Prasličkorasty

	Prasličkorasty
Vedecká klasifikácia
Doména	eukaryoty
Ríša (regnum)	rastliny (Plantae, Vegetabilia)
Podríša (subregnum)	zelené rastliny (Viridiplantae, Chlorobionta)
Vývojová línia	cievnaté rastliny (Tracheophyta)
Vývojová vetva	výtrusné cievnaté rastliny (Pteridophytina)
Oddelenie	prasličkorasty (Equisetophyta)
Vedecký názov
	Equisetophyta
	Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
	Biologický portál

Prasličkorasty (lat. Equisetophyta, Sphenopsida, Sphenophytina) alebo prasličky (iný názov: equisetidová (vývojová) vetva^[1]; lat. Equisetidae, Equisetopsida [v širšom zmysle], Equisetatae, Articulatae, Articulata) sú veľký taxón výtrusných cievnatých rastlín, často považovaný za oddelenie, podtriedu či triedu. Sú to prevažne suchozemské rastliny, ktoré svoj najväčší rozvoj dosiahli v karbóne.

Prasličky v užšom zmysle (Equisetopsida v užšom zmysle) je taxón v rámci prasličkorastov tvorený recentnými prasličkorastmi a tou časťou vyhynutých prasličkorastov, ktorá je s nimi najviac príbuzná. Prasličky v užšom zmysle konkrétne pozostávajú z jediného radu prasličkotvaré (Equisetales) v širšom zmysle, namiesto ktorého však niektorí autori majú dva rady: prasličkotvaré (Equisetales) v užšom zmysle a kalamity (Calamitales)^[2]^[3]^[1]^[4]. Latinský názov Equisetopsida má okrem vyššie uvedených dvoch významov ešte tretí význam - v najširšom zmysle ide o synonymum cievnatých rastlín (Embryophyta).

Charakteristika

Dnes prežívajúce zástupce sú zvyčajne rozkonárené byle so zakrpatenými listami, ktoré priliehajú k stonke. Ich stonky sú duté, článkované a rýhované. Členia sa na silnejšie nódy (uzly) a stonkové články internódiá. Stredom stonky vedie centrálna dutina a okolo nej sú bočné (valekulárne) dutiny, ktoré sú v závislosti od druhu menšieho priemeru alebo rovnaké ako centrálna dutina. Stonky sú krehké, inkrustované oxidom kremičitým, obsahujú lignín a suberín. Ak sa rozkonárujú, rozkonárujú sa praslenovito, čo znamená, že bočné konáriky dookola obrastajú hlavnú stonku. Listy sú často nezelené a na báze zrastajú. Väčšina asimilačného pletiva prasličiek sa nenachádza v listoch, ale v podpokožkovej kôre. Ich podzemky sú bohato rozkonárené.

Prasličky netvoria kvety a teda ani semená. Rozmnožujú sa výtrusmi (spórmi), ktoré vznikajú vo výtrusniciach vyrastajúcich na spodnej strane sporangioforov - špeciálne uspôsobených listov. Tieto listy majú tvar šesťbokých doštičiek usporiadaných v praslenoch, ktoréí spolu vytvárajú tzv. výtrusnicový klas. Výtrusy nesú útvary zvané haptery, ktoré sa za vlhka skrúcajú a za sucha otvárajú. Haptery napomáhajú šíreniu spór. Pohlavné bunky sa tvoria na zelenom gametofyte, ktorý vyrastie zo spóry.

História

Najstaršie nálezy prasličkorastov pochádzajú z devónu, z obdobia pred 408-360 miliónmi rokov. V karbóne dosahovali stromovitý vzhľad s výškou až 30 metrov, a tvorili rozsiehle pralesy na močaristých pôdach. V perme však začali ustupovať a do dnešnej doby prežilo iba niekoľko druhov.

Výskyt

Rozšírené sú kozmopolitne okrem Austrálie, Antarktídy a Nového Zélandu. Najväčší počet druhov reastie na severnej pologuli medzi 40° a 60° zemepisnej šírky. Darí sa im na vlhkých stanovišitach.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prasličkorasty
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Prasličkorasty

Zdroje

↑ ^a ^b Pozri Systém PPG I
↑ rastlina; kalamity. In: Encyklopédia Zeme 1983, S. 509
↑ https://www.sci.muni.cz/botany/bures/vysrost/10_equi.pdf
↑ MIČIETA, K. et al. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín. 2018, S. 54

[P-1] Pozri Systém PPG I

[2] rastlina; kalamity. In: Encyklopédia Zeme 1983, S. 509

[3] ttps://www.sci.muni.cz/botany/bures/vysrost/10_equi.pdf

[4] MIČIETA, K. et al. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín. 2018, S. 54

[1]

[2]

[3]

[4]