Joachim Gießner

	Joachim Gießner
	nemecký železničiar a esperantista
Narodenie	23. december 1913; Drážďany, Nemecko
Úmrtie	25. november 2003 (89 rokov); Trippstadt, Nemecko
	Biografický portál

Joachim Gießner alebo Joachim Giessner (* 23. december 1913, Drážďany, Nemecko – † 25. november 2003, Trippstadt) bol nemecký železničiar, ktorý pracoval na Nemeckých spolkových železniciach. Ako esperantista sa stal známym vďaka svojej odbornej a kultúrnej práci.

Životopis

Joachim Gießner začal svoju profesionálnu kariéru v administratívnej službe vtedajších Nemeckých Ríšskych železníc. V máji 1933 začal pracovať ako dozorca-čakateľ v okrese Drážďany. Jeho prvé dozorcovské miesto bola od roku 1936 do roku 1938 prechodová stanica Františkovy Lázně. Neskôr pôsobil ako učiteľ železničného hospodárenia v Drážďanoch a okrese.

Počas druhej svetovej vojny slúžil ako vedúci hospodárskej železničnej služby vo Francúzsku a v Poľsku. Po skončení vojny pracoval vo vtedajšom hospodárskom centre železničnej dopravy pre západnú oblasť v Bielefelde. Od roku 1954 pôsobil ako vedúci staničnej kancelárie v mestách Braunschweig a Elze a od roku 1966 do roku 1978 ako náčelník železničnej stanice v meste Herzberg am Harz.

Joachim Gießner sa oženil s Irene Löser dňa 11. júna 1938 vo svojom rodnom meste Drážďany. V roku 2003 manželia oslávili svoje "železné" (65.) výročie svadby. Mali dvoch synov a jednu dcéru. Irene Gießner pracovala v rokoch 1970 až 2001 ako učiteľka jogy v Herzbergu, starala sa o peknú prírodnú záhradu pri ich dome a pomáhala susedom ako prírodná liečiteľka.

Po 34 rokoch sa manželia ako občania Herzbergu odsťahovali v roku 2004 do domova dôchodcov vo Falckom lese (v nemeckej spolkovej krajine Porýnie-Falcko), kde Joachim Gießner o rok neskôr zomrel.

Esperantská činnosť

Joachim Gießner sa začal zaujímať o medzinárodný jazyk esperanto v roku 1950 prostredníctvom kultúrnej skupiny Esperanto v rámci železničnej spoločenskej organizácie. Stal sa jeho dôležitým napredovateľom a používateľom. Založil esperantské skupiny v mestách Bielefeld, Braunschweig, Elze a Herzberg. Na základe jeho podnetu mesto Herzberg od roku 2006 nesie názov-dodatok "Herzberg – die Esperanto-Stadt" (Herzberg – mesto esperanta).

V rámci železničnej spoločenskej organizácie (BSW – Bahn-Sozialwerk) bol Joachim Gießner hlavným povereníkom o esperante od roku 1953 do roku 2000. Od roku 1956 do roku 2002 bol predsedom Nemeckého železničiarskeho esperantského zväzu (GEFA) a od roku 1968 do roku 1990 takisto predsedom Medzinárodnej železničiarskej esperantskej federácie (IFEF).

Uvedomil si, že esperanto – ako každý iný jazyk – slúži nielen na jazykové porozumenie, ale že má tiež veľkú kultúrnu hodnotu. Jeho príspevkom ku esperantskej kultúre je medzinárodné porozumenie praktizované počas mnohých nemeckých a medzinárodných kongresoch železničiarov a esperantské verzie železničných odborných textov a viac než štyristo piesňových textov. Prednášal na odborné témy a napísal, okrem iného, učebnicu esperanta pre Turkov. Vyvinul špeciálnu metódu prekladu textov zo všetkých jazykov do esperanta, a použil na tento účel svoje kontakty s esperantistami hovoriacimi príslušnými národnými jazykmi.

Za zmienku stojí aj jeho preklad knihy "Posledné deti z údolia Oldry" (La lastaj infanoj de Oldrovalo – Die letzten Kinder von Schewenborn) autorky Gudrun Pausewang. Kniha je o období studenej vojny a nebezpečenstve jadrovej vojny, a bola preložená dokonca i do čínštiny.

Čoskoro sa skontaktoval s esperantskými železničiarskymi kolegami v – tom čase ešte – socialistických krajinách východnej Európy, neskrývajúc svoj kritický názor. Jeho kontakty na ľudí v týchto krajinách mu pomohli po rozpade východoeurópskych socialistických režimov, keď sa mu podarilo získať ako nových členov FISAIC-u (Fédération Internationale des Sociétés Artistiques et Intellectuelles de Cheminots) železničiarske organizácie Rumunska, Bulharska, Česka a Slovenska.

Ocenenia

v roku 1970 - Zlatá medailu FISAIC-u (Medzninárodný železničiarsky kultúrny a voľnočasový zväz)
v roku 1984 - nemecký Spolkový záslužný kríž
v roku 1985 - záslužná medaila Nemeckého esperantského zväzu GEA (Nemecký esperantský zväz)
v roku 1990 sa stal čestným predsedom IFEF-u (Medzinárodná železničiarska esperantská federácia)
v roku 1995 sa stal čestným členom UEA (Svetový esperantský zväz)
v roku 2008 mu IFEF, nemecká základina Železničiarskej spoločenskej organizácie (Stiftung Bahn-Sozialwerk) a mesto Herzberg postavili pred železničnou stanicou Herzberg pamätník
v roku 2012, pri príležitosti medzinárodného železničiarskeho kongresu, mesto Herzberg am Harz pomenovalo po ňom ulicu Archivované 2016-11-18 na Wayback Machine
v ICH (Interkultura Centro – Medzikultúrne centrum) Herzberg ho pripamätúva trvalá expozícia

Publikácie

Biz Esperanto öğreniyoruz, učebnica esperanta pre Turkov, registrácia v katalógu UEA
Internacia Fervojista Esperanto Federacio: historio. 1909 - 1984 (Medzinárodná železničiarska esperantská federácia: história. 1909 - 1984), historické obzretie sa späť, vydané v roku 1984 pri príležitosti 75. výročia železničiarskeho esperantského hnutia
Internacia Fervojista Esperanto Federacio: historio. Kompletiga suplemento pri la jaroj 1984 - 1999 (Medzinárodná železničiarska esperantská federácia: história. Kompletizačný doplnok o rokoch 1984 - 1999), pokračovanie Histórie IFEF-u, vydané pri príležitosti 90. výročia železničiarskeho esperantského hnutia, registrácia v katalógu UEA
La lastaj infanoj de Oldrovalo (Posledné deti z údolia Oldry), preklad nemeckej knihy pre deti o atómovej vojne (Gudrun Pausewang: Die letzten Kinder von Schewenborn)
Herzberg - La Esperanto-urbo kantas (Herzberg, mesto esperanta, spieva), dve CD s ľudovými a klasickými piesňami v preklade Joachima Giessnera
ďalšie diela a fotografie v zbierkach IEMW

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Joachim Gießner na esperantskej Wikipédii.