Pápežská akadémia vied
Pápežská akadémia vied (lat. Pontificia Academia Scientiarum) je prestížna vedecká organizácia, ktorú založil v roku 1936 pápež Pius XI. (* 1857 – † 1939). Súčasným prezidentom je Werner Arber (od roku 2011). Patronát nad akademikmi drží pápež, napriek tomu je výskum vykonávaný bez obmedzenia, nezávisle od štátu.
Pápežská akadémia vied sídli vo Veľkej aule, pristavanej v roku 1936 k Letohrádku Pia IV. vo Vatikánskych záhradách.[1] Vykonáva výskum najmä v odbore matematiky, fyziky a iných prírodných vied a venuje sa štúdiu príslušných epistemologických problémov. Dôležitá je tiež podpora medziodborovej spolupráce. Členmi akadémie sú najuznávanejší vedci 20. storočia z rôznych krajín sveta, veľakrát držitelia Nobelovej ceny.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]
Súčasná Pápežská akadémia vied nadväzuje na Accademia dei Lincei (Pápežskú akadémiu rysov), ktorú založil v Ríme v roku 1603 pápež Klement VIII. (* 1536 – † 1605) a Federico Cesi (* 1585 – †1630). Ide o druhú vedeckú akadémiu na svete (po Academia Secretorum Naturae v Neapole, ktorá však bola obvinená z čarodejníctva a roku 1578 na príkaz pápeža Pavla V. zrušená). Federico Cesi usiloval o uplatnenie pozorovaní, experimentov a induktívnej metódy. Názov akadémie bol odvodený z latinského výrazu pre rysa, ktorý má veľmi dobrý zrak. Práve tak dobrú pozornosť mali akademici venovať výskumu. Členom bol aj Galileo Galilei (* 1564 – † 1642). Accademia dei Lincei pôsobí dodnes ako samostatná inštitúcia.[2]
V roku 1847 Pius IX. (1792 – 1878) v nadväznosti na pôvodnú organizáciu založil Accademia Pontificia dei Nuovi Lincei (Pápežskú akadémiu nových rysov). Tú obnovil Pius XI. v roku 1936 ako súčasnú Pápežskú akadémiu vied.[3]
Aktivity
[upraviť | upraviť zdroj]Členovia akadémie pracujú nezávisle na národnosti, politike a náboženstve. Ich hlavným záujmom je objektívne vedecké poznanie, prístupné nielen pre Vatikán, ale aj pre širokú odbornú verejnosť. Vedci pracujú v oblasti fyziky, astronómie, chémie, vedy o zemi a prírodnom prostredí, biológie, matematiky, aplikovaných vied, filozofie a dejín vedy. Výsledky výskumu sú zverejňované v štyroch publikačných radoch - Acta, Scripta varia, Documenta a Commentarii.
V súčasnosti výskum zahŕňa šesť hlavných oblastí:
- základné vedecké poznanie
- veda a technológie celosvetových otázok a problémov
- veda v prospech riešenia problémov tretieho sveta
- etika a politika vedy
- bioetika
- epistemológia
Členovia akadémie
[upraviť | upraviť zdroj]
Akadémia má osemdesiat stálych, doživotne vymenovaných členov. Pôvodne bolo akademikov sedemdesiat, ale pápež Ján Pavol II. ich počet v roku 1996 zvýšil. Zbor dopĺňa niekoľko čestných členov a členovia „dočasní“. Dočasní členovia sú menovaní z titulu svojho úradu a sú nimi kancelár Akadémie, riaditeľ Vatikánskeho observatória, prefekt Vatikánskej knižnice a prefekt Vatikánskeho apoštolského archívu.
Noví členovia sú vyberaní zborom akademikov na základe vedeckého významu ich výskumov a s prihliadnutím na ich morálne postoje, bez ohľadu na rasu alebo náboženské vyznanie. Vybraných kandidátov potom oficiálne menuje pápež.
V čele Pápežskej akadémie vied stojí prezident, ktorého z radov akademikov menuje na štvorročné funkčné obdobie pápež po odporúčaní sedemčlennej Akademickej rady a kancelára.
Súčasní členovia
[upraviť | upraviť zdroj]Zoznam členov k roku 2011:[4]
Prezident
[upraviť | upraviť zdroj]- Joachim von Braun [5] (od roku 2017)
Radoví členovia
[upraviť | upraviť zdroj]- Werner Arber
- David Baltimore
- Antonio M. Battro
- Gary Becker
- Daniel A. Bekoe
- Paul Berg
- Enrico Berti
- Günter Blobel
- Thierry Boon-Falleur
- Luís A. Caffarelli
- Luigi Cavalli-Sforza
- Aaron Ciechanover
- Claude Cohen-Tannoudji
- Francis S. Collins
- Bernardo M. Colombo
- Suzanne Cory
- Paul Josef Crutzen
- Stanislas Dehaene
- Christian de Duve
- Edward M. de Robertis
- Manfred Eigen
- Gerhard Ertl
- Albert Eschenmoser
- Antonio García-Bellido
- Takashi Gojobori
- Theodor W. Hänsch
- Stephen Hawking
- Michał Heller
- Raymond Hide
- Fotis C. Kafatos
- Krishnaswamy Kasturirangan
- Vladimir I. Keilis-Borok
- Klaus von Klitzing
- Nicole Marthe Le Douarin
- Li Čeng-tao
- Yuan Tseh Lee
- Jean-Marie Lehn
- Pierre J. Léna
- Rita Levi-Montalcini
- Félix wa Kalenga Malu
- Yuri Ivanovich Manin
- Mambillikalathil Govind Kumar Menon
- Beatrice Mintz
- Jürgen Mittelstrass
- Mario J. Molina
- Rudolf Muradian
- Joseph Edward Murray
- Sergej Petrovič Novikov
- Ryoji Noyori
- Czeslaw Olech
- William D. Phillips
- John Charles Polanyi
- Ingo Potrykus
- Frank Press
- Yves Quéré
- Veerabhadran Ramanathan
- Chintamani Nagesa Ramachandra Rao
- Peter H. Raven
- Martin J. Rees
- Alexander Rich
- Ignacio Rodríguez-Iturbe
- Carlo Rubbia
- Vera Rubin
- Roald Z. Sagdeev
- Michael Sela
- Maxine F. Singer
- Wolf J. Singer
- Govind Swarup
- Andrzej Szczeklik
- Walter E. Thirring
- Charles Hard Townes
- Hans Tuppy
- Rafael Vicuña
- Edward Witten
- Jang Čen-ning
- Ahmed Hassan Zewail
- Antonino Zichichi
Čestní členovia
[upraviť | upraviť zdroj]Z titulu úradu
[upraviť | upraviť zdroj]- José G. Funes (riaditeľ Vatikánskeho observatória)
- Sergio Pagano (prefekt Vatikánskeho tajného archívu)
- Cesare Pasini (riaditeľ Vatikánskej knižnice)
- Marcelo Sánchez Sorondo (kancelár Pápežskej akadémie vied)
Ocenení členovia
[upraviť | upraviť zdroj]Nositelia Nobelovej ceny
[upraviť | upraviť zdroj]- Ernest Rutherford (chémia, 1908)
- Guglielmo Marconi (fyzika, 1909)
- Alexis Carrel (fyziológia, 1912)
- Max von Laue (fyzika, 1914)
- Max Planck (fyzika, 1918)
- Niels Bohr (fyzika, 1922)
- Werner Heisenberg (fyzika, 1932)
- Paul Dirac (fyzika, 1933)
- Erwin Schrödinger (fyzika, 1933)
- Peter J.W. Debye (chémia, 1936)
- Otto Hahn (chémia, 1944)
- Alexander Fleming (fyziológia, 1945)
- Chen Ning Yang a Tsung-Dao Lee (fyzika, 1957)
- Joshua Lederberg (fyziológia, 1958)
- Rudolf Ludwig Mössbauer (fyzika, 1961)
- Max F. Perutz (chémia, 1962)
- John Carew Eccles (fyziológia, 1963)
- Charles Hard Townes (fyzika, 1964)
- Manfred Eigen a George Porter (chémia, 1967)
- Har Gobind Khorana a Marshall W. Nirenberg (fyziológia, 1968)
- Christian de Duve (fyziológia, 1974)
- George Emil Palade (fyziológia, 1974)
- David Baltimore (fyziológia, 1975)
- Aage Niels Bohr (fyzika, 1975)
- Werner Arber (fyziológia, 1978)
- Abdus Salam (fyzika, 1979)
- Paul Berg (chémia, 1980)
- Kai Siegbahn (fyzika, 1981)
- Sune Bergstrom (fyziológia, 1982)
- Carlo Rubbia (fyzika, 1984)
- Klaus von Klitzing (fyzika, 1985)
- Rita Levi-Montalcini (fyziológia, 1986)
- John C. Polanyi (chémia, 1986)
- Yuan Tseh Lee (chémia, 1986)
- Jean-Marie Lehn (chémia, 1987)
- Joseph E. Murray (fyziológia, 1990)
- Gary S. Becker (ekonómia, 1992)
- Paul J. Crutzen a Mario J. Molina (chémia, 1995)
- Claude Cohen-Tannoudji (fyzika, 1997)
- Ahmed H. Zewail (chémia, 1999)
- Günter Blobel (fyziológia, 1999)
- Ryoji Noyori (chémia, 2001)
- Aaron Ciechanover (chémia, 2004)
- Theodor Hänsch (fyzika, 2005)
Nositelia Templetonovej ceny
[upraviť | upraviť zdroj]- Charles Hard Townes (2005)
- Michał Heller (2008)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Casina Pio IV
- ↑ In multis solaciis
- ↑ Magisterium
- ↑ http://www.casinapioiv.va/content/accademia/en/academicians.html
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2017-07-28]. Dostupné online. Archivované 2018-09-06 z originálu.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Collins, P. Michael 2009: Vatikán
- Denzler, Georg, JÖCKLE, Clemens 2007: Vatikán - význam, dejiny, umenie
- Sopúch, Jaromír, SOPOUCHOVÁ, Hana 1991: Za pamiatkami Ríma a Vatikánu
- Pecold, Lumír 1992: Vatikán
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pápežská akadémia vied
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Oficiálna stránka
- Článek o Akademii a její historii[nefunkčný odkaz] na českých stránkách Radia Vatikán
- Historie Papežské akademie věd
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Papežská akademie věd na českej Wikipédii.