Morféma

Morféma je najmenšia vydeliteľná časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom významu alebo funkcie. Nositeľom významu je napr. koreňová morféma, príponová morféma, nositeľom funkcie je napr. spájacia morféma (cest-o-pis).

Zjednodušene možno povedať, že ide o súhrnné označenie pre koreň, predponu, príponu a koncovku slova.

Morféma je podľa štrukturalizmu minimálna, sémanticky ďalej nedeliteľná jednotka. V štrukturalistickom učení o jazyku sa považuje za bilaterálny jazykový znak, čiže jednotu označujúceho (formy) a označovaného (významu).

Delenie

Podľa polohy v morfematickej štruktúre:

• koreňová morféma
• predpona (=prefix, prefixálna morféma)
• prípona (=sufix, sufixálna morféma)
• flektívna morféma v užšom zmysle (=gramatická morféma v užšom zmysle, relačná morféma)
• interfix (=spájacia morféma, interfigovaná morfa)

Podľa funkcie:

• lexikálna morféma: koreňová morféma
• gramatická morféma (v širšom zmysle):
  • slovotvorná morféma
  • flektívna morféma (v užšom zmysle)

Iné delenie:

• nefinálová morféma:
  • samostatná: koreňová morféma
  • nesamostatná: ostatné morfémy
• finálová morféma (flektívna morféma v širšom zmysle)

Relačná časť slovesného tvaru

Vydeľovanie relačných morfém zo slovného tvaru nerobí ťažkosti pri podstatných menách a prídavných menách, porov. zub-a, -u.. boľav-ý, -ého, -ému.. pri niektorých slovesných tvaroch však vzniká otázka, ako ich segmentovať (deliť). Jedným z riešení je predpokladať nulovú morfému v 3. osobe singuláru robí-0 a nulovú tematickú morfému v 3. osobe plurálu rob-0-ia. Nulová morféma je v tvarosloví odôvodnená abstrakcia, lebo tvar nestojí izolovane, ale tvorí súčasť sústavy tvarov. Relačná morféma je v syntetickom gramatickom tvare zaradená na koniec a je len jedna. Relačné prípony sa delia na ohýbacie (a tie ďalej na skloňovacie a časovacie) a na tvarové (pri slovesách: neurčitkové, prechodníkové, príčasťové). V niektorých tvaroch sa vyskytujú ohýbacie aj tvarové prípony, napr. v tvare nos-en-ý prípona -en je tvarová (slovesná) a prípona -ý je ohýbacia (adjektívna), v tvare nos-en-ie prípona -en- je tvarová a prípona -ie ohýbacia (substantívna).

Morfy

Morfémy sa v texte realizujú konkrétnymi jednotkami, ktoré sa nazývajú morfy. Pretože rôzne morfy môžu realizovať v rôznych kontextoch jednu a tú istú morfému, považuje sa morféma niekedy za triedu alomorf. Napr. morféma plurál má v slovenčine okrem iného alomorfy -y, -i, -ovia, -e.

Morfematický švík

Hranica medzi relačnou príponou a tvarotvorným základom (bázou) sa nazýva morfematický švík. Morfologický švík je v slovenčine vyznačený pomerne slabo, istými hláskovými zmenami v relačnej prípone aj tvarotvornom základe. Na konci základu sa spoluhlásky t, d, n, l pred samohláskami -e-, -i- z prípony menia na spoluhlásky ť, ď, ň, ľ: plot - plote, ľan - v ľane, sila - v sile.. Ďalšie zmeny v báze sú alternácie k-c, ch-s, c-č: vojak - vojaci, beloch - belosi.

Úloha pri klasifikácii jazykov

Morfémy sú napríklad aj základom typologickej klasifikácie jazykov na analytické, flektívne a aglutinačné. Slová určitého jazyka morfológ pritom chápe ako zostavené z jednej, či viacerých morfém:

• Pre jazyky analytického typu (vietnamčina) ideálne platí, že každá morféma je slovom a každé slovo je tvorené jednou morfémou.
• Pri aglutinatívnych jazykoch (napr. turečtina) je väčšina slovných foriem vytvorení z ľahko oddeliteľných segmentov; každý segment pritom zodpovedá jednej morféme.
• Flektívne jazyky (napr. slovenčina) spájajú často viac ako jednu morfému do jedného segmentu, tzv. morfy, resp. sa morfémy realizujú fúziou či nulovou realizáciou. Segmentácia slova na morfémy je pri flektívnych jazykoch teda často nemožná alebo vykonateľná len na abstraktnej rovine.