Ferdinand (stíhač tankov)

Ferdinand (SdKfz 184)
Ferdinand (SdKfz 184)
Základná charakteristika
Posádka	6 (vodič, radista, veliteľ, strelec, dvaja nabíjači)
Dĺžka	8,14 m s kanónom
Šírka	3,38 m
Výška	2,97 m
Hmotnosť	65 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie	čelné až 200 mm
Hlavná zbraň	kanón 88 mm PaKk 43/2 L/71, známy tiež ako StuK 43/1
Sekundárne zbrane	guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm (po prestavbe)
Pohon a pohyb
Pohon	2× benzínový Maybach HL 120 220 kW (300 k)
Odpruženie	torzná tyč
Max. rýchlosť	30 km/h na ceste
Pomer výkon/hmotnosť	9 k/tona
Dojazd	150 km (na ceste), 90 km (v teréne)
Priechodnosť

Ferdinand (SdKfz 184) bol asi najznámejší nemecký ťažký stíhač tankov v druhej svetovej vojne. Hoci to nebol ideálny stroj, bol natoľko unikátny a impozantný, že sa jeho meno stalo v očiach vojakov Červenej armády synonymom pre akýkoľvek nemecký stíhač tankov. Prvýkrát bol nasadený v roku 1943 na východnom fronte, ale keďže sa u neho prejavili určité nedostatky, boli preživšie stroje po bitke pri Kursku stiahnuté z frontu a prebudované. Vylepšený variant stroja potom dostal nové meno: Elefant.

Zrodenie obludy

Ferdinand vznikol vďaka kombinácii nezdravého sebavedomia a šetrnosti. Keď nemecký zbrojný úrad vypísal súťaž na nový typ ťažkého tanku (projekt Tiger), vstúpili do súťaže o túto zákazku dva konkurenčne návrhy: Porsche a Henschel. Profesor Ferdinand Porsche si bol natoľko istý svojim víťazstvom, že začal sériovú výrobu ešte predtým, ako bolo vydané rozhodnutie o víťazovi. Vyhral ale tím Henschela a Porschemu tak zostalo 95 podvozkov a trupov k tanku, ktorý nikto nechcel. Po dlhej diskusii, čo s nimi, bolo nakoniec rozhodnuté, že zošrotovať by ich bola škoda. Podvozky sa mali využiť na niečo iné. Päť trupov bolo prestavaných na ťažký odťahovací stroj (Bergetiger). Ostatných 90 bolo prestavaných na unikátnu konštrukciu ťažkého stíhača tankov.

Technické údaje Ferdinanda

Ťažký stíhač tankov Ferdinand bol ozbrojený podobne ako Kráľovský Tiger (kanón 88 mm PaK 43/2 L/71, vo vozidle si posádka viezla guľomet 7,92mm MG 34). Požadovaná extrémna pancierová ochrana (200 mm silný čelný pancier nadstavby, 100mm čelný pancier trupu, 80mm v zadnej časti nadstavby) viedla nakoniec k výrazne ťažšiemu stroju, než mal byť pôvodný tank (plne naložený muníciou a palivom mal hmotnosť asi 69 ton). To viedlo k podstatnému obmedzeniu rýchlosti (20 km/h na spevnenej ceste, 10-15 km/h v teréne a 8-10km/h v ťažkom teréne) a vysokej spotrebe paliva (6,3 l/km na ceste a 10,6 l/km). Posádku tvorilo 6 mužov (veliteľ, vodič, strelec, radista a 2 nabíjači). Plnú zásobu munície predstavovalo 55 granátov a 600 nábojov do guľometu a nádrž obsah 950 litrov.

Plusy a mínusy

V čase jeho prvého nasadenia neexistoval stroj, ktorý by ho spredu mohol vážne ohroziť na akúkoľvek vzdialenosť, a aj na konci vojny predstavoval pri čelnom súboji extrémne tvrdý oriešok i pre tých najnebezpečnejších nepriateľov. Výkonný a presný kanón mu v kombinácii so silným pancierom spravidla poskytoval výhodu väčšieho účinného dostrelu oproti protivníkovi. Všetká prevaha sa však zmenila na nevýhodu, len čo sa dostal do príliš tesnej blízkosti väčšieho množstva obrnenej techniky protivníka. Vymanévrovať neohrabaného Elefanta a zboku či zozadu ho rozstrieľať na šrot bola potom formalita.

Zatiaľ čo u posádok nepriateľských tankov a útočných diel si Ferdinand získal obrovský rešpekt, horšie to bolo s nepriateľskou pechotou. Obrovskú nevýhodu predstavovala najmä absencia organického guľometu. Ferdinand nutne potreboval silnú ochranu pechoty či ľahkých tankov pre ochranu pred pešiakmi. Ako problematický sa javil tiež malý rozhľad posádky (tanková slepota), ktorá musela až príliš často otvárať poklopy a vystrkovať hlavy von. A potom tu bola nevýhoda vlastná všetkým (snáď okrem amerických) stíhačom tankov - absencia otočnej veže, ktorá činila stroj prakticky bezmocným pri akejkoľvek vážnejšej poruche pása alebo hnacích kolies. Veľkú nevýhodu predstavovala aj jeho veľká hmotnosť, ktorá často sťažovala či priamo znemožňovala odťah poškodených strojov z bojiska.

Prestavba

Koncom roka 1943 boli preživšie stroje stiahnuté z východného frontu a boli podrobené prestavbe. Najpodstatnejšími zmenami bolo pridanie guľometu strieľajúceho skrz prednú nástavbu ovládaného radistom a veliteľskej vežičky s periskopmi. Modernizovaná verzia bola pomenovaná Elefant (slon).

Nasadenie

Ferdinand nasadený v Taliansku

V roku 1943 bol Ferdinand nasadený v bitke v Kurskom oblúku. Koncom roku boli všetky zostávajúce stroje (48 kusov) stiahnuté do Ríše na vyššie uvedenú prestavbu. Vo februári 1944 bola jedna ich časť nasadená v Taliansku, zvyšok krátko potom na Ukrajine. Posledný Elefant v radoch nemeckých ozbrojených síl bol údajne vyradený 22. apríla 1945 pri Berlíne.

Povesti o Ferdinandovi

Ako bolo spomenuté na Červenú armádu spravil Ferdinand taký dojem, že jeho meno sa stalo synonymom pre všetky stíhače tankov Nemecka. To je tiež dôvodom, prečo sa v sovietskej literatúre môžeme stretnúť s tisíckami zničených Ferdinandov, aj keď ich bolo v skutočnosti vyrobených len 90 kusov, z ktorých len časť bola zničená či vyradená na východnom fronte. V literatúre sovietskych autorov informácie o „Ferdinandoch“ môžu znamenať prakticky akýkoľvek stíhač tankov od strojov Marder I po Jagdtiger.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ferdinand (stíhač tankov)

Zdroje, odkazy, referencie

Internet

• Základné informácie, fotky a nákresy (anglicky)
• Fotografie a základné údaje (poľsky) Archivované 2005-02-14 na Wayback Machine

Knihy

• Pejčoch, Ivo: Obrněná technika 2 (Německo 1919-1945, 2. část)
• Jentz, Thomas L. a Doyle, Hilary Louis : PANZER TRACTS No.9 - Jagdpanzer - Jagdpanzer 38 to Jagdtiger.