Heinkel He 162

He 162
He 162 počas povojnových skúšok v USA
Typ	stíhacie lietadlo
Výrobca	Heinkel Flugzeugwerke
Konštruktér	Ernst Heinkel
Prvý let	6. december 1944
Zavedený	1944
Vyradený	1945 (Luftwaffe)
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	Luftwaffe
Výroba	1944 – 1945
Vyrobených	cca 170
Letecký portál

Heinkel He 162 Volksjäger („Ľudová stíhačka“) bolo nemecké prúdové stíhacie lietadlo, zavedené na konci druhej svetovej vojny, ktoré malo zvrátiť negatívnu situáciu Tretej ríše v jej prospech. Bolo bojovo nasadené, no väčšiemu nasadeniu zabránil koniec vojny. Po vojne bolo testované Spojencami.

Vznik a vývoj

V septembri 1944, keď bolo Nemecko pod obrovským tlakom na všetkých frontoch, vydalo RLM požiadavku na novú prúdovú stíhačku, ktorá by bola lacná, jednoduchá, s jednoduchou konštrukciou a dostupná vo veľkých množstvách. Táto stíhačka mala byť dostupná v takých množstvách, že by nebol potrebný takmer žiaden pozemný personál, keďže ťažšie poškodené stroje by boli ihneď zošrotované a nahradené novými. RLM túto stíhačku nazvala Volksjäger (ľudová stíhačka).

Takéto opatrenia boli pochopiteľné za okolností, v akých sa nachádzalo nacistické velenie. Hermann Göring, šéf Luftwaffe, zašiel dokonca ešte ďalej, keď požadoval aby bola táto stíhačka pilotovaná deťmi z Hitlerjugend. Týmto deťom by bol poskytnutý základný výcvik na klzákoch podobných Volksjägeru, následne by hneď zasadli do samotnej stíhačky, aby sa zúčastnili bojových operácií.

Generál Adolf Galland, ako veliteľ stíhačov Luftwaffe, bol tvrdo proti Volksjageru, keďže cítil, že by to odklonilo zdroje potrebné na výrobu už existujúcich stíhačiek, hlavne Me 262, ktorého výroba sa práve rozbiehala. V jeho námietkach ho podporovali aj Willi Messerschmitt a Kurt Tank – šéfkonštruktér Focke-Wulfu. Keďže bol Volksjäger podporovaný samotným Göringom a ministrom zbrojenia Albertom Speerom, námietky boli zamietnuté.

RLM vydalo špecifikácie na jednomiestnu stíhačku, poháňanú jedným prúdovým motorom BMW-003 s ťahom 7,85 kN. Lietadlo nemalo vážiť viac než 2 tony, čo by ho robilo obratným pri súbojoch. Maximálna rýchlosť mala byť 750 km/h nad hladinou mora, operačná výdrž mala byť aspoň pol hodiny, a dĺžka vzletu nemala presiahnuť 500 m. Výzbroj bola stanovená na dve 20mm kanóny so 100 nábojmi na hlaveň, alebo dve 30mm kanóny s 50 nábojmi na hlaveň.

RLM vydalo požiadavky 10. septembra 1944, a požadovalo zaslanie návrhov do 20. septembra. Volksjäger sa mal dostať do sériovej výroby na prvý deň roku 1945.

Návrhy boli zaslané všetkým nemeckým výrobcom lietadiel a všetci prejavili záujem. Ale Heinkel pracoval na podobnom návrhu už niekoľko mesiacov, a preto bol schopný reagovať rýchlejšie než konkurencia, s projektom „P.1073“. Blohm & Voss tiež potvrdilo súťažné požiadavky s projektom „P.211“. Pôvodný projekt B&V bol veľmi pokrokový, jasne ukazujúc akým smerom sa bude uberať vývoj novej generácie prúdových stíhačiek ako MiG 15 alebo F-86 Sabre. Ale keďže sa mal do výroby dostať čo najskôr, bola vytvorená zjednodušená verzia s rovným krídlom – „P.211.02.“ Šípovité krídlo malo byť zavedené až neskôr.

Heinkel He-162A-1 v Londýnskom Imperial War Museum

Heinkel však loboval tvrdšie než B&V a vyhral preto súťaž na konci septembra. Firma získala objednávku na 1000 ks Volksjägera, ktoré mali byť doručené do apríla 1945, s mesačnou produkciou 2000 ks, počnúc od mája 1945. Program dostal meno „Salamander“, aj keď Heinkel dal stíhačke meno „vrabec“. Projekt firmy B&V bol odložený. Heinkelov dizajnérsky tím bol vedený Siegfriedom Guntherom a Karlom Schwaerzlerom. Volksjäger bolo malé, úhľadné športovo vyzerajúce lietadlo s elegantným aerodynamickým trupom. Motor BMW-003 bol nesený v gondole nad trupom, mal dvojitú smerovku, hornoplošné usporiadanie a trojkolesový podvozok, zaťahovaný do trupu. Ovládanie malo hydraulický posilňovač. Motor bol štartovaný elektronicky, no obsahoval aj kľukový mechanizmus, ovládajúcim piestový motor, pre núdzové štartovanie, v prednej časti gondoly. Opustenie hornoplošného lietadla s prúdovým motorom priamo za kokpitom bolo evidentne riskantné, preto bolo lietadlo vybavené jednoduchým vystreľovacím sedadlom, odpáleným výbušnou náložou. Stroj mal byť prevažne z kovu, okrem krídel a smerových kormidiel, ktoré mali byť z dreva.

Výroba sa okamžite rozbehla v továrni Heinkelu vo Viedni, s prvou sériou 31 strojov. Medzitým, bolo vyvinuté obrovské úsilie vytvoriť sieť dodávateľov a subdodávateľov a tiež aj subvýrobcov v celej Ríši. Konečná montáž prebiehala v Heinkelovej továrni v Marienhe, v továrni Junkersu v Bernbergu a v továrni SS, pri smutne preslávenom podzemnom koncentračnom tábore Nordhausen, v pohorí Harz, známym ako „Mittelwerk“ (centrálne pracovisko). V podstate, He 162 bol zaradený do sériovej výroby ešte predtým, než vzlietol prvý prototyp; na nič iné jednoducho nezostal čas.

Podzemná továreň na výrobu He 162 v Hinterbuhl

Prvý prototyp He 162 opustil továreň na začiatku decembra 1944 a prvýkrát vzlietol 6. decembra 1944, z letiska Schwechat, blízko Viedne, v kokpite s testovacím pilotom Petrom Gottholdom. Let trval 20 minút, dokiaľ sa jedno z drevených dvierok podvozku nevysunulo, kvôli nedokonalému zlepeniu spojov. Gotthold s lietadlom okamžite pristál. Okrem tejto nehody však let prebiehal v poriadku a s malou prúdovou stíhačkou dosiahol rýchlosť 840 km/h vo výške 6000 metrov, aj keď bola zaznamenaná pozdĺžna nestabilita a natáčanie. 10.decembra Gotthold odletel s prototypom zo Schwechatu, na predvádzací let pre predstaviteľov nacistickej strany. Predvádzal rýchly let v nízkej výške, keď sa jedno z krídel čiastočné odlepilo a odtrhlo sa krídelko. Prototyp narazil do zeme a Gotthold zomrel pri náraze.

Po kontrole druhého prototypu skúšky pokračovali. 22. decembra 1944 sa s ním vzlietol riaditeľ Heinkelu, Carl Francke. Rozbor nehody, ktorá postihla predošlý prototyp, ukázal, že krídlo musí byť posilnené, no druhý stroj mal stále ešte pôvodné krídlo, a preto Franck neprekračoval rýchlosť 500 km/h, no napriek tomu predviedol agresívne manévre.

Druhý prototyp bol variant He 162 A-1, osadený dvomi 30mm kanónmi MK 108. Zatiaľ čo tieto zbrane neboli rýchlopalné, boli schopnejšie než mínomet, ktorého otrasy poškodzovali trup. Výsledkom bolo, že sa výroba obrátila na variant He 162A-2, zatiaľ čo prebiehali dizajnérske práce na He 162A-3, s posilneným nosom, ktorý by umožňoval niesť kanón MK 108. Tretí a štvrtý prototyp sa vzniesli spolu 16. januára 1945. Mali nové, silnejšie krídlo a množstvo iných zmien, z ktorých najviditeľnejšie bolo rozšírené negatívne vzopätie krídla. Tie mali odstrániť pozdĺžnu nestabilitu He 162.

Americký vojak pri ukoristenom Heinkeli 162

Rôzne zmeny vyústili do nárastu hmotnosti o takmer 800 kg, čo bolo viac, než povoľoval limit zadaný RLM, a tak plne naložený stroj vážil 2,8 tony. No výkony boli skvelé, oveľa lepšie, než RLM požadovalo. He 162 mohol dosiahnuť 890 km/h v malej výške a 905 km/h vo výške 5 950 m. Preto RLM proti nárastu hmotnosti nič nenamietalo.

Nasadenie

Prvá jednotka Luftwaffe, ktorá dostala He 162 bola testovacia jednotka, nazvaná "Erprobungskommando 162",na testovacom stredisku Luftwaffe, na letisku Rechlin, pod velením Heinza Baera, rešpektovaného pilota, ktorý dosiahol 200 zostrelov. Do februára 1945 bolo Luftwaffe dodaných 46 He 162, umožňujúc Baerovej jednotke zoznámiť sa so strojom. V tomto mesiaci boli He 162 doručené prvej operačnej jednotke, Jagdgeschwader 1 (I/JG-1), ktorá predtým lietala na Focke–Wulf Fw 190. I/JG-1 bola zatlačená do Parchimu, neďaleko od továrne Heinkelu v Marienhe, kde si piloti Luftwaffe mohli odobrať svoje nové prúdové stíhačky. V marci sa začal intenzívny výcvik, no v tom čase už bola Tretia Ríša na pokraji zrútenia, s takmer nulovými dodávkami paliva kvôli nepretržitým spojeneckým vzdušným útokom.

7. Apríla 1945, USAAF bombardovala letisko Parchim, so 134-mi B-17 Flying Fortress. O dva dni neskôr, I/JG-1 opustila svoje zdemolované zariadenia a presunula sa na neďaleké letisko v Ludwigsluste. Ani nie týždeň po tom, čo sa presunuli, boli nútení presun zopakovať, presúvajúc sa na letisko v Lecku, pri dánskych hraniciach. Medzičasom, II.Gruppe JG-1 sa presunula na Heinkelovo letisko v Marienhe aby vymenila svoje Fw-190 za He 162. He 162 sa konečne dočkal nasadenia v polovici apríla. 19. Apríla, bol Nemcami zajatý pilot RAF, a informoval ich, že bol zostrelený prúdovým lietadlom, ktorého opis evidentne sedel na He 162. No pilot He 162 bol taktiež zostrelený stíhačkou RAF, Hawkerom Tempest, keď sa vracal na svoju základňu.

Dňa 20. apríla sa pilot Luftwaffe po prvýkrát úspešne katapultoval z He 162, napriek tomu, že záznam o príčine katapultácie nie je zaznamenaný. Jedna z možností je, že mu jednoducho došlo palivo; He 162 mal výdrž len pol hodiny, čo bolo absolútne nedostatočné a najmenej dvaja piloti JG-1 sa zabili počas pristávania natvrdo, keď vyčerpali svoje palivo.

Dňa 30. apríla 1945 Hitler spáchal samovraždu.O niečo neskôr, 4. mája, sa všetky zostávajúce He 162 sformovali do špeciálnej skupiny „Einsatzgruppen“, no tento krok nedosiahol takmer žiadne výsledky. 5. mája Nemci súhlasili s prímerím a akcie He 162 boli pozastavené. Od polovice apríla dosiahla JG-1 viacero víťazstiev, no stratila 13 He 162 a 10 pilotov. Väčšina strát bola zapríčinená leteckými nehodami, problémami ako horenie turbíny a príležitostné poruchy štruktúry. Problémy lietadla by mohli byť vyriešené, keby sa neunáhlila sériová výroba, nebola to chyba konštrukcie. Jeden zo skúsených pilotov Luftwaffe, ktorý s ním letel povedal, že je to prvotriedne stíhacie lietadlo.

He 162 Erprobungskommanda 162, ktoré sa dostalo pod velenie Adolfa Gallanda, pár týždňov predtým, boli zničené svojimi pilotmi aby sa nedostali do rúk Spojencov. Ale JG-1 kooperatívne odovzdala svoje He 162 spojencom, a exempláre tejto stíhačky potom lietali v USA, Británii, Francúzsku a ZSSR. Jeden z britských pilotov, ktorý hodnotil He 162, ho tiež chválil, aj napriek tomu, že druhý britský pilot sa zabil v novembri 1945, počas leteckej show vo Farnborough, keď sa odlomila jedna zo smeroviek a lietadlo sa zrútilo.

Dizajn He 162 mal zreteľné nedostatky, ako napríklad: krátky dolet, nevhodné umiestnenie motoru, ktoré bránilo pilotovi výhľadu za seba, a nechávalo ho takmer bez akejkoľvek viditeľnosti z tejto pozície. Niektoré zdroje uvádzajú, že motor montovaný na vrchu trupu spôsoboval pozdĺžnu nestabilitu, znemožňujúc prudké manévre.

Napriek všetkému, v niečom bol He 162 predsa výnimočný: bol navrhnutý a zalietaný za 3 mesiace, a po piatich mesiacoch bolo postavených už niekoľko stoviek, za nesmierne ťažkých podmienok. Je šťastím pre Spojencov, že He 162 prišiel príliš neskoro, aby stihol niečo viac než len záznam do histórie vzdušných bojov nad Európou, no stále nezodpovedanou otázkou zostáva, čo by táto stíhačka dokázala za priaznivejších okolností.

Niekoľko Volksjagerov stále existuje ako statické ukážky v múzeách po svete. No žiaden z nich nie je schopný letu. Berúc do úvahy nedostatky tvrdeného hliníka, je veľmi nepravdepodobné, že niektorý z nich ešte poletí, keďže motory museli byť niekedy už po 10 hodinách prevádzky zošrotované. Jednou z možností ostáva replika s moderným pohonom.

Verzie

Heinkel skonštruoval aj dve prototypy osadené väčšími motormi Jumo-004D-4, ktoré mali byť uvedené vo verzii He 162 A-8, s väčšou výdržou a lepšími výkonmi. Heinkel Taktiež postavil dve prototypy He 162-S, dvojsedadlový cvičný klzák, v súvislosti so šialenou víziou, poskytnúť na ňom základy pilotáže He 162 pre pilotov z radov Hitlerjugend. Žiadne z He 162A-3 s posilnenou prednou časťou trupu a dvojitými 30mm kanónmi MK-108 nebola postavená.

Niekoľko pokročilých verzií sa malo dostať do výroby v roku 1946; He 162B-1 so silnejším motorom Heinkel- Hirth 011A, poskytujúcim ťah 12.75 kN, s rozšíreným trupom aby pojal viac paliva. He 162B-1 mal taktiež mať predĺžené rozpätie, upravené krídlo zahŕňalo odhadzovateľné konce. V skutočnosti bolo zostrojených len 9 motorov Heinkel-Hirth 011A a žiaden z He 162B-1 s ich pohonom nebol nikdy skonštruovaný.

Trup He 162B bol taktiež uspôsobený na možné použitie pulzných motorov, jeden z konceptov používal jeden motor Agrus As-044 s ťahom 4,9 kN a ďalší s použitím dvojitého motoru Argus As-014 s ťahom 3,26 kN. No tieto motory neposkytovali dostatočný ťah na vzlet, takže sa skúšali rôzne možnosti pre štart, od vlečných lietadiel až po katapulty, a aj s najlogickejším riešením, pohonom s pomocnými raketami pod trupom.

Stroj He-162A-2 v londýnskom Hendone

Ale ani Luftwaffe ani inžinieri Heinkelu neboli nadšení He 162 s pulzným pohonom. Tieto motory mali úbohé výkony vo výškach, zlé prevádzkové vlastnosti, a veľké vibrácie. Messerschmitt už skôr experimentoval so stíhačkou označenou Me-328 s dvoma pulznými motormi a ich vibrácie nakoniec viedli k deštrukcii stroja.

Ďalšie uvažované varianty zahŕňali He 162C, s trupom He 162B, motormi Heinkel-Hirth 011A, šípovitým krídlom a motýlikovitými chvostovými plochami; a He 162D s podobnou konštrukciou, len opačnou šípovitosťou krídel. Mali byť ozbrojené kanónmi MK 108, ktoré mali byť schopné strieľať kolmo hore, pri podlete bombardéra.

He 162C a He 162D sa nedostali ďalej, než je polodokončený prototyp, ktorý mohol byť osadený predno alebo krídlami s obráteným šípom, ktoré našli Spojenci keď okupovali továreň vo Schwechate. V skutočnosti jedným pokročilým variantom bol He 162E, osadený zmiešanou pohonnou jednotkou BMW 003A so zabudovaným raketovým motorom BMW 718 na tekuté palivo pre zvýšenie výkonu. Najmenej jeden prototyp bol postavený a zalietavaný krátky čas.

Užívatelia

Nemecko

• Luftwaffe

Špecifikácia (He 162 A-1)

Technické údaje

• Posádka: 1
• Dĺžka: 9,05 m
• Rozpätie: 7,2 m
• Výška: 2,6 m
• Nosná plocha: 14,5 m²
• Maximálna vzletová hmotnosť: 2 800 kg
• Pohonná jednotka: prúdový motor BMW 003E-1 alebo E-2, s ťahom 7,2 kN

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 905 km/h
• Bojový dolet: 975 km
• Dostup: 12 000 m

Výzbroj

• 2 x 30 mm kanón MK 108

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Heinkel He 162

Letecký portál

Zdroj

• http://www.vectorsite.net/avhe162.html