Konžská demokratická republika

Toto je článok o Konžskej demokratickej republike. O Konžskej republike pozri Kongo (Brazzaville).

Konžská demokratická republika
Vlajka Znak
Národné motto: Justice - Paix - Travail (Spravodlivosť - Mier - Práca)
Štátna hymna: Debout Congolais (Vstávajte, Konžania)
Miestny názov
• dlhý	République démocratique du Congo
• krátky	Congo
Hlavné mesto	Kinshasa 4°24′ j.š. 15°24′ v.d.
Najväčšie mesto	Kinshasa
Úradné jazyky	francúzština
Regionálne jazyky	lingalčina, kikongo, swahilčina, lubčina
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	poloprezidentská republika Félix Thisekedi Jean-Michel Sama Lukonde
Vznik	30. jún 1960
Susedia	Angola, Burundi, Stredoafrická republika, Kongo, Rwanda, Južný Sudán, Tanzánia, Uganda, Zambia
Rozloha  • celková  • voda (%)	2 345 409 km² (11.)   77 867,58 km² (3,32 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2024)  • hustota (2024)	105 061 492 (15.) 46,3/km² (178.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2023 ▲ 67,512 miliárd $ (86.) ▼ 675 $ (190.)
Index ľudského rozvoja (2022)	0,481 (180.) – nízky
Mena	konžský frank (CDF)
Časové pásmo  • Letný čas	WAT, CAT (UTC+1 až +2) bez zmeny (UTC+1 až +2)
Medzinárodný kód	COD / CD
Medzinárodná poznávacia značka	CD
Internetová doména	.cd
Smerové telefónne číslo	+243

Konžská demokratická republika alebo jednoducho Kongo, je štát v strednej Afrike. Podľa rozlohy je KDR druhou najväčšou krajinou Afriky a 11. najväčšou krajinou sveta. S približne 105 miliónmi obyvateľov je najľudnatejšou frankofónnou krajinou na svete a štvrtou najväčšou krajinou v Afrike. Hlavným a najväčším mestom krajiny je Kinshasa, ktorá je zároveň hospodárskym centrom. Krajina hraničí s Konžskou republikou, Stredoafrickou republikou, Južným Sudánom, Ugandou, Rwandou, Burundi, Tanzániou (cez jazero Tanganika), Zambiou, Angolou, exklávou Cabinda v Angole a južným Atlantickým oceánom.

Územie KDR, ktorého stredobodom je povodie rieky Kongo, bolo prvýkrát osídlené stredoafrickými pastiermi približne pred 90 000 rokmi a približne pred 3 000 rokmi sa naň rozšírili Bantuovia. Na západe v okolí ústia rieky Kongo vládlo od 14. do 19. storočia Konžské kráľovstvo. Na severovýchode, v strede a na východe vládli od 16. a 17. storočia do 19. storočia kráľovstvá Azandeov, Luba a Lunda. Belgický kráľ Leopold II. v roku 1885 formálne získal práva na územie Konga od koloniálnych štátov Európy a vyhlásil krajinu za svoje súkromné vlastníctvo a pomenoval ju Konžský slobodný štát. V rokoch 1885 až 1908 jeho koloniálna armáda nútila miestne obyvateľstvo vyrábať kaučuk a páchala rozsiahle zverstvá. V roku 1908 sa Leopold vzdal územia, ktoré sa tak stalo belgickou kolóniou.

Kongo získalo nezávislosť od Belgicka 30. júna 1960 a okamžite čelilo sérii secesionistických hnutí, zavraždeniu premiéra Patricea Lumumbu a uchopeniu moci Mobutu Sese Sekom počas štátneho prevratu v roku 1965. Mobutu v roku 1971 premenoval krajinu na Zair a zaviedol tvrdú personalistickú diktatúru až do svojho zvrhnutia v roku 1997 v prvej konžskej vojne. Potom sa krajina premenovala naspäť a v rokoch 1998 až 2003 čelila druhej konžskej vojne, v ktorej zahynulo 5,4 milióna ľudí. Vojna sa skončila za vlády prezidenta Josepha Kabilu, ktorý krajine vládol v rokoch 2001 až 2019 a za ktorého vlády boli ľudské práva v krajine naďalej nedostatočné a často dochádzalo k ich porušovaniu, ako napríklad k násilným zmiznutiam, mučeniu, svojvoľnému väzneniu a obmedzovaniu občianskych slobôd. Po všeobecných voľbách v roku 2018, pri prvom pokojnom prechode moci v krajine od získania nezávislosti, Kabilu vo funkcii prezidenta vystriedal Félix Tshisekedi, ktorý odvtedy zastáva funkciu prezidenta. Od roku 2015 prebieha na východe DR Kongo vojenský konflikt v provincii Kivu.

Konžská demokratická republika je mimoriadne bohatá na prírodné zdroje, ale trpela politickou nestabilitou, nedostatočnou infraštruktúrou, korupciou a storočiami komerčnej aj koloniálnej ťažby a využívania, po ktorých nasledovalo viac ako 60 rokov nezávislosti s malým rozsiahlym rozvojom. Okrem hlavného mesta Kinshasa sú ďalšie dve najväčšie mestá, Lubumbashi a Mbuji-Mayi, baníckymi obcami. Najväčším vývozným artiklom KDR sú nerastné suroviny, pričom Čína v roku 2019 prijala viac ako 50 % jej vývozu. V roku 2021 bola úroveň ľudského rozvoja DR Kongo podľa indexu ľudského rozvoja na 179. mieste zo 191 krajín a OSN ju zaraďuje medzi najmenej rozvinuté krajiny. V roku 2018 po dvoch desaťročiach rôznych občianskych vojen a pokračujúcich vnútorných konfliktov žilo v susedných krajinách stále približne 600 000 konžských utečencov. Dvom miliónom detí hrozí hladomor a boje vyhnali z domovov 4,5 milióna ľudí. Krajina je členom OSN, Hnutia nezúčastnených krajín, Africkej únie, COMESA, Juhoafrického rozvojového spoločenstva, Medzinárodnej organizácie Frankofónie a Hospodárskeho spoločenstva stredoafrických štátov.

Dejiny

Prehistorické obdobie

Počas druhého tisícročia pred naším letopočtom môžeme pozorovať vlnu vyspelosti neolitických ľudí na severe a severozápade strednej Afriky. U týchto ľudí fungoval istý druh agrokultúrneho spoločenstva. O niekoľko storočí neskôr (približne pred 2600 rokmi) boli ľuďom na juhu dnešného Kamerunu známe banány. Medzi rokmi 500 a 0 pred Kr. sa prví neolitickí ľudia objavujú na juhu Kamerunu na oboch brehoch rieky Sanaga a prvé neolitické zaľudnenie zo severnej a západnej časti strednej Afriky môžeme odsledovať na juh a juhovýchod.

V KDR sa prvé osady v okolí jazier Mbandaka a Tumba spájajú s „Imboga tradíciou“ a rokom 600 pred Kr. Na hraniciach s Angolou je to zas „tradícia Ngovo“ a rok 300 pred Kr., čo ukazuje na príchod neolitickej vlny pokroku.

V Kivu na východe krajiny sa pred 2600 rokmi objavili dediny „Urewe tradície“. V Kongu sa našlo málo archeologických lokalít a všetky sú západným predĺžením kultúry Urewe, ktorá je známa predovšetkým v Ugande, Rwande, Burundi a v západnej Keni a Tanzánii. Už od počiatku tejto kultúry, ľudia poznali tavenie kovov ako dokladajú nálezy taviacich pecí v Rwande a Burundi.

Najstaršie nálezy ďalej na západ sú známe z Kamerunu a blízko malého mesta Bouar v strednej Afrike. Dáta z Kamerunu poukazujú na počiatky tavenia železa v rokoch 600 – 700 pred Kr. severne od rovníkového pralesa. Táto technológia bola vyvinutá samostatne od predchádzajúcej neolitickej expanzie 900 rokov dozadu. Riečny systém Kongo bol pomaly proti prúdu osídlený osadníkmi.

Neolitickí bantu-hovoriaci ľudia vytlačili pygmejcov (známych tiež z regiónov „Bitwa“ a „Twa“) do druhotných častí zeme. Ďalšie migrácie z regiónov Darfúr a Kordofan v dnešnom Sudáne na severovýchod a východných afričanov do východného Konga premiešali etnické zloženie obyvateľstva regiónu. Bantuovia priniesli zmiešanú ekonomiku založenú na agrokultúre, malých zásobách, rybárčení, zbere ovocia, lovení a arborikultúre pred 3 500 rokmi, techniky spracovania železa, pravdepodobne zo Západnej Afriky, sa datujú omnoho neskôr. Ľudia z tejto oblasti založili Bantuskú jazykovú rodinu ako hlavnú sadu jazykov pre obyvateľov Konga.

V piatom storočí sa začínala vytvárať spoločnosť na brehoch rieky „Lualaba“ (dnešná provincia Katanga). Táto kultúra, známa ako Upemba, sa vyvinula do kráľovstva Luba.

Proces, pri ktorom sa pôvodná kultúra Upemba vyvinula do kráľovstva Luba bol postupný a komplexný. Táto transformácia prebiehala bez prerušenia s niekoľkými odlišnými spoločenstvami vyvíjajúcimi sa mimo Upembskej kultúry ale podriadene vývoju Luba. Každé z týchto kráľovstiev sa stalo veľmi bohatým prevažne z dôvodu miestneho minerálneho bohatstva, hlavne rudy. Civilizácia začala rozvíjať a implementovať technológie založené na železe a medi popri obchodovaní so slonovinou a inými artiklami. Kráľovstvo Luba ustanovilo silnú obchodnú požiadavku pre ich kovové technológie a bolo schopné zriadiť ďalekosiahlu obchodnú sieť (presahujúcu 1 500 km, siahajúc až k Indickému oceánu). V 16. storočí začalo byť riadené silnou centralizovanou vládou na čele s náčelníkom.

Slobodný štát Kongo (1870 – 1908)

Európske objavovanie a ovládnutie Konga prebiehalo medzi zhruba od 1870 do 20. rokov 20. storočia – prvé sirom Henry Morton Stanleyom, ktorého sponzoroval belgický kráľ Leopold II., ktorý túžil po Kongu ako kolónii. Ako predsedovi Association Internationale Africaine poštval jedného európskeho rivala proti druhému. Formálne získal teritórium Kongo na konferencii v Berlíne v roku 1885. Leopold urobil z územia svoj vlastný majetok a pomenoval ho Slobodný štát Kongo. Leopoldov režim začal podnikať rôzne projekty ako napríklad stavbu železnice, od pobrežia do Leopolvillu (dnes Kinshasa), ktorej dokončenie trvalo roky. Takmer všetky tieto projekty boli zamerané na to čo najväčšie vyťaženie kapitálu z kolónie čo malo za následok surové vykorisťovanie Afričanov. V „Slobodnom štáte“ bolo lokálne obyvateľstvo brutalizované kvôli gume v dôsledku rastúceho trhu s gumenými pneumatikami. Na predaji gumy zarobil Leopold obrovskú sumu peňazí, vďaka čomu postavil mnoho budov v Bruseli a Ostende na oslavu jeho osoby a krajiny. Medzi rokmi 1885 a 1908 zahynul milión Konžanov v dôsledku vykorisťovania a chorôb. Vládna komisia neskôr prišla k záveru, že populácia v Kongu sa počas tohto obdobia zmenšila možno o polovicu, ale až do roku 1920 nebolo v Kongu urobené žiadne systematické sčitanie ľudu . Na presadenie výrobných kvót na gumu bola povolaná Force Publique (FP). FP bola armáda, ale jej cieľ nebol brániť krajinu ale terorizovať domorodých obyvateľov. FP praktizovala usekávanie rúk ako donucovací prostriedok na vynútenie splnenia kvót. Činnosť úradov v Slobodnom štáte Kongo vzbudila medzinárodnú kritiku a protesty vedené E.D. Morelom a britským diplomatom Rogerom Casementom, ktorý vo svojom reporte v roku 1904 odsúdil miestne praktiky, a taktiež známym spisovateľom Markom Twainom. Román Josepha Conrada Srdce Temnoty sa odohráva v Slobodnom štáte Kongo. V roku 1908 Belgický parlament, po počiatočnom odmietaní, podľahol medzinárodnej kritike (najmä zo strany Veľkej Británie) a prebral od kráľa kontrolu nad územím ako belgickou kolóniou. Od tej chvíle sa stalo Belgickým Kongom spravovaným belgickým parlamentom.

Belgické Kongo (1908 – 1960)

Po prevzatí správy belgickou vládou sa podmienky v Kongu zlepšili. Vybrané jazyky Bantu boli vyučované na základných školách, čo bol ojedinelý jav v koloniálnom školstve. Koloniálni doktori do veľkej miery zmiernili šírenie tripanozómy spavičnej. Vláda implementovala rôzne ekonomické reformy, ktoré sa sústredili na zlepšenie infraštruktúry: železníc, prístavov, ciest, baní, plantáží a priemyselných zón. Ale ľudu Konga chýbala politická moc a boli vystavení právnej diskriminácii. Všetky koloniálne zákony boli schvaľované v Bruseli a Leopoldville. Sekretár Belgickej kolónie a generálny guvernér, z ktorých žiadny nebol volený Konžanmi, držali absolútnu moc. Časom v domorodom obyvateľstve narastal odpor voči ich nedemokratickému režimu. V roku 1955 konžská vyššia trieda (tiež nazývaná „évolués“) iniciovala kampaň na ukončenie nerovnosti.

Počas 2. svetovej vojny získala malá konžská armáda niekoľko víťazstiev nad talianskymi jednotkami v severnej Afrike. Belgické Kongo, ktoré malo tiež veľké zásoby uránu, ho dodalo Spojeným štátom, kde bol použitý na výrobu atómových zbraní, ktoré boli zhodené na Hirošimu a Nagasaki v auguste 1945.

Politická kríza (1960 – 1965)

Patrice Lumumba

V máji 1960 vyhralo voľby Konžské nacionalistické hnutie (MNC – Mouvement National Congolais), vedené Patriceom Lumumbom, ktorý sa následne stal predsedom vlády. Za prezidenta parlament zvolil Josepha Kasa-Vubua zo strany ABAKO (Alliance des Bakongo). Belgické Kongo získalo nezávislosť 30. júna 1960 pod názvom „République du Congo“, Konžská republika. Krátko na to, provincie Katanga a Južný Kasai začali separatistický boj proti novému vedeniu štátu. Väčšina zo 100 000 Európanov, ktorí ostali v krajine, utiekla, čo Konžania využili na výmenu vedenia armády, predtým vedenú Európanmi.

Potom, ako francúzske Stredné Kongo po osamostatnení tiež zvolilo meno Konžská republika, krajiny boli viac známe ako Kongo-Léopoldville a Kongo-Brazzaville, podľa hlavných miest.

Režimy v Kongu (1960-61)
Farebný kľúč

Modrá: Národná vláda so sídlom v Léopoldville
Červená: Rivalská národná vláda so sídlom v Stanleyville
Zelená: Katanga (nezávislá)
Žltá: Južný Kasai (nezávislý)

5. septembra 1960 bol Lumumba Kasa-Vubuom zosadený z postu predsedu vlády, čo ale vyhlásil za neústavný čin a tak začala politická kríza. Medzičasom si však Lumumbom dosadený veliteľ konžskej národnej armády získal jej lojalitu podplácaním, pričom použil financie, ktoré získal od USA a Belgicka, ktoré podporovali Mobutua, ktorý by tak odvrátil hrozbu premeny Konga na socialistický štát v sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Mobutu s pomocou CIA zorganizoval puč a zosadil Lumumba a Kasa-Vubua, ktorí boli uvrhnutí do domáceho väzenia, strážení vojakmi OSN a vyhnal všetkých sovietskych poradcov. Krátko na to podpredseda vlády Antoine Gizenga zostavil vo východnej časti krajiny rivalskú vládu podporovanú pro-Lumumbovskými silami.

na území bývalého Belgického Konga vznikli 4 rôzne režimy:

• Joseph Mobutu v Leopoldville bol podporovaný západnými vládami;
• Antoine Gizenga v Stanleyville bol podporovaný východnými krajinami a egyptským prezidentom Násirom;
• Albert Kalonji v provincii Južný Kasai;
• Moise Tshombe v Katange, spolu s Kalonjim podporovaný Belgickom a západnými ťažobnými spoločnosťami.

27. novembra sa Lumumbovi podarilo utiecť zo zajatia, no krátko na to ho chytili a 17. januára 1961 ho na radu Belgičanov, ktorí spolu s USA mali záujmy na medených a diamantových baniach v Katange a Kasai, dal Mobutu popraviť. S pomocou OSN bola krátko na to násilne ukončená existencia aj ostatných separatistických režimov.

Ústavné referendum po Mobutuovom puči v 1965 vyústilo v zmenu názvu na Demokratická republika Kongo, no v 1971 sa názov opäť zmenil na Republika Zair.

Zair (1971 – 1997)

Nový prezident Mobutu Seke Seko mal podporu západného bloku pre svoj postoj ku komunizmu. Založil systém jednej strany a vyhlásil sa hlavou štátu. Periodicky usporadúval voľby, v ktorých bol jediným kandidátom. Aj keď sa dosiahol relatívny mier a stabilita, Mobutuov režim bol vinný z nemála porušení ľudských práv, politických represálií, kultu osobnosti a korupcie. Mobutu musel byť zobrazený na každej bankovke, jeho portréty museli byť vo všetkých verejných budovách, vo väčšine obchodov a na všetkých billboardoch. Pre obyčajných ľudí bolo zvykom nosiť jeho podobizeň aj na šatách.

Korupcia sa stala tak zjavnou, že vzniklo pomenovanie „Zairská choroba“, vraj ho dokonca vymyslel Mobutu sám. V roku 1984 bol odhad výšky jeho konta v švajčiarskej banke 4 miliardy dolárov, čo bola suma vo výške národného dlhu Zairu. Medzinárodná pomoc, najčastejšie vo formách pôžičiek, obohacovala Mobutua, zatiaľ, čo sa infraštruktúra rozpadávala a zostala z nej iba štvrtina oproti stavu z roku 1960. Zair sa stal „kleptokraciou“ vďaka tomu, ako Mobutu a jemu blízki ľudia rozkradáli štát.

V rámci kampane afrického nacionalizmu premenoval v rokoch 1966 – 1970 mestá: Léopoldville sa premenovalo na Kinshasa, Stanleyville na Kisangani, Elisabethville na Lubumbaši, a Coquihatville na Mbandaka. V roku 1971, Mobutu premenoval krajinu na Republika Zair, čo bola štvrtá zmena za 11 rokov a šiesta celkovo. Taktiež premenoval rieku Kongo na Zair. Premenoval sa aj sám Mobutu a to na Mobutu Sese Seko Kuku Ngbendu Wa Za Banga (čo znamená „najsilnejší bojovník, ktorý vďaka jeho vytrvalosti a nepružnej vôle vyhrať, musí ísť od dobytia k dobytiu, zanechávajúci oheň v jeho stopách“).

Kolonialný názov Súčasný názov Léopoldville Kinshasa Stanleyville Kisangani Élisabethville Lubumbashi Jadotville Likasi Albertville Kalemie Cocquilhatville Mbandaka Costermansville Bukavu Bakwanga Mbuji-Mayi Luluabourg Kananga Banningville Bandundu Nouvelle Anvers Makanza Port Francqui Ilebo Paulis Isiro Thysville Mbanza-Ngungu

Kolonialný názov Súčasný názov Kindu Port-Empain Kindu Baudoinville Moba Ponthierville Ubundu Banzyville Mobayi-Mbongo Cattier Lufu-Toto Élisabetha Lukutu Charlesville Djokupunda Aketi Port-Chaltin Aketi Bomokandi Bambili Kilomines Bambumines Moerbeke Kwilu-Ngongo Sentery Lubao Vista Nsia Mfumu Wolter Luila

Počas 70-tych a 80-tych rokov bol Mobutu niekoľkokrát pozvaný do USA, kde sa stretol s prezidentmi Nixonom, Reaganom, či Bushom, no po rozpade ZSSR vzťahy Mobutua s USA ochladli, nakoľko nebol už potrebný ako spojenec v studenej vojne.

Oponenti v Zaire medzitým zvýšili požiadavky pre reformy. To donútilo Mobutua vyhlásiť tretiu republiku v roku 1990, ktorej ústava mala vydláždiť cestu k demokratickým reformám. Reformy sa ale ukázali byť len kozmetickými. Mobutu pokračoval vo vládnutí až ho konflikt v roku 1997 donútil utiecť zo Zairu. Následne štát premenovali späť na Demokratickú republiku Kongo, keďže názov Zair bol úzko spätý s bývalou vládou Mobutua.

Geografia

Mapa Konžskej demokratickej republiky z CIA World Factbook

Kongo sa nachádza v srdci subsaharskej Afriky. Hraničí (v smere hodinových ručičiek od juhozápadu) s Angolou, Atlantickým oceánom, Kongom, Stredoafrickou republikou, Južným Sudánom, Ugandou, Rwandou, Burundi, Tanzániou prostredníctvom jazera Tanganika a Zambiou. Krajina leží medzi rovnobežkami 6° severnej zemepisnej šírky a 14° južnej zemepisnej šírky a medzi poludníkmi 12° východnej zemepisnej dĺžky a 32° východnej zemepisnej dĺžky. Krajinou prechádza rovník, pričom tretina krajiny ležia na severnej a dve tretiny na južnej pologuli. Rozloha Konga (2 345 408 km²) presahuje kombinovanú rozlohu Španielska, Francúzska, Nemecka, Švédska a Nórska.

Počet obyvateľov najväčších miest (2008)

Mesto	Populácia (2008)
Kinshasa	7,500,000
Mbuji-Mayi	2,500,000
Lubumbashi	1,700,000
Kananga	1,400,000
Kisangani	1,200,000
Kolwezi	1,100,000
Mbandaka	850,000
Likasi	600,000
Boma	600,000

Administratívne členenie

Kongo je rozdelené na 10 provincií a mestskú provinciu hlavného mesta:

Bandundu Bas-Congo Équateur Kasaï-Occidental Kasaï-Oriental Katanga Kinshasa (mestská provincia) Maniema Nord-Kivu Province orientale Sud-Kivu

Kultúra

Jazyky

Úradným jazykom je francúzština. Štyri najrozšírenejšie jazyky sú oficiálne uznané ako tzv. národné jazyky (francúzština: Langues nationales): lingalčina (severozápad a Kinshasa), kikongo (juhozápad), swahilčina (východ) a lubčina (juh). Okrem týchto sa na území štátu používa 200 až 400 miestnych jazykov.

Náboženstvo

Podľa štatistiky z roku 2014 je náboženská príslušnosť nasledujúca: rímski katolíci 29,9 %, protestanti 26,7 %, ďalšie kresťanské cirkvi 36,5 %, kimbanguisti 2,8 %, moslimovia 1,3 %, ostatné menej zastúpené náboženstva 1,2 %, bez vyznania 1,3 %, nešpecifikovaných 0,3 %. Okrem v zásade nekonfliktných nových afrických cirkví sa v regióne tiež zrodili africké kresťanské cirkvi s vyhrotenejšími postojmi, ktoré napríklad hlásali, že Boh by k Afričanom určite neposlal bielych kazateľov, ktorí im nerozumejú, a tak boli ku katolíckemu i protestantskému kresťanstvu veľmi podozrievavé. Tak bol v roku 1921 vo vtedajšom Belgickom Kongu založený kimbangizmus – nové kresťanstvo vyznávané veriacimi Cirkvi Ježiša Krista na Zemi. Títo kresťania vyznávajú, že skutočný Ježiš bol čiernej pleti, lebo Ježiš bielej pleti by nebol určený im. Podľa afrikanistu O. Havelku vyznáva v demokratickom Kongu mnoho kresťanov (naprieč denomináciami) zároveň niektoré z lokálnych tradičných náboženstiev (viacpočetná náboženská identita), prípadne synkretizmus kresťanstva a tradičného náboženstva. Rozšírený je kult predkov, prítomné je náboženstvo bwiti a náboženské fenomény ako Nkisi Nkondi. V krajine je tiež rozšírené africké čarodejníctvo, najmä vo formách azande, kindoki a tfu. Čarodejníctvo je chápané ako pálčivý spoločenský problém. V krajine sú tiež tzv. vyhľadávači čarodejníkov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konžská demokratická republika

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).