Preskočiť na obsah

Rakúsko

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Rakúsko pozri Rakúsko (rozlišovacia stránka).
Rakúska republika
Vlajka Rakúska Štátny znak Rakúska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Land der Berge, Land am Strome
(Krajina hôr, krajina veľriek)
Miestny názov  
 • dlhý Bundesrepublik Österreich
 • krátky Österreich
Hlavné mesto Viedeň
48°12′ s.š. 16ggh°21′ v.d.
Najväčšie mesto Viedeň
Úradné jazyky nemčina
Regionálne jazyky chorvátčina, slovinčina, maďarčina
Demonym Rakúšan, Rakúšanka
Štátne zriadenie
spolkový prezident
spolkový kancelár 		spolková republika
Alexander Van der Bellen
Karl Nehammer
Vznik 1. republika 1918,
2. republika 1945,
suverenita 1955
Susedia Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko, Taliansko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Nemecko
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
83 878,99 km² (113.)  
1 426 km² (1,7 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2022)
 • sčítanie (2022)
 • hustota (2022) 		 
9 027 999 (98.)
8 978 929
107,6/km² (106.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS) 		2022
479,820 miliardy $ (33.)
64 750 $ (14.)
Index ľudského rozvoja (2021) 0,916 (25.) – veľmi vysoký
Mena euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas 		(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód AUT / AT
Medzinárodná poznávacia značka A
Internetová doména .at
Smerové telefónne číslo +43
Gramotnosť: 98%

Súradnice: 48°S 14°V / 48°S 14°V / 48; 14

Rakúsko, dlhý tvar Rakúska republika (nem. Republik Österreich), je vnútrozemský štát v strednej Európe, ležiaci vo východných Alpách.[1] Je federáciou deviatich spolkových krajín, z ktorých jednou je hlavné mesto Viedeň, najľudnatejšie mesto a spolková krajina. Rakúsko susedí na severozápade s Nemeckom, na severe s Českom, na severovýchode so Slovenskom, na východe s Maďarskom, na juhu so Slovinskom a Talianskom a na západe so Švajčiarskom a Lichtenštajnskom. Krajina je značne hornatá, má rozlohu 83 871 km²a žije v nej 9 miliónov obyvateľov,[2] hovoriacich prevažne po nemecky.

Rakúsko vzniklo zo zvyškov východnej a Uhorskej marky na konci prvého tisícročia. Pôvodne bolo markgrófstvom Bavorska, v roku 1156 sa rozvinulo do vojvodstva Svätej ríše rímskej a neskôr sa v roku 1453 stalo arcivojvodstvom. V 16. storočí začala Viedeň zastávať funkciu hlavného mesta ríše a Rakúsko sa tak stalo srdcom habsburskej monarchie. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 si Rakúsko vytvorilo vlastnú ríšu, ktorá sa stala veľmocou a dominantným členom Nemeckého spolku. Porážka ríše v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 viedla k zániku spolku a pripravila pôdu pre vznik Rakúska-Uhorska o rok neskôr.

Po atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v roku 1914 vyhlásil cisár František Jozef I. Srbsku vojnu, ktorá nakoniec prerástla do prvej svetovej vojny. Porážka a následný rozpad ríše viedli k vyhláseniu Republiky Nemecké Rakúsko v roku 1918 a prvej Rakúskej republiky v roku 1919. V medzivojnovom období vyvrcholili protiparlamentné nálady, ktoré v roku 1934 vyústili k vytvoreniu rakúskofašistickej diktatúry pod vedením Engelberta Dollfußa. Rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny bolo Adolfom Hitlerom pripojené k nacistickému Nemecku a stalo sa jeho čiastkovým národnostným útvarom. Po oslobodení v roku 1945 a desaťročnej okupácii Spojencami krajina opäť získala suverenitu a v roku 1955 vyhlásila trvalú neutralitu.

Rakúsko je parlamentná zastupiteľská demokracia s v priamej voľbe voleným prezidentom ako hlavou štátu a kancelárom ako šéfom vlády a hlavou výkonnej moci. Medzi najväčšie mestá patria Viedeň, Graz, Linz, Salzburg a Innsbruck. Rakúsko má 17. najvyšší nominálny hrubý domáci produkt na obyvateľa s vysokou životnou úrovňou; v roku 2022 sa umiestnilo na 25. mieste na svete podľa indexu ľudského rozvoja. Rakúsko je členom Organizácie spojených národov, Rady Európy, Európskej únie, eurozóny, Schengenského priestoru, je zakladajúcim členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a Interpolu.[3] Vďaka svojej neutralite je sídlom mnohých organizácií ako sú: Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizácia krajín vyvážajúcich ropu, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Rakúska

Praveké osídlenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Willendorfská venuša

Najstaršie ľudské osídlenie na území Rakúska je doložené v strednom paleolite, v dobe neandrtálcov. Mnoho archeologických nálezísk sa nachádza v Dolnom Rakúsku, najznámejšie je vo Wachau, kde boli objavené obe najstaršie rakúske umelecké diela – Venuša z Galgenbergu (tiež aj "Tancujúca Fanny") objavená pri Stratzingu a Willendorfská venuša.[4]

Z mladšej doby kamennej pochádzajú prvé náleziská mede. Do tejto doby je zaradená aj známa zmrznutá múmia Ötziho, objavená na hraniciach s Talianskom.[5]

Počas doby bronzovej, medzi 3. a 1. storočím pred n. l., vznikali stále väčšie obchodné centrá a opevnenia, prevažne v oblastiach ťažby nerastných surovín. V okolí Hallstattu začalo systematické dobývanie soli; po tomto mieste je aj pomenovaná staršia železná doba – doba halštatská.[6] V mladšej dobe železnej sú zrejmé známky keltského osídlenia, ktoré na juhu a na východe vytvorilo jeden z prvých štátnych útvarov na území dnešného Rakúska – Noricum. Západ bol v tej dobe osídlený Réti.

Prvé štátne útvary na území Rakúska

[upraviť | upraviť zdroj]
Rímske provincie na území dnešného Rakúska
     Raetie
     Noricum
     Panónia
     Územie mimo rímsku ríšu

Prevažná časť dnešného rakúskeho štátu bola v roku 15 pred n. l. obsadená Rímskou ríšou. Rimania na území dnešného Rakúska zriadili tri rímske provincie, z ktorých najstaršia a najvýznamnejšia bola Noricum, ktorú ustanovil rímsky cisár Claudius (vládol 41 – 54).[7][8] Ďalšími dvoma provinciami boli Panónia a Raetie. Na území dnešnej Viedne vzniklo castrum Vindobona, juhovýchodne od neho ležalo najväčšie rímske mesto Carnuntum, kde žilo po štyri storočia 50 000 ľudí.[9][10] Ďalšími dôležitými rímskymi sídlami boli napríklad Virunum (severne od Klagenfurtu) a Teurnia (v blízkosti Spittal an der Drau).[11][12]

Od polovice 4. storočia na toto územie prichádzali Germáni, ktorí prispievali k oslabeniu moci rímskej ríše. Rimania sa z tejto oblasti stiahli v roku 476 a namiesto nich sa tu začali objavovať Bavori a Slovania. Bavori sa čoskoro dostali pod vplyv Franskej ríše, nedokázali však zabrániť Slovanom, aby si tu vytvorili svoje Karantánske kniežatstvo.[13] Bavori získali prevahu až v polovici 8. storočia, Karantániu ovládli, sami sa však v roku 757 dostali do područia Franskej ríše.[14]

Frankovia túto oblasť christianizovali a ustanovili tu Východnú marku (po rozdelení Franskej ríše sa stala súčasťou Východofranskej ríše), ktorá však po celú 1. polovicu 10. storočia bola vydaná na plienenie Maďarom, ktorých dokázal poraziť až kráľ Otto I. v roku 955.[15] Jeho nástupca Otto II. potom Východnú marku v roku 976 zreorganizoval a zveril ju Leopoldovi I. Babenberskému.[16]

Vláda Babenbergovcov

[upraviť | upraviť zdroj]
Územný vývoj rakúskej marky a rakúskeho vojvodstva počas vlády Babenbergovcov

Babenbergovci sa museli najprv ešte vysporiadať s Maďarmi, po upokojení východnej hranice sa však mohli na prelomu 11. a 12. storočia zapojiť do boja o investitúru, spravidla na pápežovej strane, a neskôr do mocenského zápasu medzi Štaufovcami a Welfovcami. V roku 1156 dostal Henrich II. Jasomirgott privilegium minus, ktorým cisár povýšil rakúsku marku na Rakúske vojvodstvo a dedičnú držbu tohto územia v mužskej aj ženskej línii udelil práve Babenbergovcom.[17] V roku 1192 tak Babenbergovci získali vládu tiež aj nad Štajerským vojvodstvom. Babenbergovci sa stále viac zapájali do ríšskej politiky a zúčastnili sa napríklad krížových výprav. Agresívnejšou politikou na začiatku 13. storočia si však znepriatelili svojich bavorských, českých a uhorských susedov.[18]

Keď v roku 1246 rod Babenbergovcov vymrel, nastal boj o ich dedičstvo. Přemysl Otakar II. dočasne získal vládu v rakúskom, štajerskom aj korutánskom vojvodstve, od roku 1273 sa však cisárovi Rudolfovi I. Habsburskému darilo českého kráľa z rakúskych krajín vytláčať, až ho nakoniec v roku 1278 v bitke na Moravskom poli úplne porazil.[19] Tým babenberské dedičstvo definitívne získali Habsburgovci.[20]

Habsburské súštatie

[upraviť | upraviť zdroj]
Územný vývoj habsburskej monarchie

Moc Habsburgovcov sa z ich dŕžav v severnom Švajčiarsku rozšírila nielen na rakúske a štajerské vojvodstvo, ale čoskoro tiež získali Korutánsko a Tirolsko. Po smrti Rudolfa IV. Habsburského v roku 1365 však došlo ku sporom medzi jeho synmi, ktorí si vládu v krajine v roku 1379 rozdelili. Dve vetvy rodu medzi sebou nasledujúce storočia súperili a k zjednoteniu habsburských dŕžav došlo znovu až v roku 1491 počas vlády Maximiliána I. Po jeho smrti rakúske krajiny dostal jeho vnuk Ferdinand I., ktorý v roku 1526 získal taktiež českú a uhorskú korunu, a položil tak základy habsburského súštatia.[21] Toho roku však začal dlhý konflikt s Osmanmi, ktorí v bitke pri Moháči získali Uhorsko.

Bitka pri Viedni v roku 1683 ukončila tureckú expanzie do strednej Európy

Po Ferdinandovej smrti v roku 1564 sa moc v habsburskom súštatí opäť rozdelila medzi jeho nástupcov. Rozdelená krajina musela čeliť náboženskému nepokoju, tridsaťročnej vojne a ďalšej dlhej vojne s Turkami. K zjednoteniu krajiny došlo opäť až v roku 1665 počas vlády Leopolda I. Ten musel vzápätí čeliť masívnemu osmanskému ťaženiu. Ďalší konflikt s Turkami, Veľká turecká vojna, začal pamätnou bitkou pri Viedni (1683), v ktorej Rakúšania definitívne zastavili tureckú expanziu do strednej Európy a začali mocenský vzostup svojej monarchie.[22][23] Na konci vojny boli Osmani vytlačení z Uhorska a časti Balkánu, čím sa územie habsburskej ríše značne zväčšilo. Ďalších územných ziskov potom habsburská monarchia dosiahla vo vojne o španielske dedičstvo na začiatku 18. storočia, keď im pripadli niektoré územia ovládané španielskymi Habsburgovcami.[24]

Mária Terézia

Cisár Karol VI. však v roku 1740 zomrel bez mužského potomka, a jeho dcéra Mária Terézia preto musela čeliť niekoľkým armádam, ktoré si chceli habsburské dedičstvo rozdeliť. Vo vojne o rakúske dedičstvo bolo nakoniec úspešné len Prusko, ktoré získalo väčšinu Sliezska a ďalšie menšie územia.[25][26] Ďalšie vojny (hlavne Rakúsko-pruská vojna z roku 1866) krajinu ešte viac vyčerpali, čo postavilo Máriu Teréziu a jej syna Jozefa II. pred nutnosť urobiť osvietenské reformy, ktoré začali feudálnu správu nahradzovať modernou štátnou správou.[27] Územie monarchie bolo na konci 18. storočia rozšírené pri delení Poľska, ale počas vojen s revolučným Francúzskom monarchie prišla o Habsburské Nizozemsko. V dôsledku týchto vojen zanikla Rímsko-nemecká ríša a habsburský panovník zostal iba rakúskym cisárom.

Viedenský kongres

Francúzske revolučné vojny vyvrcholili Napoleonovým ťažením. Rakúšania ale nakoniec zvíťazili.[28] Následný Viedenský kongres (1815), dirigovaný vplyvným kancelárom Metternichom, z Rakúska znovu urobil európsku veľmoc.[29] Snahou štátu bolo až do roku 1860, s krátkou prestávkou pri revolúcii v roku 1848, potlačovať liberálne myšlienky.

František Jozef I.

Neúspechy v zahraničnej politike však nakoniec cisára Františka Jozefa I. donútili zmeniť kurz a pretvoriť absolutistický systém na konštitučnú monarchiu. Po porážke Rakúska v Rakúsko-pruskej vojne v roku 1866 bol zrušený Nemecký spolok, v ktorom Rakúsko dominovalo, a od 70. rokov sa monarchia začala orientovať na spojenectvo s Nemeckom. Rastúce nacionálne problémy sa cisár rozhodol vyriešiť v roku 1867 federalizáciou, teda premenou Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko, tým však uspokojil len Maďarov.[30][31]

Národnostne neuspokojení zostali predovšetkým Česi a južní Slovania. Nedoriešenou však zostala národnostná otázka aj v nemecky hovoriacich rakúskych oblastiach. Archaické dynastické štátne pojatie nedokázalo vytvoriť pri nemecky hovoriacich Rakúšanoch modernú nacionálnu identitu a výsledkom bol rastúci pangermanizmus, ktorý reprezentoval hlavne Georg von Schönerer.[32] Jeho antisemitská, protislovanská a protikatolícka politika (hnutie Preč od Ríma!) narušovala základy monarchie. Starnúci cisár František Jozef I. pangermánským tlakom pozvoľna ustupoval, čoho príznakom bola aj expanzionistická politika na Balkáne, hlavne anexia Bosny v roku 1908.[33]

Rakúska republika

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Rakúsky štát, Vlastenecký front (Rakúsko) a Österreichisches Jungvolk
Atentát na Františka Ferdinanda

Katastrofu pre Rakúsko-Uhorsko znamenala prvá svetová vojna.[34] Tú Rakúšania začali svojim útokom na Srbsko, ktorý bol výsledkom atentátu na ich nástupcu na trón Františka Ferdinanda d'Este, ktorý v roku 1914 v Sarajeve spáchali srbskí nacionalisti z teroristickej organizácie Čierna ruka, odmietnutia Rakúsko-Uhorského ultimáta podaného Srbsku, a Júlovej krízy. Konflikt však rýchlo prerástol do medzinárodného, ba až globálneho konfliktu. Rakúšania sa v jeho priebehu dostali do skoro úplného područia svojho spojenca – Nemecka. Zdĺhavú vojnu opotrebovaním prehrali a na jej konci, v roku 1918, sa monarchia následkom vnútorného nátlaku rozpadla. Rakúski Nemci sa pokúsili presadiť koncepciu Nemeckého Rakúska, nakoniec však boli nútení prijať svoj štát v hraniciach, tak ako ich vymedzila Saintgermainská zmluva.[35]

Engelbert Dollfuss

Prvá Rakúska republika sa potýkala s obrovskými hospodárskymi problémami, ktoré nedokázali nestabilné vlády dvoch znepriatelených politických strán uspokojivo riešiť. V roku 1933 tak Engelbert Dollfuss, predstaviteľ austrofašizmu, nastolil autoritatívny režim,[36] ale aj on musel čeliť vážnym problémom, hlavne vzostupu rakúskeho nacizmu. Pokus o prevrat rakúskych nacistov v roku 1934 síce skončil neúspechom,[37] Rakúsko však muselo čeliť stále väčšiemu tlaku Hitlerovho Nemecka, ktoré si nakoniec 18. marca 1938 vynútilo „pozvanie“ k záboru (anšlusu) Rakúska.[38] Anšlus podporila v referende väčšina Rakúšanov.[39]

Hitler reční na námestí Hrdinov vo Viedni v roku 1938

Ako súčasť Tretej ríše sa Rakúsko zúčastnilo druhej svetovej vojny, v ktoré zahynulo 300 tisíc rakúskych mužov.[40] Mnohí prominentní nacisti boli pôvodom Rakúšania, napríklad Hitler, Kaltenbrunner, Seyss-Inquart, Stangl, alebo Globocnik,[41] a Rakúšania tvorili cez 13 % príslušníkov SS a okolo 40 % dozorcov v nemeckých vyhladzovacích táboroch.[42] Táto kontroverzná časť histórie bola široko reflektovaná až s istým oneskorením (oproti Nemecku) a viedla neskôr k niekoľkým aféram – v roku 1986 sa Rakúsko napríklad dostalo do medzinárodnej izolácie potom, čo bol prezidentom Rakúska zvolený bývalý generálny tajomník OSN Kurt Waldheim, o ktorom vyšlo najavo, že má nacistickú minulosť.[43] Na území Rakúska sa nachádzal veľký Koncentračný tábor Mauthausen-Gusen, určený predovšetkým pre politických väzňov.[44]

Okupačné zóny Rakúska (1945 – 1955)

Po páde nacistickej moci bolo Rakúsko podobne ako Nemecko obsadené Spojencami a rozdelené do okupačných zón. Plnú suverenitu Rakúsko naspäť získalo až v roku 1955, keď bola podpísaná medzi zástupcami Rakúska a Spojencami štátna zmluva.[45] Potom došlo k definitívnemu stiahnutiu všetkých cudzích armád. Aj keď sa na oslobodení Rakúska a hlavného mesta Viedne podieľala Červená armáda, rakúski politici dokázali pri vyjednávaní využiť priaznivú situáciu a vyhlásením trvalej neutrality zaistiť svojej krajine slobodu a nezávislosť.[46] Pomohlo im aj to, že v parlamentných voľbách v rokoch 1945, 1949 a 1953 získali rakúski komunisti iba okolo 5 % hlasov. Rakúsko sa tak nezaradilo do východného bloku, čo umožnilo jeho pozoruhodný hospodársky vzostup a prosperitu.

Podľa štátnej zmluvy z roku 1955 je Rakúsko od spätného získania suverenity neutrálnou krajinou, nie je a nemôže byť členom Severoatlantickej aliancie.[47] Napriek tomu sa začlenilo do západných nevojenských štruktúr, o. i. vstúpilo v roku 1995 do Európskej únie.[48]

Štátne symboly

[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vlajka Rakúska

Rakúska vlajka je tvorená listom pomerom strán 2:3, s troma vodorovnými pruhmi: červeným, bielym a červeným.

Štátna vlajka je doplnená štátnym znakom v bielom pruhu.

Znak

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátny znak Rakúska

Rakúsky štátny znak tvorí čierna orlica so zlatou hradbovou korunkou a zbrojou, nesúca na prsiach červený štítok so strieborným brvnom. V pazúroch drží zlatý kosák a zlaté kladivo.

Hymna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Land der Berge, Land am Strome

Rakúska hymna je pieseň Land der Berge, Land am Strome (chyba, jazyk nebol zadaný Krajina hôr, krajina riek). Autorom textu je rakúska spisovateľka s chorvátskymi koreňmi Paula von Preradović. Hudba sa pripisuje Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi, ale v skutočnosti ide o skladbu na Mozartove motívy, ktorú zložil Johann Holzer (ale možno aj Pavel Vranický).

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Rakúska
Satelitná snímka Rakúska s opisom
Bregenz a Bodamské jazero
Obec Tux v Tuxských Alpách v Tirolsku
Fyzická mapa Rakúska
Grossglockner, najvyšší bod Rakúska (3 798 m n. m.)

Rakúsko sa rozkladá v južnej časti strednej Európy, v dĺžke 575 km v smere západ – východ a 294 km sever – juh. Jeho územie je takmer 2-krát väčšie než Slovensko.

Povrch

[upraviť | upraviť zdroj]

Približne 60 % krajiny je hornatej až veľhornatej povahy. Rakúsko zahŕňa väčšinu Východných Álp (menovite Tirolské Stredné Alpy, Vysoké Taury a Nízké Taury, Severné vápencové Alpy, Južné vápencové Alpy a Viedenský les, na južných hraniciach Karnské Alpy a Karavanky). V Hornom a Dolnom Rakúsku, severne od Dunaja, leží južný okraj starého pohoria Českého masívu, ktoré pokračuje ďalej do Česka a Bavorska. Na severovýchod zasahujú okrajom Západné Karpaty.

Nížiny ležia na severe a severovýchode pozdĺž Dunaja (predovšetkým Alpské predpolie a Viedenská kotlina s Moravským polom), vyššie položená zvlnená krajina je na juhovýchode v Štajersku, pre podobnosť s talianskym Toskánskom nazývaná taktiež aj „Štajerské Toskánsko“.

Z celkovej plochy Rakúska (83 883 km²) pripadá na pahorkatiny a nížiny približne jedna štvrtina. Iba 32 % leží nižšie než 500 m n. m. a 43 % rozlohy je zalesnenej. Najnižšie položené miesto je na východe v blízkosti hranice s Maďarskom pri Apetlone (okres Neusiedl am See – Burgenland) 114 m Naproti tomu najvyššie položeným miestom je vrch Grossglockner (3 798 m n. m.).

Päť najdôležitejších geografických útvarov Rakúska

Hranice

[upraviť | upraviť zdroj]

Celková dĺžka štátnej hranice: 2 524 km, z toho s Nemeckom 801 km, s Českom 402 km, s Talianskom 404 km, Maďarskom 321 km, Slovinskom 299 km, Švajčiarskom 158 km, Slovenskom 105 km a s Lichtenštajnskom 34 km.[49]

Zvláštnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Údolie Kleinwalsertal, ktoré patrí do spolkovej krajiny Vorarlbersko, je na základe polohy dostupné po ceste iba z Nemecka a je tak funkčnou enklávou Nemecka. Obdobne obec Jungholz. Na druhej strane existuje aj funkčná enkláva Rakúska, ktorá patrí k Švajčiarsku. Obec Samnaun nebola po dlhú dobu spojená so Švajčiarskom akoukoľvek cestou, ale prístupná iba cez Tirolsko. To viedlo k tomu, že odtiaľ vymizla rétorománčina a miesto nej prijali tamojší obyvatelia dialekt podobný tirolskému. Medzitým bola postavená cesta vedúca do Samnaun, ktorá sa už uberá výhradne po švajčiarskom území, ktorá tu už bola kedysi zavedená. V podobnom stave ako Samnaun bola až do roku 1980 obec Spiss na rakúsko-švajčiarskej hranici. Po dlhú dobu bola dosiahnuteľná iba cez Samnaun a bojovala so silným odchodom obyvateľov, pretože oproti ostatným enklávam mala veľmi malé možnosti hospodárskeho rozvoja.

Pohoria

[upraviť | upraviť zdroj]
Großglockner z juhozápadu
Lyžiarske stredisko Sportgastein

Desať najvyšších hôr Rakúska (Rakúske Alpy):

# Názov Výška Pohorie
1. Großglockner 3 798 m Vysoké Taury
2. Wildspitze 3 774 m Ötztalské Alpy
3. Weisskugel 3 738 m Ötztalské Alpy
4. Grossvenediger 3 666 m Vysoké Taury
5. Hinterer Brochkogel 3 628 m Ötztalské Alpy
6. Hintere Schwärze 3 624 m Ötztalské Alpy
7. Similaun 3 599 m Ötztalské Alpy
8. Vorderer Brochkogel 3 566 m Ötztalské Alpy
9. Grosses Wiesbachhorn 3 564 m Vysoké Taury
10. Rainerhorn 3 560 m Vysoké Taury

Jazerá

[upraviť | upraviť zdroj]
Neziderské jazero
Halštatské jazero

Najväčšie jazero Rakúska je plytké stepné Neziderské jazero v Burgenlande, ku ktorému patrí 77 % svojej celkovej rozlohy 315 km², zvyšok jazera patrí Maďarsku. Ďalšie väčšie jazerá sú horské alebo podhorské Attersee s 46 km² a Traunsee s 24 km² v Hornom Rakúsku. Veľké je aj Bodamské jazero s rozlohou 536 km². K Rakúsku však patrí iba malá časť, jazero totiž leží na hraniciach s nemeckými spolkovými krajinami Bavorskom a Bádensko-Württemberskom a so Švajčiarskom.

Jazerá majú popri horách veľký význam aj v cestovnom ruchu, predovšetkým Korutánske jazerá a oblasť Soľná komora. Najznámejšie sú Wörthersee, ktoré je najväčšie jazero Korutánska, Millstätter See, Ossiacher See a Weißensee. Známe sú aj jazerá Mondsee a Wolfgangsee na hraniciach Salzburska a Horného Rakúska.

Rieky

[upraviť | upraviť zdroj]
Rieka Lech, pretekajúca obcou Musau v Tirolsku, pohľad z Achselu (~ 1 150 m n. m.)

Drvivá väčšina Rakúska (80 566 km², 96 % území) je odvodňovaná Dunajom do Čierného mora. Iba Vorarlbersko na západe je z úplnej väčšiny (2 366 km²) odvodnené Rýnom do Severného mora.

Veľké prítoky Dunaja v Rakúsku (od západu na východ):

Prítoky Dunaja ústiace mimo územia Rakúska:

Úmorie Severného mora:

Žiadna časť Rakúska nie je odvodňovaná do jemu najbližšieho mora Jadranského, jeho hranica s Taliansko vedie práve po rozvodí.

Podnebie

[upraviť | upraviť zdroj]
Klopotec v južnom Štajersku

Rakúske podnebie je označované za zmiešaninu oceánskeho a kontinentálneho podnebia, resp. panónska klíma. Vďaka zvláštnostiam týchto podnebí je východné Rakúsko známe mrazivými zimami a teplými letami s celoročne nízkymi zrážkami. Západ krajiny podlieha spravidla menej silným podnebným podmienkam, a tak sú zimy väčšinou miernejšie a letá skôr teplé. Leží tú taktiež oblasť bohatá na zrážky. Z geografických podmienok vychádza ďalšia klimatická zóna, a to alpínska klíma, ktorá spôsobuje silnejšiu zimu v horách než na hlbšie položenom východe. Ďalšou zaujímavosťou sú občasné severné a južné vetry, ktoré sú na jednej strane polárne ľadové a na druhej strane so sebou niekedy prinášajú saharský piesok.

Vďaka tomu sa Rakúsko úplne oprávnene zaraďuje k stredoeurópskemu prechodnému podnebiu, s ohľadom k Alpám v strede a na západe a k Panónskej nížine na východe krajiny.

Teploty

[upraviť | upraviť zdroj]

Keď pôsobí stabilná tlaková výš z východu (ideálne „Omega-Hoch“ či v podobe posledných písmen gréckej abecedy) môže človek počítať s dlhým a nerušeným slnkom a až dvoma týždňami vysokých teplôt. V zime ovplyvňuje tlaková výš svit slnka a ostré mrazy (do −20 °C). Dĺžka svitu slnka je o 10 až 20 % dlhšia než napríklad v severnom Nemecku.

Vykurovacia sezóna je bežná od polovice októbra do polovice apríla a spôsobuje vysokú spotrebu energie.

  • Najnižšia teplota nameraná v Rakúsku: Sonnblick-Gipfel (Salzburg), −37,2 °C (1. januára 1905)
  • Najnižšia teplota nameraná v Rakúsku: Zwettl, −36,6 °C (11. februára 1929 – tento deň bola nameraná taktiež rekordne najnižšia teplota v Česku)
  • Najvyššia teplota nameraná v Rakúsku: Bad Deutsch-Altenburg, +40,5 °C (8. augusta 2013)

Zrážky

[upraviť | upraviť zdroj]

Rovnako ako smerom zo západu na východ slabne oceánska klíma, klesá aj priemerné množstvo zrážok. To spôsobuje, že napr. vo Viedni sú iba polovičné zrážky oproti Salzburgu. Vo východných a juhovýchodných častiach krajiny sa už prejavuje panónska kontinentálna klíma, ktorá je v južných jazerných oblastiach čiastočne ovplyvnená stredomorskou klímou.

Celoročne sa aj oblasti pozdĺž alpských hrebeňov vyznačujú vysokými zrážkami, do týchto polôh s nízkym tlakom vejú vlhké vzdušné prúdy zo severu či juhu a zmiznú zase ako zrážka. To spôsobuje v zime vysoké množstvo snehu na horách aj v údoliach, rovnako ako kalamitné oblasti na severe a juhu. V lete sú následkom vysokých zrážok silné dažde, erózia pôdy a záplavy. Kraje s najsilnejšími dažďami sú: celé alpské predhorie, tirolské nížiny, tirolský okres Reutte a Bregenzský les. Tu spadne až 3 000 mm dažďových zrážok alebo snehu za rok (priemerne 900 mm).

Na jar a na jeseň je možné všetko – od sneženia až po horká. Denné teploty môžu v júni a auguste nezriedka vystúpiť aj cez 30 °C, vlhkosť vzduchu je väčšinou vysoká, často dochádza k tvorbe dažďových mrakov a následne aj k náhlym búrkam.

V posledných rokoch bolo Rakúsko, rovnako ako susedné krajiny, častou obeťou porúch počasia, ktoré boli mnohými expertmi označované ako dôsledky globálneho otepľovania (priemerné teploty sa trvalo zdvíhajú). Kvôli silným dažďom boli už niekoľkokrát ničivé záplavy a zosuvy pôdy, ktoré si vyžiadali aj obete na životoch. Náhodne dochádza aj k búrkam so silou orkánu a ohromným víchriciam, ktoré vedú k tomu, že mnoho obcí je úplne odrezaných od sveta a množia sa taktiež pády lavín. Krajinu v posledných rokoch zužovali aj časté suchá.

Administratívne členenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívne sa člení na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Dolné Rakúsko (Niederösterreich), Horné Rakúsko (Oberösterreich), Korutánsko (Kärnten), Salzbursko (Salzburg), Štajersko (Steiermark), Tirolsko (Tirol), Viedeň (Wien) a Vorarlbersko (Vorarlberg).

Obyvateľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Rakúske deti neďaleko obce Au vo Vorarlbersku
Hustota zaľudnenia Rakúska v roku 2020

Rakúsko má 9 104 772 obyvateľov (odhad z januára 2023). Má relatívne nízku hustotu obyvateľstva – približne 104 obyvateľov/km². V náboženstve má úplnú prevahu rímskokatolícka cirkev (84 %). Rozsiahla časť Rakúska je neobývaná, keďže 2/3 krajiny pokrývajú Alpy. V skutočnosti žije každý tretí Rakúšan v piatich veľkých mestách krajiny: Viedeň (má 1 766 000 obyvateľov), Graz (240 000 obyvateľov), Linz (205 000 obyvateľov), Salzburg (148 000 obyvateľov) a Innsbruck (122 000 obyvateľov).

Úradným jazykom je nemčina. Obyvateľstvo tvorí 98 % nemecky hovoriacich. Zvyšné dve percentá sú slovinské (v Korutánsku), chorvátske (v Burgenlande), maďarské, české a slovenské národnostné skupiny a jazykové menšiny.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Sčítanie obyvateľstva z roku 2011 nemohlo z právnych dôvodov zahŕňať položku náboženstvo.[50] Preto najnovšie dostupné výsledky pochádzajú z roku 2001. Podľa údajov z roku 2001 žilo v Rakúsku 5 915 421 rímskych katolíkov, čo predstavuje 73,6 % obyvateľov krajiny. Rakúsko patrí a patrilo k prevažne rímskokatolíckym krajinám Európy. K príslušníkom protestantských cirkví sa hlási 376 150 obyvateľov, čo predstavuje 4,7 % obyvateľstva. Z nich sa väčšina hlási k evanjelickej cirkvi a. v. (354 559 obyvateľov) a menšia časť k reformovanej cirkvi (19 463 obyvateľov).

Tretím najpočetnejším náboženstvom je islam. Vyznáva ho 338 988 obyvateľov, čo predstavuje 4,3 % obyvateľstva krajiny. Hlásia sa k nemu hlavne obyvatelia tureckého, albánskeho a bosniackeho pôvodu. Ich počet sa permanentne zvyšuje a v porovnaní so štatistikou z rok 1991 sa takmer zdvojnásobil. K príslušníkom pravoslávnych cirkví sa hlási 174 385 obyvateľov, čo predstavuje 2,2 % obyvateľstva krajiny. Patria k nim obyvatelia srbského, bulharského, gréckeho, rumunského a ruského pôvodu. Najviac z nich sa hlási k srbskej pravoslávnej cirkvi (74 198 obyvateľov). K budhizmu sa hlási 10 402 obyvateľov (0,2 % obyvateľstva štátu). Minority tvoria aj Svedkovia Jehovovi (23 206), starokatolíci (14 621), židia (8 140), adventisti siedmeho dňa (4 222) hinduisti (3 629), sikhovia (2 794), baptisti (2108) a iní. Bez vyznania je 17,1 % obyvateľov krajiny.

Hospodárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Donaustadt vo Viedni

Priemysel

[upraviť | upraviť zdroj]

Rakúsko má veľké zásoby nerastných surovín. Hutnícky priemysel je najrozvinutejší v Štajersku, kde sa spracováva hnedé uhlie, železná a mangánová ruda, magnezit (2. najväčší výrobca na svete), zinkové a olovené rudy. Podobný ráz má aj ťažba v Tirolsku, v okolí Salzburgu sú významné náleziska kamennej soli a medi. Vyskytujú sa aj vzácne kovy, ako striebro, zlato. Hoci sa uhlie ťaží na viacerých miestach, je ho nedostatok a musí sa dovážať. Železiarstvo a oceliarstvo je rozvinuté vo viedenskej oblasti a v údoliach horného Štajerska (Leolen a Donawitz). Strojársky a automobilový priemysel je hlavne v Hornom Rakúsku a Štajersku. Dôležitým produktom chemického priemyslu je celulóza (Linec, Treibach, Korutánsko a Dolné Rakúsko). Textilný priemysel sa zoskupuje do troch centier – v západnej časti Voralberska, v Tirolsku a Viedni. Elektrotechnický je sústredený vo Viedni, Štajersku, Salzbursku, Korutánsku, sklársky v Tirolsku.

Doprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Regionálny vlak Rakúskych spolkových dráh v Štajersku

Automobilová sieť v zásade prebieha vo východno-západných líniách pozdĺž Dunaja a v severno-južnej línii pozdĺž pohorí Álp. Pozostáva z vedľajších ciest, diaľnic a ciest s vyššou povolenou rýchlosťou.

Železničná doprava je majetkom štátnych železníc (Österreichische Bundesbahnen), iba časťou disponujú súkromné spoločnosti.

V leteckej doprave je najvýznamnejším letiskom viedenský Schwechat. V krajine sídlia letecké spoločnosti Austrian Airlines, Lauda Air, Niki či Tyrolean Airways, ktoré lietajú vzdušnými cestami do 56 štátov a 36 krajín Európy, Blízkeho východu a Severnej Afriky.

Lodná doprava je možná iba po Dunaji, časti jeho vedľajších prítokov a jazerách.

Politický systém

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Politický systém Rakúska a Spolková krajina (Rakúsko)

Štátne zriadenie a vrcholné orgány štátnej moci

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Zoznam spolkových kancelárov a ministerských predsedov Rakúska a Zoznam prezidentov Rakúska
Budova Rakúskeho parlamentu
Leopoldinské krídlo paláca Hofburg, sídlo rakúskeho prezidenta

Rakúsko je podľa ústavy z roku 1920 spolkovou parlamentnou republikou. Hlavou štátu je spolkový prezident (Bundespräsident) volený na šesť rokov v priamych voľbách. Prezident sídli v paláci Hofburg. Spolkový prezident menuje členov spolkovej vlády. Rakúsky parlament je dvojkomorový a skladá sa z Národnej rady (183 členov) a Spolkovej rady (60 členov). Národná rada je volená obyvateľstvom na päťročné obdobie, členov Spolkovej rady volia zemské snemy rakúskych spolkových krajín. Rakúska spolková vláda je sa zodpovedá Národnej rade. Na jej čele stojí spolkový kancelár, členmi vlády sú vicekancelár a spolkoví ministri (vicekancelár je zároveň ministrom jedného rezortu). Vláda môže byť rozpustená prezidentským dekrétom, alebo vyjadrením nedôvery v Národnej rade. Národná rada oproti tomu môže byť rozpustená prezidentom na žiadosť premiéra, prípadne na vlastnú žiadosť. Voliť poslancov a prezidenta môžu Rakúšania od 16 rokov. Limit bol znížený z 18 rokov v roku 2007.[51] Hranicou pre vstup do Národnej rady je pre politickú stranu zisk 4 percent hlasov. Volebný systém je pomerný.

Od druheh svetovej vojny dominovali politickému systému dve strany: Rakúska ľudová strana (Österreichische Volkspartei, ÖVP) a Sociálnodemokratická strana Rakúska (Sozialdemokratische Partei Österreichs, SPÖ). Zatiaľ všetci povojnoví neúradnícki premiéri boli buď ľudovci (Leopold Figl, Julius Raab, Alfons Gorbach, Josef Klaus, Wolfgang Schüssel, Sebastian Kurz), alebo sociálny demokrati (Karl Renner, Bruno Kreisky, Fred Sinowatz, Franz Vranitzky, Viktor Klima, Alfred Gusenbauer, Werner Faymann, Christian Kern). Dve najväčšie strany spolu veľmi často vytvárali vládnu koalíciu. Systém veľkých koalícií dal ale časom vzísť alternatívnej tretej sile, nacionalisticky orientovanej Slobodnej strany Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ).[52][53] Aj keď bola spočiatku ostrakizovaná, nakoniec vstúpila aj do vlády (prvýkrát v roku 1983). Ďalšie strany, ktoré sa od roku 1945 podieľali na vláde, boli komunisti (krátko po vojne), Aliancia pre budúcnosť Rakúska (Bündnis Zukunft Österreich; BZÖ), odštiepok Slobodnej strany založený v roku 2005 Jörgem Haiderom a od roku 2019 Strana zelených.

Od roku 2017 je spolkovým prezidentom Alexander Van der Bellen. Spolkovým kancelárom sa dňa 18. decembra 2017 stal 31ročný predseda Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) Sebastian Kurz.[54] Na konci mája 2019 po páde vlády Sebastiana Kurza oznámil prezident Van der Bellen, že poverí Brigitte Bierleinovú zostavením úradníckej vlády, ktorá krajinu poviedla až do volieb na jeseň 2019.[55] Po týchto voľbách sa stal kancelárom opäť Sebastian Kurz, ktorý vytvořil koalíciu Rakúskej ľudovej strany a Strany zelených.

Politické a správne členenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Spolkové krajiny
Bližšie informácie v hlavnom článku: Spolková krajina (Rakúsko)

Rakúsko je rozdelené do deviatich spolkových krajín, ktoré sú rozdelené do 80 okresov a 15& štatutárnych miest. Okresy sa ďalej delia na jednotlivé obce, mestá či mestysy.

Viedeň je územne úplne obklopená Dolným Rakúskom. Východné Tirolsko síce patrí k spolkovej krajine Tirolsko, ale nie je s ním fyzicky spojené. Táto kuriozita vznikla po prvej svetovej vojne, keď v roku 1918 pripadlo Južné Tirolsko Taliansku. Tým sa stalo Východné Tirolsko exklávou Tirolska.

# Spolková krajina Hlavné mesto Obyvateľstvo Rozloha (km²) Hustota osídlení Města Obce
1 Burgenland Eisenstadt 301 250 3 965 76 13 158
2 Korutánsko Klagenfurt am Wörthersee 568 984 9 537 60 17 115
3 Dolné Rakúsko Sankt Pölten 1 718 373 19 180 90 76 497
4 Horné Rakúsko Linec 1 522 825 11 983 127 32 406
5 Salzbursko Salzburg 568 346 7 155 79 11 108
6 Štajersko Graz 1 265 198 16 399 77 35 251
7 Tirolsko Innsbruck 771 304 12 648 61 11 266
8 Vorarlbersko Bregenz 406 395 2 602 156 5 91
9 Viedeň Vídeň 1 982 097 415 4778 1 —
A RAKÚSKO Viedeň 9 104 772 83 883 109 202 2093

Rovnosť pohlaví

[upraviť | upraviť zdroj]

V ústave je rovnosť mužov a žien pevne zakotvená. Historicky vyplývajúce výnimky sú regulácie dôchodku a branná povinnosť, ktorá platí iba pre mužov. Ženy smú ísť v Rakúsku do dôchodu o päť rokov skôr než muži. Výnimkou je odchod do penzie štátnych úradníkov, ktorí majú tzv. definitívu. Právne je však podložené postupné zvyšovanie nástupného veku do penzie pre ženy až do roku 2027.

Skoro vo všetkých oblastiach Rakúska je priemerná mzda žien menšia než mzda mužov na zodpovedajúcom mieste (výnimku tvoria úrady). Toto vyplýva z neúplného presadenia rovnosti mužov a žien v praxi na jednej strane a aj z toho, že mnoho žien pracuje na čiastočný pracovný úväzok, a tým pádom majú nižšie šance na pracovný postup. Vedúce pozície tak obsadzujú väčšinou muži. Tarifné mzdy sú ale pre obe pohlavia rovnaké. V Rakúsku využívajú iba dvaja muži zo sto možnosť vziať si tzv. otcovskú dovolenku.

Pre ženy sú pripravované rôzne podporné opatrenia (pozitívna diskriminácia). Napr. pri obsadzovaní verejných pracovných miest by mali byť ženy rovnakej kvalifikácie uprednostňované pred mužmi, aj keď nezamestnanosť mužov je na vyššej úrovni. V praxi ale táto podpora nevykazuje významné výsledky. Oficiálne nahlásení ľudia bez práce v Rakúsku k roku 2004 sa skladali z dvoch tretín z mužov a z jednej tretiny zo žien.

Ozbrojené zložky

[upraviť | upraviť zdroj]

Rakúsko prešlo z tradičného rozloženia právomocí medzi políciou a žandárstvom na modernú federálnu políciu. Polícia v tejto dobe disponuje protiteroristickou jednotkou EKO Kobra. Bezpečnosť mimo štát má na starosť rakúska armáda (Bundesheer). Jej protiteroristickou jednotkou je Jagdkommando. V Rakúsku je povinná vojenská služba pre každého muža, ktorý dovŕši 18 rokov. Absolvuje potom šesťmesačný vojenský výcvik a nasledujúcich 8 rokov je neskôr aktívnou zálohou a môže byť štátom povolávaný na plnenie rôznych úloh. Vojenský výcvik možno však aj odmietnuť a nahradiť ho deväťmesačnou civilnou službou. Od roku 1998 sa môžu stať súčasťou profesionálnej časti armády aj ženy. K roku 2012 sa armádne výdaje pohybovaly na úrovni 0,8 % HDP.

Zahraničné vzťahy

[upraviť | upraviť zdroj]
Krajiny, kde má Rakúsko veľvyslanectvá

Rakúsko je členom Európskej únie (EÚ). Prihlášku podalo 17. júna 1989, prístupové jednania boli začaté 1. februára 1993. V roku 1994 sa uskutočnilo referendum, v ktorom sa 66 percent hlasujúcich vyslovilo pre vstup do únie. Rakúsko sa členom stalo 1. januára 1995, v rovnakej chvíli ako Švédsko a Fínsko.[56] Neskôr vstúpilo do schengenského priestoru (1. decembra 2007) a prijalo euro na úkor tradičného šilingu (1. januára 1999).[57] Rakúska vláda dlhodobo v EÚ podporuje jej rozširovanie na Balkán (kam všeobecne mieri značná časť záujmu rakúskej zahraničnej politiky), naopak oponuje vstupu Turecka a oznámila, že pri jeho prípadnom vstupe by nechala rakúsky súhlas potvrdiť občanmi v referende. V europarlamente je pre Rakúsko vyčlenené osemnásť kresiel.

Sídlo OSN vo Viedni

Naproti tomu Rakúsko nie je členom NATO, pretože rakúska ústava krajinu vyhlasuje za "trvalo neutrálnu" a výslovne uvádza, že to znamená nemožnosť členstva v akejkoľvek vojenskej aliancii "pre všetky budúce časy". Zakazuje taktiež prítomnosť akýchkoľvek zahraničných vojenských základní na svojom území. Rakúska neutralita má však predsa len iný charakter než švajčiarska a hlavne po rozpade sovietskeho bloku na začiatku 90. rokov 20. storočia začala byť mierne prehodnocovaná – v roku 1991 napríklad rakúska vláda umožnila prelet zahraničných vojenských lietadiel cez svoje územie pri útoku na Irak a od vstupu do Európskej únie v roku 1995 sa Rakúsko podieľa na spoločnej obrannej politike EÚ. Pripojilo sa tiež k Partnerstvu pre mier, teda programu spolupráce Severoatlantickej aliancie s armádami štátov, ktoré nie sú jej členmi. Pod hlavičkou OSN vyslalo svoje jednotky do Bosny a Kosova, po konci juhoslávskej vojny. V roku 2017 sa Rakúsko pripojilo k zmluve o úplnom zákaze jadrových zbraní (ktorú inak odmietli všetky členské štáty NATO). V Európe je jedinou väčšou krajinou, ktorá tak urobila. Viedeň je jedným zo štyroch sídelných miest Organizácie spojených národov (popri New Yorku, Ženevy a Nairobi).[58]

Ekonomika

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ekonomika Rakúska
220x220pixelov
220x220pixelov

Rakúsko bolo v roku 2010 v hodnotení podľa HDP na obyvateľa 10. najbohatším štátom sveta a 3. najbohatším štátom v EU – v tomto ukazovateli dosahuje hodnoty 39 500 USD na obyvateľa (podľa MMF, 2010).

V roku 2001 bolo v Rakúsku zamestnaných 3 420 788 ľudí na 396 288 pracoviskách. Najväčšia burza Rakúska je Viedenská burza, ktorej najväčší index je ATX.

K najznámejším rakúskym firmám patrí Red Bull, výrobca rovnomenného energetického nápoja. Zakladateľ tejto firmy Dietrich Mateschitz bol najbohatším Rakúšanom, vďaka tomu, že sa mu v polovici 80. rokov podarilo vytvoriť úplne novú vetvu trhu s nealkoholickými nápojmi. Hlavne výrobou terénnych motocyklov sa preslávila firma KTM.

Krištáľovým sklom potom spoločnosť Swarovski. Zakladateľ firmy Daniel Swarovski sa narodil na území Česka, v Jiřetíne pod Bukovou.[59] Medzinárodný význam má taktiež energeticko-petrochemická spoločnosť OMV (skôr ÖMV). Veľkú tradíciu má taktiež výrobca pian a klávesových nástrojov Bösendorfer, alebo výrobca športových potrieb Fischer. Hlavne v strednej a východnej Európe sa uplatnili rakúske maloobchodné reťazce Billa alebo Julius Meinl. Milovníci železničného modelárstva poznajú dobre značky Roco a Kleinbahn.

Vo finančnom podnikaní a poisťovníctve sa presadili Raiffeisen, Erste alebo Vienna Insurance Group. Celosvetovo známe sú taktiež sušienky Manner spoločnosti Josef Manner & Comp AG.

Rakúsko vytvorilo po druhej svetovej vojne svoju verziu sociálneho štátu.[60] Prispela k tomu aj tradične významná rola odborov v rakúskej spoločnosti.[61] Do 80. rokov bola značná časť podnikov v štátnych rukách, ale v tejto dekáde prišla vlna privatizácií.[62] Rakúska ekonomika bola v 50. – 80. rokoch silne závislá od nemeckej, k čomu prispievalo aj „obkľúčenie“ krajinami východného bloku (Česko-Slovensko, Maďarsko, Juhoslávia). Pád východného bloku a vstup Rakúska do Európskej únie v roku 1995 ekonomickú závislosť na Nemecku znížili.[63] Veľkú rolu v rakúskom hospodárstve hrá cestovný ruch, ktorý sa podieľa na HDP až deviatimi percentami. V roku 2008 bolo Rakúsko napríklad celosvetovo na deviatom mieste vo výške príjmov z turizmu.[64] Návštevníkom ponúka nielen mnoho historických pamiatok, ale vsádza tiež aj na agroturistiku a Alpy sú zázemím mnohých horských a lyžiarskych stredísk.

Rakúsko je svetovou špičkou v ekologickom poľnohospodárstve, má najväčší podiel takto spravovaných plôch na svete.[65]

Energetika

[upraviť | upraviť zdroj]

Asi 60 % výroby energie zaisťujú vodné elektrárne,[66] 32 % tepelné elektrárne a zvyšok iných obnoviteľné zdroje. Časť elektriny musí Rakúsko dovážať, hlavne z Nemecka a Česka.[66] V roku 1972 Rakúsko začalo stavať svoju prvú jadrovú elektráreň v Zwentendorfe. Jej spusteniu však zabránilo referendum z roku 1978, v ktorom sa proti sprevádzkovaniu elektrárne postavilo 50,5 percenta hlasujúcich. Prakticky hotová elektráreň tak nikdy nebola uvedená do prevádzky. Tým padol aj vládny plán z roku 1976 na stavbu ďalších troch jadrových elektrárni, dokonca bol prijatý zákon zakazujúci ďalšiu výstavbu akýchkoľvek jadrových zariadení.[67]

Doprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Most Európy

Automobilová sieť v zásade prebieha vo východo-západných líniách pozdĺž Dunaja a v severojužnej línii pozdĺž pohoria Álp. Skladá sa z vedľajších ciest, diaľnic a ciest s vyššou povolenou rýchlosťou. K slávnym dopravným stavbám patrí Most Európy (Europabrücke) na diaľnici A13. S výškou 190 metrov bol v dobe svojho dokončenia v roku 1963 po dobu desiatich rokov najvyšším mostom v Európe a jeho najvyšší pilier, s výškou 146,5 metrov, bol najvyšším mostným pilierom na svete. Je taktiež druhým najdlhším mostom v Rakúsku. Najdlhším je viedenský Reichsbrücke. Ešte dlhší (408 metrov) je Highline 179, lanový most v Reutte, ktorý spája dve hradné zrúcaniny, hrad Ehrenberg a pevnosť Claudia, a ktorý bol otvorený v roku 2014. Ten je ale len pre peších.[68]

Wien Hauptbahnhof
ÖBB EC 562 Österreichische Bundesbahnen

Železničnú dopravu prevádzkujú z veľkej väčšiny štátne železnice (Österreichische Bundesbahnen), iba časťou disponujú súkromné spoločnosti. Najfrekventovanejšia trať vedie z Viedne v smere na Linz, Salzburg a Mníchov/Innsbruck a od konca 20. storočia je upravovaná pre vysokorýchlostnú prevádzku. Centrálnym viedenským uzlom je nádražie Wien Hauptbahnhof, ktoré bolo na novo otvorené v roku 2014, a ktoré disponuje unikátnym architektonickým riešením.[69] Nádražie bolo postavené v neosídlenej oblasti, a vyrástla okolo neho úplne nová štvrť; celková investícia do projektu bola 4 miliardy eur.[70] Vo Viedni je v prevádzke rozsiahla sieť S-Bahn.[71] Tá funguje aj v Grazi, Salzburgu a Innsbrucku. Bežný rozchod koľaje železničnej siete je 1 435 mm. Vo Viedni funguje aj metro (U-bahn). Raritou je systém metra v malej tyrolskej dedine Serfaus.[72]

Airbus A319 Austrian Airlines
Letisko Viedeň-Schwechat

Rozvinutá je aj letecká doprava. Národný letecký dopravca Austrian Airlines, dcérska spoločnosť nemeckej korporácie Lufthansa Group, lieta do 55 štátov sveta. Najvyťaženejším letiskom v Rakúsku je Letisko Viedeň, otvorené v roku 1954. Nachádza sa vo Schwechate 18 km od centra Viedne. V roku 2018 odbavilo 27 miliónov cestujúcich. Okrem Austrian Airlines je hlavnou základnou aerolinek EasyJet Europe, Eurowings a Laudamotion. Do päťky najväčších letísk patrí aj Letisko Salzburk, Letisko Graz, Letisko Innsbruck a Letisko Linz.[73]

Lodná doprava je možná iba po Dunaji, častiach jeho vedľajších prítokov a v jazerách. Všetky rakúske prístavy sú súčasťou prieplavu Rýn–Mohan–Dunaj, ktorý spája Severné more s Čiernym morom. Jeho posledný úsek bol uvedený do prevádzky v roku 1992.

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]
  • V Rakúsku sa namiesto pozdravu „Guten Tag“ (slov. Dobrý deň), ktorý je bežný vo väčšine Nemecka (a inde v Európe), ako základný pozdrav používa pozdrav „Grüß Gott“ (slov. Pozdrav Pán Boh). Tento pozdrav sa používa úplne univerzálne a počas celého dňa. Odpoveďou na tento pozdrav je taktiež „Grüß Gott“.
  • V nedeľu sú všetky potraviny (vrátane supermarketov) a obchody zatvorené. Výnimkou sú reštaurácie, pohostinstvá a benzínové pumpy.
  • Originálne slovenské pomenovanie Rakúsko (historicky Rakúsy, neskôr Rakousy) pochádza od pohraničného hradu Rakús/Rakous, neskôr Ratgoz (dnes Raabs na sútoku moravskej a rakúskej rieky Dyje). Hrad Rakús sa spomína v Kosmovej kronike českej okolo roku 1100 „Gotfridi in castrum Racouz“. Podľa neho pomenovali okolité územie a neskôr celú zem. Tento názov používa tiež čeština ako Rakousko a v minulosti tiež poľština ako Rakusy. Používanie pomenovania Rakúsko je doložené od 10. stor.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ UNGEGN World Geographical Names - Austria [online]. unstats.un.org, [cit. 2024-03-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ Hanes, D.M. (1 September 1994). Studies of granular flow down an inclined chute. Quarterly technical progress report: Year four, Quarter two, 13 March—12 June 1994 (Report). US Department of Energy. doi:10.2172/10182964.
  3. ↑ Austria About [online]. OECD. Dostupné online. Archivované 2009-05-06 z originálu.
  4. ↑ Willendorfská venuše má prý moravský původ [online]. Česká televize, 9. 4. 2008, [cit. 2021-04-23]. Dostupné online. (po česky)
  5. ↑ Ledový muž Ötzi už 25 let odhaluje svá tajemství. Objeví se další těla? [online]. BORGIS, [cit. 2021-04-23]. Dostupné online.
  6. ↑ GRABNER, Michael; WÄCHTER, Elisabeth; NICOLUSSI, Kurt. Prehistoric salt mining in Hallstatt, Austria. New chronologies out of small wooden fragments [online]. 2021-04-01, [cit. 2023-04-09]. S. 125814. Dostupné online. DOI:10.1016/j.dendro.2021.125814 (po anglicky)
  7. ↑ ALFOLDY, Geza. Noricum (Routledge Revivals). [s.l.] : Routledge. 580 s. Google-Books-ID: wk7XAwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-317-70092-0. (po anglicky)
  8. ↑ PEAKS, Mary Bradford. The General, Civil and Military Administration of Noricum and Raetia. [s.l.] : University of Chicago Press. 82 s. Google-Books-ID: mlDHAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ GĂZDAC, Cristian; HUMER, Franz. Living by the Coins: Roman Life in the Light of Coin Finds and Archaeology Within a Residential Quarter of Carnuntum. [s.l.] : Hollitzer Wissenschaftsverlag. 370 s. Google-Books-ID: dzUsnwEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-3-99012-092-7. (po anglicky)
  10. ↑ GĂZDAC, Cristian; HUMER, Franz; POLLHAMMER, Eduard. In the Shadow of the Heathens' Gate: The Black Book of the Gold Coins from Carnuntum. [s.l.] : MEGA Publishing House. 136 s. Google-Books-ID: r6MOswEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-606-543-482-0. (po anglicky)
  11. ↑ The Princeton Encyclopedia of Classical Sites: Virunum, Austria [online]. [Cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  12. ↑ The Princeton Encyclopedia of Classical Sites: Teurnia (St. Peter im Holz) Upper Carinthia, Austria [online]. [Cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  13. ↑ KAHL, Hans-Dietrich. Der Staat der Karantanen: Fakten, Thesen und Fragen zu einer frühen slawischen Machtbildung im Ostalpenraum : (7.-9. Jh.). [s.l.] : Narodni Muzej Slovenije. 562 s. Google-Books-ID: rdAAswEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-961-6242-49-3. (po nemecky)
  14. ↑ VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. Dále jen Dějiny Rakouska. ISBN 80-7106-491-2. S. 48 – 61.
  15. ↑ THOMPSON, James Westfall. German Medieval Expansion and the Making of Austria [online]. 1923, [cit. 2023-04-09]. S. 263 – 288. Dostupné online.
  16. ↑ Dějiny Rakouska. S. 61 – 73.
  17. ↑ Privilegium minus: das staufische Kaisertum und die Babenberger in Österreich. [s.l.] : Böhlau. 116 s. Google-Books-ID: 9k_HAAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-3-205-08360-3. (po nemecky)
  18. ↑ Dějiny Rakouska. S. 73 – 114.
  19. ↑ SKALICKÝ, Jaroslav. Bitva na Moravském poli patří mezi největší prohry v české historii. Padl v ní i král Přemysl Otakar II. [online]. Český rozhlas, 2018-08-26, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  20. ↑ Dějiny Rakouska. S. 114 – 120.
  21. ↑ KANN, Robert A.. A History of the Habsburg Empire, 1526-1918. [s.l.] : University of California Press. 662 s. Google-Books-ID: XavXBlL74ScC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-02408-3. (po anglicky)
  22. ↑ Před 335 lety prohráli Turci u Vídně. Nešlo o válku civilizací, bojoval muslim proti muslimovi, křesťan proti křesťanovi [online]. Česká televize, 2018-09-12, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  23. ↑ PIGULA, Topi. Před 339 lety Evropa konečně porazila Turky. Bitva u Vídně posunula Habsburky výrazně kupředu [online]. FTV Prima, 2022-09-09, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  24. ↑ Dějiny Rakouska. S. 120 – 331.
  25. ↑ ANDERSON, M. S.. The War of Austrian Succession 1740-1748. [s.l.] : Routledge. 371 s. Google-Books-ID: oAPKAwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-317-89920-4. (po anglicky)
  26. ↑ BROWNING, Reed S.. The War of the Austrian Succession. [s.l.] : St. Martin's Press. 480 s. Google-Books-ID: nA7swAEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-312-12561-5. (po anglicky)
  27. ↑ Dějiny Rakouska. S. 332 – 368.
  28. ↑ ROTHENBERG, Gunther E.. The Habsburg Army in the Napoleonic Wars [online]. 1973, [cit. 2023-04-09]. S. 1 – 5. Dostupné online. DOI:10.2307/1986561
  29. ↑ ZÁVODNÁ, Eliška. „Tančící kongres“ a základy moderní diplomacie [online]. Český rozhlas, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  30. ↑ Dějiny Rakouska. S. 369 – 471.
  31. ↑ ŠAJTAR, Jaroslav. Před 150 lety se Rakousko vyrovnalo s Uherskem [online]. 2017-03-15, [cit. 2023-04-09]. Dostupné online. (po česky)
  32. ↑ Schönerer, Georg von [online]. [Cit. 2023-04-09]. Dostupné online.
  33. ↑ SCHMITT, Bernadotte Everly 1886-1969. The Annexation of Bosnia, 1908-1909. [s.l.] : Creative Media Partners, LLC. 280 s. Google-Books-ID: qOqqzgEACAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-01-513008-1. (po anglicky)
  34. ↑ DEAK, John. The Great War and the Forgotten Realm: The Habsburg Monarchy and the First World War [online]. 2014, [cit. 2023-04-09]. S. 336 – 380. Dostupné online. DOI:10.1086/675880
  35. ↑ MERTLÍK, Vladimír. Bouřlivý říjen 1918: Jak vzniklo Německé Rakousko a málem nevzniklo Československo [online]. [Cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  36. ↑ JEŘÁBEK, Martin. Diktátor, nebo mučedník? Engelbert Dollfuss a rok 1934 [online]. 2015-12-10, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  37. ↑ MIKLAS, Wilhelm. Nacisté se v Rakousku pokusili o převrat již čtyři roky před anšlusem [online]. Česká televize, 25. 7. 2009, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  38. ↑ Dějiny Rakouska. S. 472 – 543.
  39. ↑ "Anšlus Rakouska: Oběť, či spoluviník Hitlerových činů?". Česká televize. 12. března 2013.
  40. ↑ "Rakouské (ne)oběti: Hitlera vítali jásotem. Za nacismu bylo i dobře". Týden, 12. března 2013.
  41. ↑ Ian Wallace (1999). "German-speaking exiles in Great Britain". Rodopi. s. 81. ISBN 90-420-0415-0
  42. ↑ David Art (2006). "The politics of the Nazi past in Germany and Austria". Cambridge University Press. s. 43. ISBN 0-521-85683-3
  43. ↑ "Kurt Wadlheim – generální tajemník OSN a prezident Rakouska s nacistickou minulostí". Česká televize. 19. ledna 2008.
  44. ↑ JORDÁNOVÁ, Andrea. Místo hrůzy je proslulé schody smrti. Utrpení neuniklo 200 tisíc lidí [online]. 2022-10-17, [cit. 2023-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  45. ↑ HOSENSEIDLOVÁ, Petra. Se státní smlouvou získali Rakušané plnou suverenitu. A naučili se mít rádi neutralitu [online]. Česká televize, 15. 5. 2020, [cit. 2021-05-07]. Dostupné online. (po česky)
  46. ↑ Rakousko: Neutralita pod Alpami [online]. 23. října 2013. Dostupné online.
  47. ↑ Dějiny Rakouska. S. 544 – 596.
  48. ↑ RIEKMANN, Sonja Puntscher. Austria’s Dismal EU Membership:: From Enthusiasm to Ambivalence. Ed. Günter Bischof, Fritz Plasser, Anton Pelinka, Alexander Smith. Zväzok 20. [s.l.] : University of New Orleans Press. (Austria's Place in Europe and the World.) DOI: 10.2307/j.ctt1n2txkw.15. Dostupné online. ISBN 978-1-60801-062-2. S. 238 – 256.
  49. ↑ Land boundaries – Austria [online]. cia.gov, [cit. 2024-03-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  50. ↑ Unabhängige Statistiken für faktenbasierte Entscheidungen [online]. statistik.at, [cit. 2024-03-10]. Dostupné online. (po nemecky)
  51. ↑ V Rakousku můžete volit už od 16 let [online]. 2007-06-05, [cit. 2021-05-06]. Dostupné online. (po česky)
  52. ↑ PELINKA, Anton. How Austrian Politics Went From Over-Stability to Unpredictability [online]. [Cit. 2021-05-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  53. ↑ JACOBY, Wade. Grand Coalitions and Democratic Dysfunction: Two Warnings from Central Europe [online]. 2017-03-03, [cit. 2021-05-06]. S. 329 – 355. Dostupné online. DOI:10.1017/gov.2016.53 (po anglicky)
  54. ↑ Rakousko má novou vládu. Vede ji nejmladší premiér v Evropě Sebastian Kurz. Lidovky.cz, https://www.lidovky.cz/rakousko-ma-novou-vladu-v-cele-se-sebastianem-kurzem-f9b-/zpravy-svet.aspx?c=A171218_115927_ln_zahranici_ele, 18. prosince 2017
  55. ↑ Rakousko má poprvé v historii kancléřku. Přechodnou vládu povede šéfka ústavního soudu Bierleinová [online]. Český rozhlas, 2019-5-30, [cit. 2019-05-31]. Dostupné online.
  56. ↑ Euroskop.cz - Rakousko [online]. [Cit. 2019-10-16]. Dostupné online. (po česky)
  57. ↑ Rakousko. 2016-07-05, [cit. 2019-10-16]. (po anglicky)
  58. ↑ Visitors' Centre [online]. [Cit. 2019-10-14]. Dostupné online.
  59. ↑ Swarovski: Jak Čechy přišly o legendu bižuterie [online]. Český rozhlas, 2019-12-10, [cit. 2021-05-06]. Dostupné online. (po česky)
  60. ↑ The Welfare State in Austria. Ed. B. Vivekanandan, Nimmi Kurian. London : Palgrave Macmillan UK. DOI: 10.1057/9780230554917_9. Dostupné online. ISBN 978-0-230-55491-7. DOI:10.1057/9780230554917_9 S. 131 – 150. (po anglicky)
  61. ↑ GILBERT, Robert W.. Austria's Social Partnership: A Unique Extralegal System of Labor-Management Cooperation [online]. 1987, [cit. 2021-05-06]. S. 311 – 322. Dostupné online.
  62. ↑ BELKE, Ansgar Hubertus; SCHNEIDER, Friedrich. Privatization in Austria: Some Theoretical Reasons and First Results About the Privatization Proceeds. Rochester, NY : [s.n.]. Dostupné online. (po anglicky)
  63. ↑ Economy and Business Opportunities from Austria [online]. [Cit. 2021-05-06]. Dostupné online.
  64. ↑ UNWTO World Tourism Barometer [online]. 2008-10-31, [cit. 2019-10-15]. Dostupné online. Archivované 2008-10-31 z originálu.
  65. ↑ OTTEOVÁ, Gabriela. Zajímavosti Rakouska [online]. Travelmag.cz, 2017-01-30, [cit. 2019-10-15]. Dostupné online. (po česky)
  66. ↑ a b VOBOŘIL, David. Rakousko investuje v příští dekádě do své přenosové soustavy přes 60 mld. korun [online]. OM Solutions, 2019-04-20, [cit. 2019-04-25]. Dostupné online.
  67. ↑ Od rakouského odklonu od atomu uplyne 40 let, zakonzervovaná jaderka slouží aspoň solárům [online]. [Cit. 2019-10-15]. Dostupné online.
  68. ↑ ČERMÁK, Petr. Tohle je nejdelší pěší lanový most světa. Se stavbou pomáhal i dron [online]. 2015-07-11, [cit. 2023-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  69. ↑ Moderní architektura nového vlakového nádraží ve Vídni stojí za návštěvu [online]. Seznam.cz, 2015-01-18, [cit. 2023-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  70. ↑ BROŽ, Jan. Vídeňané mají nový „hlavák“. Centrální nádraží stálo miliardu eur [online]. 2014-10-10, [cit. 2023-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  71. ↑ FUKS, Tobiáš. Vídeňská městská železnice neboli Stadtbahn [online]. [Cit. 2021-05-06]. Dostupné online.
  72. ↑ Malá vesnička předběhla Brno. Má metro se čtyřmi stanicemi [online]. TV Nova, [cit. 2023-04-27]. Dostupné online. (po česky)
  73. ↑ Largest airports and airlines in Austria [online]. [Cit. 2023-04-26]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rakúsko
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo Rakúsko

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rakousko na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rakúsko&oldid=7922943“