Preskočiť na obsah

Latentná homosexualita

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Latentná homosexualita je nevedomá alebo nezjavná erotická náklonnosť k príslušníkom rovnakého pohlavia. Môže znamenať skrytú tendenciu k homosexuálnym vzťahom, ktorá je danou osobou potlačená a jej okolím nerozpoznaná a nepriznaná.

Spojitosť s prostredím

[upraviť | upraviť zdroj]

To, či sa ľudia s väčšou či menšou mierou homosexuálnych sklonov stotožnia s homosexuálnou identitou alebo si osvoja vzorce správania, ktoré sú s homosexuálnou identitou stereotypne spájané, závisí nielen od povahy a intenzite týchto sklonov, ale do značnej miery aj od vplyvu prostredia.

Otázka, ako sa človek vymedzí, sa stala aktuálnou najmä po vzniku a rozšírenia spoločenského konštruktu homosexuality koncom 19. storočia: vízia homosexuálov ako zvláštneho typu ľudí na jednej strane ponúka homosexuálne disponovaným ľuďom špeciálnu rolu (spočiatku rolu „chorého“, ktorá bola výhodnejšia než rola amorálneho zločinca, od poslednej štvrtiny 20. storočia rolu „člena menšiny“, ktorá uľahčuje nájdenie a legitimizáciu zodpovedajúceho životného štýlu), na druhej strane ich však svojím spôsobom vyčleňuje zo spoločnosti, z kontinua normality a štandardných životných rolí. Kultúra, v ktorej má vplyv homosexuálna alebo homofóbna ideológia, vytvára ostrú hranicu medzi homosexuálmi a nehomosexuálmi a núti človeka, aby sa k pojmu homosexuality vymedzil, a tak vytvára aj vrstvu latentných homosexuálov. Pravdepodobnosť odmietnutia homosexuálnej identity je zvýšená homofóbiou a odsudzujúcimi postojmi, nedostupnosťou vzorov homosexuálnej identity, neprijateľnosťou dostupných vzorov, ale aj, keď citové potreby môžu byť naplnené aj bez prijatia špeciálnej identity.

S prostredím, kde sa vyskytujú iba príslušníci rovnakého pohlavia, ako sú dievčenské alebo chlapčenské školy, väzenie alebo služba v armáde, býva síce spájaná predstava o vyššej pravdepodobnosti sexuálnych kontaktov medzi osobami rovnakého pohlavia, ale nie je doložené, že by boli významne často spojené s prijatím homosexuálnej identity alebo s osobami, ktoré majú vyššiu mieru homosexuálnych dispozícií.

Spojitosť s homofóbiou

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri výskume, ktorý v roku 1996 vykonali na University of Georgia Henry Adams, Lester Wright Jr. a Bethany Lohr,[1] sa u homofóbnych mužov častejšie než u nehomofóbnych mužov objavila genitálna reakcia na pornografické mužské homosexuálne video a homofóbni muži častejšie túto svoju reakciu podceňovali. Štúdia bola vykonaná na 64 heterosexuálnych mužoch, z ktorých 35 prejavovalo homofóbne črty a 29 nie. Pomocou penilnej pletyzmografie boli vykonané 3 testy. Reakcia testovaných na heterosexuálnu a lesbickú pornografiu bola rovnaká, výrazne sa však líšila, keď boli testovaní muži vystavení homosexuálnej pornografii. Na mužské homosexuálne video reagovalo nejakou mierou erekcie 24 % nehomofóbnych mužov a 66 % neprejavilo žiadne pozorovateľné vzrušenie, avšak z mužov, ktorí sa umiestnili navrchu „homofóbnej stupnice“, reagovalo nejakou mierou erekcie 54 % a len u 20 % z nich sa neprejavilo žiadne pozorovateľné vzrušenie. Táto reakcia na homosexuálnu tematiku bola celkovo nižšia než na heterosexuálnu a lesbickú, nemusí mať preto vypovedajúcu hodnotu. Keď nakoniec testovaní vlastné sexuálne vzrušenie hodnotili, homofóbni muži značne podcenili svoju reakciu na homosexuálne video.

Vedci sa však stále nevedia zhodnúť, či boli homofóbni muži stimulovaní svojou latentnou homosexualitou alebo skôr negatívnymi emóciami, ako je úzkosť, ktorá môže aj neuvedomelo zvyšovať sexuálne vzrušenie.[2][3]

Latencia homosexuality u Freuda

[upraviť | upraviť zdroj]

Sigmund Freud, rovnako ako mnohí autori pred ním aj po ňom, predpokladal, že v každom človeku sa vyskytujú prvky mužskej i ženskej, teda aj istá väčšia či menšia miera homosexuality, u väčšiny ľudí sú však homosexuálne sklony vytesnené. Podľa Freuda bol prvým, kto inverziu (homosexualitu) vysvetľoval konštitučnou bisexuálnosťou (hermafroditizmom) človeka, v roku 1884 E. Gley.[4][5]

Hnutie inverzie (homosexuality) vo forme fixácie libida na osoby rovnakého pohlavia v nevedomom duševnom živote prisúdil Freud všetkým neurotikom bez výnimky[6] (samozrejme, inverzia nie je na iné narušenia normy ani výkonnosti viazaná[7]). Freud sa tiež priklonil k názoru, že kde nie je inverzia považovaná za zločin, tam sa môžeme zo skúsenosti presvedčiť, že plne zodpovedá sexuálnym sklonom množstva jedincov.[8]

Homosocialita a homosexuálna panika

[upraviť | upraviť zdroj]

Hans Blüher, aktivista nemeckého mládežníckeho hnutia Wandervogel, v roku 1919 vyslovil tézu, že v „mužských spolkoch“ hrá mužsko-mužská erotika vždy významnú rolu, ale v rôznych typoch spolkov, skupín či priateľských dvojíc je do rôznej miery realizovaná. Najtypickejšou je v nich podľa neho tzv. rozptýlený erotizmus, voľne prechádzajúci tam a späť medzi priateľstvom a láskou. Zakladateľmi a hybnými duchmi takých spolkov bývajú podľa Blühera dominantní muži mužného typu s homosexuálnou orientáciou, pre ktorých je rovnako podstatná idea spolku (náboženská, politická, umelecká…) ako možnosť vytvárať mužské priateľské spoločenstvá. Súčasne Blüher predvídal, že podobnú rolu by mohli hrať ženské hnutia. Vzhľadom na to, že v blízkej dobe sa najznámejším mužským spolkom stali nacistické SA, Blüher sa prestal k svojej teórii hlásiť a oženil sa.[9]

Eve Kosofsky Sedgwick, americká teoretička gender studies a queer teórie, zaviedla termín homosexuálna panika pre fenomén, keď sa prostredie mužských spolkov cíti ohrozené tým, že pánske spolky, priateľstvá aj staromládenectvo môžu byť interpretované ako prejavy viac či menej latentnej homosexuality, čo vedie k ich zúrivému boju nielen proti homosexualite, ale aj proti všetkým prejavom mužskej náklonnosti. Sedgwick tým vysvetľovala homofóbiu aj myzogínie (nenávisti voči ženám) patriarchálnych spoločností.[10] Český pedagóg Martin C. Putna ideu mužských spolkov zahŕňa do pojmu homosocialita a modernú tendenciu interpretuje tak, že objavenie pojmu homosexuality pôvodnú mužskú homosocialitu zabilo.[11] Nezávisle na Sedgwickovej nemecký teológ, psychoanalytik a profesor katolíckej dogmatiky Eugen Drewermann (o dva roky neskôr pre nekonformné názory arcibiskupom suspendovaný z kňazského úradu a zbavený práva vyučovať teológiu) v podobnom duchu analyzoval prostredie rímskokatolíckeho kléra.[12][13]

O tom, že rad autorov pokladá podprahové a väčšinou neuvedomelé homoerotické interakcie za tmel spájajúci dohromady mnohé typicky mužské spoločenské štruktúry, počínajúc krčmou a športovým oddielom a končiac parlamentom, univerzitou a cirkvou, sa zmieňuje tiež český biológ a filozof Stanislav Komárek. V eseji Tmel instituce odhaduje, že tieto duševné komponenty chýbajú len tak asi desiatim percentám mužskej populácie, pričom táto „solitérnosť“ je im hendikepom v zapojení do spoločenských štruktúr. Muža tvoriaceho „emočné zosieťovanie“ (v podstate perzistenciou niektorých juvenilných čŕt psychiky) považuje Komárek za paleolitickú evolučnú novinku, zatiaľ čo solitérneho vodcu primátej tlupy za vývojovo archaickejší typ. Homoerotický komponent podľa Komárka (ktorý sa odvoláva na Drewermanna, Freuda aj Badinterovú) funguje ako emočné vystuženie mužských societ najlepšie vtedy, ak je podprahový, prípadne aj spojený s reštrikciami explicitných homosexuálnych aktivít.[14] Komárek si všíma aj závislosť emočných vzťahov medzi mužmi od dobovej kultúry: zatiaľ čo v ére romantizmu sa muž bežne vodil za ruku či pod pažou s priateľmi a na pamiatku im zanechával kučeru svojich vlasov a prejavoval svoje city, po roku 1850 sa dostali do módy muži činu a záver 19. storočia priniesol historicky najväčšie prenasledovanie homosexuálov, a to ako po súdnej, tak po medicínsko-patologickej línii. Väčšie ženské spoločenstvá sú podľa Komárka vzácnejšie a ženské rehoľné rády menej súdržné.[15] Zakladateľ sociobiológie, Američan E. O. Wilson, videl vo vyhranených homosexuáloch náznak kasty so zvláštnym určením, podobné kastám u sociálneho hmyzu, ktorým v tradičných spoločnostiach mohli prináležať napríklad roly šamanov, liečiteľov, vyjednávačov, tlmočníkov, strážcov tradícií a porovnával ich tiež s rolou „helpers“ u niektorých cicavcov (napr. vlkov) a vtákov (napr. vrán) – Komárek pripomenul aj podobnosť s organizáciou stredovekých cechov, kde sa smel ženiť len majster, zatiaľ čo tovariši a učni patrili k jeho veľkorodine a najmladší z nich sa venovali pomocným prácam a stráženiu detí.[16]

Oproti propatriarchálnym, homofóbnym a mizogýnnym mužským spolkom niektorí autori, napríklad spisovateľ Edward Carpenter alebo literárny kritik Volker Bischoff, stavajú vízie demokratickej a oslobodzujúcej homosociality (Bischoff ako jeden z príkladov uvádza priateľstvo Toma Sawyera a Huckleberryho Finna).[12]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Henry E. Adams, Lester W. Wright, Jr., and Bethany A. Lohr (1996). Is Homophobia Associated With Homosexual Arousal?, Journal of Abnormal Psychology Vol. 105, No. 3, 440–445 Dostupné online. Archivované 2008-10-30 na Wayback Machine
  2. ↑ Henry E. Adams, Lester W. Wright, Jr., and Bethany A. Lohr (1996). Is Homophobia Associated With Homosexual Arousal?, Journal of Abnormal Psychology Vol. 105, No. 3, str. 444 Dostupné online. Archivované 2011-04-28 na Wayback Machine
  3. ↑ Barlow, D. H., Sakheim, D. K., Beck, J. G. (1983). Anxiety increases sexual arousal. Journal of Abnormal Psychology, 92, str. 49-54.
  4. ↑ Sigmund Freud: Tři pojednání k teorii sexuality., 1905, česky in: Sebrané spisy Sigmunda Freuda, Spisy z let 1904–1905, Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, Praha, 2000, str. 41, pozn. 9
  5. ↑ E. Gley: Les abérrations de l'instinct sexuel, Revue philosophique, leden 1884
  6. ↑ Sigmund Freud: Tři pojednání k teorii sexuality., 1905, česky in: Sebrané spisy Sigmunda Freuda, Spisy z let 1904–1905, Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, Praha, 2000, str. 58
  7. ↑ Sigmund Freud: Tři pojednání k teorii sexuality., 1905, česky in: Sebrané spisy Sigmunda Freuda, Spisy z let 1904–1905, Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, Praha, 2000, str. 35
  8. ↑ Sigmund Freud: Tři pojednání k teorii sexuality., 1905, česky in: Sebrané spisy Sigmunda Freuda, Spisy z let 1904–1905, Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, Praha, 2000, str. 108
  9. ↑ Hans Blüher: Die Rolle der Erotik in der männlichen Gesselschaft, 1919–1920, zmínka in: Martin Putna: Veselá věda aneb alternativy uvnitř alternativy (kritický nástin soudobé vědecké rozpravy o homosexualitě), Souvislosti 4/2003, str. 143
  10. ↑ Sedgwick Eve Kosofsky: Between Men. English Literature And Male Homosocial Desire. University Presses Of California, Columbia And Princeton (United States), 1985, 1993
  11. ↑ PUTNA, Martin. Veselá věda aneb alternativy uvnitř alternativy (kritický nástin soudobé vědecké rozpravy o homosexualitě). Souvislosti, 2003, čís. 4, s. 144.
  12. ↑ a b PUTNA, Martin. Veselá věda aneb alternativy uvnitř alternativy (kritický nástin soudobé vědecké rozpravy o homosexualitě). Souvislosti, 2003, čís. 4, s. 145.
  13. ↑ Eugen Drewermann: Kleriker. Psychogramm eines ideals, 1991
  14. ↑ Stanislav Komárek: Tmel instituce. Esej, 1998, též in: Stanislav Komárek: Obraz člověka a přírody v zrcadle biologie, Praha, Academia 2008, ISBN 978-80-200-1592-1, str. 298–304
  15. ↑ Stanislav Komárek: Metamorfózy mužnosti. Esej, 2000, též in: Stanislav Komárek: Obraz člověka a přírody v zrcadle biologie, Praha, Academia 2008, ISBN 978-80-200-1592-1, str. 304–307
  16. ↑ Stanislav Komárek: Čím je člověku zvíře. Esej, 2007, též in: Stanislav Komárek: Obraz člověka a přírody v zrcadle biologie, Praha, Academia 2008, ISBN 978-80-200-1592-1, str. 307–310

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Latentní homosexualita na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Latentná_homosexualita&oldid=7717809“