Preskočiť na obsah

Kosatka dravá

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na najlepší článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kosatka dravá
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaNedostatočné údaje
[1]
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Orcinus orca
Linnaeus, 1771
Synonymá
Grampus orca, Orca gladiator

Rozšírenie kosatiek (modrá farba)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Kosatka dravá (Orcinus orca), v angličtine známa ako killer whale čiže veľryba zabijak, je najväčším členom čeľade delfínovité. Možno ju nájsť vo všetkých svetových oceánoch. Je všestranným dravcom, požiera ryby, korytnačky, vtáky, tulene, žraloky a tiež iné malé a mladé veľryby. To stavia kosatku na vrchol morského potravového reťazca. Názov "veľryba zabijak" odráža jej povesť veľkolepého a obávaného morského cicavca ako bola opísaná už v Prírodopise Plínia Staršieho. Dnes už vieme, že kosatka nie je ani veľryba (iba v najširšom zmysle, čiže príslušník radu Cetacea), ani nebezpečná pre človeka; vo voľnej prírode nebol nikdy zaznamenaný žiadny nevyprovokovaný útok kosatky na človeka, výnimočne sa však vyskytli prípady, keď zajatá kosatka napadla obsluhu morského parku.

Pomenovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Od 60. rokov 20. storočia v anglicky hovoriacich krajinách popularita vedeckého názvu orca ako označenia druhu neustále rastie a dnes už je populárnejší ako tradičné meno killer whale (veľryba zabijak), aj keď tradičný názov je verejnosťou stále široko používaný.

Existuje niekoľko dôvodov pre zmenu názvu. Predovšetkým je slovo veľryba mätúce v názve delfínovitého druhu. Po druhé je názov orca zvyčajný vo viacerých európskych jazykoch (v slovenčine však nie, slovo kosatka bolo prebraté do vedeckého názvoslovia z ruštiny) a medzinárodná spolupráca pri výskume druhov vytvára významný tlak na zjednotenie mien. Navyše slovo zabijak často vyvoláva chybný dojem, že tvor zabíja ľudí. Túto reputáciu je možné napraviť iba presadením iného mena.

Všeobecne sa predpokladá, že „veľryba zabijak“ (killer whale) je zlým prekladom mena z 18. storočia, ktoré zvieraťu dali španielski námorníci, a ktorý mal byť správnejšie preložený ako "zabijak veľrýb" (whale-killer). Skutočnosť, že pôvodné meno bolo iba zlým prekladom, tiež podporila snahu o zmenu mena.

Stále je tu však ešte veľké množstvo ľudí, ktorí dávajú prednosť pôvodnému názvu poukazujúc na fakt, že kosatky naozaj zabíjajú veľa zvierat, vrátane iných veľrýb. Zástancovia pôvodného názvu argumentujú tým, že zabíjanie v názve sa nevyskytuje iba španielskych námorníkov. Latinský názov orca môže byť naozaj odvodený od mena boha podsvetia -- Orcus. Kmene Haida v Britskej Kolumbii nazývajú zviera skana (zabíjajúci démon). Japonci ich nazývajú šači (鯱), ktorého kandži znak kombinuje radikály pre rybu (魚) a tigra (虎).

Taxonómia

[upraviť | upraviť zdroj]

Synonymá sú[2]:

  • Delphinus duhameli Lacépède, 1804; Delphinus gladiator Bonnaterre, 1789; Delphinus grampus Blainville, 1817;Delphinus orca Linnaeus, 1758; Delphinus orca ensidoratus Kerr, 1792; Delphinus serra Borowski, 1780; Delphinus victorini Grill, 1858
  • Grampus orca Iredale & Troughton, 1933; Grampus rectipinna Scheffer, 1942
  • Physeter microps Fabricius, 1780
  • Orca (Gladiator) stenorhyncha Gray, 1870; Orca (Ophysia) pacifica Gray 1870; Orca (Gladiator) capensis Gray, 1846; Orca (Ophysia) capensis Gray 1846; Orca (Gladiator) magellanica Burmeister, 1866; Orca meridionalis Flower, 1864; Orca (Gladiator) latirostris Gray, 1870; Orca (Ophysia) pacifica Gray 1870; Orca africana Gray, 1871; Orca antarctica Fischer, 1876; Orca ater Cope, 1869; Orca ater fusca Dall, 1874; Orca atra Gray, 1871; Orca eschrichtii Reinhardt, 1866; Orca gladiator Bonnaterre, 1789; Orca gladiator arcticus Gervais, 1869 – 1871;Orca gladiator australis Gervais, 1869 – 1871; Orca gladiator europaeus Gervais, 1869 – 1871; Orca gladiator tasmaniensis Cabrera, 1961; Orca minor Malm, 1871; Orca orca Lahille, 1914; Orca orca megallanicus; Orca rectipinna Cope, 1869; Orca schlegelii Lilljeborg, 1866; Orca stenorhyncha Gray, 1870; Orca tasmanica Gray, 1871; Orca glacialis Berzin & Vladimirov, 1982
  • Orcinus glacialis Berzin & Vladimirov, 1982; Orcinus nanus Mikhalev, Ivashin, Savusin & Zelenaya, 1981; Orcinus orca capensis Trouessart, 1904; Orcinus orca eschrichti Trouessart, 1904; Orcinus orca megallanicus Trouessart, 1904

Evolúcia

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri článok kosatka.

Telesné vlastnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Zvieratá sú charakteristicky kontrastne sfarbené, s čiernym chrbtom, bielou hruďou a bokmi a bielou škvrnou nad a medzi očami. Majú ťažké a mohutné telo s veľkou chrbtovou plutvou. Samce dosahujú dĺžku 9,5 m a hmotnosť presahujúcu 6 ton; samice sú menšie, dosahujú dĺžku 8,5 m a hmotnosť 5 ton. Mláďatá pri narodení vážia 180 kg a sú 2,4 m dlhé. Chrbtová plutva je vysoká asi 1,8 m, u samcov vyššia a vzpriamenejšia ako u samíc.

Veľké samce kosatky sú veľmi výrazné a len ťažko si ich možno popliesť s nejakým iným morským tvorom. V teplejších vodách je možné pomýliť si samice a mláďata videné z väčšej vzdialenosti s rôznymi inými druhmi, napr. kosatkovec čierny (Pseudorca crassidens) alebo delfín sivý (Grampus griseus).

Väčšina historických údajov o kosatkách bola získaná z dlhoročných skúseností obyvateľov pobrežia Britskej Kolumbie a Washingtonu a pozorovaním zajatých veľrýb. Komplexnosť štúdií a zaznamenaná zložitá spoločenská štruktúra skupín v populácii nasvedčuje tomu, že informácie sú detailné a presné; aj keď premenlivé skupiny a skupiny v iných oceánoch môžu mať celkom odlišné vlastnosti. Samice prvýkrát otehotnejú vo veku 15 rokov. Od tej doby prechádzajú periódami polyestrických cyklov s necyklickými obdobiami dlhými tri, resp. šesť mesiacov. Dĺžka tehotenstva je 15 až 18 mesiacov. Matky rodia jedno mláďa približne každých päť rokov. V analyzovaných stabilných skupinách nastáva pôrod v ktoromkoľvek ročnom období, k najobľúbenejším mesiacom ale patria zimné. Úmrtnosť novonarodených mláďat je veľmi vysoká. Podľa jedného prieskumu takmer polovica mláďat nedosiahne veku šesť mesiacov. Mláďatá vyžadujú dvojročnú starostlivosť, pevnú potravu však prijímajú už vo veku dvanásť mesiacov. Matky ich kŕmia až do veku 40 mesiacov, čo znamená, že v priebehu života vychovajú 5 mláďat. Samice sa obvykle dožívajú 50 rokov, vo výnimočných prípadoch však môžu dosiahnuť 80 až 90 rokov. Samce začínajú byť sexuálne aktívni vo veku 15 rokov a priemerne sa dožívajú 30, výnimočne až 50 rokov.

Rozšírenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Kosatka je na svete druhým najrozšírenejším cicavcom, hneď po človeku. Možno ju nájsť vo všetkých oceánoch a vo väčšine morí, vrátane – pre veľryby netypického – Stredozemného mora a Arabského mora. Uprednostňujú ale nižšie teploty a polárne regióny. Občas sa síce potápajú do veľkých hĺbok, všeobecne dávajú ale prednosť pobrežným oblastiam pred pelagiálnym prostredím.

Kosatky sú relatívne veľmi početné v oblasti severovýchodného Pacifiku, kde Kanada prechádza do Aljašky, pri pobreží Islandu a pri pobreží severného Nórska. Pravidelne sú pozorované vo vodách Antarktídy pri polárnom ľadovci a má sa za to, že sa vydávajú pod ľadový príkrov a prežívajú dýchajúc vo vzduchových bublinách podobne ako beluha. Naproti tomu v Arktíde sú kosatky v zime, keď nenavštevujú polárny ľadovec, vídané len zriedka. Tieto vody prebúdzajú ich záujem iba v lete.

Informácie z oblastí vzdialenejších od pobrežia a z tropických vôd sú viac-menej strohé. Dlhodobé, aj keď nie časté pozorovania naznačujú, že kosatky môžu prežiť v takmer všetkých teplotných pásmach. Neexistuje žiadny odhad celkovej svetovej populácie. Lokálne odhady sú 70 – 80 000 v Antarktíde, 8 000 v tropických vodách Tichého oceánu (napriek tomu, že tropickým vodám nedávajú kosatky prednosť, rozloha tejto oblasti 19 miliónov kilometrov štvorcových znamená, že tam musia byť tisíce veľrýb), až 2 000 pri Japonsku, 1 500 v chladnejšom severovýchodnom Pacifiku a 1 500 pri Nórsku. Keď pridáme veľmi hrubé odhady nesledovaných území, celková populácia môže byť asi 100 000 jedincov.

Spoločenské vzťahy

[upraviť | upraviť zdroj]
Kosatky často dvíhajú telo nad vodu. Toto správanie nazývame pozorovacie skoky. Vedci diskutujú o jeho účele.

Kosatky majú zložitý systém spoločenských skupín. Základnou skupinou je materská línia, skladajúca sa z jednej samice (matky rodu) a jej potomkov. Synovia a dcéry matky rodu vytvárajú časť tejto línie rovnako ako synovia a dcéry ich dcér (synovia a dcéry ich synov sa pripájajú k materskej línii svojich matiek) a vytvárajú tak rodinný strom. Keďže samice môžu žiť až 90 rokov, nie je neobvyklý život štyroch alebo dokonca piatich generácií v jednej línii. Skupiny založené na materských líniách sú veľmi stabilné počas mnohých rokov. Jednotlivci sa oddeľujú od týchto svojich skupín iba na niekoľko hodín s cieľom páriť sa alebo zháňať potravu. Nebolo zaznamenané žiadne trvalé oddelenie jedinca z jeho materskej línie. Priemerná veľkosť materskej línie zaznamenaná v severovýchodnom Pacifiku bola 9 zvierat.

Materské línie majú tendenciu združovať sa s niekoľkými inými materskými líniami, s ktorými vytvárajú stádo skladajúce sa v priemere z 18 zvierat. Členovia stáda zdieľajú rovnaký dialekt (pozri nasledujúci odsek o piesňach) a skladajú sa z blízko príbuzných častí materských línií. Na rozdiel od materských línií sa stáda, s cieľom zháňať potravu, v priebehu dní alebo týždňov rozpadajú a zase spájajú. Najväčšie zaznamenané stádo malo 49 zvierat.

Ďalšou úrovňou skupiny je klan. Klan sa skladá zo stád, ktoré majú podobný dialekt. Príbuzenstvo medzi stádami sa opäť javí ako genealogické, väčšinou obsahujú časti rodín so spoločným predkom na materskej strane. Rôzne klany môžu zaberať rovnaké geografické územie a preto bolo často zaznamenané, že stáda z rôznych klanov cestujú spoločne. Vo chvíli, keď sa miestne stáda združujú do klanu sa pred premiešaním jednotlivci vítajú sformovaním dvoch paralelných línií.

Konečné štádium združovania, aj keď skôr náhodné a ľuďmi zavedené, na rozdiel od predchádzajúcich prirodzených skupín, sa nazýva komunita a je veľmi nejasne definovaná ako skupina klanov, u ktorých bolo pozorované pravidelné miešanie sa. Komunity sa nevytvárajú na základe zreteľných rodinných alebo vokálnych väzieb.

V severovýchodnom Pacifiku boli identifikované tieto tri komunity:

  1. južná komunita (1 klan, 3 stáda, 83 kosatiek z 2000),
  2. severná komunita (3 klany, 16 stád, 214 kosatiek z 2000),
  3. juhoaljašská komunita (2 klany, 11 stád, 211 kosatiek z 2000).

Treba poznamenať, že táto hierarchia je platná iba pre miestne skupiny. Dočasné, cicavcov loviace skupiny sú zvyčajne menšie, pretože aj keď sú tiež založené na materských líniách, samce sú omnoho viac ochotní rozdeliť sa a žiť samostatným životom. Dočasné skupiny sú aj napriek tomu spojené voľnejšou väzbou založenou na ich dialekte.

Denná aktivita kosatiek je zvyčajne rozdelená do štyroch aktivít – lov, cestovanie, odpočinok a spoločenský život. Vo vzájomnom kontakte prejavujú kosatky veľkú mieru entuziazmu, predvádzajú širokú škálu dvíhania sa a výskokov nad vodu, pozorovacích skokov, úderov chvosta do vody a státie na hlave. Vo všetkých samčích skupinách sa jednotliví členovia často dotýkajú stoporenými penismi. Nie je známe, či sú tieto dotyky časťou hry alebo vyjadrením dominancie.

Potrava

[upraviť | upraviť zdroj]
Samec kosatky s typicky vztýčenou veľkou chrbtovou plutvou pláva vo vodách blízko Tysfjordu v Nórsku.

Zoznam druhov, ktorými sa kosatky živia, je extrémne široký. Jednotlivé populácie prejavujú tendencie ku špecializácii na určitý typ potravy a ignorujú ostatné možné druhy koristi. Napríklad určité časti populácie v Nórsku a Grónsku sa špecializujú na slede a sledujú každý rok ich jesennú migračnú cestu k nórskemu pobrežiu. Iné populácie v oblasti lovia tulene. Kosatky sú jedinými cicavcami s takou potravnou rôznorodosťou medzi jednotlivcami žijúcimi na rovnakom území.

Kosatka je jediným členom radu veľrýb pravidelne sa živiacim inými veľrybami. Pozorovaním bolo zrátaných 22 druhov, ktoré kosatky lovia; jednak skúmaním obsahu žalúdka, pozorovaním zranení na telách iných veľrýb či priamym pozorovaním ich lovu. Stáda kosatiek často dostanú omnoho väčšie veľryby také ako sú vráskavec myšok, vráskavec malý, vráskavec sejval, vráskavec sivý, alebo dokonca mláďatá vráskavca obrovského. Skupina kosatiek premôže mladého vráskavca obrovského tým, že ho spolu s jeho matkou prenasledujú až ich unavia. Alebo sa kosatky rozhodnú oddeliť pár a obklopiť mladú veľrybu, poprípade zabrániť je v návrate na povrch mora a v nadýchnutí. Len čo sa veľryba utopí, kosatkám už nič nebráni nasýtiť sa jej mäsom.

Taktiež bol zaznamenaný jeden prípad pravdepodobného kanibalizmu kosatiek. V štúdii V. I. Shevenka z teplých oblastí južného Pacifiku v roku 1975 je zaznamenaný prípad dvoch samcov kosatky, ktorých žalúdok obsahoval zvyšky inej kosatky. Z 30 zajatých a preskúmaných kosatiek mali pri tomto pozorovaní 11 z nich prázdne žalúdky. Neobvyklé veľké percento, ktoré naznačuje, že kosatky boli prinútené ku kanibalizmu nedostatkom potravy.

Vo väčšine prípadov sa kosatky živia tridsiatimi druhmi rýb, väčšinou lososmi, sleďmi, tuniakmi, lososmi Oncorhynchus tshawytscha a lososmi Oncorhynchus kisutch. Žraloky veľrybie (Rhincodon typus), žraloky dlhoplutvé (Carcharhinus longimanus), a príležitostne dokonca žraloky biele lovia pre ich výživovo hodnotnú pečeň. Existuje aj domnienka, že týchto žralokov odstraňujú ako potravnú konkurenciu. Polárne populácie lovia aj iné morské cicavce, vrátane väčšiny druhov tuleňov a uškatcov. Menej často sa stávajú obeťou aj mrože a vydry morské. Korisťou sa stáva aj sedem druhov vtákov, vrátane všetkých druhov tučniakov a morských vtákov ako kormoránov. Hlavonožce, ako napríklad chobotnice a široké spektrum kalmárov, sú taktiež ich cieľom.

Pri zabíjaní sú kosatky veľmi vynaliezavé a hravé. Občas si medzi sebou pohadzujú tulene, čím ich omráčia a zabijú. Zatiaľ čo lososy sú obvykle lovené jednotlivcom alebo malou skupinkou, slede sú často chytané technikou kolotočového kŕmenia. To znamená, že kosatka nadženie slede do tesnej gule vypúšťaním výbuchov bublín alebo šľahmi svojich bočných plutiev. Potom zasiahne guľu plným úderom svojho chvosta, čím omráči alebo usmrtí 10 – 15 sleďov a okamžite ich skonzumuje. Technika kolotočového kŕmenia bola potvrdená iba v nórskej populácií kosatiek a u niektorých oceánskych druhov delfínov. Uškatce zabíjajú údermi hlavou alebo tým, že ich zasiahnu a omráčia úderom chvosta.

V rôznych populáciách na svete možno nájsť viac špecializovaných techník lovu. V Patagónii sa kosatky živia mláďatami uškatcov Otaria byronia a nosáčov (Mirounga sp.), naháňajú ich na pláže, často aj za cenu vlastného dočasného uviaznutia. Kosatky predvádzajú pozorovacie skoky a lokalizujú tak tulene, ktoré odpočívajú na ľadových kryhách. Potom vytvoria vlnu, ktorá sa prevalí cez kryhu a prinúti tulene skočiť do vody, kde na nich čaká druhá kosatka.

V priemere kosatka zožerie 60 kg potravy denne. Vďaka ohromnej rozmanitosti potravy a tomu, že nemajú žiadnych iných nepriateľov okrem človeka, možno povedať, že kosatka je takmer na vrchole potravinového reťazca.

Spev

[upraviť | upraviť zdroj]
Kosatky často dvíhajú celé telo nad vodu, podobne ako táto, zachytená blízko Aljašky.

Podobne ako iní delfíny sú kosatky veľmi spevavé zvieratá. Vydávajú rôzne druhy cvakania a pískania na komunikáciu a echolokáciu. Typy vytváraných zvukov sa veľmi odlišujú v závislosti na momentálnej aktivite. Počas odpočinku sú podľa očakávania omnoho tichšie, vydávajú iba náhodné volania veľmi sa odlišujúce od tých, ktoré je možné počuť, keď sa zapájajú do aktívnejšej činnosti.

Stále stáda kosatiek majú väčšie sklony ku spevu ako nestále skupiny. Vedci sa domnievajú, že pre to existujú dva hlavné dôvody: Prvý, usadené kosatky zostávajú v rovnakých sociálnych skupinách omnoho dlhšie, takže vytvoria omnoho komplikovanejšie sociálne vzťahy, ktoré sa odrážajú v častejšej komunikácii. Nezávislé kosatky spolu zostávajú iba chvíľu (zvyčajná perióda sú hodiny alebo dni) a preto komunikujú menej.

Druhým dôvodom je, že kosatky v nestálych skupinách sa živia morskými cicavcami omnoho častejšie ako kosatky žijúce v stálych stádach, ktoré sa živia predovšetkým rybami. Kosatky loviace cicavce musia byť prirodzene omnoho tichšie, aby zmenšili pravdepodobnosť odhalenia. Z tohto dôvodu väčšinou používa loviaca kosatka pre echolokáciu iba jednoduché cvaknutie (nazývané šifrované cvaknutie) oproti dlhému reťazcu cvaknutí pozorovanému u iných druhov.

Stále stáda používajú miestne dialekty. Každé stádo má svoje piesne alebo série jednotlivých písknutí a cvaknutí, ktoré stále opakuje. Zdá sa, že každý člen stáda pozná všetky jeho piesne, takže je nemožné po hlase identifikovať jediné zviera, iba dialektickú skupinu. Jedna pieseň môže byť známa iba jednej skupine alebo je zdieľaná medzi niekoľkými skupinami. Stupeň podobnosti piesní medzi dvoma skupinami sa všeobecne javí byť funkciou ich genealogickej blízkosti skôr ako geografickej. Dve skupiny s rovnakými predkami, ale rozrastajúce sa do veľkých vzdialeností majú veľmi podobné piesne. Predpokladá sa, že piesne prechádzajú z matky na dieťa počas obdobia kojenia.

Kosatky v histórii

[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď boli vedecky popísané ako druh až v roku 1758, kosatky sú ľuďom známe už od praveku. Púštna kultúra Nazca vytvorila na planine Nazca, predstavujúcu kosatku niekedy medzi rokmi 200 pred Kr. a 600 po Kr.

Prvý popis kosatky je v Prírodopise Plínia Staršieho (napísaný asi 50 pred Kr.). Navodil v ňom dojem nepremožiteľnosti všetko konzumujúcej kosatky. Keď Plínius na vlastné oči videl zmasakrovanie veľryby uviaznutej v prístave blízko Ríma, napísal: Sú to nepriatelia [ostatných veľrýb],... do ktorých narážajú a prerážajú ich ako baranidlá vojnových lodí. O ich vzhľade nezanechal žiaden bližší popis, videl iba obrovskú masu krutých tiel so zubami.

Pôvodní obyvatelia v severozápadnom Pacifiku ako napríklad kmene Tlingit, Haida, a Tsimshian pripisujú kosatke význačné miesto v ich náboženstve a umení.

Kosatka a moderný človek

[upraviť | upraviť zdroj]
Kosatky plávajúce pri Normanských ostrovoch, pri Santa Rosa

Lov

[upraviť | upraviť zdroj]

Po tom, čo boli počty väčších druhov veľrýb príliš zredukované sa aj kosatky stali v polovici 20. storočia predmetom komerčného lovu. Komerčný lov kosatiek bol náhle prerušený v roku 1981, keď vstúpilo do platnosti moratórium na všetok lov veľrýb. Napriek tomu že z taxonomického hľadiska je kosatka skôr delfín ako veľryba, je dosť veľká na to, aby sa ocitla pod dohľadom Medzinárodnej veľrybárskej komisie (International Whaling Commission).

Najväčším lovcom kosatiek bolo Nórsko, ktoré lovilo v rozmedzí rokov 1938 až 1981 priemerne 56 zvierat ročne. Japonsko spotrebovalo od roku 1946 do roku 1981 priemerne 43 zvierat. (Údaje z vojnového obdobia nie sú k dispozícii alebo sú oveľa menšie). Sovietsky zväz každoročne ulovil v Antarktíde niekoľko málo zvierat s extrémnou výnimkou sezóny v roku 1980, keď ich ulovil 916.

Dnes nevykazuje žiadna krajina významný lov. Japonci obvykle dostanú niekoľko jedincov každý rok ako súčasť ich kontroverzného programu vedeckého výskumu. Podobne nízku úroveň stáleho rybolovu udržiavajú Indonézia a Grónsko. Rovnako ako sú lovené pre mäso, sú kosatky zabíjané aj preto, že konkurujú rybárom. V 50-tych rokoch 20. storočia letectvo Spojených štátov na žiadosť islandskej vlády použilo bomby a ostreľovačov na vybitie kosatiek v islandských vodách, pretože konkurovali ľuďom pri love rýb. Operácia bola chápaná ako veľký úspech rybárov a islandskej vlády. Napriek tomu mnoho ľudí nebolo presvedčených o tom, že kosatky sú zodpovedné za pokles rybích stavov. Vinu pripisovali nadmernému lovu zo strany ľudí. Táto diskusia viedla k obnoveniu výskumu stavov rýb v Severnom Atlantiku, ktorý dosiaľ nedal za pravdu ani jednej strane tohto sporu.

Kosatka sa tiež zabíja len zo strachu z jej povesti. Dosiaľ nebol žiaden človek v prírode úmyselne napadnutý kosatkou (vyskytlo sa síce jedno napadnutie surfera, ktorého si kosatka asi poplietla s tuleňom, ale po odhalení svojho omylu postihnutého bez vážnejšieho zranenia pustila). Námorníci na Aljaške aj tak príležitostne strieľajú po zvieratách z obavy o svoje životy. Strach sa v posledných rokoch podarilo dosť rozptýliť, vďaka lepším informáciám o tomto druhu vrátane predstavení kosatiek v morských akváriách a iných atrakciách.

Útok na lode

[upraviť | upraviť zdroj]

Isté riziko môžu kosatky predstavovať pre malé jachty, ktoré by si mohli spliesť s niektorou z veľrýb, ktorými sa živia (najmä v noci a ak je jachta natretá rovnakou farbou, akú má koža beluhy morskej), aj keď ide o ojedinelý jav. Pre ľahké drevené jachty to však môže mať katastrofálne následky, lebo môžu byť vážne poškodené hneď prvým útokom a začnú sa potápať skôr, než kosatky zistia svoj omyl.

Najznámejším prípadom "úspešného" útoku kosatky na loď je potopenie jachty Lucette (19 ton, dĺžka 50 metrov) skoro ráno 15. júna 1972, 200 námorných míľ západne od Galapág. Na loď zaútočilo asi dvadsaťčlenné stádo. Aj keď hneď potom, čo zistili svoj omyl, útok skončili, bolo už neskoro. Jeden z celkovo troch útokov bol vedený proti olovenému provu lode, ktorý samozrejme vydržal (jeden člen posádky uvidel kosatku s ťažkým poranením hlavy, čo bol asi následok tohto útoku), ale drevená obšívka lode tvorená štvorcentimetrovými borovicovými doskami nevydržala. Loď sa potopila v priebehu 5 minút, ale posádka ju ešte stihla opustiť v záchranných člnoch a po 38 dňoch ju zachránila japonská rybárska loď Toka Maru II asi 400 míľ severoseverozápadne od miesta stroskotania.

Zajatie

[upraviť | upraviť zdroj]

Inteligencia kosatiek, schopnosť tréningu, dobrá povesť, hravosť v zajatí a ich majestátna veľkosť spravila predstavenia s nimi veľmi populárne. Prvé zajatie kosatky a jej predstavenie sa uskutočnilo vo Vancouveri v roku 1964. Počas 15 rokov bolo sa na tento účel odchytilo z Tichého oceánu asi šesťdesiat alebo sedemdesiat jedincov. Na konci 70-tych rokov 20. storočia a v prvej polovici 80-tych rokov sa kosatky obvykle chytali v islandských vodách (50 za 5 rokov do roku 1985). Od tej doby začali byť kosatky úspešne odchovávane v zajatí a odchyt v prírode sa vyskytuje ojedinelo. U kosatiek v zajatí sa môžu vyvinúť patologické zmeny ako zrútenie chrbtovej plutvy, ktoré postihuje asi 60 – 90 % chovaných samcov.

V zajatí boli zaznamenané prípady kosatiek napádajúcich ľudí. V roku 1991 zabila skupina kosatiek vo vodnom parku Sealand of Victoria (kde nebolo zamestnancom dovolené vstupovať do vody ku kosatkám) trénerku Keltie Byrne. Zvieratá asi nevedeli, že človek nevydrží dlho pod vodou. V roku 1999 jedna z týchto kosatiek údajne zabila turistu, ktorý sa v noci vkradol do bazénu. (Uvažuje sa však tiež, že turista mohol byť obeťou podchladenia). Na konci júla 2004 kosatka počas predstavenia parku SeaWorld v Texase strčila svojho trénera, ktorý sa o ňu staral už 10 rokov, pod vodu a tlačila ho proti okraju nádrže; trénera sa podarilo zachrániť z dosahu zvieraťa až po niekoľkých minútach.

Jeden z najznámejších prípadov agresie kosatky sa odohral v auguste 1989, keď počas predstavenia jedna samica, Kandu V (ktorá sa do tej doby pokladala za dominantnú samicu) udrela inú, Corky II, ktorá bola dovezená z Marineworldu v Kalifornii asi mesiac pred incidentom. Podľa svedectva počulo celé publikum hlasný mľaskavý zvuk. Aj keď sa tréneri najprv snažili pokračovať v predstavení, ukázalo sa, že Kandu V utrpela zranenie tepny blízko svojich čeľustí, z ktorého sa začala valiť krv. Predstavenie ukončili a po 45 minútach krvácania zomrela. Odporcovia týchto predstavení chápali takéto incidenty ako potvrdenie svojej kritiky.

SeaWorld pokračoval v praxi chovania kosatiek odchytených v prírode a stal sa terčom kritiky nadácie na ochranu zvierat v prirodzenom prostredí Born Free Foundation, predovšetkým kvôli pretrvávajúcemu zajatiu kosatky Corky, ktorú sa nadácia snaží vrátiť k jej rodine do stáda A5 v Britskej Kolumbii v Kanade [3].

Film a kultúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci 70. rokov 20. storočia hrali kosatky vo fiktívnych príbehoch úlohu hltavých predátorov. Najextrémnejším príkladom je film Orca, ktorý sa stretol iba so slabým záujmom verejnosti a ktorý rozpráva príbeh kosatky vydávajúcej sa na cestu zúrivej pomsty po tom, čo jej druha zabili ľudia (ide o zrejmý pokus kopírovať úspech filmu Čeľuste).

Pokračujúci výskum zvieraťa a jeho popularita v akváriách priniesli dramatické vylepšenie jeho obrazu na verejnosti. Teraz je kosatka chápaná predovšetkým ako rešpektovaný predátor, ktorý však pre ľudí predstavuje iba veľmi malú hrozbu, čo pripomína zmenu pohľadu na vlka.

Film Zachráňte Willyho (Free Willy!, 1993) sa zameral na otázku oslobodenia kosatiek v zajatí. Kosatka hrajúca vo filme, Keiko, bola pôvodne odchytená vo vodách Islandu. Po príprave na návrat do voľnej prírody v akváriu v Newporte v Oregone (Oregon Coast Aquarium) ju premiestnili do severných vôd, jej pôvodného životného priestoru, napriek tomu neprestala byť závislá na ľuďoch až do svojej smrti v decembri 2003.

Ohrozenie životného prostredia

[upraviť | upraviť zdroj]

Ropná škvrna z tankera Exxon Valdez mala určitý nepriaznivý efekt na aljašskú populáciu. Jedno stádo škvrna zachytila a aj keď jeho členovia ihneď plávali do čistých vôd, jedenásť z nich (asi polovica) zomrelo v nasledujúcich dňoch a týždňoch. Škvrna dlhodobo znížila množstvo dostupnej potravy (lososy) a bola preto zodpovedná za zníženie lokálnej populácie. V decembri 2004 vedci z North Gulf Oceanic Society publikovali správu, že stádo zvané AT1 sa zmenšilo na sedem členov, pretože sa v ňom kvôli škvrne úplne zastavilo rozmnožovanie. Predpokladá sa, že populácia úplne vymrie [4].

Podobne ako iné zvieratá na vysokých úrovniach potravinového reťazca sú kosatky citlivé na otravu nahromadením polychlórovaných bifenylov (PCB) v telách. Vyšetrenie zvierat pri washingtonskom pobreží viedlo k zisteniu, že úroveň PCB v telách týchto kosatiek je vyššia než u tuleňa obyčajného v Európe, u ktorého však už boli zaznamenané známky chorôb zapríčinených touto chemikáliou.

Zistilo sa, že PCB ovplyvňuje schopnosť rozmnožovania, imunitný systém a zvyšuje úmrtnosť. Ohrozená je polovica populácie, hlavne kosatky živiace sa väčšou korisťou.[5]

Iný druh nebezpečenstva od ľudí, ktorému musia kosatky čeliť je spôsobený rozsiahlym pozorovaním veľrýb. Niektoré prieskumy v ňom vidia príčinu zmien v ich chovaní. Silný hluk lodí spôsobuje u niektorých stád kosatiek zmeny frekvencií ich piesní a volaní.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Orcinus orca na červenej listine IUCN.
  2. ↑ http://www.marinespecies.org/aphia.php?p=taxdetails&id=137102, http://paleodb.org/cgi-bin/bridge.pl?a=home Archivované 2013-09-04 na Wayback Machine
  3. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2005-01-16]. Dostupné online. Archivované 2005-01-12 z originálu.
  4. ↑ North Gulf Oceanic Society. Killer whales of southern Alaska [online]. whalesalaska.org, [cit. 2018-10-01]. Dostupné online. Archivované 2016-12-31 z originálu.
  5. ↑ Aarhus University. PCB pollution threatens to wipe out killer whales [online]. sciencedaily.com, [cit. 2018-10-01]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Orca: The Whale Called Killer, Erich Hoyt, Camden House Publishing, ISBN 0-920656-25-0
  • Killer Whale, John K.B. Ford, pp669–675 v 'Encyclopedia of Marine Mammals, Academic Press, ISBN 0-12-551340-2
  • National Audubon Society Guide to Marine Mammals of the World, Reeves, Stewart, Clapham a Powell. Alfred A. Knopf. ISBN 0-375-41141-0
  • Guardians of the Whales, Graeme Ellis and Bruce Obee, Whitecap Books, ISBN 1-55110-034-7
  • Killer Whales, John K.B. Ford, Graeme Ellis, Kenneth C. Balcomb, UBC Press, ISBN 0-7748-0469-6
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kosatka_dravá&oldid=7927201“