Preskočiť na obsah

Vešeléniho sprisahanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Vešeléniho sprisahanie (iné názvy pozri nižšie) bolo neúspešné sprisahanie významných (katolíckych i protestantských) hodnostárov a šľachticov Kráľovského Uhorska v rokoch 1664-1670/1671. Zvykne sa zaraďovať medzi tzv. uhorské protihabsburské stavovské povstania, i keď prísne vzaté išlo len o sprisahanie a plánované povstanie sa takmer neuskutočnilo. Hlavným cieľom sprisahania bolo zvrhnúť v Kráľovskom Uhorsku vládu Habsburgovcov, ktorá bola vnímaná ako absolutistická, a obnoviť stavovskú nadvládu domácej vysokej šľachty. Vzniklo primárne ako reakcia na vašvársky mier (1664).[1][2][3]

Názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy tohto sprisahania sú: Vešeléniho sprisahanie[2], nepresne: Vešeléniho povstanie[4][5], nespisovne alebo zastarano: Vešeléniho spiknutie[6][7], zriedkavo: Vešeléniho odboj[8][9], magnátske sprisahanie[10][11], sprisahanie magnátov[12][13]. Do roku 1991 [a nespisovne dodnes] sa namiesto tvaru Vešeléniho vyskytovali aj tvary: Vešeleniho[14], Wesselényiho[1], Wešelényiho[15], Wešeléniho[16], Vešelényho[5], Vešelényiho[17], Vesselényiho[18], Vesselenyiho[14], Veselényiho[19] či Vešelíniho[20][21]. Ďalšie varianty priezviska Vešeléni pozri v článku František Vešeléni.

Vodcovia

[upraviť | upraviť zdroj]

Sprisahanie spočiatku, t.j. v roku 1664, viedol Mikuláš Zrínsky. Už koncom roka 1664 však zomrel a vedenie po ňom prevzali František Vešeléni, ktorý sprisahanie viedol až do svojej smrti v roku 1667, a sčasti aj Juraj Lipai, ktorý sprisahanie viedol do svojej smrti v roku 1666. František Vešeléni sa stal vodcom sprisahania aj formálne, a to v marci 1666 podľa jednej z listín podpísaných sprisahancami. Nakoniec po Vešeléniho smrti (1667) vedenie prevzali na juhu Peter Zrínsky a František Frankopán, ktorí sprisahanie viedli až do jeho konca (1670), a na severe František Nádašdy, ktorý sprisahanie viedol do roku 1669, kedy prešiel na stranu Viedne (pričom ale už v roku 1667 prechodne sčasti koketoval s Viedňou, lebo sa chcel stať palatínom).[22][1][23][2]

Priebeh

[upraviť | upraviť zdroj]

Sprisahancami boli príslušníci viacerých najvýznamnejších uhorských rodov, na juhu najmä chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky (zomrel v novembri 1664), chorvátsky bán Peter Zrínsky a chorvátsky magnát František Frankopán, inak najmä palatín František Vešeléni (zomrel v marci 1667), krajinský sudca František Nádašdy (účastník sprisahania len v rokoch 1666 - 1669), ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai (zomrel 1666), a neskôr aj magnáti Štefan Tököli (otec Imricha Tököliho) a František I. Rákoci (otec Františka II. Rákociho). Vodcovia sprisahania sú uvedení vyššie. Hlavní predstavitelia sprisahania sa usilovali nájsť zahraničnú podporu vo Francúzsku, v Poľsku, v Benátkach a v Turecku, no bezvýsledne. O sprisahaní sa viedenský dvor dozvedel v júni 1667, teda krátko po smrti palatína Vešeléniho, od tlmočníka sedmohradského vyslanectva, ktorý sa volal Nikosios Panajotti, a následne v roku 1669 svojich spolusprisahancov Viedni zradil František Nádašdy. Viedeň najprv nechcela reagovať silou, preto len nasadila na sprisahancov špiónov a snažila sa ich jednotlivo získať na svoju stranu. Až keď sa v marci 1670 Peter Zrínsky v Chorvátsku a František I. Rákoci v severnom Potisí neúspešne pokúšali spustiť ozbrojené povstanie proti Viedni, Viedeň okamžite poslala cisárske vojská na Slovensko a do Chorvátska, ktoré rozbiehajúce sa povstanie a celé sprisahanie násilne potlačili. Hlavnými príčinami neúspechu Vešeléniho sprisahania boli zlá pripravenosť povstania a osobné spory povstalcov.[24][23][25][22]

Následky

[upraviť | upraviť zdroj]

Po potlačení Vešeléniho sprisahania v roku 1670 videla cisárska vláda príležitosť na absolutistické opatrenia. V tom istom roku začala v Slovenskej Ľupči pôsobiť vyšetrovacia komisia pod vedením grófa Johanna von Rottala, ktorá sa v roku 1671 zmenila na špeciálny súd v Bratislave a predvolala vyše 200 podozrivých šľachticov vrátane protestantských duchovných. Väčšina z nich bola prepustená, niektorí dostali doživotie, siedmi boli popravení, z toho traja v Bratislave.

Medzi popravenými boli František Frankopán, Peter Zrínsky a František II. Nádašdy.[24]

V reakcii na toto sprisahanie prišiel panovník s tzv. teóriou straty práv (Verwirkungstheorie), čo znamenalo, že Uhorsko stratilo právo na sebaurčenie, pretože tu bolo organizované povstanie proti legitímnemu panovníkovi.[26]

Mnohí kuruci už v roku 1670 hromadne utekali do Sedmohradského kniežatstva. Uhorsko bolo priamo okupované Turkami a majetky údajných sprisahancov skonfiškovali Habsburgovci.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c Wesselényiho sprisahanie. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 472.
  2. ↑ a b c MARSINA, Richard, at al. Slovenské dejiny. 1. vyd. Martina : Matica slovenská, [1992]. 334 s. ISBN 80-7090-239-6. S. 102, 103.
  3. ↑ MÜLLER, Karel. Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. 1.. vyd. Dolný Kubín : Oravské museum P.O.H., 2015. ISBN 978-80-89564-00-2. S. 97,98.
  4. ↑ KRESÁNEK, Peter, et al. Slovensko : ilustrovaná encyklopédia pamiatok. 1. vyd. Bratislava : Simplicissimus, 2009. 983 s. ISBN 978-80-969839-0-2. S. 288.
  5. ↑ a b KLÍMA, Stanislav. Slovenská vlasť. V Prahe : Nákladom Českej grafickej Unie, 1921. 267 s. S. 256.
  6. ↑ spiknutie. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 688.
  7. ↑ BORNEMISZA, Ján, et al. Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica : Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933. 151 s. S. 80. (Poznámka: Uvedené v tvare „spiknutie Wesselényiho“)
  8. ↑ KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 277.
  9. ↑ RAPOŠ, Karol. Dejiny cirkvi ev. a. v. breznianskej : (v súvise s dejinami mesta Brezna n. Hr.). Sv. I. V Brezne n./Hr. : Evanjelická augsburského vyznania cirkev, 1938. 173 s. S. 35. (Poznámka: Uvedené v tvare „odboj Wesselényiho“.)
  10. ↑ Učebné osnovy gymnázia : Dejepis. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970. 32 s. S. 16.
  11. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 298.
  12. ↑ Maďarsko-slovenské terminologické otázky : materiály medzinárodných konferencií usporiadaných 8. júna a 1. decembra 2006 v Ostrihome. Ed. Ábrahám Barna. Pilíšska Čaba; Ostrihom : Katolícka univerzita Petra Pázmánya, Filozofická fakulta, Ústav slavistiky strednej Európy; Výskumná skupina strednej Európy sv. Vojtecha, 2008. 182, 188 s. ISBN 978-963-9206-59-5. S. 32.
  13. ↑ KÓNYA, Peter. Pod zástavou kurucov : protihabsburské povstania v Uhorsku v r. 1670 – 1711. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2015. 573 s. ISBN 978-80-555-1665-3. S. 533.
  14. ↑ a b Dejepis : učebný text pre 7. postupný ročník všeobecnovzdelávacích škôl. 4. opr. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1957. 226 s. S. 135.
  15. ↑ PETRÍK, Borislav; RYBÁR, Peter, a kol. Evanjelická encyklopédia Slovenska. Vyd. 1. Bratislava : BoPo pre Generálny biskupský úrad Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, 2001. 448 s. ISBN 80-968671-4-8. S. 15.
  16. ↑ Ružomberský historický zborník I : vydaný pri príležitosti životného jubilea doc. PhDr. Ivana Chalupeckého. Ed. Peter Zmátlo. Ružomberok : Katolícka univerzita, 2007. 381 s. ISBN 978-80-8084-144-7. S. 161.
  17. ↑ STRAKA, Jaroslav. Čachtický hrad a Alžbeta Báthoryová. 1. vyd. Bratislava : Marenčin PT, 2018. 236 s. ISBN 978-80-569-0296-7. S. 204.
  18. ↑ RATKOŠ, Peter, et al. Dejiny Československa : učebné texty pre 3. a 4. ročník gymnázia a pre 2. ročník strednej odbornej školy. 5. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1980. 451 s. S. 90.
  19. ↑ VENCKO, Ján. Z dejín okolia Spišského hradu. Spišské Podhradie : Edmund Schustek, 1941. 384 s. S. 50, 51, 359.
  20. ↑ Nikleci BaltazárNIKLECI, Baltazár. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok IV. M – Q. Martin : Matica slovenská, 1990. 568 s. ISBN 80-7090-070-9. S. 260.
  21. ↑ TOMÁŠIK, Samuel. Ohne na Muráni. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1971. 544 s. (Plody; zv. 6.) S. 531.
  22. ↑ a b FLOIGER, Michael. atlas-burgenland.at – Die Magnatenverschwörung [online]. atlas-burgenland.at, [cit. 2024-10-10]. Dostupné online.
  23. ↑ a b Zrinski and Frankapan conspiracy (1664-1671) [online]. historyofcroatia.com, 2022-08-17, [cit. 2024-10-10]. Dostupné online.
  24. ↑ a b DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II 1526 – 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 167, 168.
  25. ↑ Wesselényi Conspiracy. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2024-10-10]. Dostupné online.
  26. ↑ ŠOŠKOVÁ, Ivana. Ústavy v dejinách. Zborník príspevkov zo 6. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie, Banskobystrická škola právnych dejín". 1.. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2021. ISBN 978-80-571-0337-0. S. 10.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vešeléniho_sprisahanie&oldid=7924034“