Stepfordské paničky

Stepfordské paničky je psychologický román či realistický spoločenský horor amerického spisovateľa Ira Levina (1929 New York), známeho aj dielom Rosemary má dieťatko (1967).

Dej

Témou tohto žánrovo mnohorozmerného románu je žena v domácnosti – ktorá je skôr len telom, mäsom než mysliacou bytosťou. Je to poslušná služobnica, roztomilá bytosť zdobiaca príbytok mužského chlebodarcu. Podobná tematika bola rozpracovaná v diele Rosemary má dieťatko (angl. Rosemary´s baby, 1967) no v tomto románe je tematika ešte zosilnená. Stepfordské paničky je román o normách modernej spoločnosti, ktorej hodnotami sú krása a mladosť za každú cenu.

Manželia v Stepforde využívajú svoje nové vedomosti na uskutočnenie snov fetišistickej spoločnosti. V románe sa kombinuje patriarchálne organizovaná sila, erotizácia potrieb a využívanie vedeckých technológií. Toto dodáva Stepfordským domom typickú obrázkovú kvalitu a zo žien vyrába telá nepoznačené potom či vekom, zatiaľ čo ich mysle sú kompletne zviazané s čistiacimi potrebami a voskom na podlahy. Až fantastické telá pestovaných paničiek sú alebo telá „vytvorené ako celok“, alebo „telá bez orgánov“ kapitalistickej spoločnosti.

Joanna a Walter Eberhart sa spolu so svojimi dvomi deťmi presťahujú zo „špinavého, prepchatého a kriminálneho“ mesta na predmestie Stepfordu s vidinou pohodlnejšieho života. Domy v Stepforde sú udržiavané v neobyčajnej čistote neobyčajne krásnymi ženami. Diela Ira Levina sa veľmi často vyznačujú spoločným prvkom – feminizmom. Podobne v tomto románe sa Joanna spolu s Walterom zaujímajú o zrovnoprávnenie žien. Walter sa však podobne ako jeho predchodcovia a členovia Mužského spolku pod ich tlakom zmení. Pestovanie vlastných koníčkov ako napríklad fotografovanie či písanie vlastných kníh, nepoužívanie rúžu ak sa nejedná o spoločenskú udalosť či priemerná starostlivosť o dom sa stávajú hriechmi žien (v pohľade mužov), ktoré treba potrestať.

Manželov čaká úspech, pretože ženy ako Joanna sa začínajú čoskoro spytovať samé seba či sa dostatočne starajú o domácnosť, pociťujú vinu. Čím viac dôkazov existuje, tým viac žena cíti pochybnosti a nachádza samú seba presne takú, o akých hovoria ich manželia. Nasleduje súhlas, naozaj by sa mohli viac zaujímať o domácnosť a možno by im neublížila väčšia starostlivosť o svoj zovňajšok. Žena premýšľa, či je problém naozaj v nej, alebo v ostatných ženách. Jej pocit viny sa zvyšuje keď dokonca deti z mesta nie sú dostatočne chytré na to, aby porozumeli čo sa okolo nich deje a jednoducho dávajú prednosť svojim novým matkám, ktoré sa neustále usmievajú a vypekajú dobroty.