Turecko: Rozdiel medzi revíziami
Oprava Značky: manuálne vrátenie úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
d Verzia používateľa 88.255.123.50 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od InternetArchiveBot Značka: rollback |
||
(16 medziľahlých úprav od 11 ďalších používateľov nie je zobrazených) | |||
Riadok 18: | Riadok 18: | ||
| DĺžkaVZ = V |
| DĺžkaVZ = V |
||
| Najväčšie mesto = [[Istanbul]] |
| Najväčšie mesto = [[Istanbul]] |
||
| Úradné jazyky = [[ |
| Úradné jazyky = [[turečtina]] |
||
| Štátne zriadenie = [[ |
| Štátne zriadenie = [[prezidentská republika]] |
||
| Funkcie politických predstaviteľov = [[Prezident]]<br/>[[Viceprezident]] |
| Funkcie politických predstaviteľov = [[Prezident]]<br/>[[Viceprezident]] |
||
| Politickí predstavitelia = [[Recep Tayyip Erdoğan]]<br/>[[Fuat Oktay]] |
| Politickí predstavitelia = [[Recep Tayyip Erdoğan]]<br/>[[Fuat Oktay]] |
||
Riadok 40: | Riadok 40: | ||
| HDP na hlavu = 28 625 |
| HDP na hlavu = 28 625 |
||
| Poradie HDP na hlavu = 45 |
| Poradie HDP na hlavu = 45 |
||
| HDI = 0, |
| HDI = 0,838 |
||
| Rok HDI = |
| Rok HDI = 2021 |
||
| Poradie (HDI) = |
| Poradie (HDI) = 48 |
||
| Kategória HDI = vysoký |
| Kategória HDI = veľmi vysoký |
||
| Mena = [[Turecká líra]] |
| Mena = [[Turecká líra]] |
||
| Kód meny = TRY |
| Kód meny = TRY |
||
Riadok 59: | Riadok 59: | ||
'''Turecko''' ([[Turečtina|tur.]] ''Türkiye''), dlhý tvar '''Turecká republika''' (tur. ''Türkiye Cumhuriyeti''), je euroázijská krajina nachádzajúca sa hlavne na [[Malá Ázia|Anatólskom polostrove]] v [[Juhozápadná Ázia|západnej Ázii]], s menšou časťou na [[Balkánsky polostrov|Balkánskom polostrove]] v [[Juhovýchodná Európa|juhovýchodnej Európe]]. [[Východná Trácia]], časť Turecka v Európe, je od Anatólie oddelená [[Marmarské more|Marmarským morom]], [[Bospor|Bosporom]] a [[Dardanely]] (súhrnne nazývané [[Turecké úžiny]]). [[Istanbul]], ktorý sa nachádza na Európskom aj Ázijskom kontinente, je najväčším mestom v krajine, zatiaľ čo [[Hlavné mesto|hlavným mestom]] je [[Ankara]]. Turecko hraničí na severozápade s [[Grécko|Gréckom]] a [[Bulharsko|Bulharskom]]; na severe s [[Čierne more|Čiernym morom]]; na severovýchode s [[Gruzínsko|Gruzínskom]]; na východe s [[Arménsko|Arménskom]], a [[Irán|Iránom]]; na juhovýchode s [[Irak|Irakom]]; na juhu so [[Sýria|Sýriou]] a [[Stredozemné more|Stredozemným morom]]; a na západe s [[Egejské more|Egejským morom]]. Približne 70 až 80 percent obyvateľov krajiny sú [[Turci (Anatólia)|Turci]],<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Original PDF|url=http://dx.doi.org/10.15438/rr.5.1.7|vydavateľ=dx.doi.org|dátum prístupu=2020-06-19}}</ref> kým Kurdov je najväčšia menšina, medzi 15 až 20 percentami obyvateľstva. |
'''Turecko''' ([[Turečtina|tur.]] ''Türkiye''), dlhý tvar '''Turecká republika''' (tur. ''Türkiye Cumhuriyeti''), je euroázijská krajina nachádzajúca sa hlavne na [[Malá Ázia|Anatólskom polostrove]] v [[Juhozápadná Ázia|západnej Ázii]], s menšou časťou na [[Balkánsky polostrov|Balkánskom polostrove]] v [[Juhovýchodná Európa|juhovýchodnej Európe]]. [[Východná Trácia]], časť Turecka v Európe, je od Anatólie oddelená [[Marmarské more|Marmarským morom]], [[Bospor|Bosporom]] a [[Dardanely]] (súhrnne nazývané [[Turecké úžiny]]). [[Istanbul]], ktorý sa nachádza na Európskom aj Ázijskom kontinente, je najväčším mestom v krajine, zatiaľ čo [[Hlavné mesto|hlavným mestom]] je [[Ankara]]. Turecko hraničí na severozápade s [[Grécko|Gréckom]] a [[Bulharsko|Bulharskom]]; na severe s [[Čierne more|Čiernym morom]]; na severovýchode s [[Gruzínsko|Gruzínskom]]; na východe s [[Arménsko|Arménskom]], a [[Irán|Iránom]]; na juhovýchode s [[Irak|Irakom]]; na juhu so [[Sýria|Sýriou]] a [[Stredozemné more|Stredozemným morom]]; a na západe s [[Egejské more|Egejským morom]]. Približne 70 až 80 percent obyvateľov krajiny sú [[Turci (Anatólia)|Turci]],<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Original PDF|url=http://dx.doi.org/10.15438/rr.5.1.7|vydavateľ=dx.doi.org|dátum prístupu=2020-06-19}}</ref> kým Kurdov je najväčšia menšina, medzi 15 až 20 percentami obyvateľstva. |
||
V rôznych |
V rôznych častiach svojej histórie bolo územie obývané rôznymi civilizáciami vrátane anatolských národov, [[Asýrčania (starovek)|Asýrčanov]], [[Staroveké Grécko|Grékov]], [[Tráci|Trákov]], [[Frýgovia|Frýgov]], [[Urartu|Urartov]] a [[Arméni|Arménov]]. [[Helenizácia]] sa začala počas éry [[Alexander Veľký|Alexandra Veľkého]] a pokračovala až do [[Byzantský kalendár|byzantskej éry]]. [[Seldžucká ríša|Seldžuckí Turci]] začali osídľovať toto územie v 11. storočí a ich víťazstvo nad Byzantíncami v [[Bitka pri Mantzikerte|bitke pri Mantzikerte]] v roku 1071 symbolizuje založenie Turecka pre mnohých [[Turecký nacionalizmus|tureckých nacionalistov]]. [[Rumský sultanát]] vládol Anatólii až do [[Mongolské vpády do Malej Ázie|mongolskej invázie]] v roku 1243, kedy sa rozpadla na malé turecké kniežatstvá zvané [[Anatólske bejliky|bejliky]]. Začiatkom konca 13. storočia začali [[Osmanská dynastia|Osmani]] zjednocovať bejliky a dobýjať Balkán. [[Turkifikácia]] Anatólie sa počas [[Osmanská ríša|osmanského obdobia]] zvýšila. Po tom, čo [[Mehmed II.]] v roku 1453 [[Pád Konštantínopola|dobyl Konštantínopol]], osmanská expanzia pokračovala pod vládou [[Selim I.|Selima I.]] Počas vlády [[Süleyman I.|Süleymana I.]] zahŕňala Osmanská ríša veľkú časť [[Juhovýchodná Európa|juhovýchodnej Európy]], [[Juhozápadná Ázia|západnej Ázie]] a [[Severná Afrika|severnej Afriky]] a stala sa [[Transformácia Osmanskej ríše|svetovou veľmocou]]. Od konca 18. storočia [[Úpadok a modernizácia Osmanskej ríše|moc ríše klesala]] s postupnou stratou teritórií a prehrami v bitkách. V snahe upevniť oslabujúce sociálne a politické základy ríše začal robiť [[Mahmud II.]] začiatkom 19. storočia [[Tanzimat|modernizáciu]], ktorá priniesla reformy vo všetkých oblastiach štátu vrátane armády a byrokracie, spolu s emancipáciou všetkých občanov. |
||
Štátny prevrat v roku 1913 v skutočnosti podriadil krajinu trom Pašom, ktorí boli do veľkej miery zodpovední za vstup ríše do prvej svetovej vojny v roku 1914. Počas prvej svetovej vojny sa osmanská vláda dopustila genocídy proti svojim arménskym, asýrskym a pontským gréckym občanom. |
Štátny prevrat v roku 1913 v skutočnosti podriadil krajinu trom Pašom, ktorí boli do veľkej miery zodpovední za vstup ríše do prvej svetovej vojny v roku 1914. Počas prvej svetovej vojny sa osmanská vláda dopustila genocídy proti svojim arménskym, asýrskym a pontským gréckym občanom. |
||
Riadok 84: | Riadok 84: | ||
[[Súbor:NEO ararat big.jpg|thumb|left|[[Ararat (vrch v Turecku)|Hora Ağrı (Ararat)]] je s 5137 metrami najvyšší vrch Turecka]] |
[[Súbor:NEO ararat big.jpg|thumb|left|[[Ararat (vrch v Turecku)|Hora Ağrı (Ararat)]] je s 5137 metrami najvyšší vrch Turecka]] |
||
[[Súbor:Ölüdeniz on the Turquoise Coast, Turkey.jpg|thumb|[[Fethiye]]]] |
[[Súbor:Ölüdeniz on the Turquoise Coast, Turkey.jpg|thumb|[[Fethiye]]]] |
||
Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez {{km|1600|m}} dlhé a {{km|800|m}} široké. Pokrýva plochu {{km2|779452}} (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove {{km2|23764}} (3 % územia)<ref> |
Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez {{km|1600|m}} dlhé a {{km|800|m}} široké. Pokrýva plochu {{km2|779452}} (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove {{km2|23764}} (3 % územia)<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |titul=Turkish Odyssey: Turkey |url=http://www.turkishodyssey.com/turkey/turkey.htm |dátum prístupu=2009-10-31 |url archívu=https://web.archive.org/web/20080509130627/http://www.turkishodyssey.com/turkey/turkey.htm |dátum archivácie=2008-05-09 }}</ref> a ostatných {{km2|755688}} (97 % územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina [[Bospor]], [[Marmarské more]] a [[Dardanely]] – toto je aj jediná morská spojnica medzi [[Čierne more|Čiernym morom]] a [[Stredozemné more|Stredozemným morom]]. Najvyšší vrch európskej časti je [[Mahya Dağı]] ({{m|1031|m}}). |
||
Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie [[Taurus (pohorie)|Taurus]] (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria [[Pontské vrchy|Pontus]] a [[Köroğlu]] pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky [[Eufrat]], [[Tigris]] a [[Aras]], leží tu jazero [[Van]] a najvyššia turecká hora [[Ararat (vrch v Turecku)|Ararat]] ({{m|5137|m}}). |
Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie [[Taurus (pohorie)|Taurus]] (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria [[Pontské vrchy|Pontus]] a [[Köroğlu]] pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky [[Eufrat]], [[Tigris]] a [[Aras]], leží tu jazero [[Van]] a najvyššia turecká hora [[Ararat (vrch v Turecku)|Ararat]] ({{m|5137|m}}). |
||
Riadok 104: | Riadok 104: | ||
=== Ľudské práva === |
=== Ľudské práva === |
||
[[Súbor:View of Levent financial district from Istanbul Sapphire.jpg|thumb|Levent, [[Istanbul]]]] |
[[Súbor:View of Levent financial district from Istanbul Sapphire.jpg|thumb|Levent, [[Istanbul]]]] |
||
[[Ľudské práva]] v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 [[Európsky súd pre ľudské práva]] vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.<ref>{{cite web|url=http://www.europarl.europa.eu/en/pressroom/content/20101025IPR90072|title=Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria|publisher=European Parliament Human Rights committee|date=26 October 2010|accessdate=9 February 2013}}</ref> Podľa [[Výbor na ochranu novinárov|Výboru na ochranu novinárov]] (VON) zaviedla vláda [[Strana spravodlivosti a rozvoja|AKP]] jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.<ref name=CPJ>{{cite web|author=Turkey's Press Freedom Crisis|url=http://cpj.org/reports/2012/10/turkeys-press-freedom-crisis-summary.php|title=Turkey's Press Freedom Crisis|publisher=Committee to Protect Journalists|accessdate=9 February 2013}}</ref> Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaniu islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.<ref name=CPJ/> V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, <ref name=CPJ/> taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.<ref name=freemuse>{{cite web|title=Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations|url=http://freemuse.org/archives/9534|website=http://freemuse.org|accessdate=19 February 2015}}</ref> Bývalý hovorca [[Ministerstvo vnútra USA|Ministerstva vnútra USA]], Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“<ref>{{cite web|url=http://www.guardian.co.uk/media/greenslade/2011/mar/04/turkey-press-freedom|title=Seven journalists arrested in Turkey|work=The Guardian|date=4 March 2011|accessdate=11 June 2013}}</ref> Krajina má podľa organizácie [[Freedom House]] hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.<ref name=freedomhouse>{{cite web|title=Turkey|url=https://freedomhouse.org/country/turkey#.VMnmzS7D8uk|website=https://freedomhouse.org|accessdate=29 January 2015}}</ref> |
[[Ľudské práva]] v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 [[Európsky súd pre ľudské práva]] vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.<ref>{{cite web|url=http://www.europarl.europa.eu/en/pressroom/content/20101025IPR90072|title=Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria|publisher=European Parliament Human Rights committee|date=26 October 2010|accessdate=9 February 2013}}</ref> Podľa [[Výbor na ochranu novinárov|Výboru na ochranu novinárov]] (VON) zaviedla vláda [[Strana spravodlivosti a rozvoja|AKP]] jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.<ref name=CPJ>{{cite web|author=Turkey's Press Freedom Crisis|url=http://cpj.org/reports/2012/10/turkeys-press-freedom-crisis-summary.php|title=Turkey's Press Freedom Crisis|publisher=Committee to Protect Journalists|accessdate=9 February 2013}}</ref> Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaniu islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.<ref name=CPJ/> V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, <ref name=CPJ/> taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.<ref name=freemuse>{{cite web|title=Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations|url=http://freemuse.org/archives/9534|website=http://freemuse.org|accessdate=19 February 2015|archiveurl=https://web.archive.org/web/20160314221246/http://freemuse.org/archives/9534|archivedate=2016-03-14}}</ref> Bývalý hovorca [[Ministerstvo vnútra USA|Ministerstva vnútra USA]], Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“<ref>{{cite web|url=http://www.guardian.co.uk/media/greenslade/2011/mar/04/turkey-press-freedom|title=Seven journalists arrested in Turkey|work=The Guardian|date=4 March 2011|accessdate=11 June 2013}}</ref> Krajina má podľa organizácie [[Freedom House]] hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.<ref name=freedomhouse>{{cite web|title=Turkey|url=https://freedomhouse.org/country/turkey#.VMnmzS7D8uk|website=https://freedomhouse.org|accessdate=29 January 2015}}</ref> |
||
=== Právo === |
=== Právo === |
||
Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.<ref name=mymerhaba.com>{{cite web|title=Turkish Legal System|url=http://www.mymerhaba.com/Turkish-Legal-System-in-Turkey-213.html|website=http://www.mymerhaba.com/|accessdate=14 August 2014}}</ref> |
Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.<ref name=mymerhaba.com>{{cite web|title=Turkish Legal System|url=http://www.mymerhaba.com/Turkish-Legal-System-in-Turkey-213.html|website=http://www.mymerhaba.com/|accessdate=14 August 2014|archiveurl=https://web.archive.org/web/20160324030156/http://www.mymerhaba.com/Turkish-Legal-System-in-Turkey-213.html|archivedate=2016-03-24}}</ref> |
||
Turecko prevzalo princíp [[Deľba moci|deľby moci]]. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v [[Ústava Turecka|tureckej ústave]].<ref name=uhdigm.adalet.gov.tr>{{cite web|title=THE JUDICIAL SYSTEM OF TURKEY|url=http://www.uhdigm.adalet.gov.tr/THE_JUDICIAL_SYSTEM_OF_TURKEY_AND_ORGANISATION_OF_THE_MINISTRY_OF_JUSTICE.pdf|website=http://www.uhdigm.adalet.gov.tr/|publisher=Ministry of Justice|accessdate=14 August 2014}}</ref> |
Turecko prevzalo princíp [[Deľba moci|deľby moci]]. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v [[Ústava Turecka|tureckej ústave]].<ref name=uhdigm.adalet.gov.tr>{{cite web|title=THE JUDICIAL SYSTEM OF TURKEY|url=http://www.uhdigm.adalet.gov.tr/THE_JUDICIAL_SYSTEM_OF_TURKEY_AND_ORGANISATION_OF_THE_MINISTRY_OF_JUSTICE.pdf|website=http://www.uhdigm.adalet.gov.tr/|publisher=Ministry of Justice|accessdate=14 August 2014|archiveurl=https://web.archive.org/web/20160303211859/http://www.uhdigm.adalet.gov.tr/THE_JUDICIAL_SYSTEM_OF_TURKEY_AND_ORGANISATION_OF_THE_MINISTRY_OF_JUSTICE.pdf|archivedate=2016-03-03}}</ref> |
||
Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.<ref name=uhdigm.adalet.gov.tr/> |
Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.<ref name=uhdigm.adalet.gov.tr/> |
||
Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konali pod vedením [[Premiér Turecka|premiéra]] a najmä [[Ministerstvo vnútra Turecka|ministra vnútra]]. Podľa údajov z tureckého [[Ministerstvo spravodlivosti Turecka|Ministerstva spravodlivosti]] bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.<ref>{{cite news|url=http://www.todayszaman.com/national_turkish-prisons-house-more-than-100000_161294.html|accessdate=2008-12-15|title=Turkish prisons house more than 100,000|date=2008-12-15|work=[[Today's Zaman]]}}</ref> |
Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konali pod vedením [[Premiér Turecka|premiéra]] a najmä [[Ministerstvo vnútra Turecka|ministra vnútra]]. Podľa údajov z tureckého [[Ministerstvo spravodlivosti Turecka|Ministerstva spravodlivosti]] bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.<ref>{{cite news|url=http://www.todayszaman.com/national_turkish-prisons-house-more-than-100000_161294.html|accessdate=2008-12-15|title=Turkish prisons house more than 100,000|date=2008-12-15|work=[[Today's Zaman]]}} {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20150219004550/http://www.todayszaman.com/national_turkish-prisons-house-more-than-100000_161294.html |date=2015-02-19 }}</ref> |
||
=== Diplomatické vzťahy === |
=== Diplomatické vzťahy === |
||
Riadok 120: | Riadok 120: | ||
Turecko je zakladajúcim členom [[Organizácia spojených národov|Organizácie spojených národov]] (1945),<ref name=ministryofforeign3>{{cite web|title=The United Nations Organization and Turkey|url=http://www.mfa.gov.tr/the-united-nations-organization-and-turkey.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj|OECD]] (1961),<ref name=ministryofforeign1>{{cite web|title=Turkey's Relations with the Organization for Economic Co-operation and Development (OECD)|url=http://www.mfa.gov.tr/oecd.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia islamskej spolupráce|OIC]] (1969),<ref name=ministryofforeign4>{{cite web|title=The Republic of Turkey and The Organization of The Islamic Conference|url=http://www.mfa.gov.tr/the-islamic-conference--_oic_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe|OBSE]] (1973),<ref name=ministryofforeign5>{{cite web|title=The Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE)|url=http://www.mfa.gov.tr/turkey-and-the-organization-for-security-and-cooperation-in-europe-osce.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia pre ekonomickú spoluprácu|ECO]] (1985),<ref name=ministryofforeign6>{{cite web|title=Turkey's relations with the Economic Cooperation Organization (ECO)|url=http://www.mfa.gov.tr/turkey-and-the-economic-cooperation-organization-_eco_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Čiernomorská hospodárska spolupráca|BSEC]] (1992),<ref name=ministryofforeign7>{{cite web|title=The Black Sea Economic Cooperation Organization (BSEC)|url=http://www.mfa.gov.tr/the-black-sea-economic-cooperation-organization-_bsec_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[D-8]] (1997)<ref name=ministryofforeign8>{{cite web|title=D8|url=http://www.mfa.gov.tr/_d-8_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> a [[G-20]] (1999).<ref name=ministryofforeign2>{{cite web|title=G-20|url=http://www.mfa.gov.tr/g-20-en.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> Turecko bolo členom [[Bezpečnostná rada OSN|Bezpečnostnej rady OSN]] v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.<ref name="Hürriyet UN Security">{{cite web|url=http://hurarsiv.hurriyet.com.tr/goster/haber.aspx?id=10149253&tarih=2008-10-17|title=Türkiye'nin üyeliği kabul edildi |work=Hürriyet Daily News|date=17 October 2008|accessdate=1 November 2010}}</ref> V septembri 2013 sa krajina stala členom [[Ázijský kooperačný dialóg|Ázijského kooperačného dialógu]] (ACD). |
Turecko je zakladajúcim členom [[Organizácia spojených národov|Organizácie spojených národov]] (1945),<ref name=ministryofforeign3>{{cite web|title=The United Nations Organization and Turkey|url=http://www.mfa.gov.tr/the-united-nations-organization-and-turkey.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj|OECD]] (1961),<ref name=ministryofforeign1>{{cite web|title=Turkey's Relations with the Organization for Economic Co-operation and Development (OECD)|url=http://www.mfa.gov.tr/oecd.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia islamskej spolupráce|OIC]] (1969),<ref name=ministryofforeign4>{{cite web|title=The Republic of Turkey and The Organization of The Islamic Conference|url=http://www.mfa.gov.tr/the-islamic-conference--_oic_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe|OBSE]] (1973),<ref name=ministryofforeign5>{{cite web|title=The Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE)|url=http://www.mfa.gov.tr/turkey-and-the-organization-for-security-and-cooperation-in-europe-osce.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Organizácia pre ekonomickú spoluprácu|ECO]] (1985),<ref name=ministryofforeign6>{{cite web|title=Turkey's relations with the Economic Cooperation Organization (ECO)|url=http://www.mfa.gov.tr/turkey-and-the-economic-cooperation-organization-_eco_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[Čiernomorská hospodárska spolupráca|BSEC]] (1992),<ref name=ministryofforeign7>{{cite web|title=The Black Sea Economic Cooperation Organization (BSEC)|url=http://www.mfa.gov.tr/the-black-sea-economic-cooperation-organization-_bsec_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> [[D-8]] (1997)<ref name=ministryofforeign8>{{cite web|title=D8|url=http://www.mfa.gov.tr/_d-8_.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> a [[G-20]] (1999).<ref name=ministryofforeign2>{{cite web|title=G-20|url=http://www.mfa.gov.tr/g-20-en.en.mfa|website=mfa.gov.tr|accessdate=12 June 2014}}</ref> Turecko bolo členom [[Bezpečnostná rada OSN|Bezpečnostnej rady OSN]] v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.<ref name="Hürriyet UN Security">{{cite web|url=http://hurarsiv.hurriyet.com.tr/goster/haber.aspx?id=10149253&tarih=2008-10-17|title=Türkiye'nin üyeliği kabul edildi |work=Hürriyet Daily News|date=17 October 2008|accessdate=1 November 2010}}</ref> V septembri 2013 sa krajina stala členom [[Ázijský kooperačný dialóg|Ázijského kooperačného dialógu]] (ACD). |
||
V súlade s tradičnou Turecko sa stalo jedným z prvých členov [[Rada Európy|Rady Európy]] v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v [[EHS]] (predchodcovi [[EÚ]]) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom [[Ankarská dohoda|Ankarskou dohodou]] v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom [[Západoeurópska únia|ZEÚ]] v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do [[Colná únia EÚ|colnej únie]] s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.<ref name="TR_EUChrono">{{cite web|url=http://www.abgs.gov.tr/en/tur-eu_relations_dosyalar/chronology.htm|archiveurl=https://web.archive.org/web/20070515022203/http://www.abgs.gov.tr/en/tur-eu_relations_dosyalar/chronology.htm|archivedate=15 May 2007|title=Chronology of Turkey-EU relations|publisher=Turkish Secretariat of European Union Affairs|accessdate=30 October 2006}}</ref> Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.<ref>{{cite web|url=http://www.zaman.com.tr/gundem_erdogan-abye-tam-uyelik-turkiyenin-stratejik-hedefidir_1015339.html|title=Erdoğan: AB'ye tam üyelik, Türkiye'nin stratejik hedefidir (Turkish)/Erdogan:EU membership, Turkey's strategic target|publisher=[[Zaman (newspaper)|Zaman]]|date=2010-08-12|accessdate=2013-12-19}}</ref> Turecká podpora [[Severný Cyprus|Severného Cypru]] naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. <ref name="Mardell">{{Cite news|url=http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/6170749.stm |title=Turkey's EU membership bid stalls|first=Mark|last=Mardell|authorlink=Mark Mardell|publisher=BBC|accessdate=17 December 2006|date=11 December 2006}}</ref> |
V súlade s tradičnou Turecko sa stalo jedným z prvých členov [[Rada Európy|Rady Európy]] v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v [[EHS]] (predchodcovi [[EÚ]]) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom [[Ankarská dohoda|Ankarskou dohodou]] v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom [[Západoeurópska únia|ZEÚ]] v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do [[Colná únia EÚ|colnej únie]] s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.<ref name="TR_EUChrono">{{cite web|url=http://www.abgs.gov.tr/en/tur-eu_relations_dosyalar/chronology.htm|archiveurl=https://web.archive.org/web/20070515022203/http://www.abgs.gov.tr/en/tur-eu_relations_dosyalar/chronology.htm|archivedate=15 May 2007|title=Chronology of Turkey-EU relations|publisher=Turkish Secretariat of European Union Affairs|accessdate=30 October 2006}}</ref> Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.<ref>{{cite web|url=http://www.zaman.com.tr/gundem_erdogan-abye-tam-uyelik-turkiyenin-stratejik-hedefidir_1015339.html|title=Erdoğan: AB'ye tam üyelik, Türkiye'nin stratejik hedefidir (Turkish)/Erdogan:EU membership, Turkey's strategic target|publisher=[[Zaman (newspaper)|Zaman]]|date=2010-08-12|accessdate=2013-12-19|archiveurl=https://web.archive.org/web/20140125125812/http://www.zaman.com.tr/gundem_erdogan-abye-tam-uyelik-turkiyenin-stratejik-hedefidir_1015339.html|archivedate=2014-01-25}}</ref> Turecká podpora [[Severný Cyprus|Severného Cypru]] naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. <ref name="Mardell">{{Cite news|url=http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/6170749.stm |title=Turkey's EU membership bid stalls|first=Mark|last=Mardell|authorlink=Mark Mardell|publisher=BBC|accessdate=17 December 2006|date=11 December 2006}}</ref> |
||
Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s [[USA]].<ref name=foreignaffairs.com>{{cite web|title=False Friends. Why the United States Is Getting Tough With Turkey|url=http://www.foreignaffairs.com/articles/140952/michael-j-koplow/false-friends|website=foreignaffairs.com|accessdate=6 April 2015}}</ref><ref name=fas.org>{{cite web|title=Turkey: Background and U.S. Relations|url=https://fas.org/sgp/crs/mideast/R41368.pdf|website=fas.org|accessdate=6 April 2015}}</ref> Spoločná hrozba, stelesnená počas [[Studená vojna|Studenej vojny]] [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]], viedla ku členstvu Turecka v [[NATO]] roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s [[Washington, D.C. |Washingtonom]]. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podpory, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.<ref>{{cite web |last1=Ziya Öniş |first1=ŞuhnazYılmaz |title=Turkey-EU-US Triangle in Perspective: Transformation or Continuity? |url=http://istanbul2004.ku.edu.tr/syilmaz/public_html/doc/03.pdf|website=http://istanbul2004.ku.edu.tr/ |accessdate=4 August 2014}}</ref> V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku [[Blízky východ|Blízkemu]] a [[Stredný východ|Strednému východu]], [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]] a [[Balkánsky polostrov|Balkánu]].<ref name=edoc.hu-berlin.de>{{cite web|last1=Mitrovic|first1=Marija|title=Turkish Foreign Policy towards the Balkans|url=http://edoc.hu-berlin.de/series/getmaseries/2014-10/PDF/10.pdf|website=edoc.hu-berlin.de|accessdate=9 August 2014}}</ref> |
Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s [[USA]].<ref name=foreignaffairs.com>{{cite web|title=False Friends. Why the United States Is Getting Tough With Turkey|url=http://www.foreignaffairs.com/articles/140952/michael-j-koplow/false-friends|website=foreignaffairs.com|accessdate=6 April 2015}}</ref><ref name=fas.org>{{cite web|title=Turkey: Background and U.S. Relations|url=https://fas.org/sgp/crs/mideast/R41368.pdf|website=fas.org|accessdate=6 April 2015}}</ref> Spoločná hrozba, stelesnená počas [[Studená vojna|Studenej vojny]] [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]], viedla ku členstvu Turecka v [[NATO]] roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s [[Washington, D.C. |Washingtonom]]. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podpory, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.<ref>{{cite web |last1=Ziya Öniş |first1=ŞuhnazYılmaz |title=Turkey-EU-US Triangle in Perspective: Transformation or Continuity? |url=http://istanbul2004.ku.edu.tr/syilmaz/public_html/doc/03.pdf |website=http://istanbul2004.ku.edu.tr/ |accessdate=4 August 2014 |archiveurl=https://web.archive.org/web/20160304025835/http://istanbul2004.ku.edu.tr/syilmaz/public_html/doc/03.pdf |archivedate=2016-03-04 }}</ref> V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku [[Blízky východ|Blízkemu]] a [[Stredný východ|Strednému východu]], [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]] a [[Balkánsky polostrov|Balkánu]].<ref name=edoc.hu-berlin.de>{{cite web|last1=Mitrovic|first1=Marija|title=Turkish Foreign Policy towards the Balkans|url=http://edoc.hu-berlin.de/series/getmaseries/2014-10/PDF/10.pdf|website=edoc.hu-berlin.de|accessdate=9 August 2014}}</ref> |
||
Nezávislosť [[Turkické štáty|turkických štátov]] od [[ZSSR]] v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do [[Stredná Ázia|Strednej Ázie]],<ref name="Bal2004">{{cite book|author=İdris Bal|title=Turkish Foreign Policy in Post Cold War Era|url= |accessdate=2013|-06-15year=2004|publisher=Universal-Publishers|isbn=978-1-58112-423-1|page=269}}</ref> a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z [[Azerbajdžan|azerbajdžanského]] [[Baku]] do tureckého prístavu [[Ceyhan]]. [[Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan]] je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s [[Arménsko]]m však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu [[Azerbajdžan]]u počas vojny v [[Náhorný Karabach|Náhornom Karabachu]].<ref>{{cite book|last=Elanchenny|first=Susae|title=Breaking the Ice The Role of Civil Society and Media in Turkey-Armenia Relations An Evaluation of the 'Dialogue-Building between Turkey and Armenia' Project|date=2010|publisher=Istanbul Kültür University|location=Istanbul|isbn=605-4233-80-7|page=9|url= }}</ref> |
Nezávislosť [[Turkické štáty|turkických štátov]] od [[ZSSR]] v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do [[Stredná Ázia|Strednej Ázie]],<ref name="Bal2004">{{cite book|author=İdris Bal|title=Turkish Foreign Policy in Post Cold War Era|url= |accessdate=2013|-06-15year=2004|publisher=Universal-Publishers|isbn=978-1-58112-423-1|page=269}}</ref> a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z [[Azerbajdžan|azerbajdžanského]] [[Baku]] do tureckého prístavu [[Ceyhan (mesto)|Ceyhan]]. [[Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan]] je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s [[Arménsko]]m však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu [[Azerbajdžan]]u počas vojny v [[Náhorný Karabach|Náhornom Karabachu]].<ref>{{cite book|last=Elanchenny|first=Susae|title=Breaking the Ice The Role of Civil Society and Media in Turkey-Armenia Relations An Evaluation of the 'Dialogue-Building between Turkey and Armenia' Project|date=2010|publisher=Istanbul Kültür University|location=Istanbul|isbn=605-4233-80-7|page=9|url= }}</ref> |
||
Počas vlády [[Strana spravodlivosti a rozvoja|AKP]] vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] na [[Blízky východ|Blízkom východe]] a [[Balkánsky polostrov|Balkáne]], na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol [[Ahmet Davutoğlu]]) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj [[neo-osmanizmus]].<ref>{{cite web|url= |
Počas vlády [[Strana spravodlivosti a rozvoja|AKP]] vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] na [[Blízky východ|Blízkom východe]] a [[Balkánsky polostrov|Balkáne]], na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol [[Ahmet Davutoğlu]]) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj [[neo-osmanizmus]].<ref>{{cite web|url=http://www.carnegieendowment.org/publications/index.cfm?fa=view&id=22209|title=Turkey's Middle East Policies: Between Neo-Ottomanism and Kemalism|last=Taşpınar|first=Ömer|accessdate=5 June 2010|date=September 2008|publisher=Carnegie Endowment for International Peace|archiveurl=https://web.archive.org/web/20040915011611/http://www.carnegieendowment.org/publications/index.cfm?fa=view&id=22209|archivedate=2004-09-15}}</ref><ref>{{Cite book|last= Murinson|first=Alexander|title= Turkey's Entente with Israel and Azerbaijan: State Identity and Security in the Middle East and Caucasus (Routledge Studies in Middle Eastern Politics)|publisher=[[Routledge]]|date=December 2009|page=119|isbn=0-415-77892-1}}</ref> Po [[Arabská jar|Arabskej jari]] v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku [[Občianska vojna v Sýrii|občianskej vojny]] so susednou [[Sýria|Sýriou]] a po [[Egyptský prevrat 2013|zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího]] v roku 2013 s [[Egypt]]om.<ref>{{cite web|url=http://www.euronews.com/2013/10/04/syria-ratchets-up-tension-with-turkey-warning-it-of-dangers-of-rebel-support/|title=Syria ratchets up tension with Turkey – warning it of dangers of rebel support|date=4 October 2013|publisher=Euronews|accessdate=2015-07-02|archiveurl=https://web.archive.org/web/20160304071202/http://www.euronews.com/2013/10/04/syria-ratchets-up-tension-with-turkey-warning-it-of-dangers-of-rebel-support/|archivedate=2016-03-04}}</ref><ref>{{cite web|url=http://www.businessweek.com/ap/2013-08-16/turkey-egypt-recall-ambassadors|title=Turkey, Egypt recall envoys in wake of violence|date=16 August 2013|publisher=Bloomberg}}</ref> V roku 2014 Turecko nemalo [[Veľvyslanec|diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca]] v [[Sýria|Sýrii]], [[Egypt]]e a [[Izrael]]i. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní [[Pásmo Gazy|Pásma Gazy]].<ref>{{cite web|url=http://www.todayszaman.com/columnist/amanda-paul/turkey-egypt-relations-at-rock-bottom_360674.html|title=Turkey-Egypt Relations: at Rock-Bottom|author=Amanda Paul|publisher=Today's Zaman|date=2014-10-04|accessdate=2014-11-19|archiveurl=https://web.archive.org/web/20141119015348/http://www.todayszaman.com/columnist/amanda-paul/turkey-egypt-relations-at-rock-bottom_360674.html|archivedate=2014-11-19}}</ref><ref>{{cite web|url=http://www.turkishweekly.net/op-ed/3216/on-relations-between-turkey-and-egypt.html|title=On Relations between Turkey and Egypt|author=Yaşar Yakış|publisher=Turkish Weekly|date=2014-09-29|accessdate=2014-11-19|archiveurl=https://web.archive.org/web/20141005012801/http://www.turkishweekly.net/op-ed/3216/on-relations-between-turkey-and-egypt.html|archivedate=2014-10-05}}</ref> Tým pádom ostalo Turecku v [[Levanta|Levante]] (s nedávnymi bohatými nálezmi [[Zemný plyn|zemného plynu]]) iba málo spojencov,<ref>{{cite web|url=http://www.reuters.com/article/2014/10/29/cyprus-energy-turkey-idUSL5N0SO3LK20141029|title=Greece, Egypt, Cyprus urge Turkey to quit gas search off island|publisher=Reuters|date=2014-10-29|accessdate=2014-11-19}}</ref><ref>{{cite web|url=http://www.reuters.com/article/2014/11/08/egypt-energy-cyprus-greece-idUSL6N0SY0FW20141108|title=Egypt, Greece, Cyprus pledge to boost energy cooperation|publisher=Reuters|date=2014-11-08|accessdate=2014-11-19}}</ref> čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a premiéra [[Ahmet Davutoğlu| Davutoğlua]] na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.<ref>{{cite web|url=http://www.mfa.gov.tr/policy-of-zero-problems-with-our-neighbors.en.mfa|title=Policy of Zero Problems with our Neighbors|publisher=Turkish Ministry of Foreign Affairs|accessdate=2014-11-19}}</ref><ref>{{cite web|url=http://www.foreignpolicy.com/articles/2013/08/21/how_turkey_foreign_policy_went_from_zero_problems_to_zero_friends|title=How Turkey Went From 'Zero Problems' to Zero Friends|author=Piotr Zalewsky|publisher=Foreign Policy|date=2013-08-22|accessdate=2014-11-19|archiveurl=https://web.archive.org/web/20141110071025/http://www.foreignpolicy.com/articles/2013/08/21/how_turkey_foreign_policy_went_from_zero_problems_to_zero_friends|archivedate=2014-11-10}}</ref> <ref>{{cite web|url=http://www.bbc.com/news/world-europe-30111043|title=Erdogan's 'New Turkey' drifts towards isolation|author=Mark Lowen|publisher=BBC|date=2014-11-20|accessdate=2014-11-22}}</ref> |
||
Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane [[Peacekeeping|peacekeepingových]] misií v [[Somálsko|Somálsku]] a bývalej [[Juhoslávia|Juhoslávii]] a podpory koaličných vojsk v [[Druhá vojna v Perzskom zálive|Druhej vojne v Perzskom zálive]]. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na [[Severný Cyprus|Severnom Cypre]], hoci ich prítomnosť je kontroverzná,<ref name="Richmond1998">{{cite book|last=Richmond|first=Oliver P.|title=Mediating in Cyprus: The Cypriot Communities and the United Nations|url= |accessdate=9 February 2013|year=1998|publisher=Psychology Press|isbn=978-0-7146-4877-4|page=260}}</ref> a asistuje [[Iracký Kurdistan|Irackému Kurdistanu]] s bezpečnosťou.<ref>{{cite news|title=Turkey vows to provide all kinds of support for KRG's security|url=http://www.todayszaman.com/diplomacy_turkey-vows-to-provide-all-kinds-of-support-for-krgs-security_364971.html|accessdate=22 November 2014|publisher=Today's Zaman|date=21 November 2014}}</ref> Turecko má v rámci [[Vojna v Afganistane (2001 – súčasnosť)|americkej stabilizačnej misie]] v [[Afganistan]]e a pod NATO patriaceho [[ISAF]]u vojakov od roku 2001.<ref name=tskpeace>{{cite web|title=Contribution of Turkish Armed Forces to Peace Support Operations|url=http://www.tsk.tr/20_ingilizce_tsktr/5_international_relations/contribution-of-the-turkish-armed-forces-to-peace-support-operations.html|website=http://www.tsk.tr|publisher=Turkish Armed Forces|accessdate=3 August 2014}}</ref> Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre [[Eurocorps]] a zúčastňuje sa na iniciatíve [[Bojové skupiny EÚ|EU Battlegroups]].<ref name="Enter the EU Battle Groups">{{cite web|title=Enter the EU Battle Groups|url=http://www.iss.europa.eu/uploads/media/cp097.pdf|work=Chaillot Paper no.97|publisher=European Union Institute for Security Studies|page=88|date=February 2007}}</ref> |
Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane [[Peacekeeping|peacekeepingových]] misií v [[Somálsko|Somálsku]] a bývalej [[Juhoslávia|Juhoslávii]] a podpory koaličných vojsk v [[Druhá vojna v Perzskom zálive|Druhej vojne v Perzskom zálive]]. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na [[Severný Cyprus|Severnom Cypre]], hoci ich prítomnosť je kontroverzná,<ref name="Richmond1998">{{cite book|last=Richmond|first=Oliver P.|title=Mediating in Cyprus: The Cypriot Communities and the United Nations|url= |accessdate=9 February 2013|year=1998|publisher=Psychology Press|isbn=978-0-7146-4877-4|page=260}}</ref> a asistuje [[Iracký Kurdistan|Irackému Kurdistanu]] s bezpečnosťou.<ref>{{cite news|title=Turkey vows to provide all kinds of support for KRG's security|url=http://www.todayszaman.com/diplomacy_turkey-vows-to-provide-all-kinds-of-support-for-krgs-security_364971.html|accessdate=22 November 2014|publisher=Today's Zaman|date=21 November 2014}} {{Webarchive|url=https://web.archive.org/web/20160304060228/http://www.todayszaman.com/diplomacy_turkey-vows-to-provide-all-kinds-of-support-for-krgs-security_364971.html |date=2016-03-04 }}</ref> Turecko má v rámci [[Vojna v Afganistane (2001 – súčasnosť)|americkej stabilizačnej misie]] v [[Afganistan]]e a pod NATO patriaceho [[ISAF]]u vojakov od roku 2001.<ref name=tskpeace>{{cite web|title=Contribution of Turkish Armed Forces to Peace Support Operations|url=http://www.tsk.tr/20_ingilizce_tsktr/5_international_relations/contribution-of-the-turkish-armed-forces-to-peace-support-operations.html|website=http://www.tsk.tr|publisher=Turkish Armed Forces|accessdate=3 August 2014}}</ref> Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre [[Eurocorps]] a zúčastňuje sa na iniciatíve [[Bojové skupiny EÚ|EU Battlegroups]].<ref name="Enter the EU Battle Groups">{{cite web|title=Enter the EU Battle Groups|url=http://www.iss.europa.eu/uploads/media/cp097.pdf|work=Chaillot Paper no.97|publisher=European Union Institute for Security Studies|page=88|date=February 2007|accessdate=2015-07-02|archiveurl=https://web.archive.org/web/20160304001035/http://www.iss.europa.eu/uploads/media/cp097.pdf|archivedate=2016-03-04}}</ref> |
||
=== Ozbrojené sily === |
=== Ozbrojené sily === |
||
Riadok 157: | Riadok 157: | ||
== Doprava == |
== Doprava == |
||
[[Türkiye Cumhuriyeti Devlet Demiryolları|TCDD]] – Železnice Tureckej republiky |
[[Türkiye Cumhuriyeti Devlet Demiryolları|TCDD]] – Železnice Tureckej republiky - najlacnejšia varianta cestovania, je pomalšia ako u nás a je bez klimatizácie. |
||
[[Turkish Airlines|THY]] – Turkish Airlines |
|||
Čo sa týka šoférovania, Turecko patrí medzi krajiny s najvyšším počtom dopravných nehôd. Toleruje sa 0,4 promile alkoholu v krvi počas jazdenia. Na niektorých cestných úsekoch sa vyberá mýto, ktoré je možné platiť len v hotovosti. Na diaľnici je najvyššia povolená rýchlosť 120 km/h. |
|||
== Referencie == |
== Referencie == |
Aktuálna revízia z 15:17, 13. august 2024
- Slovo Turecko môže (z dnešného pohľadu menej vhodne) označovať aj Osmanskú ríšu, pozri Osmanská ríša.
Turecká republika | |||||
| |||||
Národné motto: Yurtta Sulh, Cihanda Sulh (Mier vo vlasti, mier vo svete) | |||||
Štátna hymna: İstiklâl Marşı | |||||
Miestny názov | |||||
• dlhý | Türkiye Cumhuriyeti | ||||
• krátky | Türkiye | ||||
Hlavné mesto | Ankara 39°55′ S.š. 32°50′ V.d. | ||||
Najväčšie mesto | Istanbul | ||||
Úradné jazyky | turečtina
| ||||
Štátne zriadenie Prezident Viceprezident |
prezidentská republika Recep Tayyip Erdoğan Fuat Oktay | ||||
Vznik | 29. október 1923 | ||||
Susedia | Bulharsko, Grécko, Irak, Sýria, Irán, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko | ||||
Rozloha • celková • voda (%) |
783 356 km² (36.) km² (1,3 %) | ||||
Počet obyvateľov • odhad (2018) • sčítanie (2017) • hustota (2018) |
82 003 882 (19.) 79 814 871 105/km² (107.) | ||||
HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2019 631 miliárd $ (17.) 28 625 $ (45.) | ||||
Index ľudského rozvoja (2021) | 0,838 (48.) – veľmi vysoký | ||||
Mena | Turecká líra (TRY) | ||||
Časové pásmo • Letný čas |
(UTC+3) (UTC) | ||||
Medzinárodný kód | TUR / TR | ||||
Medzinárodná poznávacia značka | TR | ||||
Internetová doména | .tr | ||||
Smerové telefónne číslo | +90 | ||||
Gramotnosť: 80% |
Súradnice: 39°S 36°V / 39°S 36°V
Turecko (tur. Türkiye), dlhý tvar Turecká republika (tur. Türkiye Cumhuriyeti), je euroázijská krajina nachádzajúca sa hlavne na Anatólskom polostrove v západnej Ázii, s menšou časťou na Balkánskom polostrove v juhovýchodnej Európe. Východná Trácia, časť Turecka v Európe, je od Anatólie oddelená Marmarským morom, Bosporom a Dardanely (súhrnne nazývané Turecké úžiny). Istanbul, ktorý sa nachádza na Európskom aj Ázijskom kontinente, je najväčším mestom v krajine, zatiaľ čo hlavným mestom je Ankara. Turecko hraničí na severozápade s Gréckom a Bulharskom; na severe s Čiernym morom; na severovýchode s Gruzínskom; na východe s Arménskom, a Iránom; na juhovýchode s Irakom; na juhu so Sýriou a Stredozemným morom; a na západe s Egejským morom. Približne 70 až 80 percent obyvateľov krajiny sú Turci,[1] kým Kurdov je najväčšia menšina, medzi 15 až 20 percentami obyvateľstva.
V rôznych častiach svojej histórie bolo územie obývané rôznymi civilizáciami vrátane anatolských národov, Asýrčanov, Grékov, Trákov, Frýgov, Urartov a Arménov. Helenizácia sa začala počas éry Alexandra Veľkého a pokračovala až do byzantskej éry. Seldžuckí Turci začali osídľovať toto územie v 11. storočí a ich víťazstvo nad Byzantíncami v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 symbolizuje založenie Turecka pre mnohých tureckých nacionalistov. Rumský sultanát vládol Anatólii až do mongolskej invázie v roku 1243, kedy sa rozpadla na malé turecké kniežatstvá zvané bejliky. Začiatkom konca 13. storočia začali Osmani zjednocovať bejliky a dobýjať Balkán. Turkifikácia Anatólie sa počas osmanského obdobia zvýšila. Po tom, čo Mehmed II. v roku 1453 dobyl Konštantínopol, osmanská expanzia pokračovala pod vládou Selima I. Počas vlády Süleymana I. zahŕňala Osmanská ríša veľkú časť juhovýchodnej Európy, západnej Ázie a severnej Afriky a stala sa svetovou veľmocou. Od konca 18. storočia moc ríše klesala s postupnou stratou teritórií a prehrami v bitkách. V snahe upevniť oslabujúce sociálne a politické základy ríše začal robiť Mahmud II. začiatkom 19. storočia modernizáciu, ktorá priniesla reformy vo všetkých oblastiach štátu vrátane armády a byrokracie, spolu s emancipáciou všetkých občanov.
Štátny prevrat v roku 1913 v skutočnosti podriadil krajinu trom Pašom, ktorí boli do veľkej miery zodpovední za vstup ríše do prvej svetovej vojny v roku 1914. Počas prvej svetovej vojny sa osmanská vláda dopustila genocídy proti svojim arménskym, asýrskym a pontským gréckym občanom.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Starovek
[upraviť | upraviť zdroj]Turecké územie patrí k najstarším trvalo osídleným regiónom na svete. Najstaršie obydlia vznikli ešte v neolite (Çatalhöyük). Prvou ríšou, ktorá na území dnešného Turecka existovala v staroveku bola Chetitská ríša, približne v dobe od 18. do 13. stor. pred Kristom. Po rozpade ríše Chetitov sa najdôležitejším štátom stala Frýgia, až pokiaľ ju v 7. stor. pred Kr. nerozvrátili kmene Cimmerčanov. Medzi najvýznamnejšie nástupnícke štáty Frýgie patrili Lýdia, Kária a Lýcia. Lýďania a Lýcania hovorili indoeurópskym jazykom, no tento mal aj mimo-indoeurópske prvky, charakteristické pre Chetitov.
Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované aiolskými, dórskymi a iónskymi Grékmi. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné (Pontos) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá Peržanmi, s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl Alexander Macedónsky. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov (Bitýnia, Kapadócia, Pergamon a Pontos). Mnoho gréckych obyvateľov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k helenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla Rímska ríša. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo Byzantskej ríše.
Osmanská ríša
[upraviť | upraviť zdroj]Už 11. storočia došlo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia sa väčšina obyvateľov Anatólie gréckeho pôvodu islamizovala a poturčila. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kapadócii a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni.
Osmanská ríša zanikla v roku 1923, kedy Mustafa Kemal Atatürk založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 gréckych moslimov, pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci. Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený.
Ďalším problémom súčasného Turecka je neschopnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou (napríklad turecká vláda donedávna odmietala pripustiť turecký podiel na genocíde Arménov v priebehu 1. svetovej vojny), s náboženskou neznášanlivosťou (namierenou hlavne proti kresťanom žijúcim na území Turecka – Grékom, Arménom…) a nacionalizmom (opäť namiereným proti netureckým národnostiam žijúcim v Turecku – Kurdom a ďalším). Stále nevyriešená zostáva aj otázka severnej časti Cypru, ktorú Turecko de facto okupuje.
Geografia
[upraviť | upraviť zdroj]Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez 1 600 km dlhé a 800 km široké. Pokrýva plochu 779 452 km² (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove 23 764 km² (3 % územia)[2] a ostatných 755 688 km² (97 % územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina Bospor, Marmarské more a Dardanely – toto je aj jediná morská spojnica medzi Čiernym morom a Stredozemným morom. Najvyšší vrch európskej časti je Mahya Dağı (1 031 m).
Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie Taurus (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria Pontus a Köroğlu pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky Eufrat, Tigris a Aras, leží tu jazero Van a najvyššia turecká hora Ararat (5 137 m).
Politika
[upraviť | upraviť zdroj]Turecko je prezidentská republika. Od založenia v roku 1923 sa v Turecku vyvinula silná tradícia sekularizmu. [3] Legálny rámec krajiny spravuje turecká ústava. Stanovuje hlavné princípy vládnutia a ustanovuje Turecko ako unitárny a centralizovaný štát. Prezident republiky je hlava štátu a má zväčša iba ceremoniálnu rolu. Prezident je volený na päťročné obdobie v priamych voľbách, pričom prvým priamo zvoleným prezidentom je ten súčasný, Recep Tayyip Erdoğan.
Exekutívna moc je vykonávaná premiérom a Radou ministrov, ktorú spoločne tvoria vládu, zatiaľ čo legislatívna moc je zaopatrená v jednokomorovom parlamente, vo Veľkom národnom zhromaždení Turecka. Súdnictvo je nezávislé od exekutívy a legislatívy a Ústavnému súdu je daná právomoc rozhodnúť ohľadne súladu veci s právnym rámcom a ústavou krajiny. Rada štátu slúži ako posledná inštancia na odvolanie v administratívnych prípadoch, kým Apelačný odvolací súd slúži pre všetky ostatné prípady.[4]
Premiér bol volený parlamentom počas hlasovania o dôvere vláde a bol zvyčajne hlavou politickej strany, ktorá má najviac kresiel v parlamente. Ahmet Davutoğlu, od 27. augusta 2014 líder Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) bol premiérom Turecka od 28. augusta 2014 do 22. mája 2016. Po všeobecných voľbách v roku 2015 ohlásil Davutoğlu rezignáciu, keďže AKP stratila väčšinu a 12. júla 2018 sa premiérom stal Binali Yıldırım do 18. februára 2019; potom funkcia premiéra zanikla na základe výsledkov referenda z roku 2017.
Všeobecné volebné právo pre obe pohlavia platí v Turecku od roku 1933, pričom právo hlasovať má každý turecký občan, ktorý dovŕšil 18 rokov. Do parlamentu sa volí 550 poslancov na štvorročné obdobie v proporčnom systéme v rámci 85 volebných okrskov. Ústavný súd má možnosť zastaviť verejné financovanie pre politické strany, ktoré popierajú sekularizmus, či sú naopak separatistické, môže aj úplne zakázať ich existenciu.[5][6] Prah zvoliteľnosti je nastavený na vysokých 10% hlasov.[7]
Podporovatelia Atatürkových reforiem sú nazývaní kemalisti, ich protipól tvoria islamisti, a oba tábory sa líšia v názore na úlohu náboženstva vo verejnom živote.[8] Kemalistická pozícia spája prvky demokracie s laickou ústavou a pozápadneným sekularizovaným životným štýlom, kým podporuje štátne zásahy v ekonomike, školstve a inej verejnej sfére.[8] Od osemdesiatych rokov 20.storočia spolu so vzrastom príjmovej nerovnosti a vzdialením sociálnych tried narástol vplyv islamského populizmu, hnutia podporujúceho podriadenosť autorite, komunálnu solidaritu a sociálnu spravodlivosť, hoci to, čo presadzuje, je v praxi často sporné.[8]
Ľudské práva
[upraviť | upraviť zdroj]Ľudské práva v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 Európsky súd pre ľudské práva vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.[9] Podľa Výboru na ochranu novinárov (VON) zaviedla vláda AKP jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.[10] Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaniu islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.[10] V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, [10] taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.[11] Bývalý hovorca Ministerstva vnútra USA, Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“[12] Krajina má podľa organizácie Freedom House hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.[13]
Právo
[upraviť | upraviť zdroj]Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.[14]
Turecko prevzalo princíp deľby moci. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v tureckej ústave.[15]
Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.[15]
Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konali pod vedením premiéra a najmä ministra vnútra. Podľa údajov z tureckého Ministerstva spravodlivosti bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.[16]
Diplomatické vzťahy
[upraviť | upraviť zdroj]Turecko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (1945),[18] OECD (1961),[19] OIC (1969),[20] OBSE (1973),[21] ECO (1985),[22] BSEC (1992),[23] D-8 (1997)[24] a G-20 (1999).[25] Turecko bolo členom Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.[26] V septembri 2013 sa krajina stala členom Ázijského kooperačného dialógu (ACD).
V súlade s tradičnou Turecko sa stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v EHS (predchodcovi EÚ) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom Ankarskou dohodou v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom ZEÚ v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do colnej únie s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.[17] Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.[27] Turecká podpora Severného Cypru naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. [28]
Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s USA.[29][30] Spoločná hrozba, stelesnená počas Studenej vojny Sovietskym zväzom, viedla ku členstvu Turecka v NATO roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s Washingtonom. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podpory, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.[31] V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku Blízkemu a Strednému východu, Kaukazu a Balkánu.[32]
Nezávislosť turkických štátov od ZSSR v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do Strednej Ázie,[33] a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z azerbajdžanského Baku do tureckého prístavu Ceyhan. Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s Arménskom však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu Azerbajdžanu počas vojny v Náhornom Karabachu.[34]
Počas vlády AKP vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach Osmanskej ríše na Blízkom východe a Balkáne, na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol Ahmet Davutoğlu) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj neo-osmanizmus.[35][36] Po Arabskej jari v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku občianskej vojny so susednou Sýriou a po zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího v roku 2013 s Egyptom.[37][38] V roku 2014 Turecko nemalo diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca v Sýrii, Egypte a Izraeli. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní Pásma Gazy.[39][40] Tým pádom ostalo Turecku v Levante (s nedávnymi bohatými nálezmi zemného plynu) iba málo spojencov,[41][42] čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a premiéra Davutoğlua na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.[43][44] [45]
Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane peacekeepingových misií v Somálsku a bývalej Juhoslávii a podpory koaličných vojsk v Druhej vojne v Perzskom zálive. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na Severnom Cypre, hoci ich prítomnosť je kontroverzná,[46] a asistuje Irackému Kurdistanu s bezpečnosťou.[47] Turecko má v rámci americkej stabilizačnej misie v Afganistane a pod NATO patriaceho ISAFu vojakov od roku 2001.[48] Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre Eurocorps a zúčastňuje sa na iniciatíve EU Battlegroups.[49]
Ozbrojené sily
[upraviť | upraviť zdroj]Turecké ozbrojené sily pozostávajú z pozemných síl, námorníctva a vzdušných síl. Turecké žandárstvo a Turecká pobrežná stráž operujú pod Ministerstvom vnútra v čase mieru, hoci sú v čase vojny podriadené veliteľstvám pozemných, resp. námorných síl.[51]
Náčelník Generálneho štábu je menovaný prezidentom a bol zodpovedný premiérovi. Rada ministrov je zodpovedná parlamentu za záležitosti národnej bezpečnosti a adekvátnu prípravu ozbrojených síl na obranu krajiny. Možnosť vyhlásiť vojnu a nasadiť turecké vojská v zahraničí či umožniť pobyt cudzích vojsk na území Turecka je plne v rukách parlamentu. [51]
Turecko má po armáde USA druhé najväčšie vojsko v rámci NATO, s odhadom 495 000 nasaditeľných vojakov podľa údajov NATO z roku 2011.[52] Turecko je jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom.[53] Na leteckej základni Incirlik je umiestnených celkovo 90 jadrových zbraní B61, 40 z nich je určených pre potreby Tureckých vzdušných síl, ich použitie však podlieha súhlasu NATO.[54]
Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.[55] Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.[56]
Turecko a Európska únia
[upraviť | upraviť zdroj]Cesta Turecka do Európy – a tým i do Európskej únie – začína už vznikom Tureckej republiky 29. októbra 1923, odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.
- 1948 patrí Turecko k zakladajúcim členským krajinám OECD
- 1952 pristupuje Turecko k NATO
- 1959 podáva žiadosť o členstvo v EHS
- 1964 vstupuje do platnosti asociačná zmluva s EHS, kde sa hovorí o možnosti neskoršieho vstupu Turecka od EHS
- 1987 podáva Turecko žiadosť o plné členstvo v ES
- 1989 je táto žiadosť zamietnutá (nestabilné politické a hospodárske pomery)
- 1996 colná únia s EÚ vstupuje do platnosti
- 1997 sa na samite v Luxembursku EÚ vyslovuje za možné členstvo Turecka v EÚ, ale odmieta udeliť status kandidátskej krajiny
- 1999 na samite v Helsinkách dostáva Turecko status kandidáta na prístup
- 2002 posledná časť veľkej ústavnej reformy požadovanej od EÚ vstupuje to platnosti (zrušenie trestu smrti atď.)
- 2004 nové trestné právo vstupuje do platnosti, v októbri odporúča Európska komisia rokovanie o vstupe, v decembri je oznámený termín rokovania (november 2005) s možným vstupom Turecka do EÚ najskôr v roku 2014.
Doprava
[upraviť | upraviť zdroj]TCDD – Železnice Tureckej republiky - najlacnejšia varianta cestovania, je pomalšia ako u nás a je bez klimatizácie.
THY – Turkish Airlines
Čo sa týka šoférovania, Turecko patrí medzi krajiny s najvyšším počtom dopravných nehôd. Toleruje sa 0,4 promile alkoholu v krvi počas jazdenia. Na niektorých cestných úsekoch sa vyberá mýto, ktoré je možné platiť len v hotovosti. Na diaľnici je najvyššia povolená rýchlosť 120 km/h.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Original PDF [online]. dx.doi.org, [cit. 2020-06-19]. Dostupné online.
- ↑ Turkish Odyssey: Turkey [online]. [Cit. 2009-10-31]. Dostupné online. Archivované 2008-05-09 z originálu.
- ↑ ÇARKOĞLU, Ali. Religion and Politics in Turkey. [s.l.] : Routledge, UK, 2004. ISBN 0-415-34831-5.
- ↑ Turkish Directorate General of Press and Information. Turkish Constitution [online]. Turkish Prime Minister's Office, 17 October 2001, [cit. 2006-12-16]. Dostupné online. Archivované 2007-02-03 z originálu.
- ↑ Euro court backs Turkey Islamist ban [online]. BBC, 31 July 2001, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online.
- ↑ Turkey's Kurd party ban criticised [online]. BBC, 14 March 2003, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online.
- ↑ Turkish Directorate General of Press and Information. Political Structure of Turkey [online]. turecko Prime Minister's Office, 24 August 2004, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online. Archivované 2007-02-03 z originálu.
- ↑ a b c Kate Fleet; Suraiya Faroqhi; Reşat Kasaba. The Cambridge History of Turkey. [s.l.] : Cambridge University Press, 17 April 2008. ISBN 978-0-521-62096-3. S. 357–358.
- ↑ Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria [online]. European Parliament Human Rights committee, 26 October 2010, [cit. 2013-02-09]. Dostupné online.
- ↑ a b c Turkey's Press Freedom Crisis. Turkey's Press Freedom Crisis [online]. Committee to Protect Journalists, [cit. 2013-02-09]. Dostupné online.
- ↑ Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations [online]. [Cit. 2015-02-19]. Dostupné online. Archivované 2016-03-14 z originálu.
- ↑ Seven journalists arrested in Turkey [online]. 4 March 2011, [cit. 2013-06-11]. Dostupné online.
- ↑ Turkey [online]. [Cit. 2015-01-29]. Dostupné online.
- ↑ Turkish Legal System [online]. [Cit. 2014-08-14]. Dostupné online. Archivované 2016-03-24 z originálu.
- ↑ a b THE JUDICIAL SYSTEM OF TURKEY [online]. Ministry of Justice, [cit. 2014-08-14]. Dostupné online. Archivované 2016-03-03 z originálu.
- ↑ Turkish prisons house more than 100,000. Today's Zaman, 2008-12-15. Dostupné online [cit. 2008-12-15]. Archivované 2015-02-19 na Wayback Machine
- ↑ a b Chronology of Turkey-EU relations [online]. Turkish Secretariat of European Union Affairs, [cit. 2006-10-30]. Dostupné online. Archivované 2007-05-15 z originálu.
- ↑ The United Nations Organization and Turkey [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ Turkey's Relations with the Organization for Economic Co-operation and Development (OECD) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ The Republic of Turkey and The Organization of The Islamic Conference [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ The Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ Turkey's relations with the Economic Cooperation Organization (ECO) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ The Black Sea Economic Cooperation Organization (BSEC) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ D8 [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ G-20 [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ Türkiye'nin üyeliği kabul edildi [online]. 17 October 2008, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
- ↑ Erdoğan: AB'ye tam üyelik, Türkiye'nin stratejik hedefidir (Turkish)/Erdogan:EU membership, Turkey's strategic target [online]. Zaman, 2010-08-12, [cit. 2013-12-19]. Dostupné online. Archivované 2014-01-25 z originálu.
- ↑ MARDELL, Mark. Turkey's EU membership bid stalls [online]. BBC, 11 December 2006, [cit. 2006-12-17]. Dostupné online.
- ↑ False Friends. Why the United States Is Getting Tough With Turkey [online]. [Cit. 2015-04-06]. Dostupné online.
- ↑ Turkey: Background and U.S. Relations [online]. [Cit. 2015-04-06]. Dostupné online.
- ↑ Turkey-EU-US Triangle in Perspective: Transformation or Continuity? [online]. [Cit. 2014-08-04]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
- ↑ Turkish Foreign Policy towards the Balkans [online]. [Cit. 2014-08-09]. Dostupné online.
- ↑ İdris Bal. Turkish Foreign Policy in Post Cold War Era. [s.l.] : Universal-Publishers. ISBN 978-1-58112-423-1. S. 269.
- ↑ ELANCHENNY, Susae. Breaking the Ice The Role of Civil Society and Media in Turkey-Armenia Relations An Evaluation of the 'Dialogue-Building between Turkey and Armenia' Project. Istanbul : Istanbul Kültür University, 2010. ISBN 605-4233-80-7. S. 9.
- ↑ TAŞPINAR, Ömer. Turkey's Middle East Policies: Between Neo-Ottomanism and Kemalism [online]. Carnegie Endowment for International Peace, September 2008, [cit. 2010-06-05]. Dostupné online. Archivované 2004-09-15 z originálu.
- ↑ MURINSON, Alexander. Turkey's Entente with Israel and Azerbaijan: State Identity and Security in the Middle East and Caucasus (Routledge Studies in Middle Eastern Politics). [s.l.] : Routledge, December 2009. ISBN 0-415-77892-1. S. 119.
- ↑ Syria ratchets up tension with Turkey – warning it of dangers of rebel support [online]. Euronews, 4 October 2013, [cit. 2015-07-02]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
- ↑ Turkey, Egypt recall envoys in wake of violence [online]. Bloomberg, 16 August 2013. Dostupné online.
- ↑ Amanda Paul. Turkey-Egypt Relations: at Rock-Bottom [online]. Today's Zaman, 2014-10-04, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-11-19 z originálu.
- ↑ Yaşar Yakış. On Relations between Turkey and Egypt [online]. Turkish Weekly, 2014-09-29, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-10-05 z originálu.
- ↑ Greece, Egypt, Cyprus urge Turkey to quit gas search off island [online]. Reuters, 2014-10-29, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Egypt, Greece, Cyprus pledge to boost energy cooperation [online]. Reuters, 2014-11-08, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Policy of Zero Problems with our Neighbors [online]. Turkish Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Piotr Zalewsky. How Turkey Went From 'Zero Problems' to Zero Friends [online]. Foreign Policy, 2013-08-22, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online. Archivované 2014-11-10 z originálu.
- ↑ Mark Lowen. Erdogan's 'New Turkey' drifts towards isolation [online]. BBC, 2014-11-20, [cit. 2014-11-22]. Dostupné online.
- ↑ RICHMOND, Oliver P.. Mediating in Cyprus: The Cypriot Communities and the United Nations. [s.l.] : Psychology Press, 1998. ISBN 978-0-7146-4877-4. S. 260.
- ↑ Turkey vows to provide all kinds of support for KRG's security [online]. Today's Zaman, 21 November 2014, [cit. 2014-11-22]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
- ↑ Contribution of Turkish Armed Forces to Peace Support Operations [online]. Turkish Armed Forces, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online.
- ↑ Enter the EU Battle Groups [online]. European Union Institute for Security Studies, February 2007, [cit. 2015-07-02]. S. 88. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
- ↑ Turkey's Relations with NATO [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ a b Turkish General Staff. Turkish Armed Forces Defense Organization [online]. Turkish Armed Forces, 2006, [cit. 2006-12-15]. Dostupné online. Archivované 2009-02-18 z originálu.
- ↑ Financial and Economic Data Relating to NATO Defence [online]. NATO, 13 April 2012, [cit. 2013-06-16]. Dostupné online.
- ↑ Der Spiegel: Foreign Minister Wants US Nukes out of Germany (10 April 2009) [online]. 30 March 2009, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
- ↑ Hans M. Kristensen. NRDC: U.S. Nuclear Weapons in Europe [online]. Natural Resources Defense Council, 2005, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
- ↑ Vysoký komisár OSN pre utečencov (UNHCR), Directorate for Movements of Persons, Migration and Consular Affairs – Asylum and Migration Division. Turkey/Military service [online]. UNHCR, July 2001, [cit. 2006-12-27]. Dostupné online. Archivované 2006-11-22 z originálu.
- ↑ EBCO: European Bureau for Conscientious Objection [online]. Ebco-beoc.eu, [cit. 2010-09-04]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Turistický sprievodca Tureckom (slovensky)