Mýtus
O iných významoch výrazu Mýtus pozri Mýtus (rozlišovacia stránka).Mýtus alebo báj je epický útvar, v ktorom sa podáva ľudový výklad o jave či veci, ktorý/-á človeka nabáda k premýšľaniu a nie je samozrejmý/-á. Mýty sa sústreďujú na vnútorný vzťah s božstvami či "neznámom". Odrážajú sa v nich individuálne, ale aj kolektívne túžby, potreby a obavy.[1] Súbor mýtov (najmä určitého etnika či národa) sa nazýva mytológia či bájoslovie.
Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom). Ľud si mýtmi vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie. Považujú sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy. Rozdeľujeme do niekoľkých skupín: 1.Kozmogonická-báje o pôvode neba a zeme, 2.Etiologická- báje o pôvode človeka, zvierat, rastlín, názvov 3.Historicko-Kultúrna-báje o objavoch vecí, remesiel, vied a umení, 4.Hrdinská-báje o predkoch, hrdinoch národných kultúr, obrancoch rodu.
Mýtus je tradičný rodový svetonázor; jeho pôvod je anonymný a jeho štruktúra, povaha a svetonázorová funkcia sa zakladali na tom, že vznikol spontánnou projekciou kolektívnych predstáv príslušníkov spoločnosti - ktoré boli odzrkadlením jej uspôsobenia - do sveta. Má sociomorfnú povahu a platí tu predstava uniformity, najmä nerozlíšenosti javov prírodných od spoločenských . ... v mýte žije človek tak, že nekladie otázky… lebo mýtus je svet, v ktorom sú odpovede dané vopred, pred otázkami… ... v neproblematickom svete mýtu, v tejto noci nerozlíšenosti, niet pre individualitu, ako ju poznáme my, miesto…. Mýtus a súbory mýtov (mytológie) sú predmetom skúmania mytológie ako vedy, religionistiky, orientalistiky, poetiky mýtu, psychológie atď.
Mýtus nemá konkrétneho autora (Hesiodos a Homér iba básnickou formou prerozprávali tradované mýty), je to kolektívny výtvor. Dáva odpoveď bez toho, aby najskôr nastolil príslušnú otázku. Mýtický príbeh nám poskytuje odpovede na otázky, čo neodzneli, a tak sa nemohli pred nami vynoriť ako skutočný problém, ktorý vyžaduje skúmanie a pripúšťa viaceré riešenia.
Mýtus nás odkazuje na pradávnu minulosť, v ktorej sa zrodilo základné usporiadanie sveta.
Etymológia
[upraviť | upraviť zdroj]Slovo mythos μῦθος (mȳthos) pochádza z gréckeho jazyka a znamená rozpravu, rozprávanie - hlavne o činoch hrdinov a bohov. Mýty mali pred vznikom filozofie pomôcť vysporiadať sa s veľkými otázkami ako pôvod sveta, ľudstva, spoločenstva a podobne.[2]
Príklady
[upraviť | upraviť zdroj]- Tatranská Kikimora (slovenská báj)
- Zrodenie sveta (egyptská báj)
- Ako sa zrodila Zem (indiánska báj)
- Prometeus (grécka báj)
- Midas (grécka báj)
- Nioba (grécka báj)
- Potopa (grécka báj)
- Iason a Medea (grécka báj)
- O zlatom Rúne (grécka báj)
- Daidalos a Ikaros (grécka báj)
- Tantalos (grécka báj)
- Založenie Téb (grécka báj)
- Umyprus (Indiánska báj)
Názory na mýtus
[upraviť | upraviť zdroj]Sémantika
[upraviť | upraviť zdroj]Mýtus často odráža nielen realitu, ale zároveň načrtáva spravidla rôzne, v jednotlivých prípadoch určené možnosti ireality. Predstava skutočnosti mýtu vychádza z určenia pomeru medzi svetom a jednou alebo viacerými možnosťami protisveta. Mýtus často zväzuje do súvislosti rôzne významové roviny, prináša napríklad postupy a pravidlá v oblasti príbuzenstva, spoločnosti, hospodárstva, prírody, zemepisu atď. Mýtus interpretuje príslušným spôsobom tieto rôzne okruhy.
Scruton
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa R. Scrutona je mýtus viera, ktorá má:
- symbolický význam v citovom živote veriaceho,
- je založená skôr na potrebe veriť než na rozumovom presvedčení,
- spája sa s príbehmi, ktoré sa prijímajú nielen ako historické fakty (resp. ich nemožno historicky doložiť), ale ako ilustrácia alebo podobenstvo,
- je obdarená "posvätnosťou", ktorú potom sama môže dodať spoločenským vzťahom, inštitúciám a politickým usporiadaniam s ňou spájaným, čím im zabezpečuje zovňajšok legitimity.
Roland Barthes
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa Bartha sa úzko spája mýtus s jazykom (v širokom zmysle slova) a informáciou.
Mýtus je podľa Bartha akýsi "pôsob značenia", istá historicky oprávnená, no od povahy vecí celkom nezávislá forma.
V rámci saussurovskej (a léviovsko-straussovskej) opozície označujúceho a označovaného presadzuje Barthes „prázdnotu“ označovaného a zmyslovú „plnosť“ znaku spájajúceho tieto dva termy. Barthes a pokúša spresniť usúvzťažnenie mýtu ako druhotného semiotického systému alebo ako metajazyka s jazykom. Podľa jeho mienky to, čo sa v jazyku javí ako „znak“, sa v mýte mení na označujúce. Tomu akoby zodpovedala regresia mýtu od zmyslu k forme. Pravda, ochudobnenie zmyslu nezachádza až k jeho úplnému zničeniu; strácajúc kvalitu, uchováva si život. Táto nekonečná „hra na schovávačku“ medzi zmyslom a formou je podľa Bartha charakteristická práve pre mýtus. Mýtus je podľa neho oživený ideou, pojmom (konceptom), ktorý je historický, intencionálny a obohatený situáciou. Mýtické idey sú sformované asociáciami, a preto sú hmlisté. Ich základné poslanie je funkcionálne - majú byť čomusi „udelené“. Idea je do istej miery chudobnejšia než označujúce, ktorému môže zodpovedať veľa označovaných. Zmysel i forma označujúcich sa nevyhnutne menia. Opakovanie ideí dáva možnosť rozšifrovať význam mýtu (význam mýtu - to je sám mýtus). Mýtický význam na rozdiel od jazykového významu nie je ľubovoľný, ale je čiastočne motivovaný analógiami. Mýtus sa pohráva s analógiou zmyslu a formy, pričom sama forma môže dať zmysel dokonca aj absurdu (surrealizmus). Barthes predpokladá, že analógie určuje forme história a že mýtus vyberá obrazy skromnejšie, vernejšie, už s ochudobneným zmyslom, čo umožňuje poridávať im nové významy (karikatúra, pastiš, symboly). Podľa neho mýtus mení na úrovni znaku) dejiny na ideológiu. Takto Barthes pripravuje pôdu pre objasnenie mechanizmu zrodu politických mýtov.
Barthes sa pridŕža názoru, že mýtus nie je ani priamy klam, ani priznanie pravdy, ale že sa mu darí vyhnúť sa tejto dileme neutralizovaním ideí a menením „dejín“ na „prírodu“; zámery mýtu nie sú „schované“, ale naturalizované“. Dostávajú prirodzený charakter a u čitateľa sa vytvára dojem, že tu niet nijakej deformácie a že vzťah medzi označujúcim a označovaným je celkom normálny. Podľa Bartha je premena zmyslu na formu v mýte sprevádzaná zámenou „hodnôt“ za „fakty“. To odlišuje mýty aj od prísne logických jazykov, aj od poézie. Poézia podľa Barthovej mienky nehľadá ultravýznam cez amplifikáciu prirodzeného jazyka (ako mýtus), ale infravýznam zodpovedajúci predsemiologickému stavu jazyka, t. j. zmysel samých vecí, a nie slov. Snaží sa retransformovať znak na zmysel. Z Barthovho hľadiska je poézia realistickejšia a mýtus zas formalistickejší.
V rámci boja so súčasnou mytizáciou navrhuje Barthes vytvoriť umelý mýtus v podobe terciálneho semiotického systému. Takýto umelý mýtus (jeho predobrazom je mytologický jazyk Flaubertovho románu Bouvard a Pécuchét) 'nerozkradne' prirodzenú reč, ale sám mýtus, a tak demaskuje zdanlivú prirodzenosť mýtu.