František II. (Svätá rímska ríša)
František II. | |
posledný rímsko-nemecký cisár a prvý rakúsky cisár | |
Portrét Františka II., ktorého autorom je Friedrich von Amerling | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | habsbursko-lotrinská dynastia |
Panovanie | 1792 – 1835 |
Predchodca | Leopold II. |
Nástupca | Ferdinand I. |
Biografické údaje | |
Narodenie | 12. február 1768 Florencia, Toskánske veľkovojvodstvo |
Úmrtie | 2. marec 1835 (67 rokov) Viedeň, Rakúske cisárstvo |
Pochovanie | Kapucínska krypta vo Viedni |
Rodina | |
Manželka | |
Potomstvo |
Mária Lujza Ferdinand Mária Karolína Karolína Ludovika Mária Leopoldína Mária Klementína Jozef František Leopold Karolína Ferdinanda František Karol Mária Anna Ján Nepomuk Amália Terézia |
Otec | Leopold II. Habsburský |
Matka | Mária Ludovika Španielska |
Ďalšie tituly | |
Rakúsky arcivojvoda | |
1792 – 1835 | |
Český a uhorský kráľ | |
1792 – 1835 | |
Predchodca | Leopold II. |
Nástupca | Ferdinand V. |
Ďalšie tituly
| |
Odkazy | |
František II. (multimediálne súbory na commons) | |
František II. (I.) Habsburský (* 12. február 1768, Florencia – † 2. marec 1835, Viedeň) bol posledný rímskonemecký cisár ako František II. v rokoch 1792 – 1806 a prvý rakúsky cisár ako František I. v rokoch 1804 – 1835. Zároveň bol kráľom Uhorska, Chorvátska a Čiech a pôsobil ako prvý prezident Nemeckého spolku, založeného v roku 1815.
František, najstarší syn budúceho cisára Leopolda II. a Márie Ludoviky Španielskej, sa narodil vo Florencii, kde jeho otec vládol ako veľkovojvoda Toskánska. Leopold sa stal cisárom Svätej ríše rímskej v roku 1790, avšak o dva roky neskôr zomrel a jeho nástupcom sa stal František. Jeho ríša sa okamžite zaplietla do francúzskych revolučných vojen, z ktorých prvá skončila rakúskou porážkou a stratou ľavého brehu Rýna na úkor Francúzska. Po ďalšom víťazstve Francúzska vo vojne druhej koalície sa Napoleon korunoval za francúzskeho cisára. V reakcii na to František prijal titul rakúskeho cisára. Pokračoval vo svojej vedúcej úlohe Napoleonovho protivníka v napoleonských vojnách a utrpel viaceré porážky, ktoré výrazne oslabili Rakúsko ako európsku mocnosť. V roku 1806, keď Napoleon vytvoril Rýnsky spolok, František abdikoval na poste cisára Svätej rímskej ríše, čo v skutočnosti znamenalo zánik Svätej ríše rímskej. Po porážke piatej koalície František postúpil Francúzsku viac územia a bol nútený vydať svoju dcéru Máriu Lujzu s Napoleonom.
V roku 1813 sa obrátil proti Napoleonovi a napokon ho porazil vo vojne šiestej koalície, čím prinútil francúzskeho cisára abdikovať. Rakúsko sa zúčastnilo ako popredný člen Svätej aliancie na Viedenskom kongrese, na ktorom z veľkej časti dominoval Františkov kancelár Klemens von Metternich, čo vyvrcholilo novým európskym poriadkom a obnovou väčšiny Františkovho starovekého panstva. Vďaka založeniu Koncertu Európy, ktorý odolával populárnym nacionalistickým a liberálnym tendenciám, bol František neskôr počas svojej vlády považovaný za reakcionára. Zomrel v roku 1835 vo veku 67 rokov a jeho nástupcom sa stal jeho syn Ferdinand I.
Mladé roky
[upraviť | upraviť zdroj]Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika), ale aj umenie a cestovanie.
František nástupcom na tróne
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.
Prvý rakúsky cisár
[upraviť | upraviť zdroj]Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.
Konflikty s Napoleonom Bonapartom
[upraviť | upraviť zdroj]S Napoleonom sa František bol nútený stretnúť i na bojovom poli. 20. októbra 1805 utrpela rakúska cisárska armáda v rámci francúzskeho európskeho ťaženia porážku pri Ulme. O necelý mesiac nato (13. novembra) Francúzi obsadili Viedeň. Koniec Napoleonovej dobyvačnej politike mala urobiť slávna bitka pri Slavkove 2. decembra 1805, v ktorej sa proti sebe postavili francúzske jednotky a spojené armády cisára Františka I. a ruského cára Alexandra I. Bitka však dopadla pre koalíciu rakúsko-ruských vojsk katastrofálne a odhalila zaostalosť rakúskeho vojenského-strategického poňatia boja oproti modernému spôsobu vedenia vojenských operácií na strane Francúzov. Jej nepriaznivým dôsledkom pre Rakúsko bola strata niektorých území (Benátky, Istria, Dalmácia, Kotor) a korigovanie jeho hraníc v Nemecku (v prospech Bavorska a Württemberska), ktoré muselo Rakúsko uznať na základe podpísania bratislavského mieru. Francúzsky cisár na medzinárodnom poli slávil triumf.
Od roku 1809 zveril František I. vedenie zahraničnej politiky a po roku 1815 i politiky domácej kancelárovi Metternichovi a jeho skupine. V súvislosti s tým boli v krajine obmedzené práva krajinských snemov, zavedená cenzúra, kontrola vyučovania a vznik rozsiahleho policajného aparátu.
Výsledkom týchto opatrení bola konsolidácia pomerov v krajine a hospodársky rozmach. Vláda podporovala rozvoj vzdelanosti (založenie technického učilišťa v Prahe, zriaďovanie múzeí a pod.), zaviedla Všeobecný občiansky zákonník, pomáhala rozvoju priemyslu. V zahraničnej politike počas jeho vlády Rakúsko spolupracovalo s Ruskom a Pruskom na potláčaní revolúcií.
František II. zomrel po 43 rokoch vlády na zápal pľúc. Pochovaný bol do kapucínskej hrobky vo Viedni.
Rodinné pomery
[upraviť | upraviť zdroj]František II. bol štyrikrát ženatý.
Prvú manželku (sobáš 6. januára 1788 vo Viedni) Alžbetu Wilhelmínu Württemberskú (* 1767 – 1790), dcéru vojvodu Fridricha II. a markgrófky Sofie Doroty, mu vybral jeho strýko, cisár Jozef II. Alžbeta však krátko po narodení jedinej dcéry Ludoviky Alžbety (* 18. február 1790 – † 24. jún 1791) zomrela.
19. septembra 1790 sa oženil s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou (* 1772 – † 1807). Manželia boli priamymi príbuznými prvého stupňa (bratranec a sesternica); ich rodičia boli vlastnými súrodencami – Máriina matka Mária Karolína bola sestrou Františkovho otca Leopolda a nevestin otec Ferdinand Neapolsko-Sicílsky bol bratom Františkovej matky Márie Ludoviky. Takto blízke príbuzenské vzťahy v manželstve spôsobili, že väčšina Františkových detí sa musela potýkať s genetickou degeneráciou a iba časť z nich bola schopná samostatnej existencie. Z tohto inak veľmi šťastného a harmonického manželstva vzišlo dvanásť detí:
- Mária Lujza (* 12. december 1791 – † 17. december 1847) ∞ Napoleon I., francúzsky cisár
- Ferdinand (* 19. apríl 1793 – † 29. jún 1875), neskorší rakúsky cisár Ferdinand I. ∞ Mária Anna Savojská
- Mária Karolína (* 8. jún 1794 – † 16. marec 1795)
- Karolína Ludovika (* 22. december 1795 – † 30. jún 1799)
- Mária Leopoldína (* 22. január 1797 – † 11. december 1826)
- Mária Klementína (* 1. marec 1798 – † 3. september 1881) ∞ Leopold Salernský (* 1790 – † 1851), syn kráľa Oboch Sicílií Ferdinanda I. a Márié Karolíny Habsbursko-lotrinskej
- Jozef František Leopold (* 9. apríl 1799 – † 30. jún 1807)
- Karolína Ferdinanda (* 8. apríl 1801 – † 22. máj 1832)
- František Karol Habsbursko-lotrinský (* 7. december 1802 – † 8. marec 1878)
- Mária Anna (* 8. jún 1804 – † 28. december 1858)
- Ján Nepomuk (* 30. august 1805 – † 19. február 1809)
- Amália Terézia (* 6. apríl 1807 – † 9. apríl 1807)
6. januára 1808 sa oženil tretí raz; jeho manželkou sa stala sesternica Mária Ludovika Modenská (* 1787 – † 1816).
Štvrté manželstvo uzavrel vo Viedni 10. novembra 1816 s Karolínou Augustou Bavorskou (* 1792 – † 1873), dcérou bavorského kráľa Maximiliána Jozefa I. a Wilheminy Augusty Hesensko-darmstadtskej. Obe tieto manželstvá boli bezdetné.
Tituly Františka II.
[upraviť | upraviť zdroj]Po roku 1806 sa František I. tituloval: "My, František Prvý, z Božej milosti cisár Rakúska, kráľ Jeruzalema, Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónska, Galície a Ladomirska, arcivojvoda rakúsky, vojvoda lotrinský, salzburský, würzburský, štajerský, korutánsky a kranský, veľkovojvoda krakovský, princ transylvánsky, markgróf moravský, vojvoda sandomierzsky, mazovský, lublinský a sliezsky, saský a benátsky, princ berchtesgadenský a mergentheimsky, markgróf Dolnej Lužice a Istrie."
Genealógia
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému František II. (Svätá rímska ríša)
František II. Habsburský
| ||
Vznik | Rakúsky cisár 1804 – 1835 |
Nástupca Ferdinand I. Habsburský |
Predchodca Leopold II. Habsburský |
Český kráľ 1792 – 1835 | |
Uhorský kráľ 1792 – 1835 | ||
Cisár Svätej rímskej ríše 1792 – 1806 |
Stolec zrušený |
- Narodenia 12. februára
- Narodenia v 1768
- Úmrtia 2. marca
- Úmrtia v 1835
- Habsbursko-lotrinská dynastia
- Rímskonemeckí cisári
- Arcivojvodovia Rakúska
- Cisári Rakúska
- Králi Česka
- Králi Uhorska
- Osobnosti napoleonských vojen
- Katolícki panovníci
- Nositelia Podväzkového rádu
- Nositelia Rádu zlatého rúna
- Osobnosti na rakúskych poštových známkach
- Osobnosti z Florencie
- Držitelia Radu Leopolda
- Nositelia Kráľovského uhorského radu sv. Štefana
- Pochovaní v kapucínskej krypte vo Viedni
- Nositelia Radu svätého Alexandra Nevského
- Rytieri Radu svätého Andreja
- Nositelia rakúskeho Rádu zlatého rúna
- Nositelia veľkokríža Radu čestnej légie