Sapfo

Sapfo
Busta s nápisom Sapfo z Eresu. Rímska kópia gréckeho originálu asi z 5. stor. pred Kr.
Narodenie	asi 627 pred Kr. Mytiléna
Úmrtie	asi 568 pred Kr. Lesbos
Odkazy
Projekt Gutenberg	Sapfo (plné texty diel autora)
Commons	Sapfo
Biografický portál

Sapfo alebo Sapfó (starogréc. Σαπφώ - Sapfó, v aiolskom dialekte Ψάπφω, * asi 627 pred Kr., Mytiléna – † asi 568 pred Kr., Lesbos) bola starogrécka lyrická poetka.

Básnik Alkaios (vľavo) a poetka Sapfó (vpravo), obaja držia barbitos, červenofigúrový kalathos zdobený Brygovým maliarom zo začiatku 5. stor. pred Kr.

O jej živote sa vie len málo. Pochádzala z bohatej rodiny z Lesbosu, hoci mená jej rodičov nie sú isté. Staroveké zdroje hovoria, že mala troch bratov; Charaxos (Χάραξος), Larichos (Λάριχος) a Eurygios (Εὐρύγιος). Dvoch z nich, Charaxos a Larichos, spomína aj vo svojej tzv. Bratovskej básni, objavenej v roku 2014. Okolo roku 600 pred Kristom bola vyhostená na Sicíliu a mohla pokračovať v práci až do roku 570 pred Kristom. Podľa legendy sa zabila skokom z leukadských útesov kvôli láske k prievozníkovi Faónovi.

Sapfo pravdepodobne zložila okolo 10 000 veršov. Jej poézia bola známa a veľmi obdivovaná počas veľkej časti staroveku a patrila medzi deviatich lyrických básnikov, ktorých si učenci z helenistickej Alexandrie najviac vážili. Jej poézia je stále považovaná za mimoriadnu a jej diela naďalej ovplyvňujú iných spisovateľov. Okrem poézie je známa aj ako symbol lásky a túžby medzi ženami, pričom anglické slová sapphic a lesbian sú odvodené z jej vlastného mena a názvu jej rodného ostrova. Zatiaľ čo jej význam ako poetky je potvrdený od najstarších čias, všetky interpretácie jej diela boli ovplyvnené diskusiami o jej sexualite.

Život

Narodila sa v aristokratickej rodine na ostrove Lesbos. Desať rokov prežila so svojou rodinou v emigrácii na Sicílii a na svoj rodný ostrov sa vrátila až približne v roku 580 pred Kr.. Na ostrove si otvorila školu, ktorá sa zaoberala výchovou mladých dievčat z vyššej spoločnosti. Jej nový domov bol v tom období strediskom kultúry, a tak ich vzdelávala v speve, tanci, hudbe a poézii.

Tvorba

Ako námety na jej literárne diela slúžili udalosti z každodenného života (odchody alebo svadby jej žiačok či rodinné zážitky), ale tiež mýty, krásy prírody alebo spomienky. Svoje diela písala v aiolskom nárečí. Jej diela sú preniknuté priateľstvom, láskou a krásou, čo zosilňuje aj jazyk, v ktorom písala, nakoľko mal vyhovujúcu štylistickú a lexikálnu štruktúru. Napísala deväť kníh poézie, ktoré sa spomínajú v gréckych dokumentoch, a Gréci ich aj veľmi radi čítali, no vďaka tomu, že v neskoršom období jej dielo spálili byzantskí spisovatelia, sa zachovala len jediná kompletná óda („Modlitba k Afrodite“) a mnoho zlomkov z jej básní.

Odkaz

Hoci väčšina z jej poézie je dnes stratená, vo svojej dobe mala nesmiernu reputáciu, o čom svedčí i to, že ju sám Platón označil za desiatu múzu. Jej dielo bolo síce zničené, no neprestalo byť napodobňované (napr. v staroveku boli napodobňované jej svadobné piesne, epithalamiá). Bola neprekonateľná svojou hĺbkou citov, ktoré opisovala vo svojich básňach a stala sa múzou i pre rímskych básnikov, ako napr. Gaius Valerius Catullus alebo Quintus Horatius Flaccus. Obľúbeným námetom a múzou sa stala i pre umelcov v období romantizmu.

Ukážka zo Sapfinej tvorby: Vyznanie

Grécky originál

Prebásnenie do slovenčiny

φαίνεταί μοι κῆνος ἴσος θέοισιν ἔμμεν ὤνηρ, ὄστις ἐναντίος τοι ἰζάνει, καὶ πλασίον ἆδυ φωνεύ- σας ὑπακούει καὶ γελαίσας ἰμερόεν, τό μοι μάν καρδίαν ἐν στήθεσιν ἐπτόασεν· ὡς γὰρ εὔιδον βροχέως σε, φώνας οὐδὲν ἔτ᾿ εἴκει· ἀλλὰ καμ μὲν γλῶσσα ἔαγε, λέπτον δ᾿ αὔτικα χρῷ πῦρ ὐπαδεδρόμακεν, ὀππάτεσσι δ᾿ οὐδὲν ὄρημ᾿, ἐπιρρόμ- βεισι δ᾿ ἄκουαι. ἀ δέ μ᾿ ἵδρως κακχέεται, τρόμος δὲ πᾶσαν ἄγρει, χλωροτέρα δὲ ποίας ἔμμι, τεθνάκην δ᾿ ὀλίγω ᾿πιδεύης φαίνομαι (ἄλλα). ἀλλὰ πὰν τόλματον, [ἐπεὶ καὶ πένητα].

Nesmrteľný ako boh sa mi vidí ten muž, ktorý sedí ti zoči-voči, ktorý zblízka načúva, ako sladko zvučí tvoj hlások a tvoj nežne perlivý smiech. To všetko pridúša mi zmätené srdce v hrudi. Len čo zazriem úchytkom, ako horíš, nemo sa schúlim. Zdrevenie mi jazyk a drobný plameň odrazu ma pod kožou začne páliť, v očiach sa mi rozvalí čierna noc a v ušiach mi hučí. Chladný pot ma zalieva, mráz mi beží po tele, som zelenejšia než tráva – a čo chýba, aby som vyzerala načisto mŕtva? Ale všetko musíme zniesť,...

Sapfo považovala lásku za silu prírody, ktorej nič nemôže vzdorovať, a tiež za Afroditin dar, ktorý dokáže úplne precítiť len ženská senzibilita. Takto napríklad Sapfo spomína na milovanú dievčinu:

Niekto má rád pechotu, niekto jazdu,
niekto lode na čiernej zemi najviac
obdivuje; pre mňa je krásne všetko,
po čom kto túži.

Objasním to každému celkom ľahko:
Helena, čo kedysi vídavala
toľko slávnych hrdinov, oddala sa
ľahtikárovi

- veď on zničil kvitnúce mesto Tróju -
od dieťaťa, od milých rodičov sa
odvrátila; na bludnú cestu lásky
zviedla ju Kypris.

Tak vše sklame rozmarné srdce ženy,
ktorá myslí jedine na prítomnosť.
Tak aj mne už odišla milá družka
Anaktoria,

ktorej pružnú chôdzu a rozžiarený
pôvab tváre videla by som radšej
ako lýdske vozy a bojovníkov,
rinčiacich kovom.

Pozri aj

• Sapfická strofa

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Sapfo
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sapfo