Symfónia

Symfónia je dielo z oblasti klasickej hudby určené pre symfonický orchester. Názov pochádza z gréckeho slova symfonia (Συμφωνία), čo znamená „súzvuk“.

Titulný list partitúry Beethovenovej Eroicy, ktorá znamenala prelom v symfonickej tvorbe

História

Počiatky symfónie siahajú do obdobia baroka. Medzi jej vzdialeného predchodcu patrí operná predohra s troma časťami, tak ako ju používal napríklad taliansky skladateľ Alessandro Scarlatti. Ďalším dielom významným pre rozvoj symfónie bolo tzv. ripieno concerto, ktoré nieslo titul koncert napriek tomu, že nevyužívalo výrazný sólový nástroj. Príkladom takéhoto diela je slávny Brandenburský koncert č. 3 Johanna Sebastiana Bacha.

Symfónia začala dostávať dnešné črty až v období klasicizmu. Došlo k zaradeniu tretej, tanečnej časti, ktorú tvoril menuet a trio. Zaslúžili sa o to skladatelia tzv. „mannheimskej školy“, medzi inými Johann Stamitz. Vznikla tak štvorčasťová symfónia, o ktorej ústálenie sa zaslúžil najmä „otec symfónie“ Joseph Haydn a ktorú neskôr rozvíjal Wolfgang Amadeus Mozart.

K významnému posunu vo vývoji symfónie došlo vďaka Ludwigovi van Beethovenovi. Zlomovým dielom v tomto smere bola jeho Symfónia č. 3 „Eroica“. Beethoven významne pozmenil charakter všetkých symfonických viet. V tretej časti menuet nahradil scherzom. V záverečnej vete Symfónie č. 9 po prvýkrát využil v symfónií vokálny part. Beethovenove symfónie sa stali štandardom a neprekonateľným ideálom pre nasledujúcich skladateľov. Tí využívali Beethovenovu formu, ktorú obohacovali o širší harmonický slovník a nové zvukové možnosti orchestra. Medzi nich patrili napríklad Carl Maria von Weber, Robert Schumann a Felix Mendelssohn-Bartholdy. Nová kapitola sa začala písať s príchodom originálnej Fantastickej symfónie Hectora Berlioza. Novum spočívalo v programe symfónie a jej objavnej inštrumentácii. Priamo na Beethovena nadviazal Johannes Brahms, ktorý vytvoril symfónie výrazne štrukturálne previazané a jednotné.

V 20. storočí sa monumentalita symfónií prehlbovala čoraz početnejším orchestrom i dlhším trvaním skladby. Medzi najvýznamnejších symfonikov 20. storočia patria Gustav Mahler a Dmitrij Šostakovič. Postupne došlo k rôznym zmenám v symfonickej stavbe – vznikali symfónie s piatimi vetami i symfónie jednoveté. Vyvinula sa i symfónia menšieho rozsahu označovaná ako sinfonietta. Jednu z najznámejších skomponoval Leoš Janáček. Ako protiklad k monumentálnym symfóniam vznikali teda i diela menej závažného charakteru a symfónia sa stala i predmetom hudobných experimentov.

Charakteristika

Symfónia je rozsiahle a závažné orchestrálne dielo. Považuje sa za vrcholné hudobné dielo a takmer každý skladateľ sa rozhodol vyskúšať si na symfonickej tvorbe svoje skladateľské zručnosti, um a fantáziu. Symfónia poskytuje priestor pre rozvoj bohatých hudobných myšlienok pri využití všetkých základných hudobných foriem. Od čias Beethovena symfónie zvyčajne neskrývajú len bohatstvo hudobné ale aj ideové. Často predstavujú odrážajú duševné pochody skladateľa a jeho zápas o vyjadrenie umeleckej pravdy. Symfónia môže byť dielom absolútnej i programovej hudby. Základná stavba symfónie (pozri nižšie) tak ako bola položená v období klasicizmu, bola v neskorších obdobiach často modifikovaná a vznikali rôzne zvláštne typy symfónií – napríklad symfónie s odlišným počtom viet a podobne. Niektoré diela, ktoré by sa dali považovať za symfónie boli z nejakého dôvodu skladateľom nazvané inak (napríklad Koncert pre orchester od Bélu Bartóka). Naopak, niektoré diela nesúce označenie „symfónia“ ňou v skutočnosti nie sú (Napríklad Alpská symfónia Richarda Straussa je v skutočnosti symfonická báseň).

Forma

Typicky je symfónia štvorčasťová skladba s nasledujúcou formou:

• 1. časť – v rýchlom tempe (často allegro) v sonátovej forme
• 2. časť – v pomalom tempe (často adagio, prípadne andante), často v piesňovej forme alebo forme variácií
• 3. časť  – tanečného charakteru, obvykle scherzo, v období klasicizmu menuet a trio
• 4. časť – v rýchlom tempe (allegro alebo rýchlejšie), vo rondovej alebo sonátovej forme

Významné symfónie

Klasicizmus

• Joseph Haydn (104 symfónií)
  • 92. symfónia G-dur „Oxfordská“
  • 94. symfónia G-dur „S úderom na tympany“
  • 101. symfónia 101 D-dur „Hodiny“

• Wolfgang Amadeus Mozart
  • 39. symfónia Es dur, K. 543 (1788)
  • 40. symfónia g mol, K. 550 (1788)
  • 41. symfónia C dur „Jupiterská“, K. 551 (1788)

• Ludwig van Beethoven (9 symfónií)
  • 3. symfónia Es-dur „Eroica“, Op. 55
  • Symfónia č. 5 c-mol „Osudová“, Op. 67 (1804 – 1808)
  • 6. symfonia F-dur „Pastorálna“, Op. 68
  • 7. symfónia A dur, Op. 92 (1811 – 1812)
  • 9. symfónia d-mol „Óda na radosť“, Op. 125

Romantizmus

• Franz Schubert (9 symfónií)
  • 8. symfónia h-mol „Nedokončená“, D. 759
  • 9. symfónia C-dur, D. 944

• Felix Mendelssohn-Bartholdy (5 symfónií)
  • 3. symfónia a mol „Škótska“, Op. 56
  • 4. symfónia A dur „Talianska“, Op. 90
  • 5. symfónia D dur „Reformačná“, Op. 107

• Hector Berlioz
  • Fantastická symfónia, Op. 14

• Robert Schumann (4 symfónie)
  • 1. symfónia B dur „Jarná“, Op. 38
  • 3. symfónia Es dur „Rýnska“, Op. 97

• Johannes Brahms (4 symfónie)
  • 2. symfónia D dur, Op. 73
  • 3. symfónia F dur, Op. 90
  • 4. symfónia e mol, Op. 98

• Camille Saint-Saëns (5 symfónií, dve bez poradového čísla)
  • 3. symfónia c mol „Organová“

• Antonín Dvořák (9 symfónií)
  • 7. symfónia d mol, Op. 70
  • 8. symfónia G dur, Op. 88
  • 9. symfónia e mol „Z Nového sveta“, Op. 95

• Piotr Iljič Čajkovskij (6 symfónií)
  • 4. symfónia f mol, Op. 36
  • 5. symfónia e mol, Op. 64
  • 5. symfónia h mol „Patetická“, Op. 74

• Anton Bruckner (9 symfónií)
  • 4. symfónia Es dur „Romantická“, WAB 104
  • 7. symfónia E dur
  • 9. symfónia d mol, WAB 109

• César Franck (1 symfónia)
  • Symfónia d mol, Op. 48

• Jean Sibelius (7 symfónií)
  • 2. symfónia D-dur, Op. 43
  • 5. symfónia Es-dur, Op. 82
  • 7. symfónia C dur, Op. 105 (1924)

20. storočie

• Dmitrij Šostakovič (15 symfónií)
  • 7. symfónia c mol „Leningradská“, Op. 60
  • 9. symfónia Es dur, Op. 70
  • 10. symfónia e mol, Op. 93 (1953)
  • 13. symfónia b mol „Babij jar“, Op. 113

• Sergej Prokofiev (7 symfónií)
  • Klasická symfónia, Op. 25

• Carl Nielsen (6 symfónií)
  • 4. symfónia „To nezničiteľné“, Op. 29
  • 5. symfónia, Op. 50

• Gustav Mahler (9 symfónií)
  • 1. symfónia D dur „Titanská“
  • 4. symfónia G dur
  • 5. symfónia cis mol

• Arthur Honegger
  • 2. symfónia D dur, H. 153
  • 3. symfónia „Liturgická“, H. 186

• Olivier Messiaen
  • Symfónia Turangalîla (1946 – 1948)

• Cyrille Verdeaux
  • Clearlight Symphony (1975)

• Henryk Górecki
  • 3. symfónia „Symfónia žalospevov“, Op. 36 (1978)

Zvukové ukážky

• W. A. Mozart: Symfónia č. 40 g-mol, Molto allegro
• L. van Beethoven: Symfónia č. 5 c-mol „Osudová“, Allegro con brio
• F. Mendelssohn-Bartholdy: Symfónia č. 3 a-mol „Škótska“, Allegro vivacissimo-Allegro maestoso assai

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Symfónia
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Symfónia