Skira

Skira alebo Skiroforia (starogr. Σκίρα, Σκιροφόρια) bola starogrécka, prevažne, ale nie výlučne ženská slávnosť, oslavovaná v lete 12. dňa atického mesiaca skiroforión.^[1]^[2]

Skira sa oslavovala v čase splnu, okolo letného slnovratu, keď dozrela úroda.^[3] Najstaršie zmienky o tomto sviatku naznačujú, že to bol ženský sviatok k pocte Demetry a Koré. Neskoršie písomné pramene uvádzajú spojenie s kultmi Atény a Poseidóna.^[4] Oslava sa začala sprievodom (pompé), v ktorom šla Aténina kňažka, Poseidónov kňaz a možno aj kňaz Apolónov (alebo boha Hélia), všetci pod veľkým slnečníkom. Sprievod sa uberal z aténskej Akropole do Skirónu (atický démos) v blízkosti rieky Kéfissos,^[1] do starovekého okrsku na ceste do Eleusíny (na hranici medzi Aténami a Eleusínou^[5]).^[3] V mýtickej rovine táto pompé tiež zopakovala pochod aténskeho kráľa Erechthea do Eleusíny (ktorý tam prišiel o život).^[3]

Eleusínske bohyne, reprezentované ich kňažkami, následne privítali sprievod prichádzajúci z Atén a obetovalo sa Aténe, Poseidónovi, Demetre a Persefone (mohli sa vykonávať aj obrady ich „zmierenia“). V Skiróne sa konal zrejme aj jeden z troch rituálnych obradov orby v Atike, vymlátené obilie sa mohlo niesť späť do Atén (s mlátením kozmogonicky súvisel aj úkon posvätnej orby, pluh symbolizoval falus a zem lono, ktoré sa malo pripraviť na siatie nového obilia^[3]). Pravdepodobne sa konal aj štafetový beh dospievajúcich chlapcov, zastupujúcich svoje kmene, ktorí niesli viničné konáre s hroznom od aténskej svätyne Dionýza do Skirónu, víťaz vypil slávnostný nápoj vyrobený z vína, múky, syra, oleja a medu (Pentaploa) a súťažiaci sa vrátili do Atén v radostnom kómose „hýrení, oslave“ (zrejme sprevádzajúc kňaza a kňažku). Zatiaľ čo bohovia (reprezentovaní ich kňazmi) neboli v meste, ženy slávili tajný rituál, v ktorom prevzali občianske úlohy, ktoré boli zvyčajne vyhradené pre mužov. Rovnako ako Thesmoforia, aj Skira patrila do komplexu rituálov a mýtov, v ktorých bol zlom v čase poznačený gynaikokratiou, vládou žien a zvratom normálneho stavu vecí.^[5]

V predvečer tejto slávnosti boli v Marathóne uctievaní Tritopatores (záhadné božstvá uctievané v Atike^[6]).^[1]

Referencie a bibliografia

↑ ^a ^b ^c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.
↑ Noel Robertson. Religion and Reconciliation in Greek Cities. New York : Oxford University Press, USA, 2010. ISBN 978-01-9539-400-9. S. 209.
↑ ^a ^b ^c ^d Christine Schnusenberg. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Mahwah : Paulist Press, 2010. ISBN 978-08-0910-544-1. S. 134.
↑ Robert Parker. Polytheism and Society at Athens. Oxford : OUP Oxford, 2005. ISBN 978-01-9153-452-2. S. 480.
↑ ^a ^b S. C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9109-239-8. S. 556.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 347.

[:368-1] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.

[:209-2] Noel Robertson. Religion and Reconciliation in Greek Cities. New York : Oxford University Press, USA, 2010. ISBN 978-01-9539-400-9. S. 209.

[:134-3] Christine Schnusenberg. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Mahwah : Paulist Press, 2010. ISBN 978-08-0910-544-1. S. 134.

[:480-4] Robert Parker. Polytheism and Society at Athens. Oxford : OUP Oxford, 2005. ISBN 978-01-9153-452-2. S. 480.

[:556-5] S. C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9109-239-8. S. 556.

[:347-6] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 347.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]