Grécka hudba

Grécka hudba je súčasťou gréckeho folklóru. Rozdeľuje sa do viacerých kategórií, predovšetkým je to hudba ľudová (dimotiki mousiki) a a populárna (laiki mousiki). Grécka hudba sa zaraďuje medzi orientálne štýly hudby. Orientálne prvky môžeme sledovať v gréckej hudbe už od mykénskej kultúry.

Ľudová hudba

Ľudová grécka hudba sa začala formovať približne v 9 stor. po Kr. a vychádza z antickej a byzantskej ľudovej hudby. Korene novogréckej hudby môžeme nájsť v 8. stor. pred Kr. v tzv. orientalizujúcom období gréckej kultúry, kedy spoločne s umením, či architektúrov bola od východných civilizácii prebraná aj hudba. Je pravdepodobné, že pretrvali aj skoršie hudobné vplyvy, ešte z mykénskej doby, ktorá bola tiež orientálna. Celkovo zaraďujeme grécku hudbu do orientálnych štýlov. Medzi 4.-9. stor. po Kr. prijala grécka-byzantská hudba veľa nových orientálnych vplyvov z Perzie, odkiaľ čerpala celkovo byzantská kultúra (aj umenie, či zvyky). Takto sa utvorila byzantská hudba, ktorá predstavovala pomiešanie starých gréckych a perzských vplyvov. Byzantskú hudbu, jej štýl, si osvojili najprv Arabi, ktorí ovládli rozsiahle byzantské oblasti a neskôr Osmanskí Turci, ktorí grécku Byzanciu zničili, avšak nadviazali na jej kultúru.

Grécky folklór bol ovplyvnený hlavne počas tureckej nadvlády, kedy sa často spievalo o odboji proti Turkom, tak vznikli tradičné ľudové zbojnícke piesne (kleftika tragoudia). Grécka hudba je odlišná v rôznych častiach Grécka. Štýl, ktorý tu bol opísaný je charakteristický pre pevninské Grécko, najčastejšie hudobné nástroje sú klarinet (klarina) a lauto, prípadne úd (oudi), čo sú orientálne mandolíny. Hudba pevninského Grécka je veľmi odlišná od ostatnej balkánskej hudby. Každý kraj pevninského Grécka má niečo špecifické. Epirus je známy pomalými smútočnými piesňami, známymi ako miroloi, prípadne klamata (lamenty) tieto piesne sú polyfonické a ich pôvod je ešte zo staroveku. Tesália má melodickejšie piesne, známe sú tu hlavne piesne gréckeho nomádskeho kmeňa Sarakacanov a poľnohospodárov Karagunidov. Piesne Stredného Grécka a Peloponézu sú veľmi rýchle.Trocha odlišný štýl pevninskej gréckej hudby nájdeme v Macedónií a Trácií, tamojšie piesne sa podobajú balkánskemu štýlu, predovšetkým bulharským piesňam. V pevninskom Grécku sa sa tancuje tanec Syrtos, Karagouna, Sta tria, Kleistos, Kalamatianos, Tsakonikos a najpopulárnejší tanec je určite akrobatické Tsamiko.

Na gréckych ostrovoch v Egejskom mori sa hrá odlišný štýl piesní, viac melodických, bez klarinetu, ale s husľami (violi), cymbalom (santouri) a laotom či údom (oudi). Tancujú sa tu tance Syrtos, Sousta či Pidichtos. Ostrovné piesne sa nazývajú Nisiotika tragoudia. Podobnú hudbu nájdeme aj v gréckej hudbe zo západnej Anatólie a Cypru, tu sa jedná o hudbu pôvodom z mestských centier byzantskej doby. V západnej Anatólií, v mestách ako Smyrna, Prusa či Ayvali boli populárne tzv. amanes, boli to typické anatólske piesne, ktoré začínali povzdychom aman. Hudobné nástroje z Anatólie boli hlavne brnkacie, buzuki, laouto, oudi, baglama, cymbal (santouri), kanun (kanonaki) a husle (violi). Odlišné tóny nájdeme v hudbe z anatólskeho kraja Pontos. Tu prevláda sláčikový nástroj Kemenče, na ktorý sa hrá zvislo. Melódie sú v silno orientálnom štýle. Často sa tu spieva o odboji proti Turkom, ktorý stále trval v pontských horách, tieto pontské piesne však nenazývame kleftika tragoudia, ale antartika tragodia, od slova antartis (povstalec). Pontské tance sú veľmi rýchle a divoké, často a pri nich strieľalo do vzduchu. Známe pontské tance sú Chalai, Tik, Dipat, Trigona a Syrtos. Kapadócku grécku hudbu môžeme nazvať kombináciou medzi hudbou zo západnej Anatólie a ostrovov s pontským folklórom. Na Cypre sú zvláštnosťou veršované piesne menom tsiatista (čiatista), podobné krétskym mantinádam. Známe ľudové piesne sú Ta rialia, Ešem vereverem či Portokalia tou karava. Tradičné ľudové nástroje sú husle (fkiolin), oudi (orientálna mandolína) a ľudová flauta (pithkiavlin) a orientálny bubon (toumberleki). Tancujú sa tu tance Syrtos, Sousta, Antikristos, Zeibekiko, Karsilamas a Tsatsia. Tradičný tanec Grékov z Konštantínopolu je byzantské Chasapiko, tradičné hudobné nástroje z Konštantínopolu laouto, oudi, kanun v menšej miere aj klarinet. Mnohé grécke piesne z Konštantínopolu vznikli ešte v byzantskej dobe. Najznámejšie Konštantinopolské piesne sú Chasapiko politiko, chasaposerviko a eche gia panagia. Tradičná krétska hudba je veľmi špecifická, hlavným nástrojom je tu lyra, sláčikový nástroj podobný ako kemenče. Známe sú tu veršované vtipné piesne mantinades (mantinády), Tradičné krétske tance sú Pentozalis a Syrtos. Podobne ako v Ponte aj tu sú tance divoké s militantným podtónom.

Grécka hudba od 20 storočia

Okrem ľudovej hudby vznikala od začiatku minulého storočia aj populárna grécka hudba. Počiatkom modernej gréckej hudby bol štýl Rembetiko, ktorý vznikol v Aténach a bola to hudba Maloázijských Grékov, ktorí boli do Grécka presídlení po Grécko-tureckej výmene obyvateľov v roku 1923.

Rembetiko

Zvláštnu časť gréckej ľudovej hudby tvorí štýl rembetiko. Vznikol až v modernej dobe, v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Svoj pôvod má v Malej Ázií. Je to tzv. grécky blues. Vznikol keď prišli do Grécka prišli Maloázijskí Gréci po vypálení mesta Smyrna a následnej Grécko-tureckej výmene obyvateľstva. Mnoho Grékov z Anatólie sa usadilo v okolí Atén a v okolitom kraji Atika. Tu mali problémy s prácou, financiami, mnohé rodiny boli často na pokraji úplnej chudoby, preto tu vznikali rôzne kriminálne spolky a kluby kde sa týto ľudia stretávali. Tak vznikol štýl rembetiko. Ľudia tu spievali o sociálnych problémoch, chudobe a drogách, často v ironickom podaní. Časté pointy týchto piesní boli napríklad never nikomu, ani priateľom, nespoliehaj sa že Ti niekto pomôže alebo vezmi si hašiš a buď šťastný. Rembetiko bolo hrané v maloázijskom gréckom-orientálnom štýle, neskôr bola melódia obohatená aj o iné melódie a týmto spojením vznikol charakteristická melódia rembetika ale aj celkovej modernej gréckej hudby. Najslávnejší rembetis, teda spevák rembetiko bol určite Markos Vamvakaris, rodák z ostrova Syros, ktorí spieval v Pireu a v Aténach. Je autorom celosvetovo známej piesne Frangosyriani (katolícke dievča zo Syrosu). Tradičný hudobný nástroj rembetika je určite grécky brnkací nástroj Buzuki, ktoré je od tejto doby najobľúbenejším nástrojom Grékov, ale aj menšia verzia Buzuki, tzv. Baglamas. Rembetiko bolo vo vyšších kruhoch odsudzované, dokonca za Metaxasovho režimu v 40. rokoch bolo zákonom zakázané, no ani to nedokázalo šírenie tohto štýlu zastaviť. Speváci rembetiko, rembetes, sa stretávali v baroch Teke, kde spievali, tancovali a fajčili vodnú fajku (nargiles). Rembetes často kradli, podvádzali a preto mnohé piesne rembetika boli zložené vo väzeniach. Rembetiko patrí dnes medzi najpopulárnejšie grécke hudobné štýly. Okrem Vamvakarisa boli známi speváci ako Giorgos Mouflouzelis, Marika Papagika, Roza Eskenazi, Antonis "Dalgas" Diamantidis, Babis Bakalis a Michalis Genitsaris. Dnes sa tomuto štýlu venuje hlavne Giorgos Dalaras.

Laika a Syrtaki

Po spopularizovaní nástroja buzuki vďaka štýlu rembetiko vzniklo v Grécku nový hudobný žáner hraný týmto nástrojom. Je ťažké určiť ako štýl laiko (v preklade ľudový) vznikol. Dalo by sa povedať, že sa vyvinul z rembetika. Po páde Metaxasovho režimu, v 50. rokoch sa začali prvýkrát komercializovať piesne rembetika. V Grécku vznikli viaceré hudobné vydavateľstvá, vďaka ktorým nastala druhá zlatá éra štýlu rembetiko. Nástroj buzuki sa vďaka tomu spopularaizoval u všetkých Grékov. Tak vznikali nové námety, teraz už nie o problémoch ľudí, ale o rôznych iných témach, hlavne o láske a romantike, prípadne o nejakých miestach Grécka (mestá, ostrovy, stavby...). Tak vznikol štýl laiko, ktorý zahŕňal viaceré štýly. Silný vplyv tu má orientálna grécka hudba, s vplyvmi talianskych rytmov z Iónskych ostrovov. Niektoré piesne boli viac, iné menej orientalistické. V 60. tokoch sa tento štýl stal najpopulárnejším štýlom a u Grékov zľudovel preto dostal názov laika tragoudia (ľudové piesne), hoci vznikli iba v modernej dobe. Laika sa spopularizovala aj vďaka slávnemu filmu Grék Zorba, kde slávny Grécky skladateľ Mikis Theodorakis, legenda gréckej hudby, zložil pieseň Zorbas a vymyslel nový grécky tanec a hudobný štýl, súčasť štýlu laika, Syrtaki. Syrtaki bolo inšpirované tradičným gréckym kruhovým tancom Syrtos, obohatený o prvky konštantínopolského gréckeho tanca Chasapiko. Veľa piesní, aj pieseň Zorbas, vychádzalo z konštantínopolskej ľudovej piesne Chasapiko politiko, no boli tu potlačené silné orientálne prvky. Za spopularizovanie štýlu laiko môže aj film Moja socialistická dcéra, kde hudbu vytvoril slávny skladateľ Jorgos Zambetas. Laika bol najobľúbenejším žánrom gréckej hudby až do 80. rokov a dodnes sú tieto piesne populárne. Syrtaki a laika sú známe aj ako turistické piesne, lebo hlavne zahraničný turisti si tento druh hudby vďaka filmu Grék Zorba obľúbilo. Najslávnejší skladatelia, ktorí sa stali známymi aj v zahraničí a patria medzi najväčšie hudobné osobnosti 20 stor. boli Mikis Theodorakis, Manos Chadzidakis (známa pieseň Deti z Pirea, hudba k filmu Topkapi), Jorgos Zambetas, Stavros Xarchakos, Manolis Chiotis (majster hry na buzuki, často spájal grécke a latino melódie), Stavros Kujumtzis, veľmi známy Vassilis Tsitsanis, Manos Loizos a neskôr Christhos Nikolopoulos a speváčka Maria Farantouri . Títo hudobní skladatelia sa stali oblúbenými po celom svete, zvlášť vo Francúzsku, kde ich piesne spievala známa napríklad známa speváčka Dalida, ale aj v Turecku, Taliansku, USA či v Británii.

Slávni speváci sú hlavne Giorgos Dalaras, Vassilis Tsitsanis, Grigoris Bithikotsis, Apostolos Nikolaidis, Paschalis Terzis a Stelios Kazantzidis, považovaný niekedy za najlepšieho gréckeho speváka 20. stor. Hudba typu laika je v Grécku dodnes najpopulárnejší štýl hudby, všetky moderné piesne sú jeho súčasťou, hrané sú na obľúbený nástroj Buzuki.

Tsifteteli

Grécky orientálny hudobný štýl v sprievode brušných tanečníc-tsifteteli sa do Grécka rozšíril od Maloázijských Grékov po výmene obyvateľstva. Moderné tsifteteli je v Grécku veľmi populárny súčasný hudobný štýl. Vznikol zmodernizovaním tradičného anatólskeho (gréckeho, tureckého, arménskeho) štýlu čiftetel. Piesne sú dnes hrané na Buzuki. Známymi skladateľmi sú Tasos Bougas, ktorý bol populárny hlavne v 80. rokoch, ďalej Giorgos Dalaras, Anna Vissi, Despina Vandi, Notis Sfakianakis, Giannis Parios.

Pozri aj

Zdroje

Σοφοκλής Σοφοκλέους/Οι ρίζες της νεοελληνηκής μουσικής