Preskočiť na obsah

Gautier Sans-Avoir

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Gautier Sans-Avoir
Miniatúra zobrazujúca Gautiera ako žiada uhorského kráľa Kolomana o povolenie na prechod jeho územím, Historie des empereurs, 15. storočie, Bibliothèque Nationale de France, Paríž
Miniatúra zobrazujúca Gautiera ako žiada uhorského kráľa Kolomana o povolenie na prechod jeho územím, Historie des empereurs, 15. storočie, Bibliothèque Nationale de France, Paríž
Narodenie11. storočie
Úmrtie21. október 1096
Kibotos, Malá Ázia
RodičiaHugo Sans-Avoir
SúrodenciGuillaume Sans-Avoir
Simon Sans-Avoir
Mathieu Sans-Avoir

Gautier Sans-Avoir ([gotje san avuar]; iné mená pozri nižšie; * 11. storočie, Boissy-sans-Avoir – † 21. október 1096, Kibotos, Malá Ázia) bol nižší francúzsky šľachtic, účastník prvej križiackej výpravy. Vodca jedného zo zle vyzbrojených húfov chudobných pútnikov. Bol súčasťou skupiny križiakov, ktorá bola pobitá krátko po prechode do Malej Ázie.[1]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • fran. Gautier Sansavoir[2], Gautier Sans-Avoir[3][4], Gautier-sans-avoir[5]
  • Gautier Sans Avoir[6], Gautier sans Avoir[7]
  • Walter Sansavoir[8][9]
  • Gautier Bezzemok[10][11], Valter Bezzemok[4]
  • Gautier z Boissy-sans-Avoir[10], Walter z Boissy-sans-Avoir[10]
  • Gautier z Poissy[12]

Napriek jeho neveľkému majetku, prezývky „Bezzemok“ či „Nemajetný“ sú zrejme len skomoleninou jeho mena, keďže francúzske slová „sans avoir“ znamenajú doslova „bez majetku“. V skutočnosti Gautier pochádzal z panstva Boissy-sans-Avoir, neďaleko Paríža.[13]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

O Gautierovom živote pred prvou križiackou výpravou nie sú takmer žiadne správy. Ako synovi z chudobného šľachtického rodu mu život v Európe neponúkal perspektívu na získanie väčšieho majetku, čo mohlo prispieť k tomu, prečo sa krátko po koncile v Clermonte rozhodol pridať ku križiackej výprave. K účasti na výprave ho motivovalo aj kázanie Petra Pustovníka,[13] na ktorého však Gautier nečakal a krátko po Veľkej Noci roku 1096 vyrazil v čele vyše tisíca pútnikov na východ.[14] Spolu s ním mali ísť ďalší ôsmi rytieri,[1] medzi ktorými zrejme jeho dvaja bratia.[15] Dav pod Gautierovým vedením bol prvým väčším a organizovaným oddielom križiakov,[13] napriek prítomnosti niekoľkých rytierov, však súčasťou tohto davu boli prevažne chudobní a zle vyzbrojení pútnici.[8]

Zo začiatku prebiehal pochod Gautierovho oddielu pokojne a presun bol pomerne rýchly. Ľudia mali ešte dostatok zásob a majetnejší pútnici si dokázali jedlo aj kupovať. Problémy nastali na uhorsko-byzantskej hranici, keď sa križiakom zásoby minuli.[1] Keďže Byzantínci nečakali tak včasný príchod križiakov, a už vôbec nie z tohto smeru, neboli na zásobovanie takého množstva ľudí pripravení .[14] Pútnici sa tak dali do rabovania okolitých dedín. Pri snahe vyplieniť bazár v pohraničnej pevnosti Semlin zasiahla uhorská posádka, ktorá lúpiacich križiakov odzbrojila, vyzliekla a nahých ich vyhnala na druhý breh rieky Sávy. Ich oblečenie potom zavesili na hradby pevnosti ako výstrahu.[1] Napriek niekoľkým ďalším roztržkám dorazil Gautier k mestu Niš, kde bol prijatý miestodržiteľom a po obdržaní inštrukcii z Konštantínopola pokračoval aj so svojim oddielom ďalej v ceste pokojne a s dostatkom zásob.[14] V júli 1096 dorazil Gautierov oddiel ku Konštantínopolu, kde stretol s húfom vedeným Petrom Pustovníkom.[13] Keďže výprava vzbudzovala v Byzantíncoch obavy,[8] všetci pútnici boli rýchlo prevezení cez Bospor do pevnosti Kibotos na brehu Marmarského mora,[13] aby tu vyčkali na príchod hlavného križiackeho vojska.

Pútnici sa však napriek radám cisára Alexia pustili hneď do akcie. Spočiatku plienili hlavne okolité dediny, obývané prevažne gréckymi kresťanmi.[14] Povzbudení zdanlivými úspechmi, obsadila časť križiakov pevnosť Xerigordon, kde však boli za krátko obkľúčení seldžuckým vojskom a prinútení sa vzdať kresťanskej viery, alebo sa nechať zabiť.[1] Kým Peter Pustovník bol v tom čase v Konštantínopole,[9] Gautier sa v pevnosti Kibotos s ďalšími rytiermi radil o vzniknutej situácii. Gautier sa prihovárali za vyčkanie v pevnosti.[13] Napokon však pod vplyvom niekoľkých príliš horlivých rytierov celé vojsko vytiahlo proti Turkom.[14] 21. októbra padli do pasce a väčšina križiakov z tohto prvého húfu bola pobitá,[1] pričom medzi mŕtvymi bol aj samotný Gautier.[13] Pevnosť Kibotos bola následne vyplienená a len malá hŕstka preživších sa zachránila útekom do Konštantínopola, kde však museli odovzdať svoje zbrane.[1] Medzi týmito zachránenými boli zrejme aj Gautierovi bratia Simon a Guillame, keďže tí podľa známych správ umreli až v roku 1102, počas bojov pri Ramle.[15] Celá táto epizóda s výpravou chudobných a ich rýchlou porážkou však zrejme posilnila skepsu Byzantíncov aj voči ďalším križiackym oddielom.[8]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 14 – 20.
  2. ↑ MARTIN, Konečný. Byzancia a I. križiacka výprava. Vojenská história (Bratislava: VHÚ), roč. 2012, čís. 1, s. 11. ISSN 1335-3314.
  3. ↑ MEŠKO, Marek. Recenzie. Vojenská história (Bratislava: VHÚ), roč. 2007, čís. 4, s. 201. ISSN 1335-33.
  4. ↑ a b HURBANIČ, Martin. Stredoveký Balkán. Bratislava : Stimul, 2010. Dostupné online. S. 113.
  5. ↑ Encyklopedie umění středověku: Umění a lidstvo Larousse. Praha : Odeon, 1969. (Světové dějiny.) S. 407.
  6. ↑ GAUTIER Sans AVOIR. In: Encyklopedie osobností Evropy od starověku do současnosti. Praha : Nakladatelský dům OP, 1993. ISBN 80-85841-00-2. S. 233.
  7. ↑ RYCHLÍK, Jan. Dějiny Bulharska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2000. ISBN 80-7106-404-1. S. 482.
  8. ↑ a b c d MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav. Praha : Argo, 2013. ISBN 978-80-257-0933-7. S. 60 – 62.
  9. ↑ a b Preparations-for-the-Crusade In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-11-05]. Dostupné online.
  10. ↑ a b c Prológ I. križiackej výpravy In: Európsky stredovek interaktívne [online]. [Cit. 2021-11-05]. Dostupné online.
  11. ↑ KONEČNÝ, Martin. Byzancia a 1. križiacka výprava. Vojenská história (Bratislava: Vojenský historický ústav), 2012-01-23, roč. 2012, čís. 1, s. 3 – 27. Dostupné online [cit. 2021-11-05]. ISSN 1335-3314. Archivované 2022-05-31 z originálu.
  12. ↑ ŠUSTA, Josef. Středověk vrcholný a stárnoucí. Zväzok IV. Praha : Melantrich, 1941. (Dejiny lidstva od pravěku k dnešku.) S. 140.
  13. ↑ a b c d e f g Walter Sans-Avoir (d. 1096). In: MURRAY, Alan. The Crusades – An Encyclopedia. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4. S. 79 – 80.
  14. ↑ a b c d e BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Voznice : Leda, 2019. ISBN 978-80-7335-611-8. S. 39 – 47.
  15. ↑ a b Famille de Sans-Avoir [online]. [Cit. 2021-11-05]. Dostupné online.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Gautier_Sans-Avoir&oldid=7867794“