Starokatolícka cirkev

Starokatolícka cirkev je názov pre kresťanské cirkvi ktoré sa s gradáciou v druhej polovici 19. storočia oddelili od rímskokatolíckej cirkvi pre závery Prvého vatikánskeho koncilu, najmä však pre nesúhlas s dogmami o pápežskej neomylnosti a primáte pápeža nad celou cirkvou. Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví, na čele s arcibiskupom v Utrechte, ktorý je predsedom Medzinárodnej starokatolíckej biskupskej konferencie. Starokatolícke cirkvi teda rovnako ako pravoslávne cirkvi nie sú v jednote s rímskokatolíckou cirkvou a rímskym pápežom.

Dejiny

Starokatolícka katedrála svätej Gertrúdy v Utrechte

Historicky najstaršia starokatolícka cirkev, ktorá sa pod vplyvom jansenizmu oddelila od rímskokatolíckej cirkvi, vznikla už v roku 1723 v Holandsku (oficiálne aj Rímskokatolícka arcidiecéza starobiskupského duchovenstva v Utrechte). Jej vznik sa viaže so sporom o obsadenie arcibiskupského stolca v Utrechte, od ktorého závisela ďalšia pozícia jezuitského rádu v Holandsku. Voľbu nového arcibiskupa však mala podľa starobylej tradície utrechtská katedrálna kapitula, ktorá zmýšľala silne protijezuitsky. Po tom, ako zostal biskupský stolec po smrti arcibiskupa Pietra Coddeho (1648–1710) niekoľko rokov uprázdnený, sa kapitula naozaj rozhodla zvoliť nového arcibiskupa, ktorým sa stal Cornelius Steenhoven (1661–1725). Toho následne bez povolenia pápeža vysvätil biskup Dominique-Marie Varlet (1678–1742), čím holandskej cirkvi zabezpečil kontinuitu v tzv. historickej apoštolskej postupnosti biskupských svätení. Steenhoven a jeho nástupcovia však boli v pápežom exkomunikovaní a holandská cirkev sa stala katolíckou cirkvou nezávislou od Ríma.

Keď o viac ako storočie neskôr po Prvom vatikánskom koncile (1869–1870) niektoré skupiny katolíkov najmä v Nemeckom cisárstve a Rakúsku odmietli prijať rímskokatolícke učenie o neomylnosti pápeža, usporiadali na jar roku 1871 v Mníchove zhromaždenie nespokojných duchovných, ktoré môžeme považovať za začiatok starokatolíckeho hnutia. Vedúcou osobnosťou tohto vznikajúceho hnutia sa stal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger (1799–1890).

Výsledkom tohto zhromaždenia bolo odporúčanie sformovať „starokatolícku cirkev“, aby sa tak vyčlenili od toho, čo považovali za nové učenie rímskokatolíckej cirkvi - učenia o pápežskej neomylnosti a božskom pôvode jeho moci. Slovo „starý“ v názve tak primárne odkazuje na cirkev pred Prvým vatikánskym koncilom, no sekundárne odkazuje na „nerozdelenú cirkev prvého tisícročia“, ktorá sa stala ideálom vznikajúceho starokatolíckeho hnutia.

Na to, aby si toto hnutie zachovalo katolícky charakter však potrebovalo zachovať jeden z významných znakov katolíckych cirkví - tzv. apoštolskú postupnosť biskupských svätení. A o tú požiadali holandskú cirkev, ktorá sa oddelila od Ríma ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1889 starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku podpísaním Utrechtskej deklarácie vytvorili Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví. V prvých rokoch pôsobenia zaviedli slávenie bohoslužieb v národných jazykoch (teda takmer 100 rokov pred Druhým vatikánskym koncilom v rímskokatolíckej cirkvi), prijímanie Eucharistie pod oboma spôsobmi a po roku 1880 bol zrušený povinný celibát duchovných.

Po rozpade Habsburskej monarchie v roku 1918 sa pôvodná Rakúska diecéza rozdelila na Rakúsku diecézu s pôvodným biskupstvom vo Viedni a Československú diecézu s biskupstvom v severočeskom Varnsdorfe. Podobne bola v roku 1923 založená aj Starokatolícka cirkev v Chorvátsku, ktorá sa však nikdy nespamätala z ťažkostí počas Druhej svetovej vojny.

Špecifická situácia vznikla v severnej Amerike a Kanade, kde sa miestni poľskí imigranti dostali do konfliktu s miestnymi rímskokatolíckmi biskupmi. Rímskokatolícka cirkev v Spojených štátoch nemala žiadneho poľského biskupa a len niekoľko poľských kňazov a nepovoľovala vyučovanie poľštiny v cirkevných školách. Hoci cirkev založila stovky farností pre veriacich poľskej národnosti, kňazi zvyčajne neovládali poľštinu a v niektorých väčších a majetnejších farnostiach (Buffalo, New York, Scranton, Pennsylvania) si veriaci nárokovali na väčšiu možnosť rozhodovať o cirkevnom majetku. Hoci väčšina poľských veriacich sa podriadila rímskokatolíckemu vedeniu, objavilo sa aj pomerne silné hnutie odporu, na čele ktorého stál Franciszek Hodur (1866–1953), kňaz spomedzi poľských imigrantov. Poľskí imigranti pod jeho vedením v roku 1897 založili samostatnú Poľskú národnú katolícku cirkev s centrom v Scrantone, ktorá vtedy mala približne 20 000 členov. Táto nová cirkev následne požiadala Utrechtskú úniu o vysvätenie Franciszka Hodura za biskupa, čo sa následne stalo v roku 1907 v Utrechte. V roku 1907 sa tak Poľská národná katolícka cirkev členom Utrechtskej únie až do roku 2003, keď vystúpila kvôli tomu, že niektoré zo západoeurópskych starokatolíckych cirkví začali svätiť ženy.

Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade však založila taktiež misijnú diecézu v Poľsku - Starokatolícku cirkev v Poľsku (tiež Poľskokatolícka cirkev), ktorá sa v 50-tych rokoch 20. storočia osamostatnila a naďalej zostáva členskou cirkvou Utrechtskej únie. Poľskokatolícka cirkev tvoria tri diecézy: Varšava, Krakov a Vroclav.

V roku 1931 uzavreli starokatolíci a anglikáni tzv. Bonnskú dohodu, prostredníctvom ktorej vstúpili do plného sviatostného spoločenstva. Uznávajú si tak svoje sviatosti a biskupi týchto cirkví vzájomne sa zúčastňujú ako spolusvätitelia na vysviackach nových biskupov a vkladajú na nich ruky.

Od roku 1996 umožňuje starokatolícka cirkev v Nemecku kňazské svätenie žien a následne začali svätenie žien umožňovať aj starokatolícke cirkvi v Rakúsku, Švajčiarsku, Holandsku a Česku. Straokatolícka cirkev v Poľsku svätenie žien zavedené nemá. Utrechtská únia avšak doteraz nevysvätila žiadnu biskupku.

V roku 2003 Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade a aj Starokatolícka cirkev na Slovensku opustili Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví, pre nesúhlas so svätením žien. V dôsledku toho vznikla Svetová rada národných katolíckych cirkví (po anglicky World Council of National Catholic Churches) skrátene WCNCC a tá združuje aj niekoľko ďalších cirkví. Jej predsedom je v súčasnosti biskup Leonardo Beg.

V roku 2015 uzavrela Utrechtská únia starokatolíckych cirkví plné sviatostné spoločenstvo so Švédskou (luteránskou) cirkvou.

Charakteristika

Starokatolíci odmietajú dogmy Prvého vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou cirkvou.
Cirkev je riadená zdola (má demokratické zriadenie) – farári sú volení farnosťou a biskupi volení synodou, najvyšším orgánom cirkvi, ktorá je tvorená laikmi i duchovnými.
Celibát kňazov aj biskupov je dobrovoľný a to aj po vysviacke.
Starokatolíci vysluhujú 7 sviatostí (krst, Eucharistia, spoveď, birmovanie, manželstvo, kňazstvo, pomazanie chorých). Duchovní starokatolíckej cirkvi sú vysvätení v platnej apoštolskej postupnosti, ktorá je uznaná aj rímskokatolíckou cirkvou (rímskokatolícka cirkev však svätenia udelené ženám považuje za neplatné).
Počas každej svätej omše je vysluhovaná spoločná hromadná spoveď (jednotliví veriaci nemusia vyznávať svoje hriechy nahlas kňazovi, ale v srdci ich vyznajú Bohu a oľutujú ich – kňaz následne udelí hromadné rozhrešenie všetkým prítomným); "ušná" spoveď kňazovi je napriek tomu odporúčaná, no nie povinná; Eucharistia sa vždy podáva pod oboma spôsobmi – telo aj krv; v starokatolíckej tradícii môžu k Eucharistii bez ohľadu na denominačnú píslušnosť pristúpiť všetci pokrstení ktorí veria v Kristovu prítomnosť v tejto sviatosti a ľutovali svoje hriechy.
Úcta k Márii a svätým je zachovaná, ale forma sa v rôznych starokatolíckych cirkvách líši.
Starokatolíci vyznávajú Apoštolské, Nicejsko-carihradské a Atanaziánske vyznanie; v Nicejsko-carihradskom vyznaní nepoužívajú vsuvku filioque (i Syna).
Nové dogmy rímskokatolíckej cirkvi o Márii neboli v starokatolicizme prijaté – nepoškvrnené počatie Panny Márie a nanebovzatie Panny Márie.
K rozvodu sa v starokatolicizme pristupuje individuálne – cirkev nemá podľa starokatolíckeho učenia právo trestať nevinnú, poškodenú stranu a preto po čase pokánia starokatolíci akceptujú nové sviatostné manželstvo, ako aj prijímanie ostatných sviatostí (podobne ako v pravosláví).
Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a Česku umožňujú diakonské, kňazské i biskupské svätenie žien; starokatolícka cirkev v Poľsku svätenie žien neumožňuje.
Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a čiastočne aj Česku, sa otvorene staviajú k partnerstvám rovnakého pohlavia. Otverene sa k partnerstvám rovnakého pohlavia stavia aj Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku.

Eucharistická ekleziológia

Výrazným teologickým prvkom starokatolíckeho hnutia (najmä Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví) je tzv. eucharistická ekleziológia. Slávenie eucharistie je základom každého starokatolíckeho spoločenstva a cirkev má zabezpečiť podľa svojich možností všetkým veriacim pravidelné slávenie eucharistie. Tak, ako podľa učenia cirkevných otcov nie je možná existencia cirkvi bez biskupa, tak podľa starokatolíckeho učenia nie je možné pôsobenie biskupa bez spoločenstva okolo neho. Práve cirkev je tá, ktorá spomedzi radov svojich duchovných volí svojho biskupa. Pohľad na apoštolskú sukcesiu sa tak nachádza uprostred medzi východnou a západnou teológiou – nejde tu len o personálnu sukcesiu, ale o sukcesiu učenia celej cirkevnej obce. Historická apoštolská postupnosť takto naberá dvojaký rozmer.

Starokatolíctvo na Slovensku

Na Slovensku pôsobia dve na sebe nezávislé starokatolícke cirkvi. Starokatolícka cirkev na Slovensku, ktorá je štátom registrovaná a Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku, ktorá nemá štátnu registráciu.

Starokatolícka cirkev na Slovensku

Pre viac informácií pozri článok Starokatolícka cirkev na Slovensku

Pred zánikom Česko-Slovenska existovala Starokatolícka cirkev v Česko-Slovensku. V dôsledku zániku Česko-Slovenska sa v roku 1995 Starokatolícka cirkev na Slovensku osamostatnila. V roku 2000 bola uznaná za najmladšiu členskú cirkev Utrechtskej únie, z ktorej však v roku 2004 vystúpila kvôli nesúhlasu so svätením žien a požehnávaním zväzkov osôb rovnakého pohlavia, ku ktorým pristúpili niektoré starokatolícke cirkvi. Podľa interpretácia Utrechtskej únie však bola slovenská starokatolícka cirkev vylúčená, kedže jej zvolený biskup Augustín Bačinský prijal biskupské svätenie od Antónia Raposa, biskupa Apoštolskej episkopálnej cirkvi v Portugalsku, ktorého Utrechstská únia považuje za vagantného biskupa (biskupa vysväteného neregulárnym spôsobom). Starokatolícka cirkev na Slovensku následne založila Svetovú radu národných katolíckych cirkví.

Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku

Pre viac informácií pozri článok Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku

Od roku 2004 na Slovensku nepôsobila starokatolícka cirkev s členstvom v Utrechtskej únii. To sa zmenilo v marci 2016, kedy pod záštitou českej starokatolíckej cirkvi vzniklo misíjne spoločenstvo Starokatolíci v Bratislave. Od roku 2019 pôsobí aj v Trnave. Farnosti v Bratislave a Trnave vedie kňaz Martin Kováč. Od leta 2020 majú status Starokatolíckej delegatúry Utrechtskej únie na Slovensku. Umožňujú svätenie žien, otvorene sa stavajú k partnesrtvám rovnakého pohlavia a spadajú pod českého starokatolíckeho biskupa. Nie sú štátom registrovanou cirkvou a netvorí jeden celok so Starokatolíckou cirkvou na Slovensku.

Členské cirkvi Utrechtskej únie

Kresťanskokatolícka cirkev vo Švajčiarsku (biskupstvo Bern)
Poľskokatolícka cirkev v Poľsku (biskupstvá Varšava, Vroclav a Krakov/Čenstochová)
Starokatolícka cirkev v Rakúsku (biskupstvo Viedeň)
Starokatolícka cirkev v Holandsku (arcibiskupstvo Utrecht, biskupstvo Haarlem)
Starokatolícka cirkev v Nemecku (biskupstvo Bonn)
Starokatolícka cirkev v Českej republike (biskupstvo Praha, predtým Varnsdorf)
Starokatolícka cirkev v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine (bez biskupa, podlieha priamo Utrechtskej únii)
Starokatolícka cirkev v Dánsku a Švédsku (bez biskupa, podlieha priamo Utrechtskej únii)
Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku (bez biskupa, podlieha českému biskupovi)
Starokatolícka misia vo Francúzsku (bez biskupa, podlieha priamo Utrechtskej únii)

Ostatné cirkvi starokatolíckej tradície mimo Utrechtskej únie

Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade (po anglicky: Polish National Catholic Church) od roku 2003 nie je členom Utrechtskej únie pre nesúhlas so svätením žien. Má štyri diecézi v USA a jednu v Kanade. Hlási sa k nej približne 26 000 veriacich.
Starokatolícka cirkev na Slovensku nie je členom Utrechtskej únie od rokov 2003/2004. Má generálne vikariáty v Česku a Rakúsku. Je členom Svetovej rady národných katolíckych cirkví, ktorá združuje niekoľko ďalších cirkví z rôznych krajín.
Nezávislá filipínska cirkev nie je síce členom Utrechtskej únie, ale je s ňou v plnom sviatostnom spoločenstve. Rovnako je v plnom sviatostnom spoločenstve aj s Anglikánskym zväzom cirkví.
Reformovaná katolícka cirkev v Poľsku vznikla v rokoch 2006/2007. Má 11 farností a komunít.
Mariavitské cirkvi

Pozri aj

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Old Catholic Church na anglickej Wikipédii a Starokatolická církev na českej Wikipédii.