okupačným vojskám a orgánom, alebo c) kto takúto zradcovskú činnosť propagoval, verejne obhajoval alebo schvaľoval, potresce sa smrťou.	“
– Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva