Preskočiť na obsah

James Monroe

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
James Monroe
James Monroe
James Monroe, podpis
5. prezident USA
V úrade
4. marec 1817 – 4. marec 1825
ViceprezidentDaniel D. Tompkins
Predchodca James Madison John Quincy Adams Nástupca
Biografické údaje
Narodenie28. apríl 1758
Westmoreland County, Virgínia
Úmrtie4. júl 1831 (73 rokov)
New York, New York
Politická stranademokrat
Rodina
Manželka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJames Monroe
(multimediálne súbory)

James Monroe (* 28. apríl 1758 – † 4. júl 1831) bol americký štátnik, právnik, diplomat a Otec zakladateľ, ktorý bol v rokoch 1817 až 1825 piatym prezidentom Spojených štátov a členom Demokraticko-republikánskej strany. Bol posledným Otcom zakladateľom, ktorý zastával funkciu prezidenta, ako aj posledným prezidentom virginskej dynastie a republikánskej generácie. Jeho prezidentovanie sa zhodovalo s érou dobrých pocitov, čím sa ukončila éra prvého straníckeho systému v americkej politike. Je známy najmä vydaním Monroeovej doktríny, politiky obmedzovania európskeho kolonializmu v Amerike. Predtým pôsobil ako guvernér Virgínie, člen Senátu Spojených štátov, veľvyslanec USA vo Francúzsku a Veľkej Británii, siedmy minister zahraničných vecí a ôsmy minister vojny.

Slúžil v kontinentálnej armáde počas americkej vojny za nezávislosť. V rokoch 1780 až 1783 študoval právo pod vedením Thomasa Jeffersona a pôsobil ako delegát v Kontinentálnom kongrese, ako aj ako delegát na Ratifikačnom konvente vo Virgínii. Bol proti ratifikácii ústavy Spojených štátov. V roku 1790 vyhral voľby do Senátu, kde sa stal lídrom Demokraticko-republikánskej strany. V roku 1794 odišiel zo Senátu, aby pôsobil ako veľvyslanec prezidenta Georgea Washingtona vo Francúzsku, avšak v roku 1796 ho Washington odvolal. Monroe vyhral voľby za guvernéra Virgínie v roku 1799 a výrazne podporoval Jeffersonovu kandidatúru v prezidentských voľbách v roku 1800.

Ako osobitný vyslanec prezidenta Jeffersona pomáhal pri rokovaniach o kúpe Louisiany, vďaka ktorej sa Spojené štáty takmer zdvojnásobili. Dostal sa do sporu so svojím dlhoročným priateľom Jamesom Madisonom po tom, ako Madison odmietol Monroeovu-Pinkneyho zmluvu, ktorú Monroe vyjednal s Britániou. V prezidentských voľbách v roku 1808 neúspešne vyzval Madisona na súboj o demokraticko-republikánsku nomináciu, ale v roku 1811 sa pripojil k Madisonovej administratíve ako minister zahraničných vecí. V neskorších fázach vojny v roku 1812 pôsobil súčasne ako Madisonov minister zahraničných vecí a minister vojny. Jeho vojnové vedenie ho presadilo ako Madisonovho nástupcu a v prezidentských voľbách v roku 1816 ľahko porazil federalistického kandidáta Rufusa Kinga.

Počas jeho pôsobenia vo funkcii prezidenta sa Federalistická strana ako celoštátna politická sila rozpadla a Monroe bol v roku 1820 prakticky bez problémov znovuzvolený. Ako prezident podpísal missourský kompromis, ktorý uznal Missouri za otrokársky štát a zakázal otroctvo na územiach severne od 36°30′ rovnobežky. V zahraničných záležitostiach Monroe a minister zahraničných vecí John Quincy Adams uprednostňovali politiku zmierenia s Britániou a expanzívnu politiku voči španielskemu impériu. V Adamsovej-Onísovej zmluve so Španielskom z roku 1819 si Spojené štáty zabezpečili Floridu a stanovili svoju západnú hranicu s Novým Španielskom. V roku 1823 vyhlásil nesúhlas Spojených štátov s akoukoľvek európskou intervenciou v nedávno nezávislých krajinách Ameriky prostredníctvom Monroeovej doktríny, ktorá sa stala medzníkom v americkej zahraničnej politike. Bol členom Americkej kolonizačnej spoločnosti, ktorá podporovala kolonizáciu Afriky oslobodenými otrokmi, a hlavné mesto Libérie Monrovia je pomenované na jeho počesť.

Po odchode do dôchodku v roku 1825 ho trápili finančné problémy a zomrel 4. júla 1831 v New Yorku, pričom rovnako ako prezidenti John Adams a Thomas Jefferson zomrel v deň výročia nezávislosti Spojených štátov. Historici ho vo všeobecnosti hodnotia ako nadpriemerného prezidenta.

Mladosť a vzdelanie

[upraviť | upraviť zdroj]

James Monroe sa narodil 28. apríla 1758 v rodičovskom dome v zalesnenej oblasti Westmoreland County v kolónii Virginia (Andrewovi) Spenceovi Monroeovi a Elizabeth Jonesovej. Lokalita James Monroe Family Home Site bola v roku 1979 zapísaná do Národného registra historických miest. Mal jednu sestru Elizabeth a troch mladších bratov Spencea, Andrewa a Josepha Jonesovcov. Jeho otec pracoval ako remeselník a bol vlastencom, ktorý sa zapojil do protestov proti Kolkovému zákonu. Jeho matka bola dcérou waleského prisťahovalca, ktorého rodina patrila k najbohatším v okrese King George County.[1][2]

Jeho praprastarý otec z otcovej strany Patrick Andrew Monroe emigroval do Ameriky zo Škótska v polovici 17. storočia ako rojalista po porážke Karola I. v anglickej občianskej vojne[1] a patril k starobylému škótskemu klanu známemu ako klan Munro. V roku 1650 si dal patentovať veľký pozemok vo washingtonskej farnosti v okrese Westmoreland County vo Virgínii. Medzi predkami Jamesa Monroea boli aj francúzski hugenoti, ktorí prišli do Virgínie v roku 1700.[2]

Ako 11 ročný bol Monroe zapísaný na Campbelltown Academy, jedinú školu v okrese. Táto škola bola považovaná za najlepšiu v kolónii Virgínia, a preto mohol neskôr okamžite absolvovať pokročilé kurzy latinčiny a matematiky na College of William & Mary.[3] Túto školu navštevoval len 11 týždňov v roku, keďže bola potrebná jeho práca na farme. Počas tohto obdobia nadviazal celoživotné priateľstvo so starším spolužiakom, budúcim predsedom Najvyššieho súdu Johnom Marshallom. V roku 1772 zomrela jeho matka po pôrode najmladšieho dieťaťa a krátko nato zomrel aj jeho otec, ktorý ho ako najstaršieho syna poveril vedením rodiny. Hoci po oboch rodičoch zdedil majetok vrátane otrokov, ako 16-ročný bol nútený odísť zo školy, aby mohol podporovať svojich mladších bratov. Jeho bezdetný strýko z matkinej strany Joseph Jones sa stal jeho náhradným otcom a jeho súrodencov a splácal dlhy svojho švagra. Jones, člen virginskej Snemovne mešťanov ho vzal do hlavného mesta Williamsburgu vo Virgínii a v júni 1774 ho zapísal na College of William and Mary. Jones ho tiež zoznámil s významnými virgínskymi osobnosťami, ako boli Thomas Jefferson, Patrick Henry a George Washington.[4]

Počas tejto fázy americkej revolúcie v trinástich kolóniách rástla opozícia voči britskej vláde v reakcii na „neznesiteľné zákony“, sériu prísnych zákonov proti kolóniám, ktoré boli reakciou na Bostonské pitie čaju. Vo Williamsburgu britský guvernér John Murray, 4. gróf Dunmore, rozpustil zhromaždenie po protestoch delegátov, ktorí sa potom rozhodli vyslať delegáciu na prvý kontinentálny kongres vo Filadelfii. Dunmore chcel využiť neprítomnosť mešťanov, ktorí sa zišli do Richmondu, a dal vojakom kráľovského námorníctva skonfiškovať zbrane virgínskej domobrany, čo znepokojilo domobrancov a študentov College of William & Mary vrátane Monroea. Tí pochodovali ku guvernérskemu palácu a žiadali, aby Dunmore vrátil skonfiškovaný pušný prach. Keď do Williamsburgu dorazilo viac domobrancov pod vedením Patricka Henryho, Dunmore súhlasil s vyplatením náhrady za skonfiškovaný tovar. Monroe a jeho spolužiaci boli takí rozhorčení guvernérovým konaním, že následne v areáli univerzity denne vykonávali vojenské cvičenia.[4] Dňa 24. júna 1775 Monroe a 24 domobrancov vtrhli do guvernérskeho paláca a ukoristili niekoľko stoviek muškiet a mečov.[3]

Služba vo vojne za nezávislosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Zajatie Hesenčanov pri Trentone, 26. december 1776, autor John Trumbull, zobrazujúci kapitána Williama Washingtona s poranenou rukou vpravo a poručíka Monroea, ťažko zraneného, ktorému pomáha doktor John Riker, vľavo uprostred, za smrteľne zraneným hesenským plukovníkom Johannom Gottliebom Rallom. Rallovi pomáha americký major William Stephens Smith

Začiatkom roku 1776, približne rok a pol po zápise, zanechal štúdium a vstúpil do 3. virginského pluku Kontinentálnej armády, hoci smútil za svojím bratom Spenceom, ktorý krátko predtým zomrel.[3] Keďže začínajúca armáda si u svojich dôstojníkov cenila gramotnosť, bol vymenovaný do hodnosti poručíka a slúžil pod plukovníkom Georgeom Weedom a neskôr pod kapitánom Williamom Washingtonom. Po niekoľkomesačnom výcviku bol Monroe a 700 virginských pešiakov povolaných na sever, aby slúžili v kampani v New Yorku a New Jersey. Jeho pluk zohral hlavnú úlohu pri ústupe kontinentálnej armády cez rieku Delaware 7. decembra v reakcii na stratu pevnosti Fort Washington. Koncom decembra sa zúčastnil na prekvapivom útoku na hessenský tábor v bitke pri Trentone. Hoci bol útok úspešný, utrpel v bitke poranenie tepny a takmer zomrel. Po bitke vyzdvihol Washington jeho a Williama Washingtona za ich statočnosť a Monroea povýšil na kapitána.[5]

Po dvoch mesiacoch zotavovania sa vrátil do Virgínie, aby naverboval vlastnú rotu vojakov. Keďže nemal dostatok majetku, aby mohol presvedčiť vojakov, aby sa pridali k jeho rote, namiesto toho požiadal svojho strýka, aby sa mohol vrátiť na front. Bol pridelený do štábu generála Williama Alexandra, lorda Stirlinga ako pomocný dôstojník. V bitke pri Brandywine nadviazal blízke priateľstvo s markízom de Lafayetteom, francúzskym dobrovoľníkom, ktorý ho povzbudil, aby vojnu vnímal ako súčasť širšieho boja proti náboženskej a politickej tyranii. Monroe slúžil vo filadelfskej kampani a zimu 1777-78 strávil v tábore Valley Forge, kde sa delil o zrub s Marshallom. Koncom roka 1777 bol povýšený na majora a slúžil ako pobočník lorda Stirlinga. Po službe v bitke pri Monmouthe sa zbedačený v decembri 1778 vzdal hodnosti a pripojil sa k svojmu strýkovi vo Filadelfii. Po tom, ako Briti dobyli Savannah, virginský zákonodarný zbor rozhodol o vytvorení štyroch plukov a Monroe sa vrátil do rodného štátu v nádeji, že bude mať vlastné velenie. Vďaka odporúčacím listom od Washingtona, Stirlinga a Alexandra Hamiltona získal hodnosť podplukovníka a mal viesť jeden z plukov, ale verbovanie sa opäť ukázalo ako problém. Na Jonesovu radu sa vrátil do Williamsburgu, aby študoval právo na College of William and Mary a stal sa chránencom guvernéra Virgínie Thomasa Jeffersona.[6] Jefferson, s ktorým Monroe čoskoro nadviazal úzke a celoživotné priateľstvo, poradil svojmu chránencovi, aby sa venoval politickej kariére, a dal mu k dispozícii svoju knižnicu, v ktorej mali na Monroea veľký vplyv najmä Epiktétove diela.[7]

Keďže Briti čoraz viac sústreďovali svoje operácie v južných kolóniách, Virgínia presťahovala hlavné mesto do obranyschopnejšieho Richmondu a Monroe sprevádzal Jeffersona do nového hlavného mesta. Jefferson vymenoval Monroea za vojenského komisára, ktorého úlohou bolo udržiavať kontakt s južnou kontinentálnou armádou pod velením generála Johanna von Kalba a virginskou domobranou.[8][9] Koncom roka 1780 Briti vtrhli do Virgínie a Monroe, ktorý sa medzitým stal plukovníkom, dostal po prvý raz velenie pluku, ale pre nedostatok nových regrútov, ktorí by mali záujem, sa mu stále nedarilo zostaviť armádu, sa vrátil do svojho domu v okrese King George County a nebol prítomný pri britskom vpáde do Richmondu. Keďže kontinentálna armáda aj virginská domobrana mali dostatok dôstojníkov, Monroe počas kampane pri Yorktowne neslúžil a na svoju veľkú frustráciu sa nezúčastnil ani na obliehaní Yorktownu. Hoci Andrew Jackson vo veku 13 rokov slúžil ako kuriér v jednotke domobrany, Monroe sa považuje za posledného prezidenta USA, ktorý bol veteránom vojny za nezávislosť, keďže slúžil ako dôstojník kontinentálnej armády a zúčastnil sa na bojoch.[10] V dôsledku svojej služby sa stal členom Cincinnatskej spoločnosti.[11][12]

Politická kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b The Last Founding Father [online]. web.archive.org, 2016-03-06, [cit. 2024-08-15]. S. 9-12. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
  2. ↑ a b AMMON, Harry. James Monroe: the quest for national identity. [s.l.] : New York, McGraw-Hill, 1971. Dostupné online. ISBN 978-0-07-001582-1. S. 577.
  3. ↑ a b c AMMON, Harry. James Monroe: the quest for national identity. [s.l.] : New York, McGraw-Hill, 1971. Dostupné online. ISBN 978-0-07-001582-1. S. 3-8.
  4. ↑ a b The Last Founding Father [online]. web.archive.org, 2016-03-06, [cit. 2024-08-15]. S. 9-12. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
  5. ↑ The Last Founding Father [online]. web.archive.org, 2016-03-06, [cit. 2024-08-16]. S. 20-27. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
  6. ↑ The Last Founding Father [online]. web.archive.org, 2016-03-06, [cit. 2024-08-16]. S. 27-36. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
  7. ↑ AMMON, Harry. James Monroe: the quest for national identity. [s.l.] : New York, McGraw-Hill, 1971. Dostupné online. ISBN 978-0-07-001582-1. S. 30-31.
  8. ↑ HART, Gary. James Monroe: The American Presidents Series: The 5th President, 1817-1825. [s.l.] : Macmillan, 2005-10-05. Dostupné online. ISBN 978-1-4668-2305-1. S. 6-8. (po anglicky)
  9. ↑ The Last Founding Father [online]. web.archive.org, 2016-03-06, [cit. 2024-08-16]. S. 37-40. Dostupné online. Archivované 2016-03-06 z originálu.
  10. ↑ HART, Gary. James Monroe: The American Presidents Series: The 5th President, 1817-1825. [s.l.] : Macmillan, 2005-10-05. Dostupné online. ISBN 978-1-4668-2305-1. S. 80. (po anglicky)
  11. ↑ SCHUYLER, John. Institution of the Society of the Cincinnati: Formed by the Officers of the American Army of the Revolution, 1783, with Extracts, from the Proceedings of Its General Meetings and from the Transactions of the New York State Society. [s.l.] : Society, 1886. Google-Books-ID: L5YLAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ Officers Represented in the Society of the Cincinnati [online]. [Cit. 2024-08-16]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému James Monroe

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku James Monroe na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=James_Monroe&oldid=7901208“