Menekrates (syn Menekrata)

Menekrates (starogr. Μενεκράτης) bol grécky sochár v 2. stor. pred Kr.^[1]

Menekrates syn Menekrata, zrejme z ostrova Rodos, bol jedným zo sochárov, ktorí pracovali na Veľkom Diovom oltári v Pergamone (postavený bol v rokoch 180 – 160 pred Kr. za vlády pergamského kráľa Eumena II., podstavec je ozdobený monumentálnymi vlysmi so sochárskou výzdobou, znázorňujúcou Gigantomachiu - boj Gigantov s bohmi^[2]).^[3] Jeho meno (fragmentárne) a meno jeho spolupracovníka Dionysiada objavili medzi signatúrami sochárov Gigantomachie na Diovom oltári v Pergamone.

Δι[ο]νυσιά̣[δης {²τοῦ δεῖνος}² καὶ Μενεκρ]άτης [Με]νεκράτο[υς {²ethnicum?}²] ἐπόησαν.

Di[o]nysia[des a Menekr]ates syn [Me]nekrata zhotovili

^[4]^[5]^[6] Hranaté zátvorky v starogréckom texte dopĺňajú medzery (lacunae) a označujú písmená, ktoré sú nečitateľné alebo úplne stratené.^[7]

Nápis (aj podľa typu písma) datujú do 2. stor. pred Kr.^[4]^[8]

Ausonius vo svojom diele Mosella, napísanom v roku 371, (citoval rímskeho historika Varra^[9]) zaradil Menekrata z Rodosu medzi sedem najväčších architektov staroveku.^[10] Či už je to pravda alebo nie, zdá sa, že štýl veľkého vlysu Diovho oltára našiel svoj domov na Rodose a existuje veľká pravdepodobnosť, že pri jeho zhotovení zohrali dôležitú úlohu rodoskí sochári.^[11]

Referencie a bibliografia

↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 607.
↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 190.
↑ Margarete Bieber. The Sculpture of the Hellenistic Age. New York : Hacker Art Books, 1981. ISBN 978-08-7817-257-3. S. 114.
↑ ^a ^b Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor - Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 70 [1]
↑ A. von Salis. Der Altar von Pergamon. Wien : Рипол Классик, 1912. ISBN 978-58-7249-801-8. S. 12.
↑ Jeffrey M. Hurwit. Artists and Signatures in Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0710-571-3. S. 139.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.
↑ Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor - Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 70[1] [2]
↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Menècrate [3]
↑ Nancy T. de Grummond, Brunilde S. Ridgway. From Pergamon to Sperlonga. Berkeley : University of California Press, 2000. ISBN 978-05-2022-327-1. S. 172.
↑ Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Berkeley : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 110.

[:607-1] Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 607.

[:190-2] José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 190.

[:114-3] Margarete Bieber. The Sculpture of the Hellenistic Age. New York : Hacker Art Books, 1981. ISBN 978-08-7817-257-3. S. 114.

[:1-4] Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor - Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 70 [1]

[:12-5] A. von Salis. Der Altar von Pergamon. Wien : Рипол Классик, 1912. ISBN 978-58-7249-801-8. S. 12.

[:139-6] Jeffrey M. Hurwit. Artists and Signatures in Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0710-571-3. S. 139.

[:6-7] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.

[:2-8] Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor - Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 70[1] [2]

[:3-9] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Menècrate [3]

[:172-10] Nancy T. de Grummond, Brunilde S. Ridgway. From Pergamon to Sperlonga. Berkeley : University of California Press, 2000. ISBN 978-05-2022-327-1. S. 172.

[:110-11] Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Berkeley : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 110.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]