Posledný súd (Michelangelo)

	Posledný súd
Základné informácie
Autor	Michelangelo Buonarroti
Rok	1535 - 1541
Technika	freska
Rozmery	1370 × 1200 cm
Galéria	Sixtínska kaplnka, Vatikánske múzeá, Vatikán;
	Umelecký portál

Posledný súd (tal. Giudizio universale) je názov monumentálnej fresky talianskeho renesančného umelca Michelangela Buonarrotiho. Freska takmer bezo zvyšku vypĺňa čelnú stenu Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne a je považovaná za umelecké a ideové vyvrcholenie jej výmaľby.

Námet diela

Posledný súd je téma, ktorú umelci zobrazovali od nepamäti. Svoju predstavu o posledných dňoch ľudského bytia zvečňovali majstri všetkých umeleckých epoch. Ich diela mali na jednej strane oslavovať zasľúbenie v Božom kráľovstve, na strane druhej vystríhať pred hrôzami večného zatratenia na konci vekov.

Posledný súd, vždy znázorňovaný drastickými scénami, však dovtedy nik nepodal tak dramaticky a hrozivo. Freska renesančného génia Michelangela je zrejme najpôsobivejším, no určite najznámejším výtvarným dielom približujúcim námet Božieho Posledného súdu. Umelec bravúrne využil celú paletu ľudských pohnútok, nahotu tiel aj napätie v ich pohyboch a otočených pozíciách, čím dokonale vyjadril utrpenie duše.

Okolnosti vzniku

Dvadsaťjeden rokov po dokončení stropných fresiek poveril pápež Klement VII. Michelangela vymaľovaním oltárnej steny Sixtínskej kaplnky. Mal vyplniť celú plochu steny a premaľovať tu už existujúce Peruginove fresky. Umelec však dlho váhal a na diele začal pracovať až o dva roky neskôr na nátlak Klementovho nástupcu Pavla III. Nevedno, či pohnútkou Michelangelovi na zobrazenie tematiky Posledného súdu bol nejaký konkrétny podnet, no je zrejmé, že jedným z možných bola dramatická historická udalosť zvaná Vyplienenie Ríma (Sacco di Roma) v máji roku 1527. Katastrofálny dopad udalosti na obyvateľov Ríma bol vnímaný ako „ortieľ nebies“ a predzvesť Božieho súdu. Michelangelo vo svojom výjave zhmotnil tieto vízie, ktorým dal vlastný, hlboko precítený výklad. To, čo sa mu podarilo v nasledujúcich siedmich rokoch vytvoriť, možno bez obáv označiť za jednu z najodvážnejších výtvarných kompozícií v dejinách umenia.

Kompozícia a ikonografia

Freska zaberá plochu takmer 165 m² a je na nej zachytených tristodeväťdesiat postáv. S veľkým zmyslom pre dramatickú gradáciu pohybu dokázal umelec vizuálne zachytiť duševné pohnútky všetkých protagonistov deja.

Pre význam diela sú najdôležitejšie dve skupiny postáv, ktorých umelec umiestnil do stredu maľby. Dolu anjeli vznášajúci sa na oblakoch prikladajú k ústam trúby, aby ohlasovali príchod súdneho dňa; v strede nad nimi vo svätožiare stojí Kristus, pripomínajúci antického hrdinu, ako večný prísny sudca nad životom a smrťou. Obklopený apoštolmi, v hrozivom geste zdvíha ruku, aby predvolal ľudstvo na potrestanie alebo pre Božiu odmenu. Jeho tvár vyzerá tak neľútostne, že sa od neho odvracia i jeho matka Panna Mária, ktorá, zdá sa, v pokore úpenlivo prosí za spasenie ľudstva.

Michelangelo na jedno z popredných miest umiestnil aj svoj vlastný, otrasný portrét. Neďaleko Krista, po jeho ľavej nohe, vidno medzi postavami zatrateného mučeníka Bartolomeja. V ľavej ruke drží stiahnutú ľudskú kožu, ktorej tvár je jedným z autoportrétov trpiaceho a náruživého umelca.

Vľavo od Bartolomeja spoznávame svätého Vavrinca s roštom.

Po Kristovej pravici stúpajú k nebesiam blahoslavení, zatiaľ čo vpravo padajú hriešnici do hlbín večného zatratenia a prievozník do podsvetia Charón ich preváža na veslici cez rieku Styx k vládcovi posmrtnej ríše Hádovi.

Úplne hore v lunetách fresky vidíme apoštolov a svätcov ako nesú nástroje Kristovho utrpenia – vľavo kríž a vpravo stĺp, pri ktorom bol Ježiš bičovaný.

Pre vrcholný účinok diela si Michelangelo vybral priestor presne za hlavným oltárom kaplnky, kam umiestnil temný vchod do podsvetia, ako keby chcel svoju desivú víziu Posledného súdu ešte umocniť pri spomienke na vykreslenie pekla v Danteho Božskej komédii.

Rovnako ako v iných Michelangelových monumentálnych dielach je aj tu hlavnou zložkou nahé ľudské telo a umelcov hlboký citový prežitok zobrazovanej témy neúprosne zachvacuje každú časť maľby.

Ďalší osud diela

Michelangelov Posledný súd je neuveriteľne virtuózna maľba, ktorá sa vyznačuje takmer neobmedzenými možnosťami pojednania telesnej formy i fyziognómie ľudského tela. Umelecké majstrovstvo je ale dané do služieb obsahu a dielo získava hlboký zmysel a náboženskú presvedčivosť.

Keď bolo dielo po siedmich rokoch hotové a odhalené verejnosti, nedostalo sa mu náležitého ocenenia. Zdá sa, že najpálčivejšou otázkou bolo, či sa hodí toľko nahých ľudských tiel do pápežovej súkromnej kaplnky. Maliar a teoretik umenia Lodovico Dolce, stavajúc sa do pozície neúprosného kritika, v roku 1557 napísal:

„

Kto by sa odvážil tvrdiť, že v chráme svätého Petra, hlavy apoštolov, v Ríme, kde sa zhromažďuje celý svet, a v kaplnke samotného pápeža, je slobodné, aby človek videl zobrazené takú množstvo nahých tiel, ktoré nemravne vystavujú svoje predky i zadky.

“

Stret veľkých umeleckých diel s prudériou je problémom, ktorý sprevádza umenie od nepamäti, a ktorý nezanikol ani dnes. Spor medzi Michelangelovými prívržencami, ospravedlňujúcimi jeho postavy veľkoleposťou koncepcie, a odporcami, ktorí v nakopení obnažených telesných foriem oboch pohlaví videli iba čosi nemravné, trval niekoľko rokov. Cenzori vtedy vyhrali a časti fresky, ktoré ich urážali, boli zahalené drapériou.

Pri zhliadnutí diela divákom je obťažné obecne vymedziť či posúdiť stupeň citovej náplne v umeleckom diele, pretože rozhodujúcim kritériom je divákov subjektívny úsudok. Pre Posledný súd to platí v plnej miere. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či by umenie v službách náboženstva nemalo vyjadrovať primeraný zmysel a byť vážnejšie a dôstojnejšie. Tento názor prevládol a napokon našiel svojím spôsobom uplatnenie v záveroch Tridentského koncilu v roku 1563, kedy cirkev vydala výnos proti nevhodným alebo neobvyklým obrazom v rámci umenia slúžiaceho religióznym účelom. Závery koncilu mali priamy dopad i na Michelangelovu fresku, keď na príkaz pápeža Pavla IV. boli v roku 1565 Daniele da Volterrom pohlavné orgány postáv zakryté rúškami.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Posledný súd (Michelangelo)

Zdroje

B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4