Hranovnica

Hranovnica
obec
Znak
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Poprad
Región	Spiš
Vodné toky	Vernársky potok, Hornád
Nadmorská výška	610 m n. m.
Súradnice	48°59′18″S 20°18′31″V
Rozloha	32,66 km² (3 266 ha)
Obyvateľstvo	3 226 (31. 12. 2023)
Hustota	98,78 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1294
Starosta	Angelika Farkašová (SOM Slovensko)
PSČ	059 16
ŠÚJ	523518
EČV (do r. 2022)	PP
Tel. predvoľba	+421-52
Adresa obecného úradu	Sládkovičova 398/14, 059 16 Hranovnica
E-mailová adresa	info@hranovnica.sk
Telefón	052/788 33 06
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Hranovnica
Webová stránka: hranovnica.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Hranovnica (nem. Grenitz alebo Gränitz) je obec na Slovensku v okrese Poprad v oblasti Severného Spiša

Názov obce

Všeobecne prevláda názor, že názov obce je odvodený od slova granica, hranica. Vychádza zrejme zo slovansko-germánskeho prvotvaru v zmysle označenia „hraničného miesta“. Pravdepodobne preto, že leží na hranici medzi Spišom a Gemerom alebo snáď aj Uhorska a Poľska. Jej názov sa nám dochoval v rôznych podobách: Granich (1294 – 1320), Greniz, Grenic (1321 – 1328), Grenicz (1423), Hranowycza (1598), Hranowcze (1773) a v roku 1786 sa už stretávame s dnešným názvom v podobe Hranownicza. Latinsky sa uvádzala ako villa Granich, nemecky ako Grencz, maďarsky Grénic alebo Veghély či Szépesveghely.

Symboly obce

Erb

Heraldická komisia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odporúčala prijať erb obce v tejto podobe: v červenom štíte strieborná, zlatovlasá, strieborno odetá, zlatým plášťom zahalená sv. Barbora, vo vystretej pravici so striebornou trojokennou vežou, v ľavici pred sebou so zlatou knihou, po jej bokoch po jednej veľkej zlatej hviezde. Tento symbol obce Hranovnica je zaevidovaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou H-80/97. Sv. Barbora bola v stredoveku jednou z najpopulárnejších svätíc. Dve zlaté hviezdy plnia funkciu odlišovacích prvkov v erboch a pečatiach s jej obrazom, keďže zobrazení tejto svätice v stredovekých erboch bolo veľa. Červená farba štítu je symbolom jej preliatej mučeníckej krvi. Zlatá alebo žltá farba je v kresťanskej symbolike znakom cnosti, úcty a vznešenosti. Strieborná alebo biela farba je zas vyjadrením nevinnosti, čistoty a radosti. Žltá a biela farba v heraldike symbolizujú tiež vzácne kovy zlato a striebro, kým červená farba je aj symbolom železa. Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej (3/10), žltej (1/10), bielej (2/10), žltej (1/10) a červenej (3/10). Pomer strán vlajky je 2:3 a je ukončená tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi siahajúcimi do tretiny listu vlajky.

Pečať

Prvý záznam o vydaní listiny predstaviteľmi obce Hranovnica pochádza z roku 1502. Listina je opatrená pečaťou s clonou priemeru 25 mm. V pečatnom poli sa nachádza postava ženy s dlhými vlasmi, ktorá v pravej zdvihnutej ruke drží vežu, v ľavej ruke, v úrovni pásu, má pravdepodobne knihu. Po jej stranách sa nachádzajú dve šesťcípe hviezdy. Hoci doložené patrocínium miestneho chrámu z roku 1396 hovorí o sv. Márii Magdaléne, atribút veža identifikuje ženu z obecnej pečate ako sv. Barboru. Kruhopis pečate obsahuje text „S.GRENICZ“ (Sigillum Grenicz), písaný gotickým minuskulským písmom. Typ pečate a písma umožňuje položiť vznik typária už do 1. polovice 15. storočia. Existujú ešte ďalšie dva dokumenty overené touto pečaťou, a to z roku 1518, kedy bol richtárom istý Matúš, a z roku 1529, keď bol richtárom Melchior Flayshacker.

Medzi rokmi 1674 – 1693 došlo k zmene typária a to z dôvodu zmeny patrocínia miestneho chrámu na sv. Martina. Najstarší odtlačok so sv. Martinom, ktorý sa našiel v obecnom urbári pochádza z roku 1771. Táto pečať má priemer 35 mm. Vo svojom poli má sv. Martina na koni, ako si mečom odsekáva z plášťa, aby zaodel žobráka. Po bokoch jazdca sú písmená “S” a “M”, ktoré identifikujú jazdca (Sanctus Martinus). Kruhopis pečate obsahuje text: „SIGILLVM+COMMVNITATIS+GRENNIZENSE“. Okraj pečate je zdobený vencom. Túto pečať používala obec ešte aj v 60. rokoch 19. storočia. Pečatidlo sv. Martina akoby plnilo funkciu veľkého autentického typária, pretože súčasne s ním, medzi rokmi 1801 – 1870 obec používala na pečatenie svojich listov aj menšie pečatidlo (priemeru 23 mm). Obsahuje postavu sv. Barbory, ale v inej podobe ako na najstaršej pečati. Rytcovi tohoto typária slúžila najstaršia pečať obce ako predloha, ale nenapodobnil ju do detailov. Svätica drží v pravej zohnutej ruke pravdepodobne knihu a vľavo ju sprevádza veža s krížikom. Svätici pridal ešte aj korunu a vynechal obe hviezdy po stranách postavy. Je zaujímavé, že do pečate neprevzal nového patróna chrámu sv. Jána Krstiteľa, ktorého Hranovnica získala v roku 1775, ale vrátil sa k sv. Barbore. Zvláštnosťou pečate je, že jej kruhopis nekorešponduje s názvom obce Hranovnica, ktorá ju používala na overovanie svojich písomností, ani s obsahom pečatného poľa. Text kruhopisu je totiž nasledovný: „S:FRIS IODOVI“ (Sigilum fratris Iodovici). Keďže sa v pečati evidentne nachádza sv. Barbora a nie sv. Jodok ako hovorí nápis, pravdepodobne ide o pretrvávajúci kult a obľúbenosť tejto patrónky u miestnych obyvateľov a môže to súvisieť aj s rozvojom baníctva, hámorníctva a kováčstva v obci koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Nápis zas môže odrážať reminiscenciu zemepánov obce, pretože sv. Jodok bol patrónom pútnikov, slepcov, dobrej úrody a dobytka, ochranca proti moru, ohňu a búrke. Hranovnica teda do 70. rokov 19. storočia používala na overovanie svojich dokumentov obrazové pečate. Autor I. Ponduša uvádza existenciu pečate s textom „GRENICZ MEZÖVÁROS PECSETJÉ 1873“, ale bez citácie prameňa. Teda nevedno, či ide o obrazovú pečať alebo o nápisovú pečať.

Koncom 19. storočia sa začala používať pečiatka s maďarským textom „GRENICZ SZEPESMEGYE KÖZSETJE“, ktorú začiatkom 20. storočia nahradila pečiatka vyhotovená budapeštianskym rytcom Ignácom Felsenfeldom. Obsahovala text so zmeneným názvom obce: „PESVÉGHELY KÖZSÉG SZEPES VÁRMEGYE +1906+”. Súčasná pečať obce je kruhová, bez heraldického šrafovania, v strede pečatného poľa má zvolený obecný symbol so sv. Barborou. Kruhopis pečate obsahuje text „OBEC HRANOVNICA”.

Dejiny

Prvá písomná zmienka, história a význam obce do 20. storočia

Prvá písomná zmienka o obci pochádza až z roku 1294. Ide o listinu, ktorou cisterciánsky štiavnický opát Ján uzatvoril zmluvu so svojim šoltýsom Helbrandom zo Stoján o zakúpení 120 jutár zeme v Hranovnici a 120 jutár zeme v Kubachoch. Je pravdepodobné, že Hranovnica i Kubachy (dnes Spišské Bystré) boli šoltýsovi dané už ako jestvujúce dediny, iba o nich nemáme žiadne písomné dokumenty. Túto zmluvu v roku 1299 obnovil opát Ján v súvislosti s prechodom dedičstva na Helbrandových potomkov – Helbranda z Hranovnice a Menharda z Kubách. Opätovne ju potvrdil kráľ Žigmund v roku 1423, keď sa zdržiaval na Spiši kvôli sporu medzi opátom a hranovnickým šoltýsom (synom Helbranta) o mlyn.

V roku 1347 uhorský kráľ Ľudovít Veľký udelil spišskému cisterciánskemu kláštoru právo súdobníctva u svojich poddaných. Toto právo sa vzťahovalo na všetky dediny, ktoré patrili opátstvu. Opátstvo bolo tzv. hodnoverným miestom s právom vlastniť úradnú pečať a vyhotovovať listiny majetkoprávneho charakteru a ich overené odpisy. Cisterciáni značne ovplyvnili život na Spiši. Boli známi svojim vzťahom k poľnohospodárstvu i k stavebníctvu. Po príchode začali klčovať lesy a zúrodňovať pôdu. Preto mali záujem o zakladanie dedín, ktorých obyvatelia predstavovali potrebnú pracovnú silu. Medzi týmito dedinami zaujímala Hranovnica osobitné miesto, prechádzala ňou totiž jedna z najstarších obchodných ciest a bola sídlom šoltýsov. Pôvodným a najrozšírenejším zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, spolu so včelárstvom a rybolovom. Práca na poli zároveň predstavovala najstaršiu povinnosť poddaného. Poddaní museli odvádzať dávky v rôznych formách (deviatky, desiatky, regálie), boli povinné dávky z ovčiarstva, včelárstva, ale i z varenia piva a pálenia alkohol. K predpísaným robotám patrila aj práca so záprahom – furmanka. Z tejto povinnosti sa vyvinula špecifická forma zamestnania ľudí v tejto oblasti – povozníctvo, ktoré tu pretrvalo až do polovice 20. storočia. Zemepáni podporovali pálenie vápna a drevného uhlia, lov rýb a zveriny a neskôr aj kutačstvo a baníctvo. S kopaním rúd začali už cisterciáni. Ďalšia vlna záujmu o baníctvo nasledovala v 16. storočí, na popud Thurzovcov, ktorí stáli aj za obchodom s meďou. Hranovnica sa stala v tomto období hospodársky najvýznamnejšou zo všetkých okolitých dedín. Nachádzalo sa tu skladište medi – Kupferhaus a vlastnila zvláštne výsady. Sklad na meď slúžil ako prechodná stanica, odtiaľ sa meď vyvážala furmankami. V 17. a 18. storočí pokračovali v ťažbe štiavnickí jezuiti. Aj v súčasnosti možno nájsť medzi Hranovnicou a Vernárom početné povrchové bane.
Zo Zápisníka o konaní poddanských povinností z rokov 1797 – 1836 sa možno dozvedieť o živote v obci toto: na čele obce stál richtár, ktorý ju reprezentoval, bol zodpovedný obecnej rade. Medzi dôležitých členov rady patrili šafári – pivovarnícky a mlynský. Richtára volili na jedno, príp. dvojročné obdobie. Na jeho voľbu mali vplyv dobrá povesť a majetkové pomery. Richtár a obecná rada sa pravidelne schádzali na zasadnutia v „gminskom dome“. V obci prosperoval panský mlyn a pivovar, ale obec vlastnila obecný mlyn aj pivovar. Z oboch musela platiť panstvu daň. V roku 1786 bola v Hranovnici vybudovaná obecná sýpka. Obec mala aj vlastnú krčmu, ktorú spravoval šafár. Napriek prevažujúcemu poľnohospodárstvu v dedine prosperovalo aj remeslo. V r. 1824 bola v obci založená modrotlačiarenská dielňa. V Hranovnici boli vyhlásené farbiarske a modrotlačiarenské dielne. Prosperovali tu aj ďalší remeselníci. Na prelome 18. a 19. storočia sa najviac darilo kováčom, krajčírom a mäsiarom.

Ekonomický význam obce stúpol po tom, keď sem z Teplice preložili jarmoky celej Hornádskej kotliny. Obyvateľstvo v minulosti veľmi často postihovali požiare a choroby. Z chorôb to boli hlavne mor a cholera, ktoré tu zúrili v rozmedzí rokov 1312 – 1315, v rokoch 1453, 1645 i 1710.

Hranovničania sa zapojili aj do revolučného hnutia v rokoch 1848 – 1849 prevážaním vojakov i munície. Tradičné zamestnania ako boli ovčiarstvo, včelárstvo, výroba vápna a uhliarstvo zaznamenali konjunktúru. Najrozšírenejším a v mnohých prípadoch aj jediným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. V štatistike Spišskej župy z konca 19. storočia sú o Hranovnici tieto údaje: obec mala 1 221 obyvateľov, nachádzalo sa v nej 144 domov, mala vlastný poštový úrad. Administratívne obec patrila do pohornádskeho okresu, Levočskej súdnej stolice, súdneho okresu v Spišskej Sobote a daňového úradu v Kežmarku.

Na prelome storočí sa ľudia zamestnávali predovšetkým poľnohospodárstvom, prácou v lese, povozníctvom, uhliarstvom a drobnou remeselnou výrobou. Obyvatelia boli často nútení odchádzať za prácou do cudziny. V celej doline existovalo množstvo páleníc, ktoré však panstvo starostlivo kontrolovalo. Tradičná pripútanosť ľudí k pôde, ale bez jej vlastníctva, neumožňovala ľahký prechod na nové výrobné vzťahy.

Sídla a obydlia

Sídelná forma Hranovnice do 19. storočia nie je známa. Predpokladá sa, že bola radová, pretože v roku 1820 celá obec vyhorela aj s kostolom a po tomto roku bola doslova vybudovaná od základu. Terajší sídelný ráz Hranovnice pochádza z obdobia 1820 – 1830. Vyznačuje sa kompaktným intravilánom v tvare trojuholníka. V hornej časti sa domy zbiehajú až k potoku, ktorý preteká stredom obce. Pri ceste z Popradu vyúsťujúcej na námestie sú drevené a murované sypance (lemhauzy). Odstránením spancov sa vytvorili podmienky na rozšírenie parku pred kostolom. Pri poslednej prestavbe sa vybudovala nová cesta smerom na Vernár, ktorá obchádza námestie z ľavej strany. Po druhej svetovej vojne sa pri tejto ceste postupne vytvára nové centrum obce, najmä vybudovaním školy, budovy miestneho zastupiteľstva a nákupného strediska.

Po zaniknutí banského podnikania získava dominujúce postavenie poľnohospodárstvo, pre potreby ktorého sa riešila aj urbanistika celého sídla. Okrem spomenutých sypancov sústredených na námestí pred domami ide predovšetkým o stodoly, ktoré v súvislom rade uzatvárajú hospodárske dvory v ich zadnej časti. Pred stodolami viedla hospodárska cesta, z nej bol prístup do každého dvora. Toto riešenie umožňovalo hospodársku komunikáciu bez toho, aby sa vozy so senom, obilím či hnojom dostávali na námestie, kde sa mohla udržiavať nielen väčšia čistota, ale vytvárala sa “pešia zóna”, ak použijeme súčaasnú terminológiu. Námestie bolo využívané ako trhovisko. Jarmoky sa tu konali štyrikrát do roka. Aj kvôli trhom sa niekdajšia radová zástavba domov s otvorenými dvormi uzatvárala vstupnými bránami a vytvorila sa tak súvislá uličná zástavba, čím boli domy chránené pred nezvanými hosťami. Obec tak aj zo stavebnej stránky ziskala zo strany námestia mestský charakter. Naopak zo zadnej strany si zachovala poľnohospodársky ráz až do založenia JRD. Zánikom individuálneho hospodárenia sa vytvorili podmienky pre výstavbu bytoviek či individuálnu výstavbu, pri ktorej sa postupne búrali nepotrebné stodoly a z pôvodne hospodárskej cesty vznikla nová ulica. Sídelná forma sa postupne rozrástla o bočné ulice, pôvodné mestečko tak nadobudlo všetky znaky súčasného mesta.

Po poslednom veľkom požiari (1820) sa domy stavali už z kameňa a tehál. Na rozdiel od trojpriestorových drevených domov mali murované domy prednú, parádnu izbu, pitvor, zadnú izbu a komoru. Izby boli umiestnené za sebou a domy boli orientované do ulice užšou, štítovou stranou. Dvory od cesty sa postupne uzatvárali bránami. Na pozdĺžnej strane domu, kde je umiestnený vchod do pitvora, je vysunutá strecha, vytvárajúca tak podstrešie so šírkou 40 – 60 cm. Ak je strecha vysunutá viac ako 80 cm, podopierajú ju drevené alebo murované stĺpy, čím sa vytvára arkáda označovaná ako ganek. Obytná časť pokračovala hospodárskou, v ktorej najmä maštaľ bola konštrukčne spojená do jedného celku s domom a zakrytá spoločnou strechou. Dvor uzatvárala záhrada – humno, končiace pri zadnej hospodárskej ceste, kde bola umiestnená stodola. Celé usporiadanie sa opakovalo na každom dvore, pričom pozdĺžnu hranicu dvora tvorila zadná – chrbtová časť susedného domu. Murované domy boli podpivničené, pričom pivnice sa umiestňovali pod prednou izbou a mali valené klenby. Dodržiavanie rozostupu domov, stavebný materiál i strešná krytina boli predmetom vrchnostenského nariadenia, čo dokazuje kurentálny protokol z 19. júla 1789. Skutočnosť, že obec vyhorela ešte v polovici 19. storočia, svedčí o tom, že sa nariadenia nedodržiavali dôsledne. Príčina je asi v tom, že k opracovaniu dreva mali ľudia bližší vzťah ako ku kameňu.

Najstarší objekt

Keďže v roku 1820 celá obec vyhorela do tla aj s kostolom, v obci sa nenachádza žiadna veľmi stará budova. Za najstarší objekt sa považuje rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne bol neskororománsky, z tohto obdobia sa zachovala veža. Koncom 14. storočia bol prestavaný na gotický a v 17. až 19. storočí upravovaný na barokový až klasicistický.

Ďalšie objekty

• Druhý kostol, evanjelický, je klasicistický z roku 1837 s neskorobarokovým oltárom z druhej polovice 18. storočia.
• Na Hranovnickom plese si biskup Szmreczányi postavil vilu, ktorú si v roku 1907 od biskupa Párvyho prenajal bulharský cár Ferdinand I. V súčasnosti sa tu nachádza škola v prírode. V lokalite Smrečiny obýval cár Ferdinand I. druhý kaštieľ, ktorý začiatkom septembra 1944 vyhorel a už nebol obnovený.
• V dedine sa náchádza kaplnka z roku 1798 a na hranici medzi Štiavnikom a Hranovnicou kaplnka z roku 1731.
• Zakladateľ Hranovnice, Gildebrandus, si postavil kúriu – panský drevený dvor s veľkými hospodárskymi budovami, kde dnes sídli lesná správa.
• Z roku 1294 je prvá zmienka o pivovare. Po poslednom požiari ho prestavali na obytný dom.
• V roku 1858 bola v Hámri postavená píla, ktorá bola v roku 1875 preložená pod Dubinu. Počas svetovej vojny bola zničená a jej činnosť už nebola plne obnovená. Teraz je v súkromnom vlastníctve.
• Prvá zmienka o mlyne pochádza z roku 1294 v listine opáta Jána. Od roku 1927 bol elektrifikovaný a pridružili k nemu gáter (pílu), v roku 1940 bol zničený. V roku 1980 boli odstránené posledné ruiny.
• Kostol sa nachádza v strede obce, je jej dominantou a v noci je osvetlený. V roku 2001 bol kompletne vynovený interiér, kostol bol vymaľovaný, boli vymenené lavice a exteriér bol nasvietený.

Charakteristika z geografického hľadiska

Územie obce sa nachádza vo východnej časti Fatransko-tatranskej oblasti, ktorá patrí k Vnútorným alebo Centrálnym Karpatom a rozprestiera sa na častiach rozličných geomorfologických celkov. Južnú polovicu katastrálneho územia vypĺňa Predná hoľa, časť Kráľovohoľských Tatier, najvýchodnejšieho podcelku Nízkych Tatier. Severná časť katastra šplhá po svahu Dúbravy až ku jej hrebeňu. Tá je podcelkom Kozích chrbtov, ktoré vznikli ako hrasť len za posledných 1 milión rokov.

Medzi uvedenými geomorfologickými celkami sa rozprestiera úzky západný výbežok Hornádskej kotliny – Vikartovská priekopa. Je vyplnená flyšovými usadeninami, najmä pieskovcami, ílovcami a slieňovcami. V západnej časti sa nachádzajú taktiež travertíny, ktorý boli spojené s výstupom silne mineralizovaných vôd na zlomových líniách. Základnú kostru vodných tokov tvorí rieka Hornád a jej prítoky, z ktorých je najvýznamnejší Vernársky potok.

Obec sa nachádza v centrálnej časti Vikartovskej priekopy, 10 km južne od metropoly Spiša a Tatier-Popradu, na frekventovanej dávnej spojnici Spiša a Gemera, dnes na ceste 1. triedy z Popradu cez Dobšinú do Rožňavy. Spolu s obcami Spišské Bystré, Kravany, Vikartovce, Spišský Štiavnik a Vydrník ju od Popradu oddeľuje hrebeň Kozích chrbtov. Táto prírodná bariéra spôsobila, že uvedené obce a s nimi aj Hranovnica boli akoby zabudnuté, menej známe.

Absolútna poloha obce je od 20°18' do 20°20' východnej zemepisnej dĺžky. Katastrálne územie je pretiahnuté v severojužnom smere. Stred obce je v nadmorskej výške 610 m n. m. Najvyšší vrchol na území katastra je v nadmorskej výške 1 176 m n. m.

Chotár obce s rozlohou 247 ha z východu hraničí s chotárom Spišského Štiavnika a zo západu so Spišským Bystrým. Na juhu hraničí s katastrálnym územím obce Vernár a na juhozápade s katastrálnym územím obce Betlanovce, čo je zároveň hranica okresu Spišská Nová Ves. Na severe je hranica spojená s chotárom obcí Filice a Gánovce, čiastočne na severozápade Popradu, a na severovýchode je to Hozelec. Administratívne obec patrila vždy do Spišskej stolice (neskôr župy) a do okresu Poprad. Od roku 1949 – 1960 patrila do Košickeho kraja, od roku 1960 – 1991 patrila do Východoslovenského kraja. V súčasnosti patrí do Prešovského kraja.

Osobnosti obce

Rodáci

• Jozef Štolc (* 1908 – † 1981), jazykovedec, dialektológ a vysokoškolský pedagóg

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hranovnica

Použitá literatúra

• J. MICHÁLEK a kol.: Ľud hornádskej kotliny
• J. VENCKO: Dejiny štiavnického opátstva na Spiši

Externé odkazy

• Stránka obce
• www.apsida.sk - profil neskororománskeho kostola