Johannes Brahms

	Johannes Brahms
Základné informácie
Narodenie	7. máj 1833; Hamburg, Nemecko
Úmrtie	3. apríl 1897 (63 rokov); Viedeň, Rakúsko-Uhorsko
Obdobie tvorby	1850 - 1896
Hudobný smer	klasicko-romantická syntéza
Dielo
Počet diel	160 (122 pod opusovými číslami)
Ťažiskové žánre	symfónia, koncert, komorná hudba, pieseň, klavírna hudba
	Kľúčové diela
Doplnkové informácie
Významné ocenenia
Odkazy
Webstránka	Johannes Brahms na brahms-institut.de
	Johannes Brahms; multimediálny obsah na commons
	Hudobný portál; Biografický portál

Johannes Brahms (* 7. máj 1833, Hamburg, Nemecko - † 3. apríl 1897, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko) bol nemecký hudobný skladateľ. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších hudobných skladateľov, s rozsiahlym a vzácne vyrovnaným dielom vysokej kvality.

Je označovaný za predstaviteľa klasicko-romantickej syntézy. Umelecky bol konzervatívne orientovaný, zázemie hľadal v tradičných formách a tvorbe skladateľov baroka a klasicizmu, pričom tieto podnety spojil s romantickou citovosťou, bohatou harmóniou a zložitou rytmickou transformáciou. Je považovaný za majstra formy, tematickej práce a výstavby diela, odborníci vysoko oceňujú jeho umenie variácií. Orientoval sa na absolútnu hudbu, v centre jeho tvorby sú najmä rozsiahle orchestrálne diela, no tiež diela komorné, klavírne a vokálne.

Život

Brahmsov rodný dom v Hamburgu

Johannes Brahms sa narodil v roku 1833 v Hamburgu. Jeho otec bol praktický hudobník, ktorý vedel hrať na viacerých hudobných nástrojoch, najmä na lesnom rohu a kontrabase. Rodina žila v skromných pomeroch, ale v harmonickej atmosfére. Rodný dom však stál vo vykričanej hamburskej štvrti, v ktorej sa stretávali námorníci a prostitútky. To celoživotne ovplyvnilo Brahmsov chladný až odmietavý postoj k ženám, čo vyvolávalo mnohé dohady. Brahms sa nikdy neoženil a jeho potreby uspokojovali hlavne prostitútky.

Otec, ktorý prirodzene chcel mať zo syna hudobníka, zabezpečil, aby sa Brahms od siedmich rokov venoval štúdiu klavírnej hry u výborného pedagóga Otta Friedricha Cossela. Brahms bol ako klavirista mimoriadne talentovaný, po dosiahnutí desiatich rokov už verejne vystupoval, aj keď bohužiaľ prevažne v zábavných podnikoch. V klavírnej hre robil obrovské pokroky. Cossel sa obával, aby Brahmsa nečakala kariéra zázračného dieťaťa živiaceho rodinu. Obavy boli opodstatnené, pretože čoskoro prišla ponuka na koncertné turné chlapca za cenu, o akej v Brahmsovej chudobnej rodine dovtedy ani nesnívali. Cossel preto vynaložil všetky prostriedky, aby sa Brahmsa ujal jeho učiteľ, vynikajúci klavirista Eduard Marxsen, čo sa nakoniec podarilo. Medzi ním a jeho žiakom sa vyvinul priateľský vzťah, ktorý udržiavali až do Marxsenovej smrti. Marxsen viedol lekcie veľmi pokrokovo, a mal zásadný vplyv na vývoj Brahmsa nielen ako klaviristu, ale aj ako skladateľa. Zoznámil ho s tvorbou velikánov nemeckej hudby - Bacha, Haydna, Mozarta a Beethovena, od čoho sa odvíjali Brahmsove hudobné preferencie i jeho profil konzervatívneho skladateľa. Už v tomto období tvoril, hoci neskôr väčšinu svojich raných diel zničil. Ako skladateľ sa vyvíjal veľmi rýchlo, už jeho prvé opusy sú prekvapivo vyspelé a badať v nich typické charakteristiky jeho tvorby, ktoré sa do konca jeho života vyvíjali, avšak neprechádzali dramatickými zmenami.

Skladateľ mal významné kontakty už od mladosti, ako dvadsaťročný doprevádzal na turné uhorského huslistu Reményiho, na ktorom sa zoznámil s najslávnejším huslistom vtedajšej doby, Josephom Joachimom. Ten ho predstavil Robertovi Schumannovi a udalosti nabrali rýchly spád. Schumann, ktorý mal taký vynikajúci čuch na mladé talenty, nadšene predstavil Brahmsa vo svojom časopise Neue Zeitschrift für Musik. Odporučil tiež Brahmsa lipskému vydavateľovi, ktorý vydal niekoľko jeho diel, medzi ktorými boli i tri klavírne sonáty. Brahms takto nezískal len vstupenku do sveta uznávaných skladateľov, ale zároveň získal v osobe Schumanna a jeho manželky Clary blízkych priateľov.

Brahms vo veku 20 rokov (1853)

Po Schumannovej smrti bol Clarinou oporou, spájala ich spomienka na veľkého muža a vyvinula sa medzi nimi zvláštna forma, pravdepodobne iba platonického vzťahu. Clara bola zrejme jedinou ženou, ktorú si Brahms skutočne vážil a miloval. Bola vynikajúcou pianistkou a skladateľ jej venoval niekoľko svojich diel.

Mladý Brahms sa postupne zviditeľňoval ako dirigent i klavirista. Vystupoval v nemeckých mestách predovšetkým s klavírnymi koncertami Mozarta, Beethovena a Schumanna. Viac ho ale napĺňala skladateľská činnosť. Rukopisy svojich diel posielal na posúdenie Joachimovi a Clare Schumannovej. Hoci jeho priatelia napriek výhradám hodnotili diela prevažne pozitívne až nadšene, u publika Brahms výrazný úspech nedosiahol. Jeho prvé veľké orchestrálne dielo - Klavírny koncert d-mol dokonca na premiére v Hannoveri a o niekoľko dní na to v Lipsku narazilo na zdrvujúcu kritiku.

Brahms, ktorý bol domácky založený, sníval o mieste hlavného dirigenta v rodnom Hamburgu, bol však viackrát odmietnutý, čo mu spôsobilo celoživotnú traumu. V roku 1862 prvýkrát navštívil Viedeň, kde nadviazal mnohé priateľstvá a zažil vrelé prijatie publika. Po ôsmich mesiacoch sa vrátil do Nemecka, kde ho zastihla ponuka na miesto riaditeľa viedenskej Speváckej akadémie, ktorú prijal. Po roku sa postu vzdal a načas z Viedne zasa odišiel.

V roku 1865 mu zomrela matka, čo ho hlboko zasiahlo. Zakrátko začal pracovať na Nemeckom rekviem. Dielo malo premiéru v roku 1868 v Brémach a dočkalo sa veľkého úspechu, ktorý sa opakoval aj v ďalších nemeckých mestách. Pre Brahmsa to bol zlom v jeho kariére, jeho sláva i cena začala stúpať.

V rokoch 1870 - 1871 prebiehala francúzsko-pruská vojna. Brahms sa začal zaujímať o politiku a prebudilo sa v ňom vlastenectvo. Obdivoval Bismarcka, ktorého portrét neskôr aj visel v jeho pracovni. Po víťazstve Nemecka spontánne zložil Víťaznú pieseň (Triumphlied), Op. 55, ktorú venoval cisárovi Viliamovi I..

V zime 1871 sa skladateľ natrvalo usadil vo Viedni. Prenajal si trojizbový byt na Karlsgaase č. 3, kde žil v pomerne skromných podmienkach do konca života, i v časoch, keď už bol dobre finančne zabezpečený. O byt sa mu starala chyžná, a stravoval sa prevažne v reštauráciách. V roku 1875 prijal miesto umeleckého riaditeľa Spoločnosti priateľov hudby. Náplňou jeho práce bola dramaturgia, naštudovanie a predvedenie vokálno-orchestrálnych diel na šiestich abonentných koncertoch tejto spoločnosti. Tri sezóny, počas ktorých na tomto poste pôsobil, boli veľmi úspešné. So svojím výborným hudobným prehľadom vybral pre publikum niekoľko skvelých a pritom málo známych barokových diel. Práca mu však zabrala takmer všetok čas a preto v tejto dobe málo komponoval. V roku 1875 sa miesta nakoniec vzdal.

V roku 1873 uviedol Brahms svoje Variácie na Haydnovu tému, ktorými len spečatil svoj úspech. Na Nový rok 1874 mu bavorský kráľ Ľudovít II. udelil Maximiliánov rad. Skladateľovi sa hrnuli ponuky na vystúpenia v takom množstve, že ich zďaleka nemohol všetky prijať. Po úspechu haydnovských variácií ho ale publikum i Fritz Simrock, ktorý sa stal jeho výlučným vydavateľom, tlačili do skomponovania symfónie. Brahms na nej pracoval už dlhší čas, no ako hovorieval, kvôli "Beethovenovi hľadiacom cez rameno" sa s jej uvedením neponáhľal. Premiéru mala nakoniec v roku 1876, opäť s veľkým úspechom. Popularita Brahmsa rýchlo rástla i v Anglicku. Naopak, v Rusku a najmä vo Francúzsku pre jeho dielo nemali pochopenie ešte dlhé desaťročia.

Brahmsov hrob na cintoríne Zentralfriedhof vo Viedni

Na jar 1878 prvýkrát navštívil Taliansko, ktoré ho uchvátilo. Ďalšou obľúbenou dovolenkovou destináciou boli Alpy, konkrétne Pörtschach, kde i skomponoval niekoľko skladieb, v roku 1878 to bol husľový koncert pre priateľa Josepha Joachima. Nasledujúci rok mu univerzita vo Wroclawi udelila čestný doktorát, za čo sa im odmenil Akademickou ouvertúrou. V roku 1880 sa cesty Joachima a Brahmsa na dlhý čas rozišli. Žiarlivý Joachim neprávom obviňoval svoju manželku Amaliu Weissovú z nevery. Brahms sa vtedy rozhodol Amalie zastať a poslal jej dlhý podporný list, ktorý Amalia zverejnila v rozvodovom konaní. Joachim sa na Brahmsa hlboko urazil a prerušil s ním akékoľvek styky. Zmierenie prišlo až o niekoľko rokov neskôr v podobe Koncertu pre husle a violončelo a mol, posledné skladateľovo orchestrálne dielo, ktoré Joachimovi venoval.

V roku 1890, ako 57-ročný sa rozhodol prestať komponovať, našťastie ale do svojej smrti predsa len skomponoval ešte niekoľko krásnych diel komornej hudby a klavírnych miniatúr. V posledných rokoch života podliehal smútku, pretože trpel samotou a postupne zomierali jeho súrodenci a blízki priatelia - Theodor Billroth a nakoniec v roku 1896 aj Clara Schumannová. Počas komponovania Štyroch vážnych spevov sa u neho rozvinula rakovina (pravdepodobne pečene alebo pankreasu), na ktorú v roku 1897 zomiera. Je pochovaný na cintoríne Zentralfriedhof vo Viedni.

Osobnosť

Brahms (vpravo), s Johannom Straussom mladším

Brahms vzbudzoval rešpekt nielen svojou majestátnou bradou. Na oblečenie si nikdy nepotrpel a ľudia mali často pocit, že stretli skôr farmára než uznávaného umelca. Po Viedni sa prechádzal pomalým krokom, s rukami za chrbtom a hlavou predklonenou dopredu, čím pripomínal Beethovena, s ktorým mal spoločné i povahové črty. Brahms bol tvrdý a len málo ľudí si pripustil k telu. Sarkazmus, irónia a dokonca sebairónia boli neoddeliteľnou súčasťou jeho reči a správania. Nikdy si nedával servítku pred ústa, a pri odchode z jedného večierka dokonca verejne povedal, že sa ospravedlňuje všetkým, ktorých v ten večer nestihol uraziť. Inokedy prerušil rečníka, ktorý sa snažil obhájiť jeho hudbu v konflikte s Wagnerovou, s tým, nech nehovorí o tom čomu nerozumie. Niet sa čo čudovať, že nemal veľa priateľov. Blízkych priateľov si však veľmi vážil, a ako je zjavné z ich vzájomnej korešpondencie, zohrávali v jeho živote zásadnú úlohu. Medzi nich patrili Clara Schumannová, Joseph Joachim, Theodor Billroth, Eduard Hanslick a ďalší. Vzhľadom na svoj skromný pôvod sa po celý život lepšie cítil medzi pracujúcou vrstvou a hostince uprednostňoval pred noblesnými večierkami. Peniazom nepripisoval veľkú úlohu, aj v čase keď už bol bohatý ostal bývať vo svojom trojizbovom viedenskom byte a prebytočné peniaze anonymne posielal rôznym inštitúciám. Medzi jeho svetlé stránky patrila okrem štedrosti aj ochota podporovať mladé talenty. Keď ho zaujal nejaký skladateľ, robil všetko pre to, aby mu pomohol. Takto odporučil diela neznámeho Antonína Dvořáka svojmu berlínskemu vydavateľovi, čím mu otvoril dvere k svetovej sláve. Podobným spôsobom sa zachoval aj k ďalším skladateľom.

Charakteristika tvorby

Napriek tomu, že sa Johannes Brahms narodil do éry romantizmu, jeho hudba zahŕňa i syntézu predchádzajúcich období - baroka a klasicizmu. Z romantických skladateľov ho ovplyvnil najmä Schubert a Schumann. Bol mu vzdialený novoromantizmus Liszta a tvorba Wagnera a Brucknera. Počas svojho života bol považovaný za vodcu antiwagneriánskeho tábora, napriek tomu, že medzi týmito dvoma mužmi napriek ich tvrdým povahám nebolo mnoho prejavov otvoreného nepriateľstva.

Brahms bol tradicionalista, miloval Bacha a ovládal tradičné hudobné formy lepšie než ktokoľvek iný v jeho dobe. Odborníci vysoko oceňujú najmä jeho umenie variácií, v ktorých sa priblížil dokonalosti (Variácie na Haydnovu tému, Variácie na Händelovu tému a ďalšie). Jeho diela sa vyznačujú majstrovsky prepracovanou stavbou a jednotou obsahu a formy. Miloval ľudové piesne, čo ovplyvnilo jeho typickú piesňovú melodiku. Už v mladosti ho zaujala hudba uhorských Cigánov, ktorá sa stala trvalým inšpiračným zdrojom (najlepším príkladom sú asi Uhorské tance, záverečné vety jeho koncertov alebo záverečná veta Klavírneho kvartetu č. 1 g mol, Op. 25). Brahms bol veľmi usilovným a pracovitým skladateľom, jeho dielo je rozsiahle a umelecky vynikajúco zvládnuté. Jeho hudba je hlboká, plná veľkých myšlienok, skladateľ býva niekedy označovaný ako "filozof tónov". Je i tvorcom krásnej lyriky (Intermezzo č. 2, Op. 118, pomalá veta Klavírneho koncertu č. 1 d mol či druhá veta klarinetovej sonáty f-mol).

Dielo

Prehľad diel Johannesa Brahmsa - v článku: Zoznam diel Johannesa Brahmsa

Hoci Brahms bol vo svojej dobe mnohými progresívnymi súčasníkmi označovaný za spiatočníka a jeho hudba za odsúdenú na zabudnutie, opak sa stal pravdou. Skladateľ nebol spiatočnícky - bol tradicionalista, ale staré formy napĺňal novým obsahom. Vďaka vynikajúcej znalosti diel predchádzajúcich generácií a svojej pracovitosti vytvoril rozsiahle dielo, ktoré dodnes tvorí súčasť základného repertoáru na svetových pódiách a z jeho popularity stále neubúda. História preverila Brahmsovo ušľachtilé dielo, a skladateľ v tejto skúške obstál. Je tvorcom výlučne absolútnej hudby a rozvinul všetky oblasti tvorby s výnimkou opery.Pravidelne sú predvádzané všetky jeho symfónie, dva klavírne koncerty, husľový koncert, dvojkoncert, Tragická či Akademická ouvertúra. Z vokálnych diel je obľúbené najmä Nemecké requiem. Významnú zložku diela tvoria aj komorné skladby, najmä diela pre klavír, husľové a klarinetové sonáty a mnohé ďalšie. To je bilancia, akou sa môže pochváliť len málo skladateľov v dejinách.

Symfónie

Štyri Brahmsove symfónie tvoria ťažisko jeho diela. Nie je nijako prehnané tvrdenie, že dlhé desaťročia zápasil s Beethovenom o titul najobľúbenejšieho symfonika, minimálne do príchodu veľkých symfonikov 20. storočia. Brahms obdivoval Beethovena a považoval jeho symfónie za nedostižný ideál. Napriek tomu, že tvorba symfónií bola jeho veľkou ambíciou, s ich tvorbou sa neponáhľal. Priateľom, ktorí ho k tejto činnosti povzbudzovali nezabudol vytknúť, že nevedia, aké to je keď majú za chrbtom tieň takého giganta, ako bol Beethoven. Prvú symfóniu Brahms komponoval a prerábal 14 rokov a mala premiéru až v roku 1876, keď bol Brahms už štyridsiatnik. Výsledkom je, že už jeho prvá symfónia je majstrovským dielom, čo nie je u skladateľov bežným javom. Neskôr prišli ďalšie tri symfónie, každá s určitou odlišnou charakteristikou. Posledná symfónia je považovaná za skladateľovo opus magnum.

Koncerty

Koncerty sú veľmi cennou oblasťou Brahmsovej tvorby. Je pre ne charakteristická ideová hĺbka a rozmanitosť a veľkorysá symfonická stavba.

Klavírny koncert č. 1 d-mol, Op. 15 (1859)
Husľový koncert D-dur, Op. 77 (1878)
Klavírny koncert č. 2 B-dur, Op. 83 (1881)
Dvojkoncert pre husle a violončelo a-mol, Op. 102 (1887)

Iné orchestrálne diela

Medzi Brahmsove významné orchestrálne diela patria najmä Variácie na Haydnovu tému. Hlavným motívom diela je Chorál svätého Antona, ktorý Brahms našiel medzi divertimentami pripisovanými Josephovi Haydnovi, ktoré skladateľovi poskytol hudobný historik C. F. Pohl. Zaujímavosťou je, že dnešní historici sa domnievajú, že autorom chorálu nie je Haydn, ale jeho žiak Ignatz Pleyel. Nič to však nemení na Brahmsovom majstrovstve variácií, ktoré v tomto diele predviedol. Dielo tvorí téma, jej osem variácií a finále. Preslávené sú Brahmsove Uhorské tance, ktoré boli pôvodne určené pre štvorručnú hru na klavíri a neskôr zorchestrované samotným autorom i ďalšími skladateľmi. Melódie tancov sú notoricky známe a ide o najpopulárnejšie skladateľovo dielo. Niektoré tance zložil Brahms na podklade melódií iných autorov. Hlavnú tému (32 taktov) Uhorského tanca č.5 prevzal zo skladby Spomienka na Bardejov, op.31 uhorského skladateľa Bélu Kélera, rodáka z Bardejova.^[1]

Variácie na Haydnovu tému, Op. 56 (1873)
Akademická ouvertúra, Op. 80 (1880)
Tragická ouvertúra, Op. 81 (1881)
Uhorské tance (1869)

Zborová tvorba

Nemecké rekviem, Op. 45 (1868)

Piesňová tvorba

Päť piesní, Op. 49
Štyri vážne spevy, Op. 121 (1896)

Klavírna tvorba

Brahms je tvorcom mnohých skladieb pre sólový klavír. Tieto skladby predstavujú akýsi protipól elegantných skladieb Lisztových. Brahms sa sústredil viac na obsah a hudobnú myšlienku, než na štruktúru, v jeho skladbách počujeme hrmotné basy a zložité rytmy. Keď však chcel, vedel byť lyrický tak ako hociktorý iný romantický skladateľ. Významné klavírne diela zahŕňajú variácie, intermezzá, valčíky a ďalšie.

Variácie a fuga na Händelovu tému
Variácie na Paganiniho tému
Šesť kusov pre klavír, Op. 118

Komorná tvorba

Brahmsove komorné diela tvoria jeden z najrozsiahlejších a najvýznamnejších súborov tohto druhu hudby. Na rozdiel od mnohých súčasníkov, Brahms nikdy nepísal tieto diela na objednávku a vyznačujú sa vyrovnanou kvalitou, prepracovanosťou a často takmer symfonickou koncepciou. Medzi najznámejšie diela patria jeho klavírne kvartetá či husľové a violončelové sonáty. Ojedinelými vo svetovom repertoári je Trio pre lesný roh, husle a klavír a tiež súbor diel pre klarinet, ktoré napísal v poslednej dekáde svojho života.

Husľová sonáta č. 3 d mol, Op. 108
Violončelová sonáta č. 2 F dur, Op. 99 (1886)
Dve klarinetové sonáty, Op. 120 (1894)

Klavírne trio č. 1 H dur, Op. 8 (1854)
Klavírne kvarteto č. 1 g mol, Op. 25 (1861)
Klavírne kvinteto f mol, Op. 34 (1864)
Trio pre lesný roh, husle a klavír Es dur, Op. 40 (1865)
Sláčikové kvinteto č. 2 G dur "Prater", Op. 111 (1890)
Kvinteto pre klarinet a sláčikové nástroje b mol, Op. 115 (1891)

Referencie

↑ BURDYCH, Pavel. Rozšířená biografie a sumarizace díla Bély Kélera (1820-1882) s akcentem na autograf hudebního obrazu Karpaty [online]. Univerzita Palackého v Olomouci, Pedagogická fakulta, 2021-04-19, [cit. 2021-08-05]. Dostupné online. (po česky)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Johannes Brahms

Zvukové ukážky

[1] BURDYCH, Pavel. Rozšířená biografie a sumarizace díla Bély Kélera (1820-1882) s akcentem na autograf hudebního obrazu Karpaty [online]. Univerzita Palackého v Olomouci, Pedagogická fakulta, 2021-04-19, [cit. 2021-08-05]. Dostupné online. (po česky)

[1]