Česká literatúra v rokoch 1945 – 1990

Česká literatúra v rokoch 1945 – 1990

Po roku 1945 sa situácia v literatúre vyvíjala trochu zložitejším spôsobom ako to bolo dovtedy: Svet sa jednak rozdelil na dva tábory – socialistický a kapitalistický a aj do západnej literatúry začali vstupovať vplyvy východných kultúr. Demokratický tábor sa vyvíjal ďalej normálnym smerom. Časť autorov v tomto smere sa nevenovala politike vôbec, časť ju brala do úvahy iba okrajovo a časť sa politike venovala. Túto časť spektra autorov môžeme ďalej deliť na tých, ktorí podporovali demokraciu a kapitalizmus, a tých, ktorí podporovali socializmus.

V socialistickom tábore bola situácia celkom iná, literatúru tu môžeme rozdeliť na:

Oficiálna literatúra, ktorá bola vždy politická, všade sa zdôrazňovali „výhody“ socializmu. V niektorých dielach oficiálnej literatúry bol socializmus propagovaný priamo, v iných dochádzalo k takzvanej skrytej propagácii (rozprávky, dokumenty, beletria, a podobne). Táto literatúra sa ďalej dá rozdeliť na:
1. Autorov propagujúcich socializmus
2. Autorov snažiacich sa písať nepoliticky – sú to spisovatelia, ktorí sa politike snažili dôsledne vyhýbať, napriek tomu museli do svojich diel vždy pridať nejakú pasáž oslavujúcu úspechy socializmu, atď.
Disent – diela týchto spisovateľov vychádzali väčšinou v samizdate alebo v cudzine.
1. Prosocialistický disent – ľudia, ktorí nevychádzali z principálne anti-socialistických alebo anti-komunistických pozícií. Väčšina z nich dúfala v reformu socialistického režimu, nie jeho koniec.
2. Protisocialistický disent – ľudia, ktorí naopak vychádzali z anti-socialistickej pozície (napr. kresťansko-katolíckej alebo konzervatívnej).
Emigrácia – títo ľudia sa buď prispôsobili svetu v ktorom žili a zapojili sa do západnej tvorby (potom ich tvorbu možno rátať do tvorby štátu, v ktorom žili), alebo ich tvorba bola politicky orientovaná a potom sa zapojili do jednej zo vzniknutých skupín (buď boli obdobou disentu – Artur London, alebo mali protisocialistické zmýšľanie Pavel Tigrid). Ľavicový disent a exil sa často pokúšal vytvoriť akúsi „tretiu cestu“.

V tom čase sa česká literatúra uzatvorila do socialistického bloku a tým sa odrezala od svetovej literatúry.

Roky 1945 – 1948

V rokoch 1945 – 1948 (predovšetkým zo začiatku) literáti nadväzovali na predvojnovú literatúru. Onedlho sa však začali objavovať rôzne obmedzenia, a literatúra začala pomaly smerovať k takzvanému socialistickému realizmu. V tom čase začali odchádzať do exilu prví spisovatelia. Zároveň došlo k vyháňaniu sudetských Nemcov, s ktorými odišla aj väčšina nemecky píšucich spisovateľov, ktorí samozrejme ovplyvňovali českú kultúru (napríklad Josef Mühlberger).

V tomto krátkom období je samozrejme najčastejšou témou diel druhá svetová vojna, kedy sa spisovatelia a predovšetkým básnici, snažili vyjadriť svoju bolesť a túžbu po tom, aby sa neopakovali podobné hrôzy. Zároveň mnohí autori dávajú najavo svoje sklamanie zo západu, ktorý vinia z pasivity a naopak ukazujú svoje sympatie k ZSSR (František Halas, Vladimír Holan, František Hrubín, Jan Zahradníček, ale aj Vladimír Vokolek; Jan Drda). V tomto období bola po prvý raz vydaná Reportáž psaná na oprátce od J. Fučíka. V slovenčine Reportáž zpod šibenice.

V roku 1946 zvolal Syndikát českých spisovateľov zjazd, na ktorom sa objavila téma vzťahu politiky a literatúry, k čomu sa vyjadril v úvodnom prejave prezident Edvard Beneš (autorom prejavu bol Václav Černý). Z prejavu vyplývalo, že prezident zastáva názor slobody slova, ale neposkytol žiadne záruky ani prísľub, že sa bude snažiť tento trend podporovať. Aj preto na zjazde prevážil opačný názor, že spisovatelia majú spolupracovať s národom a pomáhať budovať štát.

Po roku 1946 niektorí spisovatelia začali pochybovať, či je cesta, po ktorej sa český národ po vojne vydal, tou najlepšou možnosťou (napríklad František Halas). Tieto pochybnosti zosilneli po správach o kultúrnych čistkách, ktoré v tom čase prebiehali v ZSSR. Proti týmto čistkám sa z českých autorov, až na výnimky (Jan Slavík, Edvard Valenta), nikto nepostavil. Celkom mimo diania bola takzvaná katolícka skupina, ktorá už na zjazde spisovateľov nemala žiadny vplyv.

V tomto období sa začali presadzovať mladí spisovatelia, niektorí z nich už na seba upozornili tesne pred vojnou alebo počas nej, často v súvislosti so skupinou 42: Jan Hanč, Ivan Blatný, Josef Kainar, Jaromír John.

Roky 1948 – 1956

V roku 1948 došlo k „víťazstvu pracujúceho ľudu“, po ktorom bola časť autorov zakázaná, diela niektorých starších autorov boli sťahované z knižníc (prvý zoznam zakázaných autorov vyšiel už v roku 1948), toto sťahovanie najviac postihlo univerzitné knižnice. Staré západné literárne vzory boli nahradzované novými – sovietskymi. Dochádzalo k rušeniu knižníc (predovšetkým kláštorných). Pri tomto trende nerozhodovala literárna kvalita, ale takzvaná „socialistická morálka“ a vôľa podrobiť sa jej.

Je zaujímavé, že časť spisovateľov, ktorí pred druhou svetovou vojnou bojovali za socializmus, ako za cestu väčšej slobody, nebojovali proti obmedzovaniu týchto slobôd, ale často sa na obmedzovaní aj aktívne podieľali.

Už v apríli 1948 bol zvolaný Zjazd národnej kultúry, ktorý celkom ovládli komunisti (Václav Kopecký, Zdeněk Nejedlý a Ladislav Štoll).

Na prelome rokov 1948 a 1949 došlo k vytvoreniu Zväzu československých spisovateľov, ktorý nebol otvorenou organizáciou, ale naopak, o prijatí do neho rozhodovalo výberové konanie, ktorým neprešli najznámejší spisovatelia (napríklad Jaroslav Seifert a Karel Teige). Zväz zvolal svoj prvý zjazd na jar 1949 a potvrdil na ňom už nastupujúce trendy. Výsledkom zjazdu bola okrem iného takzvaná Akcia pracujúcich s literatúrou, ktorá priniesla súťaže o najlepšie (najangažovanejšie) dielo v mnohých podnikoch. Títo ľudia mali nahradiť takzvaných „buržoáznych spisovateľov“. Vďaka tejto akcii sa do literatúry dostali napríklad: Marie Dušková, Otto Ježek, Jiří Havel. Podobne servilne k novému režimu písali napríklad vnuk slávneho spisovateľa Stanislav Neumann, Jiří Stano, Lenka Hašková, Zdeněk Pluhař a Alexej Pludek. Menovaní spisovatelia sa samozrejme pokúšali presadiť aj v ďalších etapách tohto obdobia, ale ich úspechy už neboli tak prenikavé.

Veľmi zaujímavé, a aj na české pomery zvláštne, je konanie Vítězslava Nezvala: ten je síce nadšený socializmom, kvalita jeho tvorby prudko klesala, ale nevynechal jedinú príležitosť ako sa zastať svojich známych (aj neznámych) perzekvovaných, či súdených literátov. Táto činnosť ho stavia do iného svetla, než v akom bol často prezentovaný. Zaujímavé je sledovať aj tvorbu a činy J. Wericha, o ktorom sa rozhodne nedá povedať to, čo o Nezvalovi. Werich sa nezastal nikoho zo svojich blízkych, ktorí boli odsudzovaní či zakazovaní, hoci aj on bol prominentom nového režimu.

V tomto období písali prosocialisticky aj spisovatelia, ktorí po čase svoj názor úplne zmenili a dostali sa tak na opačný pól českej literatúry – teda na zoznam zakázaných autorov (Milan Kundera, Miroslav Červenka, Karel Šiktanc, Pavel Kohout, Jiří Šotola, ale aj Ludvík Aškenazy), alebo sa aspoň stávali apolitickými (Miroslav Florian).

Dá sa povedať, že existovalo minimum mladých spisovateľov, ktorí by mohli vydávať knihy a zároveň by písali nepoliticky (Jarmila Loukotková, Karel Ptáčník).

Katolícka literatúra bola celkom zakázaná a o jej autoroch sa dá povedať jediné: kto neodišiel do exilu, bol väznený (napríklad Jan Zahradníček a František Daniel Merth).

Samizdatová literatúra takmer neexistovala, pretože za jej šírenie boli veľmi tvrdé tresty (extrémne až trest smrti) a bolo veľmi ťažké rozšíriť ju ďalej mimo okruhu svojich známych. Najznámejšiu samizdatovú literatúru robil Vratislav Effenberger a s ním prakticky celá surrealistická skupina. V januári – októbri 1951 vydávala surrealistická skupina zborníky, každé číslo (mesačník) vyšlo v jednom exemplári, ktorý si potom požičiavali; zachovalo sa z nich iba 9, jedno číslo zabavila a zlikvidovala polícia.

Väčšina odborníkov považuje za samizdat aj verše J. Zahradníčka a iných, ktorí svoje verše nepísali a šírili ich ústne medzi spoluväzňami. Časť veršov vyšla v rôznych výberoch, väčšinou samizdatovo či exilovo po roku 1968.

Mnoho spisovateľov, ktorí nemohli publikovať, písalo takzvane „do zásuvky“, ich diela vyšli neskôr – niektoré po roku 1963, iné v samizdate či exile po roku 1968, niektoré diela tej doby vyšli až po roku 1989 a niektoré dokonca ešte neboli vydané vôbec. Tieto diela samozrejme čítal úzky okruh priateľov, ale za samizdat v pravom slova zmysle sa považovať nedajú.

Aj keď v tom čase odišiel do exilu značný počet nádejných literátov, exilová literatúra sa ešte len formovala a zo začiatku netvorila kompaktný celok; na domácu literatúru nemala žiadny vplyv a v Česku neboli ich diela ani vydávané. K pašovaniu tejto literatúry dochádzalo skôr výnimočne (Milada Součková, Egon Hostovský, Ivan Blatný, Viktor Fischl).

Divadlo

V marci 1948 prijalo Národné zhromaždenie takzvaný „divadelný zákon“. Ten výrazne obmedzil moc a samostatnosť divadiel. Garantami socialistického smerovania divadiel sa stalo Ministerstvo informácií a osvety (vedené Václavom Kopeckým) a Ministerstvo školstva vedy a umenia (vedené Z. Nejedlým). Tieto ministerstvá vytvorili poradné orgány, teda Divadelno propagačnú komisiu, respektíve Divadelnú a dramaturgickú radu, pomocou ktorej riadili divadelnú činnosť. Tieto orgány mohli ovplyvňovať personálne obsadenie vedenia divadiel, hodnotili prácu režisérov a ovplyvňovali dramaturgov.

Bol vyvíjaný tlak na „osvetovú“ činnosť pomocou divadelných časopisov, fakúlt, seminárov. Mnoho divadiel postupne zmenilo nielen prevádzkovateľov, ale aj svoj názov (napríklad Mestské divadlo na Vinohradoch bolo pridelené armáde a premenovalo sa na Divadlo československej armády).

Divadelníctvo sa tak stalo celkom poplatné režimu, tvorba bola hodnotená predovšetkým z ideového hľadiska, hrali sa predovšetkým sovietske hry, z repertoárov divadiel takmer zmizli klasické hry. Vznikali hry, v ktorých hrdinský sovietsky partizán porazil pluk nemeckých vojakov, prípadne hry, v ktorých sa mladý odporca komunizmu nakoniec spamätá a stane sa tiež komunistom, atď.

Samozrejme, že aj v tejto oblasti sa presadila budovateľská tvorba, obľúbenou témou boli takzvané výrobné drámy, ktorá sa odohrávali v továrni, na stavbe, a podobne, končili prekročením plánu, odhalením záškodníka, alebo boli obe témy prítomné v jednej dráme. Mnoho autorov písalo hry, ktoré nabádali k vyšším výkonom, napríklad Ladislav Bublík, či Vašek Káňa s dielom Parta brusiče Kahana a Miloslav Stehlík.

Ďalšou obľúbenou témou boli hry zo „socialistickej minulosti“, cieľom ktorých bolo ukázať genialitu komunistami obľúbených historických postáv a dať tak národu „príklad“, František Rachtík (Hra o Janu Žižkovi s předjitří), Milan Jariš (Boleslav I. a Patnáctý březen), veľmi angažovaný bol tiež Vojtěch Cach (Mostecká stávka a Pevnost na severu).

Jediným významnejším autorom tej doby sa stal Vratislav Blažek, predovšetkým hrou Kde je Kuťák?

Roky 1956 – 1968

Po Stalinovej smrti (1953) cítili vedúci predstavitelia, že stav, v akom sa politický systém nachádza, je neudržateľný a že je potrebné ho reformovať.

V ZSSR vystúpil na XX. zjazde KSSZ (1956) Nikita Sergejevič Chruščov a odsúdil stalinizmus (prejav bol samozrejme tajný). Na II. zjazde československých spisovateľov (1956) sa spisovatelia vyjadrili k problémom cenzúry – nežiadali jej zrušenie – iba uvoľnenie a predseda zväzu J. Seifert sa dokonca zastal väznených literátov, ďalší kto veľmi odvážne vystúpil proti vtedajšej kultúrnej politike bol František Hrubín. Je potrebné ustavične pamätať na to, že prevažná väčšina literátov nebola protikomunisticky zameraná a naozaj verila v socializmus s ľudskou tvárou, takmer nikto z nich sa neusiloval vrátiť kapitalizmus. Pochopenie, že socializmus sa nedá reformovať, prišlo až po roku 1968.

V roku 1959 bola zvolaná mimoriadna konferencia zväzu československých spisovateľov, ktorá mala usmerniť literatúru. Tu sa Ladislav Štoll (hlavný ideológ v oblasti kultúry – podieľal sa na spolitizovaní literatúry) pokúsil tento vývoj zastaviť, jeho prejav však vzniknutú situáciu nezvrátil a uvoľňovanie pokračovalo, aj keď došlo k jeho značnému spomaleniu a ohraničeniu.

Roku 1963 sa konal ďalší zjazd spisovateľov, ktorý sa už postavil celkom jasne proti spolitizovaniu kultúry, ani tu sa však neobjavili snahy o demokraciu, ale iba o nápravu zjavných krívd.

V roku 1965 zjazd KSČ vo svojej kultúrnej rezolúcii ešte poľavil a odmietol stalinské ponímanie literatúry, upozorňoval len na „nebezpečenstvo“ zľahčovania socialistickej ideológie.

V tomto období (1956 – 1968) vznikol celý rad novín a časopisov (ktoré boli po roku 1968 opäť zakázané). V roku 1952 boli založené Literární noviny (neskôr Literární listy a ešte neskôr Listy), časopis sa stal význačným predstaviteľom takzvaného demokratizačného procesu.

Vznikli časopisy ako napríklad Nový život, Červený květ, ale aj Tvář (zakázaný v roku 1965) a Sešity.

Okolo časopisu Květen vznikla po dlhšej dobe (1955) skupina autorov s nejakým programom. Autori tu pôsobiaci odmietli straníckosť umenia a snažili sa zobrazovať „pravdivú skúsenosť denného života“. V Květnu prevažovali nielen počtom, ale aj kvalitou básnici, napriek tomu sa tu presadili aj prozaici. Časopis bol zakázaný roku 1959.

Najvýznamnejší básnici časopisu Květen:

Najvýznamnejší kritici časopisu Květen:

Veľmi blízky časopisu Květen bol svojimi kritikami a postojmi aj Jiří Brabec

Najvýznamnejší prozaici časopisu Květen:

Veľmi blízki časopisu Květen boli svojou tvorbou aj Eduard Petiška a Milan Kundera, hoci sa ku Květnu nikdy neprihlásili.

Po zákaze Května vznikol v Brne časopis Host do domu (nazvaný podľa zbierky J. Wolkera). V tomto najprv mesačníku a neskôr dvojtýždenníku pôsobil napríklad Jan Skácel, Jan Trefulka.

V Prahe viedol od roku 1964 Literární noviny Milan Jungmann, ktorý sa pokúsil urobiť z nich skutočné literárne noviny; v tom čase do nich prispievali okrem iného Ivan Klíma, Karel Kosík, Milan Kundera, Ludvík Vaculík.

V Bratislave sa to isté odohrávalo okolo časopisu Kultúrny život, v ktorom pôsobil aj Laco Novomeský (po dlhšej dobe mohol publikovať), Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, ale aj kritik Milan Hamada.

Ešte neskôr sa objavila revue Divadlo (Jan Patočka, Jan Grossman).

Postupne sa opäť začali prekladať aj diela z cudzích literatúr (nielen socialistická), a hoci aj tu existovali isté hranice – mohli sa prekladať diela, ktoré režim posúdil ako bezchybné (predovšetkým v nakladateľstve Orion).

Do literatúry sa pomaly vracali aj spisovatelia, ktorí boli perzekvovaní a často aj väznení (napríklad František Křelina, Karel Pecka, Václav Renč, Josef Kostohryz, Bedřich Fučík, …). Nemohli síce slobodne publikovať, ale predsa len im vychádzali niektoré úvahy, a podobne. V literatúre znova začali pôsobiť aj osobnosti, ktoré sa odmlčali pre svoj nesúhlasný postoj k režimu, alebo nemohli ani začať publikovať (Bohumil Hrabal, Vladimír Holan, František Halas, Oldřich Mikulášek, Jan Skácel, Laco Novomeský, Josef Kainar, Václav Kaplický, Oldřich Daněk, …).

Postupne sa presadzovali aj mladí spisovatelia, ako napríklad Josef Škvorecký, Ludvík Aškenazy, Jan Trefulka, Ivan Klíma, Jan Otčenášek, Arnošt Lustig, Jiří Weil a iní. Títo spisovatelia proti režimu zo začiatku nevystupovali, ale ich snaha robiť literatúru po svojom ich k tomu doviedla. Častou témou ich diel je vojna, ktorá ale už nie je opisovaná z pozície hrdinov, ale z pohľadu obyčajných ľudí, často židov.

Literárna veda bola samozrejme najviac rozdelená, v nej sa najviac prejavoval konflikt oficiálnych kritikov (Ladislav Štoll) a novej demokratickejšie zmýšľajúcej skupiny kritikov a literárnych historikov (Jiří Opelík, Oleg Sus, Jiří Brabec, Milan Jungmann). V tejto oblasti bolo veľmi významným vydanie niektorých starších diel Jana Mukařovského, okolo ktorého sa zostavila celá skupina mladých teoretikov.

Divadlo

Dráma sa v tomto období pomaly zbavila socialistického realizmu, začínajú sa objavovať autori, ktorí chcú ukázať viac, než socialistickú morálku a hľadajú ďalšie vyjadrovacie možnosti. Prvú významnejšiu hru (Inteligenti) napísal Milan Jaris, onedlho mala premiéru Taková láska od Pavla Kohouta a potom sa začali hrať aj hry ďalších autorov:

V druhej polovici tohto obdobia nastal rozvoj malých takzvaných amatérskych scén, ktorými sa potom do divadiel dostali aj ľudia, ktorí sa stali veľmi populárnymi. Scény sa často pohybovali na hrane zákazu a po roku 1968 boli postupne rušené. Z týchto divadiel (poetických) boli najvýznamnejšie Husa na provázku v Prahe a Divadlo poezie X 62 z Brna.

V roku 1957 začali Ivan Vyskočil a Jiří Suchý usporadúvať v Redute takzvané "textappealy" – slovo, ktoré vymyslel Ivan Vyskočil, zo slova sexappeal – znamenalo teda príťažlivé texty. Boli to súbory pesničiek, poviedok a krátkych scénok.

O rok neskôr (1958) bolo založené Divadlo Na zábradlí a v roku 1959 založili Jiří Suchý a Jiří Šlitr divadlo Semafor. Tieto dve divadlá tak začali éru „malých scén“, ktoré boli v Česko-Slovensku veľmi obľúbené.

Alfréd Radok sa pokúsil prevádzkovať Laternu magiku, ale tej nakoniec povolili len prvý program, druhý bol považovaný za ideovo nevyhovujúci. Je zaujímavé, že na tomto projekte s ním spolupracovalo niekoľko osobností, ktoré sa neskôr presadili – Václav Havel, Miloš Forman a Ján Roháč.

V Divadle Na zábradlí robil Ladislav Fialka pantomímu spojenú so šansónmi (Pantomima Na zábradlí, 1958; Devět klobouků na Prahu, 1960; Etudy, 1960; Cesta, 1962; Blázni, 1968; Knoflík, 1968). Ďalšími predstaviteľmi pantomímy (Divadlo absurdity) boli Ctibor Turba, Boris Hybner a Richard Rýda. Ich pantomímy obsahovali cirkusové prvky, boli drsné a antilyrické. V rokoch 1966 – 1972 tu pôsobila Pantomíma Alfreda Jarryho (Harkiri, 1968; Turba tacet, 1970 Udělej mi to sprava).

V roku 1963 vzniklo v Liberci Studio Ypsilon; divadelné predstavenia Ypsilonky sa opierali o text-appeal a dá sa povedať, že ho aj rozvíjali. Pôsobil v ňom predovšetkým Karel Novák a Jan Schmid (Encyklopedické heslo XX. století a Carmen nejen podle Bizeta)

V divadelnom prostredí tohto obdobia je potrebné spomenúť aj Divadlo Spejbla a Hurvínka. Divadlo založil Jiří Skupa (český učiteľ) v 30. rokoch a zo začiatku bolo určené primárne pre deti, neskôr sa objavujú prvé predstavenia určené aj pre dospelých divákov.

Exilová literatúra

V exilovej literatúre fungoval predovšetkým časopis Svědectví, ktorý bol zakázaný. Za prispievanie do neho bol Jan Beneš v roku 1967 odsúdený na 5 rokov. Postupne sa vytvárali ďalšie časopisy – v Ríme od roku 1958 vychádzal časopis Studie, ktorý bol orientovaný katolícky. Od roku 1964 vychádzal v New Yorku časopis Proměny.

Najznámejšími emigrantmi, ktorí tvorili v tom čase na „západe“ boli: Pavel Tigrid, Egon Hostovský, Jan Čep.

Roky 1968 – 1989

Po 21. auguste 1968 začalo dochádzať k obnovovaniu cenzúry; nebola síce obnovená oficiálne, ale každé dielo prechádzalo systémom schvaľovania. Väčšina autorov, ktorí chceli byť vydávaní, si svoje diela cenzurovali sami.

V júni 1969 sa konal zjazd Zväzu českých spisovateľov, ktorý bol celkom bez účasti KSČ. Jeho výsledkom bolo odsúdenie novej politiky a protest proti zakazovaniu časopisu (Listy). Na zjazd oficiálne miesta vôbec nereagovali – nepohodlní autori sa stali zakázanými, čo znamenalo, že im prestali vychádzať ich diela a noviny, školy, a podobne sa o nich prestali zmieňovať. Tento proces sa najviac dotkol kritiky, ktorá prakticky prestala existovať, respektíve existovala len kladná kritika.

V auguste 1969 vyšla petícia Deset bodů, ktorej autormi boli Václav Havel a Ludvík Vaculík, potom vyšlo ešte niekoľko podobných petícií, organizátori a signatári boli perzekvovaní a tak bol postupne odpor voči okupácii zlomený a začala takzvaná éra normalizácie. Postihla oveľa viac Česko než Slovensko, pretože slovenskí autori zo začiatku verili, že s novým režimom sa bude dať dohodnúť a že sa podarí ubrániť aspoň niektoré zo slobôd.

Postupne boli zakázané všetky literárne časopisy (Tvář, Listy, Host do domu, Impuls…) Nakoniec došlo k úplnému rozdeleniu literatúry, kedy sa medzi jednotlivými prúdmi nediskutovalo (alebo len minimálne), ani sa vzájomne neovplyvňovali.

Oficiálna literatúra

Roku 1971 vyšlo Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, v ktorom bolo národu objasnené, "ako to vlastne bolo" – je akousi „analýzou“ roku 1968, respektíve zistením ako je možné, že k niečomu takému došlo. Za hlavných „vinníkov“ boli označení umelci, predovšetkým spisovatelia. Dokument na dlhú dobu zastavil akékoľvek reformy.

V roku 1972 bola situácia celkom pod kontrolou ÚV KSČ a tak sa mohol zísť ustanovujúci zjazd Zväzu českých spisovateľov, ktorému predsedal Jan Kozák. Tento zväz mal v roku 1972 iba 115 členov (porovnaj zväz pod vedením J. Seiferta, ktorý mal v roku 1969 cca 500 členov), a hoci členstvo v ňom bolo spojené so značnými výhodami, odmietli ho (alebo neboli doňho prijaté) aj niektoré bývalé opory spoločnosti.

Je dôležité si uvedomiť, že iná situácia bola v Česku a iná bola na Slovensku, kde normalizácia prebiehala miernejšou formou. Slovenskí spisovatelia podporili (väčšinovo) nástup slovenského vedenia (Laco Novomeský), hovorcom Slovenskej oficiálnej kultúry sa stal Miroslav Válek.

Spisovatelia: Karel Boušek, Miroslav Florian, Zdena Frýbová, Karel Milota, Mikuláš Medek, Jan Otčenášek, Vladimír Páral, Petr Prouza, Josef Rybák, Ivan Skála, Vojtěch Steklač, Valja Stýblová, Ladislav Štoll, Jaromír Tomeček, Felix Vodička, Vilém Závada, Stanislav Zedníček, Jiří Marek, Miloš Macourek, Josef Nesvadba, Ludvík Souček.

Básnici z generácie tzv. "Pětatřicátníků": Karel Sýs, Jiří Žáček, Jaromír Pelc, Josef Šimon, Josef Peterka.

Na okraji oficiálnej literatúry bol Bohumil Hrabal (jeho diela začali vychádzať po rozhovore v Tvrobě, kde vyjadril lojalitu režimu, aj tak bol ale často cenzurovaný) a Ota Pavel.

Na divadle sa na onom okraji pohybovalo Divadlo Járy Cimrmana, Husa na provázku, Hadivadlo, Sklep, Karel Steigerwald a Dana Fischerová.

Humor a satira

Oblasť humoru a satiry sa v tom čase stala takmer výhradne doménou divadla, pretože práve divadlo sa dá ťažšie cenzúrovať – lepšie sa v ňom presadzuje dvojzmyselnosť, prerieknutie a podobne.

Satirické a humoristické články sa objavovali iba v špecializovaných novinách. Najznámejším sa stal Dikobraz, ktorý sa stal symbolom normalizačného humoru. Tento časopis podporoval socializmus, objavovali sa tu karikatúry kapitalistov a podobne. Neskôr (perestrojka) sa začala objavovať aj satira a humor na úkor socializmu. Nikdy však nedochádzalo k napádaniu systému ako takého, kritizovali sa iba malé nešváry.

Najznámejšími autormi sa v Dikobraze stali Karel Bradáč a Václav Lacina.

Väčšina literárneho humoru bola poplatná dobe, niekoľko jedincov sa napriek tomu opatrným spôsobom pokúsilo robiť tradičný humor a satiru.

Exilová literatúra

Spisovatelia, ktorí odišli do zahraničia, boli v oveľa lepšej situácii než v roku 1948. V roku 1968 už bol západ pripravený a chcel počuť, čo sa v krajinách socialistického bloku deje. Navyše mali exulanti podporu z domova a mali na ňu väzby, neboli rozhádaní, čo bolo spôsobené tým, že väčšina z nich vyrástla (spisovateľsky) v kultúrnej jednote, prešla si obdobím viery v socializmus a následnou dezilúziou, mali spoločného nepriateľa – vládnuci režim. Napriek týmto všetkým zjednocujúcim prvkom boli viditeľné veľké rozdiely v myslení medzi ľuďmi, žijúcimi v Česko-Slovensku a v exile. Tieto rozdiely vynikli najmä v roku 1990, kedy sa mnohí z nich vrátili, či prišli na návštevu.

Už v roku 1971 vzniklo nakladateľstvo Sixty-Eight Publishers (založené J. Škvoreckým a jeho ženou Z. Škvoreckou) a Index v Kolíne nad Rýnom, ktorý založili Adolf Müller a Bedřich Utitz.

Daniel Strož založil v Mníchove nakladateľstvo Poezie mimo domov, vo Švajčiarsku vzniklo nakladateľstvo Konfrontace (Antonín Petr Pašek), ktoré okrem iného vydávalo aj niekoľko časopisov. V druhej polovici 80. rokov bolo založené v Scheinfelde (Nemecko) Dokumentačné stredisko československej nezávislej literatúry

Množstvo týchto centier, spolu s odlišnými názormi (nielen politickými, ale aj etickými, a podobne) viedlo k istej roztrieštenosti exilu, istými spojovateľmi medzi nimi boli rozhlasové stanice Hlas Ameriky a Slobodná Európa, ďalším jednotiacim prvkom boli všeobecne uznávané časopisy ako boli Listy (Pelikán; Řím) a Svědectví, Proměny a aj katolícke Studie.

Je dôležité si uvedomiť, že v týchto nakladateľstvách nevychádzali iba exiloví autori, ale aj zakázaní autori, prípadne zakázané diela oficiálnych autorov. Hlavným problémom týchto nakladateľstiev boli veľmi nízke náklady jedného vydania: u Sixty-Eight publisher zhruba 1 500 – 2 000 kusov na jedno vydanie, Poézia mimo domov len 250 – 500 kusov. Väčšie náklady dosahovali iba preklady českých diel. Toto je pomerne zaujímavé a ukazuje to na fakt, že väčšina českých emigrantov splynula s cudzím prostredím.

Niektorí spisovatelia niesli nové prostredie veľmi ťažko a prestali celkom tvoriť (napríklad Karel Michal, Karol Sidon), iní začali písať v inom jazyku a stali sa tak často súčasťou novej kultúry (Ludvík Aškenazy), iní sa po čase prestali k Česko-Slovensku hlásiť a celkom splynuli s cudzou kultúrou (Milan Kundera).

Najvýznamnejší predstavitelia:

Ludvík Aškenazy, Jaroslava Blažková, Antonín Brousek, Josef Jedlička, Pavel Kohout, Jiří Kolář, Jan Křesadlo, Milan Kundera, Věra Linhartová, Arnošt Lustig, Ladislav Mňačko, Peter Repka, Josef Škvorecký.

Samizdatová literatúra

V decembri 1972 založil Ludvík Vaculík spolu s niekoľkými priateľmi Petlici – bola to samizdatová edícia, šírená strojopismi, prípadne v rukopisoch.

Okrem Petlice vznikal celý rad podobných „edícií“ napríklad Kvart (Jan Vladislav), Expedice (Václav Havel a Jan Lopatka).

Rozmach samizdatu však začal po roku 1977, respektíve vydaním Charty 77, kedy vznikli ďalšie samizdatové edície: Jaromír Hořec založil českú expedíciu, Vladimír Pistorius založil Kramériovu expedíciu. V Brne vychádzala edícia Studnice. Význam ďalších „edícií“ (Popelnice, Jitrnice, Mozková mrtvice…) bol menší, než u predchádzajúcich, napriek tomu vďaka nim dochádzalo k strojopisnému šíreniu diel.

Začali sa objavovať aj prvé časopisy, ktoré neboli vydávané (respektíve písané) s cieľom šíriť diela, ale s cieľom písať novinky o inej než oficiálnej kultúre. Prvý z takto vzniknutých časopisov bol časopis Spektrum, z ktorého vyšli iba tri čísla.

Ďalším časopisom, ktorý bol takto šírený, bolo Vokno. Časopis vychádzal od roku 1979 až do roku 1995 s malou prestávkou v roku 1981, kedy boli jeho redaktori odsúdení. Vokno bolo najrozšírenejšou samizdatovou literatúrou – vychádzalo aj v niekoľkosto výtlačkoch. Vokno bolo zamerané celkom na undergroundovú kultúru a stalo sa hlavným periodikom tejto kultúry v Česko-Slovensku.

V roku 1981 začal vychádzať Obsah, ktorého snahou bolo rozširovať alternatívnu beletriu a eseje, presadzovali sa v ňom aj katolícki autori, najznámejšie z časopisu sa stali fejtóny L. Vaculíka, ktoré boli písané na žltom papieri (žlté fejtóny). Autori písali články na počet čísiel, tie si potom vymenili a tým získali kompletné číslo. Po ukončení každého ročníka vyšiel v Petlici výber toho najlepšieho z predošlého ročníka.

Čoskoro po Obsahu vznikol Kritický sborník: vychádzal ako štvrťročník, bol normálne redigovaný a zaoberal sa samizdatovou a exilovou literatúrou (hodnotil knihy, a podobne). Objavovali sa v ňom kritiky a recenzie aj k iným témam než je literatúra (umenie, etika, a podobne). Redakcia: František Kautman (zakladateľ), Josef Vohryzek, Jan Lopatka, Karel Palek, Luboš Dobrovský a Miloš Rejchrt.

V 80. rokoch vznikol ešte časopis Revolver Revue, v ktorom sa presadili predovšetkým Jáchym Topol, Petr Placák a Vít Kremlička.

V edíciách nevychádzali (respektíve neboli prepisovaní) iba organizátori týchto petícií, ale aj diela iných autorov, ktoré boli z nejakých dôvodov zakázané.

Ďalší predstavitelia: Ivan Binar, Zuzana Brabcová, Jiří Brabec, Václav Černý, Miroslav Červenka, Vratislav Effenberger, Bedřich Fučík, Jiří Gruša, Jiřina Hauková, Václav Havel, Ladislav Hejdánek, Bohumil Hrabal, Jaroslav Hutka, Václav Jamek, Ivan Martin Jirous, Emil Juliš, Eva Kantůrková, Svatopluk Karásek, Pavel Kohout, Milan Koch, Iva Kotrlá, Jiří Kratochvil, Eda Kriseová, Pavel Landovský, Sergej Machonin, František Pavlíček, Karel Pecka, Sylvie Richterová, Zdeněk Rotrekl, Pavel Řezníček, Karol Sidon, Jiří Suchý, Karel Šiktanc, Milan Šimečka, Pavel Švanda, Jan Trefulka, Vlastimil Třešňák, Milan Uhde, Zdeněk Urbánek, Ivan Wernisch

Slovensko: Ivan Kadlečík, Hana Ponická, Dominik Tatarka, Milan Šimečka

Zvláštnu pozíciu mali Jaroslav Seifert, Mikulášek, Skácel, ktorí občas vychádzali aj ako oficiálna literatúra, pretože ich význam zďaleka presahoval možnosti zákazu. Ich diela vychádzali cenzurované a vo veľmi malých nákladoch, takže boli veľmi ťažko dostupné.

Divadlo malo situáciu výrazne zložitejšiu, pretože každý autor potrebuje vidieť reakciu publika a to mu samizdatová tvorba prakticky neumožňuje (Václav Havel, Pavel Kohout, Ivan Vyskočil).

Divadlo

V tomto období už od divadiel neboli priamo žiadané socialistické hry, ale vyžadovala sa lojalita. Je samozrejmé, že hneď po roku 1968 bol u divadelníkov najväčší odpor, pretože oni na rozdiel od klasického spisovateľa majú priamy styk s divákom. Tento odpor bol pomocou zákazov postupne zlomený a možno tvrdiť, že okolo roku 1970 sa situácia z pohľadu mocných upokojila.

Divadlá boli neustále pod dohľadom a cenzurované, diváci neustále očakávali rôzne inotaje, a často ich hľadali aj v miestach, kde žiadne neboli. V týchto ohľadoch boli oveľa otvorenejšie malé divadlá (napríklad divadlo Járy Cimrmana), veľké divadlá spravidla hrali klasické hry.

Veľmi zaujímavé sú hry dvojice Jan Vodňanský a Petr Skoumal, ktorí spolu zložili niekoľko hier (S úsměvem idiota, 1969; Hurá na Bastillu, 1970; S úsměvem Donkichota, 1970), neskôr spolu vystupovali ako pesničkári (respektíve folkoví umelci).

Pesničkári

Tvoria samostatnú kapitolu, ktorá sa literatúry dotýka len okrajovo a skôr patria do hudby. Karel Kryl – exil od roku 1969, Jaromír Nohavica – od roku 1986 bol spolupracovníkom ŠtB, Karel Plíhal, Jiří Dědeček, Vladimír Merta.

Pozri aj