Lev III. (Byzantská ríša)

Lev III. Sýrsky (nesprávne Isaurijský, okolo 675 – † 18. jún 741) bol jedným z najvýznamnejších byzantských cisárov, ktorí kedy na Bospore panovali. Počas svojej vlády (717 – 741) začal boj proti uctievaniu obrazov. Sýrska dynastia, ktorú založil (nesprávne isaurská alebo isaurijská), zotrvala na byzantskom tróne až do roku 797.

Kariéra vojvodcu a nástup na trón

Konon, ako znelo Levovo rodné meno, pochádzal z východnej časti Byzantskej ríše, narodil sa kdesi v sýrskom pohraničí. Predtým ako bol vymenovaný za byzantského cisára, sa osvedčil v mnohých vojenských funkciách a ako stratég themy Anatolikon.

V roku 717, keď Konštantínopol obliehalo mohutné arabské vojsko, rezignoval cisár Theodosios III. a prenechal obranu hlavného mesta schopnému Kononovi. Lev III. dobre poznal z osobnej skúsenosti vojenské taktiky Arabov (súčasníci ho nazývali Sarakénofron), preto začal okamžite pracovať na záchrane Konštantínopola. Napriek veľkému rozsahu ročnej blokády a obetiam, ktoré Arabi podstúpili, skončila sa pre nich táto akcia neúspechom. Prispela k tomu Levova obratná a ľstivá politika, pri ktorej sa osvedčilo aj jeho diplomatické umenie. Dohodol vojenský zásah bulharského chána Tervela na strane Byzancie a pomoc Chazarov, ktorí napadli arabských bojovníkov zozadu. Svoj podiel na neúspechu Arabov mala aj dezercia kresťanských otrokov, zima, hlad a epidémia.

Nový kalif, ktorým sa stal Umar II., nariadil v auguste 718 svojim vojskám ustúpiť od mesta. Arabská flotila pozostávajúca z 1800 lodí, bola takmer zničená "gréckym" ohňom, ktorý Lev prikázal proti nej použiť, a prudkou búrkou v Egejskom mori. Zvyšok pozemnej armády, ktorý dopadol trocha lepšie, odtiahol do Sýrie.

Levova úspešná obrana Konštantínopolu zabránila Arabom v prieniku z východu hlbšie dovnútra kresťanského územia (podobne ako víťazstvo Karola Martela pri Poitiers na západe v roku 732), a mala preto veľký význam zo strategického aj z politického a morálneho hľadiska.

Arabi sa však z grandiózneho neúspechu pod Konštantínopolom onedlho spamätali a už začiatkom dvadsiatych rokov začali podnikať lúpežné vpády do Malej Ázie. Napriek svojmu vojenskému umeniu nedokázal Lev za celé dve desaťročia túto expanziu zastaviť. Obrat prinieslo až jeho víťazstvo pri Akroine v roku 740, ktorým donútil útočníkov uvoľniť západnú časť polostrova.

Reformy

Na rozdiel od svojich predchodcov vládol Lev takmer štvrťstoročie. Bol to dostatočne dlhý čas na to, aby mohol zaviesť celý rad reforiem, ktorých cieľom bolo posilniť Byzantskú ríšu a priniesť jej väčšiu vnútornú a medzinárodnú stabilitu. Pozornosť venoval právnemu systému ríše, mincovníctvu, vojenstvu. Roku 726 vydal vo svojom mene a mene svojho syna Konštantína nový právny kódex, nazvaný Ekloga.

Lev III. bol úspešný v snahe založiť vlastnú dynastiu. Najznámejšia je jeho reforma cirkevnej praxe (zákaz uctievania obrazov – ikonoklazmus), ktorá bola podľa súčasnej anglickej historičky Judith Herrinovej, "z dlhodobého hľadiska najmenej dôležitá, napriek tomu však bol kvôli nej označený za heretika a prenasledovateľa cirkvi."

Boj o uctievanie obrazov

Iniciátorom odmietnutia uctievania obrazov (ikonodulia, ikonofilia) sa stal cisár osobne, keď roku 726 nariadil, aby z kostolov odstránili všetky obrazy anjelov a svätých. V roku 730 vydal ikonoklastický edikt, ktorým sa obrazoborectvo uviedlo do života a ktorý prikazoval biskupom, aby odstránili z kostolov všetky ikony – zobrazenia členov svätej rodiny a biblických postáv, mučeníkov, svätcov a biskupov aj žijúcich svätých mužov. Patriarchu Germana, ktorý neposlúchol a nechcel odstrániť ikony z hlavného konštantínopolského chrámu Hagia Sofia, zosadil a nahradil ho sympatizujúcim spolupracovníkom Anastasiom. Za Levovym rozhodnutím bola určite zložitá motivácia. Podľa anglického osvietenského historika Edwarda Gibbona, ktorý svojimi názormi na mnoho desaťročí predznamenal bádanie o byzantských dejinách, sa „nevyznal v náboženskej ani svetskej literatúre, ale výchova a rozum a možno aj kontakt so Židmi a Arabmi prebudili v bojovnom sedliakovi nenávisť voči obrazom“. Tento názor vychádza z dobových historických prác, tie však boli napísané autormi, ktorí sa prikláňali k uctievaniu. Na formovanie názorov cisára, ktorý pochádzal z východu, mohli mať vplyv maloázijskí biskupi rovnako ako opatrenia chalífu Jazída II., ktorý krátko predtým nariadil odstrániť z mešít figurálnu výzdobu.

Anglický filozof a kultúrny historik Christopher Dawson poukazuje na súvislosť medzi ikonoklazmom a christologickými herézami a tiež paulikiánstvom ako spojovacím článkom medzi nimi. V ich pozadí stál podľa jeho názoru „pod povrchom hlboko usadený kontrast dvoch kultúr a dvoch duchovných tradícií“ a „latentný protiklad orientálnych a gréckych zložiek v náboženskom živote ríše“, pričom pre kresťanstvo byzantského východu bolo dlhé storočia typické sektárstvo, ktoré odmietalo všetko hmotné, sviatosti, používanie vonkajších znamení a obrady ako idolatriu a uznávalo iba duchovný náboženský ideál. Lev bol bezpochyby vedený tiež úmyslom zastaviť prílišný rozmach kláštorov a v záujme jednoty ríše sa znovu presadiť ako hlava byzantskej cirkvi. Neskôr sa k tomu určite pridala snaha získať bohatstvo, ktoré predstavovali ikony a drahocenné bohoslužobné predmety, a využiť ich v záujme nutnej obrany pred vonkajším nepriateľom.

Bezprostredným podnetom prvého Levovho zákazu bola podľa Judith Herrinovej prírodná katastrofa v roku 726 – obrovská podvodná erupcia v Egejskom mori, ktorá vyvrhla nový ostrov. To považovali v stredoveku za Božie varovanie, preto sa cisár snažil zistiť, prečo k výbuchu sopky došlo. Jeho teológovia mu potom vysvetlili, že Boh sa hnevá na kresťanov, pretože sa prílišným uctievaním obrazov dopúšťajú modloslužobníctva, zatiaľ čo moslimovia odmietajú akékoľvek zobrazovanie živých bytostí a zakazujú to aj kresťanom a židom, ktorí žijú na ich území. Odtiaľ bol už len krôčik k vysvetleniu, prečo neveriaci Arabi už dlhodobo víťazia vo vojnách s kresťanskou Byzanciou.

Opatrenia proti uctievaniu obrazov boli zo začiatku mierne, ich zástancami sa stali predovšetkým obyvatelia Malej Ázie, zatiaľ čo ľudové vrstvy európskej časti ríše sympatizujúce s mníchmi sa postavili na odpor. Takmer bezprostredne po prvých ikonoklastických opatreniach vypuklo povstanie v strednom Grécku. Povstalci provolali cisárom akéhosi Kosmu, ktorý sa roku 727 dokonca pokúsil dobyť Konštantínopol. Oveľa závažnejší bol razantný nesúhlas cirkvi a pápeža. Zo začiatku zaujal Gregor II. voči opatreniam Leva III. umiernený kritický postoj a bezvýsledne ho napomínal. Jeho lojalita pramenila z potreby získať pomoc Byzancie proti Longobardom, rozširujúcim svoje dŕžavy v Itálii. Po vydaní ediktu však jeho nástupca Gregor III. obrazoborectvo odsúdil, pretože bol šokovaný spôsobom, akým cisár zasahoval do záležitostí cirkvi – to bolo v Byzancii, kde bol nastolený cézaropapizmus, celkom bežné, ale na západe si pápež tvrdo bránil svoju nezávislosť na svetskej moci. Roku 731 zvolal Gregor III. synodu talianskych biskupov, ktorá odmietla ikonoklastický dekrét a uvrhla na všetky ikonoklasty vrátane cisára a patriarchu kliatbu, čo znamenalo otvorenú roztržku medzi pápežskou kúriou a Byzanciou. Nešlo v nej len o spor o uctievanie obrazov, ale aj o právo cisára zasahovať do cirkevných záležitostí.

V Itálii vypuklo protibyzantské povstanie a Lev pristúpil k ráznym protiopatreniam. Roku 732 vyňal z pápežskej právomoci rozsiahle byzantské oblasti, Sicíliu, Kalábriu, východné Illyricum (Epeiros, Macedóniu, Tráciu) a zrejme aj Krétu a podriadil ich konštantínopolskému patriarchovi. Na tomto území skonfiškoval pápežské statky. Rada mníchov sa potom uchýlila do Ríma, kde vzniklo niekoľko gréckych kláštorov. Tento zásah do dovtedy panujúcich pomerov výrazne prispel k prehĺbeniu stále zreteľnejšie sa rysujúcej hranice medzi gréckym Východom a latinským Západom.

Bibliografia

ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 532 s. ISBN 80-200-0454-8.
HRADEČNÝ, Pavel akol., Dějiny Řecka, (dějiny států), Praha, NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. - (Dějiny států). ISBN 80-7106-192-1
DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6.
HERRINOVÁ, Judith, Ženy v purpuru. Přel. Vladimír Vavřínek. Praha, Mladá fronta, 2004. - (Kolumbus ; sv. 173). Přel. z: Women in purple. ISBN 80-204-1191-7
HAVLÍK, Lubomír Emil, Přehledné dějiny Byzance. Brno, Universita J. E: Purkyně, 1970 (skriptum).
HAVLÍK, Lubomír Emil, Přehledné dějiny Byzance. Brno, Universita J. E: Purkyně, 1979 (skriptum).

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev III. (Byzantská ríša)

Externé odkazy

Levova biografia (po anglicky)

Vladárske tituly
Lev III. Sýrska dynastia
Predchodca Theodosios III.	cisár 717 – 741	Nástupca Konštantín V.