Gratianus (právnik)
| Gratianus | |
| taliansky kánonista | |
 Gratian v opise Gratianovho dekrétu z 13. storočia | |
| Štát pôsobenia | Bologna |
|---|---|
| Biografické údaje | |
| Varianty mena | slov. Gracián |
| Narodenie | 11. storočie dnešné Taliansko |
| Úmrtie | 12. storočie Bologna (?) |
| Svätenia | |
| Cirkev | Katolícka cirkev |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | kamalduli |
| Odkazy | |
 Gratianus | |
Gratianus[1] (iné mená: Gracián, zriedkavo aj: Franciscus Gratianus[2]; * 11. storočie, Carraria-Ficulle?[3]/ Chiusi[4] – † pred 1159, Bologna[3]/do 1160[5]/1179[2]) bol taliansky cirkevný učenec a právnik, otec[2] kánonického práva ako vedy a zakladateľ vedeckého systému cirkevného práva.[4] Okolo roku 1140 publikoval dekrét (neskôr známy ako Gratianov dekrét), ktorého cieľom bolo unifikovať a harmonizovať cirkevné právo. Dekrét ihneď získal obrovský úspech a postupne nahradil všetky staršie katolícke kánonické zbierky. Z hľadiska systematizácie a exegézy cirkevného práva býva niekedy prirovnávaný k justiniánskym právnikom a kodifikátorom.[4]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]O Gratianovom živote sa veľa nevie. Narodil sa v 11. storočí v Taliansku. Podľa väčšiny názorov bol benediktínskym mníchom kamadulského Kláštora svätého Félixa v Bologni. Nové výskumy tento názor čiastočne spochybnili.[4] Dôvodom pochybností je fakt, že mníchom nebolo dovolené študovať a praktizovať právo. Pravdepodobne v rokoch 1130 – 1140[5] pôsobil na Bolonskej univerzite, kde vyučoval kánonické právo. Kým v minulosti bolo kánonické právo súčasťou morálnej teológie, Gratianus ho vyučoval ako oddelenú disciplínu. Presadzoval dialektickú metódu vzdelávania.[4] V roku 1143 možno pôsobil ako poradca pápežského sudcu.[5][6] Okolo roku 1140 vydal zbierku cirkevného práva nazvanú neskôr Gratianov dekrét (aj Graciánov dekrét). Hoci bol neskôr viackrát upravovaný, tvoril dekrét následne základ kánonického práva Katolíckej cirkvi až do roku 1917 (vydanie Corpus Iuris Canonici).[3] Vlastným prameňom práva však nebol.[4] V dekréte použil aj vlastné komentáre (dicta), ktoré uplatňujú metódy ranej scholastiky.[6] O presnom mieste a roku jeho smrti sa s istotou nič nevie. Pravdepodobne však zomrel pred rokom 1160, pretože bolonský kánonista a glosátor Rufinus sa o ňom zmieňuje slovami ille magne memorie (v preklade: on zbožnej pamäti).[5] V Bazilike svätého Petronia v Bologni sa nachádza jemu dedikovaný pamätník.[4]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Gratianus. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 280.
- ↑ a b c ENGLISH, Edward D. Encyclopedia of the Medieval World. New York : Facts On File, Inc., 2005. ISBN 0-8160-4690-5. S. 309 – 310.
- ↑ a b c Gratian In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-06]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 176, 275, 286.
- ↑ a b c d GRATIAN In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 5. FAMINE IN THE ISLAMIC WORLD – GROTE, GEERT. New York : Charles Scribner's Sons, 1985. ISBN 0-684-18161-4. S. 656 – 657.
- ↑ a b Gratian In: CANER, Daniel F. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 481.