Preskočiť na obsah

Jozef Miloslav Hurban

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Toto je článok o štúrovskom básnikovi. O súčasnom politikovi pozri Jozef Hurban.
Jozef Miloslav Hurban
slovenský spisovateľ
Litografia z 1849, autor Anastas Jovanović
Litografia z 1849, autor Anastas Jovanović
Narodenie19. marec 1817
Beckov, Rakúske cisárstvo
Úmrtie21. február 1888 (70 rokov)
Hlboké, Rakúsko-Uhorsko
Zamestnanieevanjelický farár, politik, novinár a spisovateľ
ManželkaAnna Jurkovičová
Deti9
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Jozef Miloslav Hurban
Busta v Novom Meste nad Váhom
Busta v Brezovej pod Bradlom
Pamätná tabuľa na mieste Hurbanovho rodného domu
Pamätná tabuľa v Žiline
Pamätná tabuľa v Prešove
Pamätník Štúra, Hurbana a Hodžu v Trenčíne

Jozef Ľudovít Miloslav Hurban (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* 19. marec 1817, Beckov[1] – † 21. február 1888, Hlboké[2]) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz (po smrti Karola Kuzmányho načas superintendent Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania) a vedúca osobnosť slovenského povstania 18481849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra.

Je spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady, Matice slovenskej, Spolku Tatrín, spoluzakladateľom Slovenského národného divadla nitranského, zakladateľ nedeľných škôl a spolkov miernosti, spoluzakladateľ prvého úverového družstva v Európe (Spolku gazdovského), časopisu Slovenské pohľady, člen spolku Vzájomnosť a autor životopisu Ľudovíta Štúra.[3][4]

Je po ňom pomenovaná planétka (3730) Hurban.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Busta Jozefa Miloslav Hurbana, zakladateľa prvej Slovenskej národnej rady (1848) v Národnej rade slovenskej republiky

Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vörösovej[5], krstený ako Jozef Ľudovít. Mal staršiu sestru Teréziu Zuzanu, ktorá sa rovnako ako on narodila v Beckove[6]. Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch 18261830 navštevoval mestskú školu v Trenčíne, potom v rokoch 18301840 evanjelické lýceum v Bratislave. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Ordinovaný na evanjelického kňaza bol v roku 1840. Chcel pokračovať v štúdiu v Nemecku, no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 bol farárom v Hlbokom. V roku 1860 dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku 1866 bol po smrti Karola Kuzmányho istý čas superintendentom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský).

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef Miloslav Hurban bol na čele slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.

V roku 1847 v novele Od Silvestra do Troch kráľov sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli.“ Pre svoje nekompromisné konanie bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, panslavistického vezíra, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne. Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ Tatrína, spolutvorca Slovenského divadla nitrianskeho a prvého úverového družstva v Európe, založeného jeho svokrom Samuelom Jurkovičom. Hurban sa stal známy aj ako básnik, vydavateľ literárnych almanachov, ako vydavateľ a redaktor cirkevných časopisov, ktoré mali národnoobranný charakter. Jeho činnosť bola mnohostranná: národnoobranná, ľudovýchovná, literárnohistorická, kritická, osvetová i novinárska.

Začiatky verejnej činnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku 1835. Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom Společnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej. 24. apríla 1836 sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 18371840 bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku 1839 podnikol cestu do českých krajín. Za jeho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom a Hlbokom sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany Maďarov či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V tomto období bol ešte stúpencom Jána Kollára a svoje diela taktiež písal výhradne v biblickej češtine. V júli 1843 sa však na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo jeho stretnutie so Štúrom a Hodžom, na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu Nitra v roku 1844 uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci Štúrova kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín.

Revolučné roky 1848 – 1849

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 18481849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. 18. marca 1848 sa uskutočnila na jeho fare v Hlbokom porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. 28. apríla 1848 sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v Brezovej pod Bradlom veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. Nitrianske žiadosti. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, Žiadosti slovenského národa, ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň Bije zvon slobody! a ako ohlas na revolučný program báseň Bratia Slováci), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu Nitrianske žiadosti a tiež celonárodného programu Žiadosti slovenského národa). V rokoch 18481849 sa tiež stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.

Štátne úrady a peštianska vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na Slovanskom zjazde v Prahe sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie (Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských, ktoré zjazdu predložil 7. júna 1848). Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so Štúrom presunul do Chorvátska a neskôr do Srbska, odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch 1848 a 1849 bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou Čechov na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v Rakúsku bol v čase neoabsolutizmu pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo 40. rokov a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského, dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo Viedni. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom Daxnerovej koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.

Pomemorandové roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku 1859. Po smrti Karola Kuzmányho bol od roku 1866 superintendentom slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom rakúsko-maďarského vyrovnania a uhorského národnostného zákona z roku 1868. Stalo sa tak v článkoch Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, za ktoré bol 6. decembra 1869 uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku 1875 bol znovu uväznený, tentoraz na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v Cirkevných listoch. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydal ďalší ročník almanachu Nitra (18761877), tentoraz v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národnoobrodeneckej a národnorevolučnej aktivity štúrovcov tým, že spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku 1848. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom a po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.

Publicistická činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Hurbanova dopisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej zaangažovanosti. Na rozdiel napr. od Ľudovíta Štúra je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Pri Hurbanovi toto aktuálne novinárske zameranie zasahuje do všetkého: do jeho prózy, poézie, ba aj do literárnohistorických a kritických štúdií i do memoárovej literatúry. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, vo fejtóne Prechádzky po považskom svete a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napr. jeho Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Ako cestopisnú reportáž napísal roku 1839 aj svoju Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách…, ktorú jeho ideový odporca Šimko nazval neoprávnene „zradou uhorskej krajiny“.

Publicistickú formu si Hurban zámerne volil preto, aby mohol pohotovo a bezprostredne reagovať na meniaci sa politický a národný život v našich krajoch. Bola mu vzdialená intelektuálska izolovanosť a pseudoučenosť. Ako sám hovoril, snažil sa prelomiť „hrádzu, ktorá delila spisovateľov od ľudu“, pretože „spisovateľ a novinár má zostúpiť do vzťahov s ľudom a nedržať sa za dač vyššieho a velebnejšieho“. Preto aj publicistický štýl a tomu zodpovedajúci slovník je typický pre Hurbanovu tvorbu. Vyplýva to z jeho snahy „čo najviac sa zdeliť s národom“, usmerňovať a viesť ho prostredníctvom novín a časopisov.

Slovenské novinárstvo v Hurbanovej dobe

[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem nerozvinutosti slovenského politického života, vážnou prekážkou šírenia národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, úradov, ale aj vysokej cirkevnej hierarchie. Vo väčších mestách v Bratislave, v Košiciach, Nitre, Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí a nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský život systematicky utláčali a vyháňali na perifériu. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci a remeselníci, bez väčších mestských stredísk, bola slabou zárukou rozvoja našej kultúry a novinárstva. Veď mnohí z nich odoberali noviny a časopisy „na borg“ a ani po rokoch ich nezaplatili. Vydavatelia však napriek tomu dávali noviny na úver, už aj z obavy pred obvinením, že „nemajú rodáckej dôvery, ani šetrného súcitu s tými, ktorí okamžite predplatiť nemôžu“. „Keby niekto,“ tvrdil Daniel Lichard, „nazrel do účtov slovenských redakcií, zhrozil by sa nad sumami, ktoré sú pre vydavateľstvá stratené.“

Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa tým zaoberali. Už spôsob predaja kníh a časopisov bol zaostalý. Pred rokom 1848 významnejší kníhkupci, aký bol napr. bratislavský Karol Fridrich Wigand, debrecínsky Juraj Gsáthy a veľkosibiňský Martin Hochmeister, boli nútení s vozmi kočovať po okolitých stoliciach a tak predávať svoj tovar. Podľa zákonného článku VIII. z roku 1872 sa umožňovalo aj zakladanie kníhkupectiev, z ktorých mnohé sa zaoberali vydávaním kníh a časopisov. Slovenskí kníhkupci mali však len malé obchody, v ktorých nemohli čakať na zákazníkov, ale museli tiež za nimi chodiť na výročné trhy, púte a pod. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.

Zarážajúce je, že práve roku 1863, keď sa zakladá Matica slovenská a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. Pešťbudínske vedomosti mali vtedy 404, Černokňažník 290, Sokol 211 predplatiteľov. Roku 1865 oznámil Viliam Pauliny-Tóth, že jeho Sokol má už len 171 predplatiteľov a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň Matice slovenskej za rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.

Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou, medzi ktorými J. M. Hurban vyvodil, museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, s odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s tlačovými pravotami, s cenzúrou a konfiškáciou novín – i s chladným prijatím vo vlastných radoch. Preto sa aj Ján Francisci-Rimavský nad hrobom Mikuláša Š. Ferienčíka takto vyslovil o životnom osude vtedajších slovenských novinárov: „Čože je to za postať, tá postať časopisnej činnosti slovenskej? Je to boj proti presile iných a proti slabosti vlastných; je to boj, v ktorom keď i víťazíš, predsa často podliehaš, je to boj, v ktorom keď krvácaš, keď podliehaš, nepríde Ťa podporiť ten, za koho podliehaš a keď omdlievaš, nejde Ťa obživiť ten, za koho omdlievaš“.

Hurbanova publicistika

[upraviť | upraviť zdroj]

V Hurbanových článkoch v súlade s jeho naturelom, je veľa polemiky, kritiky i vášnivého osobného zaujatia. Svoje polemické príspevky nielen v novinách publikoval, ale významnejšie z nich znovu vydával tlačou ako osobitné separáty, čím chcel znásobiť ich spoločenský vplyv. Chránil sa, ako sám v Slovenských pohľadoch povedal, „polemie jalovej“, no neustúpil, keď bolo treba brániť vyššie národné záujmy nielen proti maďarizátorom typu Zaya, Šimku, ale aj proti odporcom spisovnej slovenčiny, medzi ktorými začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia patrili Ján Kollár, Daniel Lichard, Jonáš Záborský i Andrej Radlinský. Hurban bol ako polemický a kritický novinár obávaným protivníkom. Môžeme ho charakterizovať hlavne ako spravodajcu, reportéra a kritika, kým napr. jeho generačný druh Ľudovít Štúr bol predovšetkým úvodnikárom a politickým komentátorom. Kým Štúrovi aj do novinárskych článkov preniká vedeckosť, Hurbanovi aj do vedy preniká publicistika. V bojovnosti a v kritičnosti by sme mu ťažko hľadali podobného medzi slovenskými novinármi minulého storočia.

Pre novinársku prácu sa Hurban nijako špeciálne nepripravoval a zoznamoval sa s ňou takrečeno v pochode. Vyplývalo to z obmedzených možností národného i sociálneho života na Slovensku, ale aj z pracovnej preťaženosti tohoto muža. Hurbanovi, tak ako aj Ľudovítovi Štúrovi i Jánovi Franciscimu, nebolo novinárske povolanie cieľom, ale prostriedkom, pomocou ktorého mohol vhodne a pohotovo reagovať na meniacu sa situáciu a ovplyvňovať ju. V podmienkach surového nacionálneho útlaku bol však vplyv jeho publicistiky mnohonásobný. Novinárska činnosť J. M. Hurbana je rozsiahla. Písal veľa článkov do novín a časopisov, ktoré sám vydával.

Zoznam periodík, do ktorých J. M. Hurban prispieval

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho príspevky nájdeme aj v cirkevných časopisoch, akými boli:

Predpokladáme, že Hurbanove príspevky sú aj v novinách viedenských, peštianskych, záhrebských a iných.

Aj zo zbežného prehľadu článkov J. M. Hurbana vidíme ich neobyčajne bohatú tematickú a žánrovú paletu. Písal literárno-historické štúdie, kritiky, recenzie, úvodníky, fejtóny, komentáre, správy i glosy. V príspevkoch sa zaoberal slovenskou i slovanskou národnou prítomnosťou i minulosťou, otázkami školskými, kultúrnymi, národnoobrannými, politickými, ľudovýchovnými, osvetovými, cirkevnými, filozofickými a inými.

Hurbanov novinársky záujem, ako aj jeho literárna práca sa dotýkali predovšetkým slovenského života. Bol vždy jeho bdelým strážcom, obrancom, pozorne sledoval jeho pulzovanie a v nie jednom prípade dával mu aj smer. Zo zorného uhla domácich, národných potrieb a záujmov sledoval a posudzoval aj vonkajšie udalosti európske a svetové. Podľa všetkého, Hurbana k novinárskej práci pritiahol o dva roky starší Ľudovít Štúr, ktorý ho získal pre členstvo v Spoločnosti česko-slovenskej pri Evanjelickom lýceu v Bratislave už v roku 1835. Tu sa Hurbanovi, ako sám hovoril „rozžela svíce, rozplápolala pochodeň života“. Hurban potom zastával rozličné funkcie v Spoločnosti i v Ústave reči a literatúry československej, ktorý sa stal roku 1837 jej nástupcom. Hurban sa stal tiež zapisovateľom Ústavu, pričom vybavoval aj jej korešpondenciu s nebývalou horlivosťou. Práve touto dopisovateľskou činnosťou, ktorá zabezpečovala kolobeh informácií medzi bratislavským národným strediskom a slovenským vidiekom, Hurban získaval zručnosť v písaní i v komentovaní správ, čo neskoršie vo svojej novinárskej práci vhodne uplatňoval.

Na kvalitatívne vyšší stupeň z informatívneho a spravodajského hľadiska postavili spolkové korešpondovanie príslušníci radikálneho tajného spolku slovenskej mládeže Vzájomnosť, vedeného A. Vrchovským, B. P. Červenákom, P. Ollíkom a M. M. Hodžom. Tento spolok na návrh Daniela Krnúcha začal vydávať rukopisné Vzájomné listy, ktorých redaktorom v roku 1839, po odchode B. P. Červenáka na univerzitné štúdia do Halle, bol práve Hurban. Keď Hurban získal funkciu ústredného korešpondenta a redaktora rukopisných novín, dal im pokrokové zameranie. Viedol ich v protifeudálnom, protimaďarizačnom a v kritickom duchu. Rozsah týchto rukopisných novín bol už aj z technických príčin malý a počet ich exemplárov sa rátal len na desiatky. Preto ani nemohli mať, napriek tomu, že ich čísla kolovali medzi mnohými, taký spoločenský vplyv a ohlas, ako si to vedenie Vzájomnosti želalo. Preto sa aj začala medzi štúrovcami rozsiahla výmena názorov na zameranie, charakter a pomenovanie budúcich slovenských novín a časopisov, ktoré už chceli vydávať tlačou. Hurban vtedy radil, aby si Slováci založili politické noviny, ale aj beletristicko-literárny časopis.

Hurban sa potom zúčastnil na zložitých zápasoch spojených s koncipovaním a s predložením Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 viedenskému panovníckemu domu, v ktorom sa tiež slovenská inteligencia dovolávala povolenia na vydávanie politických novín, ako aj vymenovania osobitných slovenských cenzorov, čo by bolo podstatne uľahčilo vydávanie národnej literatúry. Hurban sa podieľal v rokoch 18411845 na ťažkom zápase o povolenie vydávania Slovenských národných novín a Orla tatranského. Ako sme spomínali aj po roku 1845 veľmi pozorne sledoval osudy tohto tlačového orgánu a neváhal Štúra kritizovať vtedy, keď sa domnieval, že si ako redaktor novín správne nepočína. Vidieť to aj z jeho článku „Našim novinám a Orlovi tatranskému k novému roku“, Ktorý 25. decembra 1845 poslal do redakcie Štúrových novín. Štúr však tento kritický článok nechcel uverejniť, takže uzrel svetlo až o dva roky v Hurbanových Slovenských pohľadoch. Hurban Štúra ako redaktora vtedy kritizoval aj v súkromných listoch. Bolo to však len prechodné, lebo Hurbanovi kritika redaktorskej práce Ľudovíta Štúra nebránila ho zastávať proti útokom Jána Kollára, proti predstaviteľom maďarskej vládnucej triedy, ktorí boli zásadnými nepriateľmi Slovenských národných novín. O týchto prvých slovenských politických novinách sa Hurban vyslovil, že ich „celuo Slovensko so zápalom čítalo“.

Hurban, ktorý písal svoje články aj pod skratkami a pseudonymami (Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.), bol už v začiatkoch svojej novinárskej práce zásadným a neústupným. Tak si možno vysvetliť aj jeho nechuť robiť kompromisy a prispôsobovať sa pri písaní článkov konzervatívnym požiadavkám Juraja Palkoviča, ako vydavateľa Tatranky. Hurban preto aj odmietol publikovať svoje príspevky v Palkovičovom časopise. V tej istej dobe posielal už Hurban svoje komentované správy o kultúrnom a literárnom živote Slovenska do pražských Květov. Pri Hurbanovi nájdeme len veľmi zriedkavo tzv. čistú správu. To sa priečilo jeho naturelu, pretože bol zvyknutý ku všetkému zaujímať vlastné kritické stanovisko, ktoré často mávalo aj ironické ostrie. Po roku 1838 sa stal Hurban popri Bohuslavovi Nosákovi a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských Květov. Aj v týchto príspevkoch bol síce nadšeným propagátorom československej spolupráce postavenej na základoch rovnoprávnosti, no neváhal pritom obraňovať štúrovskú spisovnú slovenčinu a nárok každého, teda aj slovenského národa na vlastnú, v rodnom jazyku vytváranú literatúru, kultúru a vedu podľa zásady: “V záležitostiach kmeňových svojich rozhodovať musí kmeň sám, rokovať o nich náleží všetkým Slovanom". Odmietal preto aj názor tých ojedinelých českých vzdelancov, ktorí vtedy považovali slovenskú spisbu len za „taký duovažok a accidens literátov českých“. Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike, priamo za prevratné považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi "na vedi umeňja a literatúru" na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie.

Hurbanova filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]
„Filozofia je tá vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, jej pomocou sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať.“
– Jozef Miloslav Hurban (Hurban 1972, s. 13)[7][8]

Hurban a Hegel

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozboru Hurbanových filozofických postojov sa venoval v knihe Štúrovci a Hegel profesor Rudolf Dupkala.[7][8] Hegelova filozofia podľa Rudolfa Dupkalu zaznamenala ohlas v prácach: Úvod k Červenákovmu Zrkadlu Slovenska, Vedaa Slovenské pohľady, Ľudovít Štúr (Rozpomienky, Slovensko a jeho život literárny, Prítomnosť a Obrazy zo života Tatranského. O prvé (pozitívne) kontakty Hurbana s Hegelovou filozofiou sa pričinil – čoskoro po svojom návrate z Nemecka – Ľudovít Štúr.

Vzťah Hurbana k Hegelovi prešiel podľa Dupkalu[7] – počas jeho tvorby – vývinom, v ktorom možno vyčleniť dve základné etapy:

  1. etapu aplikačnej recepcie Hegelovej filozofie;
  2. etapu odmietania, resp. negácie tejto filozofie.

V prvej etape sa Hurban snaží s Hegelom vyrovnať viac menej ako filozof, resp. filozoficky. V druhej etape už Hegela reflektuje predovšetkým ako teológ, resp. teologicky, pripomína Dupkala[7]. Filozofiu Hurban chápe ako univerzálnu „vedomosť“ o prejavoch ducha v prírode i v ľudskej spoločnosti, ktorá je potrebná tak pre jednotlivého človeka, ako aj pre celé národy. Vo vzťahu k slovenskému národu jej potrebu Hurban zdôvodňoval slovami.

Podľa Dupkalu je dominantnou kategóriou Hegelovej filozofie, ktorou je absolútna idea, resp. absolútny duch, Hurban prezentuje ako vnútorne dynamické a tvorivé bytie.[7] Hurbanov hegelianizmus sa prejavil tiež v jeho názoroch na dejiny: „história, ktorá dľa náuk racionalistov bola iba hromada nesúvislých faktov, ktoré neprenikala žiadna všetko zjednocujúca a všetko oduševňujúca myšlienka, táto história dostala v Heglovej »filozofii histórie« nového pôvabu a lesku novej podoby, živšieho, poetičnejšieho a záživnejšieho záujmu“ [9].

Svetové dejiny Hurban chápe – v nadväznosti na Hegela – ako proces napredovania svetového ducha v uskutočňovaní, resp. uvedomovaní si slobody pripomína Dupkala[7].

Po potlačení národného hnutia štúrovcov v r. 1849, nástupe Bachovho absolutizmu a predovšetkým po smrti Ľ. Štúra, sa Hurban stále výraznejšie identifikuje s teológiou a z dogmaticko-teistických pozícií prehodnocuje aj svoj pôvodný vzťah k Hegelovi. V mladosti teda Hurban charakterizoval Hegelovu „sústavu“ ako „najvyššie filozofické vedomie sveta“. Neskôr jeho náboženské myslenie späté s vedomím Slovanstva „porazí“ – ako to zdôrazňuje Vladimír Mináč„aj najvyššie filozofické vedomie sveta, totiž Hegla a hegeliánstvo. Hegel teda nie je pre Hurbana cieľ, ale posledný medzistupeň, po ňom príde dokonalosť, slovanská veda, ktorá akoby bola tajným cieľom všetkých ľudských snažení“[10] dodáva Dupkala[7].

Slovanská veda

[upraviť | upraviť zdroj]
„Veda, „t. j. povedomosť jasná a zretelná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, s rozumeňja toto ducha ludskjeho túžbam duchovním višším … Královstvo vedi presahuje všetki medze a hranice urobenje, majúc rozhraňja svoje tam v neprjehladnom kraju večne sa obživujúceho, večne a znovu sa rodjaceho ducha človečenstva, v nekonečnosti vekov večních“
– Jozef Miloslav Hurban (Hurban 1846a, s. 1)

Rudolf Dupkala[7] bližšie definuje tiež Hegeliánsky výklad dejín podľa Hurbana, ktorý zavŕšil analýzou a interpretáciou objektivizácie ducha v historickom vývoji Slovanov a Slovákov s akcentom na prejavovanie sa ducha v ich vede, náboženstve a literatúre. Filozoficky zaujímavá je v tejto súvislosti najmä Hurbanova predstava o prejavovaní sa ducha v slovanskej vede, ktorá je – okrem iného – tiež typickou ukážkou jeho teistickej reflexie Hegelovej filozofie.

Takto chápaná veda sa vonkoncom nevyčerpáva len rozumom. Charakteristickou črtou slovanskej vedy je skutočnosť, že sa „živí“ všetkými duchovnými aktivitami človeka: filozofiou, náboženstvom, umením atď. konštatuje Dupkala[7]. Jej základom je syntéza rozumu a viery, v dôsledku čoho Hurban používa pre jej označenie aj termín „viero-veda".

„Veda“ je iba to, čo sa vidí, pravda, že ňjevidením Tomášovskím, lebo takuoto hmotnuo videňje je žiadnuovedeňja“ ... V „slovanstve…je to jedno oko duchovnuo, ktoruo nemau žjaden národ pred ním žijúci, a ktorím on jasno vidí ten stĺp pravdi v to rúcho velikej jeho vjeri oblečení, ale pre toto on aj vje, on už doteraz touto vierovedou, touto vido-vedou nezmerano vjac jednotlivích skutkou dokázau, ako všetci ti, čo svojim sistemovím, reflexívnim rozumom svoje – inače tjež velkje – skutki povikonávali“
– Jozef Miloslav Hurban (Hurban 1846a, s. 10, 11)

Ďalej Dupkalu[7] vo svojej štúdii uvádza, že dominantným princípom, resp. „najprednejším ťahom“, či „najzvláštnejším momentom“ všetkej slovanskej vedy je – podľa Hurbana – tzv. „videňja“, lebo „kdo nevidí ten ani ňevje, t .j. ňevje istoti a pravdi“[11]. Videňja, však Hurban nechápe ako synonymum zmyslového vnímania či nazerania. Prezentuje ho ako syntézu všetkých duchovno-kognitívnych dispozícií človeka, ktoré sa realizujú prostredníctvom aktivity rozumu, vnútorných zmyslov, citov a viery, dodáva Dupkala.

Dupkala uvádza, že reakcia[7] štúrovcov na Hurbanovu predstavu o slovanskej vede bola zjavne heterogénna. Zatiaľ čo Ctiboh Zoch vyjadruje voči nej viaceré námietky, Peter Kellner-Hostinský sa prezentuje ako jej otvorený apologét.

Literárna činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvé diela, zväčša básnické, boli písané ešte biblickou češtinou, no i tak sa stali súčasťou formovania štúrovskej básnickej školy. Spočiatku písal najmä vlasteneckú a ľúbostnú lyriku alebo historickú epiku, pričom niektoré z jeho básní boli dokonca i zhudobnené, no najväčšie zásluhy má najmä na presadzovaní nových estetických a ideových kritérií v básnickej a literárnej tvorbe. Neskôr sa začal venovať viac próze, kde popri historických témach spracovával i námety zo súčasnosti, cestopisné črty a iné.

Literárne dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1837Žalospěv na smrt Jana Volka (uverejnené v Hronke)
  • 1842Osudové Nitry, báseň
  • 1861Piesne nateraz, básnická zbierka
  • 1930Básně a písně českolovenské, básnická zbierka
  • Chlebář, báseň
  • Odhlasy Slovomila Kořennatého, báseň
  • 1954Od Silvestra do Troch kráľov
  • 1956Obrazy zo života
  • 1983Dielo I a II

Literárno-historické práce

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1851Karel Štúr
  • 1852Pán Daniel Lichard jako mstitel smrti Kollárovej
  • 1877Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba
  • 1928/1944Ľudovít Štúr I – IV
  • 1959Ľudovít Štúr - Rozpomienky na revolučné roky 1848/1849
  • Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, ľudovovýchovný spis
  • 1972Slovensko a jeho život literárny
  • 1973Životopisy a články
  • 1975Od Silvestra do Troch kráľov
  • 1975Svadba kráľa veľkomoravského
  • 1976Slovenskí žiaci

Cirkevno-historické práce

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1846Unia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách
  • 1846Zněuctění památky Dra Martiha Luthera
  • 1855Nauka náboženství křesťanského
  • 1860Cirkevní světlo ve tmách času přítomného
  • 1861Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe, dielo, za ktoré získal doktorát z teológie na lipskej univerzite
  • 1861Die Kirchenparteien und die Kirche
  • 1863Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské
  • 1864Sedm hromů
  • 1868Dra Martina Luthera malý katechizmus
  • 1873O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš?
  • 1890Slovo páně zustáva na věky

Vydavateľská činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1842 začal vydávať almanach Nitra. Ten mal poskytovať priestor slovenským autorom a vyšiel v rokoch 1842, 1844, 18461847, 1853, 18761877. Jeho prvé číslo vyšlo ešte v biblickej češtine, no už od druhého čísla v roku 1844 začal vychádzať v novej spisovnej slovenčine a bol jej hlavným propagátorom. Na podporu literárnoestetických, kultúrnych a vedeckých zámerov svojej generácie začal v roku 1846 vydávať už v novej spisovnej slovenčine časopis Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru. Tu okrem literárnych a kultúrno-osvetových článkov tiež publikoval články brániace štúrovskú slovenčinu a taktiež rozsiahlu štúdiu Slovensko a jeho život literárny, ktorá tvorí základný kameň modernej slovenskej literárnej historiografie. Časopis pod jeho vedením vyšiel v rokoch 18461847 a v roku 1851. Okrem toho vydával i ďalšie periodiká, zväčša cirkevného rázu: Cirkevné listy (18631874), Listy missionárske (18671869) a Stráž na Sione (18711872).

Hurbanova socha v Budatíne, Žilina.

V roku 1948 bolo malé mestečko Stará Ďala premenované na Hurbanovo. Hurbanovo meno sa objavilo aj ako názov ulíc a námestí v mnohých slovenských, ale i českých mestách a dedinách. V Hlbokom sa nachádza jeho náhrobný pomník a pamätník na cintoríne (autor Dušan Jurkovič, 1943), pamätný dom (evanjelická fara) a socha. Jeho pomník sa nachádza i v Novom Meste nad Váhom (autor J. Pospíšil, 1928) a pamätné tabule sa nachádzajú i v Beckove a Brezovej pod Bradlom. Monumentálny pamätník s jazdeckou sochou bol postavený v Žiline (autor L. Berák, 2006). Jeho literárna pozostalosť sa stala súčasťou Literárneho archívu Matice slovenskej. Jeho osobnosť sa stala námetom pre mnohé historické literárne diela a divadelné či televízne hry.

Rodinné vzťahy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Otec: Pavol Hurban
  • Matka: Anna Hurbanová, rod. Vorosová
  • Manželka: Anna Hurbanová, rod. Jurkovičová
  • Deti (5 synov a 4 dcéry):
    • Svetozár Hurban-Vajanský, slovenský spisovateľ
    • Vladimír Hurban, evanjelický farár, otec Vladimíra Konštantína Hurbana (VHV)
    • Konštantín Swätoboj Hurban 3.8.1858-?
    • Cyril Method Ján Hurban 22.5.1854-?
    • Božena, vydatá Royová, matka básnika Vladimíra Roya
    • Želmíra Mária 23.1.1852-30.12.1878, manželka Viktor Lorenca
    • Ľudmila Anna Hurbanová 16.7.1860-?, manželka Dionýza Feju
    • Bohuslav Jozef Ludevít Hurban 15.3.1862-?
    • Svätoslava Hurbanová 14.3.1856-?
  • BERAN, Z.: Jozef Miloslav Hurban. In: Slovník slovenských spisovateľov. Praha : Libri, 1999, s. 225 - 228.
  • BRTÁŇ, R.: Postavy slovenskej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971, s. 270 - 289.
  • KODAJOVÁ, Daniela - MACHO, Peter a kol.: Jozef Miloslav Hurban - osobnosť v spoločnosti a reflexii. Bratislava : Historický ústav SAV - VEDA, vydavateľstvo SAV, 2017. ISBN 978-80-224-1607-8
  • KUSÝ, I.: Jozef Miloslav Hurban. Bratislava : Tatran, 1948.
  • MRLIAN, O.: Jozef Miloslav Hurban. Bratislava : Osveta, 1959.
  • NOGE, J.: Slová, ktoré pripravovali čin. In: J. M. Hurban: Dielo I. Bratislava : Tatran, 1983, s. 15 - 30.
  • NOGE, J.: Umelec a literárny publicista Jozef Miloslav Hurban. In: Slovenská romantická próza. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1969, s. 301 - 363.
  • WINKLER, Tomáš: Perom a mečom. Martin : Matica slovenská, 1997.
  • Život zvoniaci činom. J. M. Hurban. Život a dielo v dokumentoch. Editor: T. Winkler, Martin : Osveta, 1987.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. príslušná strana v krstnej matrike evanjelického cirkevného zboru Beckov je vytrhnutá.
  2. Záznam o úmrtí v matrike evanjelického cirkevného zboru Hlboké; druhé krstné meno je tu uvedené aspoň iniciálou.
  3. PERNÝ, Lukáš. 205. výročie narodenia Jozefa Miloslava Hurbana [online]. Matica slovenská, 2022-03-22, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  4. SZABOVÁ-ŠÍROVÁ, L.: Odkaz ľudovýchovných aktivít Samuela Jurkoviča a Jozefa Miloslava Hurbana pre andragogiku. https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kped/projekty/projekt_Stanem_sa_ucITelom/Acta_Andragogica/5-7.pdf
  5. Záznam o sobáši v matrike evanjelického cirkevného zboru Beckov z júna 1813
  6. Záznam o krste v matrike evanjelického cirkevného zboru Beckov z marca 1814
  7. a b c d e f g h i j k DUPKALA, Rudolf; PERNÝ, Lukáš. Jozef Miloslav Hurban [online]. 2023-02-21, [cit. 2023-02-22]. Dostupné online.
  8. a b DUPKALA, Rudolf; PERNÝ, Lukáš. Štúrovci a Hegel: K problematike slovenského hegelianizmu a anti-hegelianizmu. [s.l.] : Prešovská univerzita v Prešove, 2021-08-31. Google-Books-ID: pSRAEAAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-80-555-2717-8.
  9. Hurban 1959,s. 169
  10. Mináč 1974, s. 124-125
  11. Hurban 1846a, s. 9

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]