Preskočiť na obsah

Démétér

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Démétér

Démétér (iné názvy: Déméter[1], Demeter, Demetra, Démétra, Déo, Déó; po grécky Δημήτηρ - Démétér, Δήμητρα - Démétra alebo Δηώ - Déó; po lat. Ceres) bola dcéra Titana Krona a jeho manželky Rheie, bohyňa plodnosti, zeme, roľníctva, úrody, obilia, potravín a plodnosti zeme. Hoci je známa najmä ako bohyňa poľnohospodárstva, vystupovala aj ako bohyňa zdravia, pôrodu a manželstva. Mala spojenie s podsvetím.

Po narodení ju postihol rovnaký osud ako jej súrodencov Héru, Hestiu, Háda a Poseidóna; Kronos ju z obavy pred prípadnou vzburou zhltol. Odtiaľ ju oslobodil jej najmladší brat Zeus, ktorý unikol osudu svojich súrodencov, lebo ho matka tajne porodila na Kréte.

Keď Zeus zbavil Krona vlády a vyhlásil sa za najvyššieho boha, vzal Demeter na Olymp a zveril jej starostlivosť o plodnosť Zeme. Aby táto plodnosť nevyšla nazmar, naučila Demeter ľudí obrábať polia. Stala sa tak zakladateľkou roľníctva a usadlého života v trvalých príbytkoch. Súčasne dala ľuďom aj zákony, ktorými sa mali v novom živote riadiť.

S neveľmi významným bohom Iasiónom mala syna Plúta, ktorý sa stal bohom bohatstva. Zeus, ktorý sa predtým o ňu márne uchádzal, z pomsty pre narodenie Pluta zabil Iasonom bleskom. Na to Diovej sile neodolala a mala s ním dcéru Persefonu. O Persefonu mal záujem Hádes vládca podsvetia, a tak ju uniesol a zobral si ju za ženu. Úbohá bohyňa putovala po svete, a ako strácala nádej zem sa ochladzovala. Demeter beznádejne nechala zem chladnú a neplodnú, čím vytvorila zimu. Persefona sa však navrátila a preto na jar všetko kvitne a rastie. Keďže však Persefona jedla jedlo z podsvetia, nemohla zostať u Demeter navždy, ale musela si rok rozdeliť medzi matku a manžela, čo vysvetľuje sezónny cyklus, keďže Demeter nedovolí rastlinám rásť, kým je Persefona preč.

Jej meno je späté so synom Dia a okeanydy Dioné – Tantalom. Tantalos bol obľúbencom bohov a zvykol s nimi hodovať na Olympe. Postupne ho začala opantávať pýcha a rozhodol sa skúšať ich vševedúcnosť. Kradol im božský nápoj a z Diovho chrámu ukradol aj zlatého psa. Jeho najhorším skutkom bola vražda vlastného syna Pelopa, z ktorého nechal pripraviť pokrm a pohostil ním bohov. Bohyňa Demeter si jeden kúsok v zamyslení vzala a zjedla ho. Bohovia Tantala potrestali tak, že v ríši mŕtvych stojí Tantalos v čistej vode, ale keď sa ku nej zohne, aby sa napil, voda zmizne. Nad ním rastie ovocie, ale keď sa načiahne, ovocie sa vzdiali. Nad hlavou mu visí balvan, ktorý môže každú chvíľu spadnúť. Toto jeho utrpenie sa nazýva Tantalove muky. Bohovia mŕtveho Peopla nakoniec vzkriesili a kúsok mäsa, ktorý zjedla Demeter nahradili slonovou kosťou. Odvtedy jeho potomkovia mávali na lopatke biele znamienko.

Spolu so svojou dcérou Persefónou boli ústrednými postavami Eleusínskych mystérií, náboženskej tradície, ktorá predchádzala olympskému panteónu a ktorej korene možno siahajú do mykénskeho obdobia približne 1400 - 1200 pred Kr.[2]

Démétér sa často považovala za tú istú postavu ako anatólska bohyňa Kybelé a bola stotožňovaná s rímskou bohyňou Ceres.

Ikonografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Démétér na Didrachme z ostrova Paros, vyrazená na Kykladách.
Démétér na Didrachme z ostrova Paros, vyrazená na Kykladách.

Démétér sa často spájala s obrazmi úrody, vrátane kvetov, ovocia a obilia. Niekedy sa zobrazovala aj so svojou dcérou Persefonou. Démétér sa však zvyčajne nezobrazuje so žiadnym zo svojich manželov. Výnimkou je Iasión, mladík z Kréty, ktorý s ňou ležal na trikrát zoranom poli a ktorého potom žiarlivý Zeus zabil bleskom.

Marcus Manilius vo svojom rímskom diele Astronomicon z 1. storočia priradil Demeter zverokruhové súhvezdie Panna. V umení súhvezdie Panna drží v ruke Spiku, snop pšenice a sedí vedľa súhvezdia Lev.[3]

V Arkádii bola známa ako „čierna Demeter". Vraj na seba vzala podobu kobyly, aby unikla prenasledovaniu svojho mladšieho brata Poseidóna, a keď ju napriek prevleku znásilnil, obliekla sa celá do čierneho a utiahla sa do jaskyne, aby smútila a očistila sa. V tejto oblasti ju preto zobrazovali s hlavou koňa[4].

Sochu Čiernej Demeter vytvoril Onatas[5].

Popis

[upraviť | upraviť zdroj]

V najstarších predstavách o Demeter je bohyňou obilia a mlatby, jej funkcie však boli rozšírené aj mimo polí a často bola stotožňovaná s bohyňou zeme (Gaiou). Niektoré epitetá Gaii a Demeter sú podobné, čo poukazuje na totožnosť ich povahy. Vo väčšine mýtov a kultov je Demeter „matkou obilia" alebo „matkou zeme". V starších chtonických kultoch bola bohyňa zeme spojená s podsvetím a v tajných obradoch (mystériách) Demeter a Persefona zdieľajú dvojitú funkciu smrti a plodnosti. Démétér je darkyňou tajných obradov a darkyňou zákonov obilného poľnohospodárstva. Príležitostne bola stotožňovaná s Veľkou matkou Rhea Kybelé, ktorá bola uctievaná na Kréte a v Malej Ázii za hudby cimbalov a obradov obsahujúcich násilie. Zdá sa, že vlčie maky boli spájané s kultom Veľkej matky.

Ako bohyňa poľnohospodárstva

[upraviť | upraviť zdroj]
Demeter na tróne a vystierajúca ruku v požehnaní ku kľačiacej Metaneire
Demeter na tróne a vystierajúca ruku v požehnaní ku kľačiacej Metaneire, ktorá obetuje tri klasy obilia (asi 340 pred Kr.)
Eleusínska trojica
Eleusínska trojica: Persefona, Triptolemos a Demeter (Rímska kópia Veľkého eleusínskeho reliéfu v Národnom archeologickom múzeu v Aténach z mramorového basreliéfu z Elefsiny, 440 - 430 pred Kr., datovaná do obdobia raného cisárstva a umiestnená v Metropolitnom múzeu umenia).

V epickej poézii a Hesiódovej Teogónii je Demeter Matkou obilia, bohyňou obilnín, ktorá poskytuje obilie na chlieb a žehná jeho zberačom. V Homérovej Iliade blonďavá Demeter s pomocou vetra oddeľuje zrno od pliev. Homér spomína Thalysiu, grécky sviatok úrody prvých plodov na počesť Demeter . U Hésioda modlitby k Diovi Chthoniosovi (chtonickému Diovi) a Demeter pomáhajú, aby úroda bola plná a silná. To bola jej hlavná funkcia v Elefsine a stala sa panhelénskou. Na Cypre bola „zberom obilia" damatrizein. Demeter bola zeidoros arοura, homérska „Matka Zem arοura", ktorá darovala obilie.[6]

Väčšina epitet o Demeter ju opisuje ako bohyňu obilia. Jej meno Deo v literatúre pravdepodobne súvisí s krétskym slovom deai označujúcim obilniny. V Atike ju nazývali Haloas (mlatba) podľa najstaršej predstavy o Demeter ako o matke obilia. Niekedy ju nazývali Chloe (zrelé zrno alebo čerstvo zelené) a niekedy Ioulo (ioulos: obilný snop). Chloe bola bohyňou mladého obilia a mladej vegetácie a „Iouloi" boli piesne o úrode na počesť bohyne. Ženci nazývali Demeter Amallophoros (prinášajúci snopy) a Amaia (žnica). Bohyňa bola darkyňou hojnosti jedla a bola známa ako Sito (obilia) a Himalis (hojnosti ). Chlieb z prvej úrody - plodov sa na Demeterinu počesť nazýval talysiánsky chlieb (Thalysia). Obetné koláče spaľované na oltári sa nazývali "ompniai" a v Atike bola bohyňa známa ako Ompnia (súvisí s kukuricou). Tieto koláče sa obetovali všetkým bohom.

Na niektorých slávnostiach sa bohyni obetovali veľké bochníky (artoi) a v Boiótii bola známa ako Megalartos (veľkého bochníka) a Megalomazos (veľkej masy alebo veľkej kaše). Jej funkcia sa rozšírila na vegetáciu všeobecne a na všetky plody a mala epitetá eukarpos (dobrej úrody), karpophoros (nositeľka plodov), malophoros (nositeľka jabĺk) a niekedy Oria (všetky plody sezóny). Tieto epitetá poukazujú na totožnosť v prírode s bohyňou zeme.[7][8][9]

Ústredným motívom v eleusínskych mystériách bolo opätovné spojenie Persefony s jej matkou Demeter, keď sa nové plodiny spojili so starým semenom, čo bola forma večnosti.

Podľa aténskeho rétora Isokrata boli Demeterinými najväčšími darmi ľudstvu poľnohospodárstvo, ktoré dalo ľuďom civilizovaný spôsob života, a mystériá, ktoré dávajú zasväteným osobám vyššie nádeje v tomto i v posmrtnom živote.

Tieto dva dary boli v Démétriných mýtoch a mysterióznych kultoch úzko prepojené. Demeter je darkyňou mystických obradov a darkyňou civilizovaného spôsobu života (učí zákony poľnohospodárstva). Jej epiteton Eleusinia ju spája s eleusínskymi mystériami, v Sparte však mala Eleusinia skoršie použitie a pravdepodobne išlo skôr o meno než o epiteton. Demeter Thesmophoros (dávajúca zákony) je úzko spojená so zákonmi obilného poľnohospodárstva. Sviatok Thesmoforia sa slávil v celom Grécku a bol spojený s formou agrárnej mágie. V blízkosti Fenea v Arkádii bola známa ako Demeter Thesmia (zákonodarkyňa) a podľa miestnej verzie dostávala obrady.[10]

Démeteriným emblémom je vlčí mak, jasne červený kvet, ktorý rastie medzi jačmeňom.

Ako bohyňa zeme a podsvetia

[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem úlohy bohyne poľnohospodárstva bola Demeter často uctievaná aj ako bohyňa zeme, z ktorej vyrastá úroda. Jej individualita bola zakorenená v menej rozvinutej osobnosti Gaie (zeme). V Arkádii bola Demeter - Melaina (čierna Demeter) zobrazovaná ako hadovlasá s konskou hlavou, ktorá drží holubicu a delfína, čo malo možno symbolizovať jej moc nad podsvetím, vzduchom a vodou[11][12]. Kult Demeter v tomto regióne súvisel s Despoinou, veľmi starou chtonickou bohyňou. Demeter má so svojou dcérou Persefónou spoločnú podvojnú funkciu smrti a plodnosti. Táto podvojnosť sa používala aj v klasickom období (Thesmophoroi, Dvojmenné bohyne) a najmä v prísahe: „Pri dvoch bohyniach"[13].

V kulte Flya bola uctievaná ako Anesidora, ktorá posiela dary z podsvetia[14][15].

V Sparte bola známa ako Demeter-Chthonia (chtonická Demeter). Po každom úmrtí sa mal smútok ukončiť obetou bohyni. Pausanias sa domnieva, že jej kult bol zavedený z Hermionu, kde bola Demeter spojená s Hádom. V miestnej legende bola dutina v zemi vstupom do podsvetia, ktorým mohli duše ľahko prejsť.[16] V starovekej Ilii sa nazývala Demeter-Chamyne (bohyňa zeme), v starom chtonickom kulte spojenom so zostupom k Hádovi. V Levadii bola bohyňa známa ako Demeter-Európa a spájali ju s Trofóniom, starým božstvom podsvetia. Trofóniova veštiareň bola známa už v staroveku[17].

Pindar používa zriedkavý epiteton Chalkokrotos (bronzovo znejúca). V Démétriných mystériách sa používali bronzové hudobné nástroje a pri hudbe činelov sa uctievala aj Veľká matka Rhea-Kybelé[18].

V strednom Grécku bola Demeter známa ako Amfiktyonis (z obydlí-kruhu), v kulte bohyne v Antele pri Termopylách (horúce brány). Bola patrónkou antickej bohyne Amfiktyónie. Termopyly sú miestom horúcich prameňov považovaných za vchody k Hádovi, keďže Demeter bola v starších miestnych kultoch chtonickou bohyňou[19].

Aténčania nazývali mŕtvych „Demetrioi"[20] a to môže odrážať spojenie medzi Demeter a starovekým kultom mŕtvych, ktoré súviselo s agrárnou vierou, že z mŕtveho tela vzklíči nový život, ako zo zakopaného semena vzniká nová rastlina. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o vieru, ktorú zdieľali zasvätenci v Demetriných mystériách, ako ju interpretoval Pindar: „Blahoslavený je ten, kto videl skôr, ako sa dostal pod zem, lebo pozná koniec života a pozná aj jeho božský začiatok"[21].

V Arkádii mala Demeter epitetá Erinys (zúrivá) a Melaina (čierna), ktoré sa spájajú s mýtom o znásilnení Demeter Poseidónom. Tieto epitetá zdôrazňujú temnú stránku jej charakteru a jej vzťah k temnému podsvetiu, v starom chtonickom kulte spojenom s drevenými stavbami (xoana). Erínye mali podobnú funkciu s pomstychtivou Diké (spravodlivosťou).[22] V mystériách Fenea bola bohyňa známa ako Cidaria. [23] Jej kňaz si nasadzoval masku Demeter, ktorá bola ukrývaná. Kult mohol súvisieť s podsvetím aj s istou formou agrárnej mágie.[24]

Uctievanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Terakotová figúrka Demeter
Terakotová figúrka Demeter, svätyňa podsvetných božstiev, Akragas, 550-500 pred Kr.

Kréta

[upraviť | upraviť zdroj]

V staršej tradícii na Kréte bol kult vegetácie spojený s jaskynným božstvom. V dobe bronzovej dominovala bohyňa prírody v minojských aj mykénskych kultoch. V nápisoch v lineárnom písme B sa po-ti-ni-ja (potnia) vzťahuje na bohyňu prírody, ktorá sa zaoberala zrodom a vegetáciou a mala isté chtonické aspekty. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že bola univerzálnou bohyňou matky. V nápise v lineárnom písme B v Knósse sa spomína potnia labyrintu da-pu-ri-to-jo po-ti-ni-ja. Poseidón v nápisoch z lineárnej B často dostával titul wa-na-ka (wanax) v úlohe kráľa podsvetia a jeho titul E-ne-si-da-o-ne poukazuje na jeho chtonickú povahu. Bol mužským spoločníkom (paredros) bohyne v minojskom a pravdepodobne aj mykénskom kulte. V jaskyni Amnisos sa Enesidaon spája s kultom Eileithýie, bohyne pôrodu, ktorá sa podieľala na každoročnom narodení božského dieťaťa. Prvky tejto ranej formy kultu sa zachovali v eleusínskom kulte, kde sa vyslovovali tieto slová: „Mocná Potnia porodila silného syna."[25]

Demeter z Knidosu, helenistická mramorová socha, okolo roku 350 pred Kr.
Demeter z Knidosu, helenistická mramorová socha, okolo roku 350 pred Kr.

Grécka pevnina

[upraviť | upraviť zdroj]

Tabuľky z Pylosu z obdobia cca 1400 - 1200 pred Kr. zaznamenávajú obetný tovar určený „dvom kráľovnám a Poseidónovi" (doslova „dvom kráľovnám a kráľovi": wa-na-ssoi, wa-na-ka-te). „Dve kráľovné" môžu súvisieť s Demeter a Persefónou alebo ich predchodkyňami, bohyňami, ktoré sa v neskorších obdobiach už nespájali s Poseidónom. V Pylose je potnia (milenka) hlavnou bohyňou mesta a „wanax" v tabuľkách má podobnú povahu s jej mužským sprievodcom v minojskom kulte. Potnia si zachovala niektoré chtonické kulty a v ľudovom náboženstve boli spojené s bohyňou Demeter. V gréckom náboženstve sa potniai (milenky) objavujú v množnom čísle (podobne ako Erinyes) a sú úzko späté s eleusínskou Demeter[26].

Významné kulty k Demeter sú známe v Eleusis v Atike, Hermione (na Kréte), Megare, Celeae, Lerne, Egile, Munychii, Korinte, Dilose, Priene, Akragase, Iasose, Pergamone, Seline, Tegei, Thoriku, Dione (v Macedónsku)[27] Lykosoure, Mesembrii, Enne a Samotraké.

Pravdepodobne najstaršia amfiktyónia sústredená na kult Demeter v Anthele (Ἀνθήλη), ležala na pobreží Malis južne od Tesálie, neďaleko Termopýl[28][29].

Azesova minca v Indii, s Démétér a Hermesom, 1. storočie pred Kr.
Azesova minca v Indii, s Demeter a Hermesom, 1. storočie pred Kr.

Myziánska Demeter mala sedemdňový sviatok v Pellené v Arkádii. Geograf Pausanias prechádzal okolo svätyne Mysian Demeter na ceste z Mykén do Argu a uvádza, že podľa argejskej tradície svätyňu založil Argijec menom Mysius, ktorý uctieval Demeter[30].

"Svätá Demetra"

[upraviť | upraviť zdroj]
Socha svätej Demeter, Fitzwilliamovo múzeum
Socha svätej Demeter, Fitzwilliamovo múzeum

Aj po tom, čo Theodosius I. vydal Solúnsky edikt a zakázal pohanstvo v celej Rímskej ríši, sa ľudia v celom Grécku naďalej modlili k Demetre ako k „svätej Demetre", patrónke poľnohospodárstva.[31] Približne v rokoch 1765 - 1766 navštívil Eleusis antikvár Richard Chandler spolu s architektom Nicholasom Revettom a maliarom Williamom Parsom a spomenuli sochu Karyatídy, ako aj folklór, ktorý ju obklopoval. Uviedli, že ju miestni obyvatelia považovali za posvätnú, pretože chránila ich úrodu. Sochu nazývali „svätá Demetra", svätica, ktorej príbeh sa v mnohom podobal na mýtus o Demeter a Persefóne, až na to, že jej dcéru uniesli Turci, a nie Hádes[32]. Miestni obyvatelia sochu pokrývali kvetmi, aby zabezpečili úrodnosť svojich polí[33]. Táto tradícia pokračovala až do 19. storočia, keď sochu násilne odstránil Edward Daniel Clarke, ktorý ju daroval Cambridgeskej univerzite.

Slávnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Dve hlavné Demeterine slávnosti boli posvätnými mystériami. Jej festival Thesmoforia (11. - 13. októbra) bol určený len pre ženy[34], jej Eleusínske mystériá boli otvorené pre zasvätencov akéhokoľvek pohlavia alebo spoločenskej vrstvy. Jadrom oboch festivalov boli mýty o Demeter ako Matke a Persefone ako jej dcére.

Konfrontácia s inými bohyňami

[upraviť | upraviť zdroj]

V rímskom období bola Demeter spájaná s rímskou bohyňou poľnohospodárstva Ceres. Kult Demeter sa formálne spojil s kultom Ceres okolo roku 205 pred Kr. spolu s ritus graecia cereris, gréckym kultom inšpirovaným gréckou formou, ako súčasť všeobecného náboženského náboru božstiev Ríma ako spojencov proti Kartágu, ku koncu druhej púnskej vojny. Kult vznikol v južnej Itálii (časť Magna Graecia) a pravdepodobne vychádzal z Thesmoforia, mysteriózneho kultu zasväteného Demeter a Persefone ako „matke a panne". Prišiel spolu s gréckymi kňažkami, ktoré dostali rímske občianstvo, aby sa mohli modliť k bohom „s cudzím a vonkajším poznaním, ale s domácim a občianskym úmyslom". [35] Nový kult bol inštalovaný v už vtedy starobylom chráme Ceres, Liber a Libera, rímskych aventínskych patrónov plebejcov. Od konca 3. storočia pred Kr. bol Demeterin chrám v Enne na Sicílii uznávaný ako najstaršie a najautoritatívnejšie centrum kultu Ceres a Libera bola uznaná za Proserpinu, rímsky ekvivalent Persefony.[36] Ich spoločný kult pripomína Demeterino hľadanie Persefony po jej únose do podsvetia Hádom. Na Aventíne zaujal nový kult svoje miesto popri starom. Nevzťahoval sa na Libera, ktorého otvorený a rodovo zmiešaný kult zohrával v plebejskej kultúre ústrednú úlohu ako patrón a ochranca plebejských práv, slobôd a hodnôt. Od výlučne ženských zasvätenkýň a kňažiek nových mystérií Ceres a Proserpiny „v gréckom štýle" sa očakávalo, že budú udržiavať tradičnú, patricijmi ovládanú spoločenskú hierarchiu a tradičnú morálku Ríma. Nevydaté dievčatá mali napodobňovať cudnosť panny Proserpíny, vydaté ženy sa mali snažiť napodobňovať Ceres, oddanú a plodnú matku. Ich obrady mali zabezpečiť dobrú úrodu a zvýšiť plodnosť tých, ktorí sa zúčastňovali na mystériách.[37]

Od 5. storočia pred Kr. sa v Malej Ázii Demeter považovala aj za ekvivalent frýgickej bohyne Kybelé, Demeterin sviatok Thesmoforia bol populárny v celej Malej Ázii a mýtus o Persefóne a Adonisovi v mnohom odráža mýtus o Kybelé a Attisovi[38].

Niektoré neskoroantické pramene synkretizovali niekoľko postáv „veľkých bohýň" do jedného božstva. Napríklad platonický filozof Apuleius, píšuci koncom 2. storočia, stotožnil Ceres (Demeter) s Eset.[39]

Mytológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod, manželia a potomstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Triptolemos, Demeter a Persefoné od maliara Triptolema, asi 470 pred Kr., Louvre
Triptolemos, Demeter a Persefoné od maliara Triptolema, asi 470 pred Kr., Louvre
Pompejský reliéf Demeter v jej aspektoch bohyne matky a bohyne poľnohospodárstva
Pompejský reliéf Demeter v jej aspektoch bohyne matky a bohyne poľnohospodárstva

Hésiodova Teogónia (asi 700 pred Kr.) opisuje Demeter ako druhú dcéru a dieťa Krona a Rhey[40]. Podobne ako jej sestry a dvaja z jej bratov ju ako novorodenca pohltil jej otec zo strachu, že ju zvrhne jedno z jeho detí; oslobodil ju, keď jej najmladší brat Zeus prinútil Krona zbaviť sa všetkých svojich detí tým, že mu dal špeciálny elixír[41].

Demeter je pozoruhodná ako matka Persefony, ktorú Hésiodos aj Homérov Hymnus na Demeter opisujú ako výsledok spojenia s jej mladším bratom Zeusom[42]. Alternatívne prerozprávanie tohto mýtu sa objavuje vo fragmente stratenej orfickej teogónie, kde sa zachovala časť mýtu, v ktorom sa Zeus spája so svojou matkou Rheiou v podobe hada, čo vysvetľuje pôvod symbolu na Hermovej palici. Ich dcérou je vraj Persefoné, s ktorou sa Zeus spája, aby splodil Dionýza. Podľa orfických zlomkov „po tom, čo sa stala Diovou matkou, sa tá, ktorá bola predtým Rheiou, stala sa Demeter"[43][44].

Pred svojím únosom Hádom bola Persefoné známa ako Kore („panna") a existujú dôkazy, že postavy Persefony, kráľovnej podsvetia, a Kore, dcéry Demeter, boli spočiatku považované za samostatné bohyne[45]. V 7. storočí pred Kr. v dobe Hésioda sa však zrejme spojili. Demeter a Persefoné boli často uctievané spoločne a často sa označovali spoločnými kultovými titulmi. V ich kulte v Eleusis sa označovali jednoducho ako „bohyne", zvyčajne sa rozlišovali ako „staršia" a „mladšia". Na Rodose a v Sparte ich uctievali ako „Démétry". V Thesmoforii boli známe ako „thesmophoroi" („zákonodarkyne").[46] V Arkádii boli známe ako „veľké bohyne" a „milenky"[47]. V mykénskom Pylose sa Demeter a Persefoné pravdepodobne nazývali „kráľovnami" (wa-na-ssoi)[48].

Homér aj Hésiodos, ktorí písali približne 700 rokov pred Kr., opisujú, ako sa Demeter milovala s poľnohospodárskym hrdinom Iasiónom na zoranom poli počas svadby Kadma a Harmonie[49]. Podľa Hésioda malo toto spojenie za následok narodenie Plúta.

Podľa Diodóra Sicílskeho v jeho Bibliotheca historica napísanej v 1. storočí pred Kr. boli Demeter a Zeus tiež rodičmi Dionýza. Diodorus opísal mýtus o Dionýzovom dvojitom zrodení (raz zo zeme, teda od Demeter, keď vyklíči rastlina) a raz z viniča (keď z rastliny vzíde plod). Diodóros rozprával aj verziu mýtu o Dionýzovom zničení Titanmi („synmi Gaii"), ktorí ho uvarili, a o tom, ako Demeter pozbierala jeho pozostatky, aby sa mohol narodiť tretíkrát (Diod. iii.62). Diodóros uvádza, že Dionýzovo narodenie z Dia a jeho staršej sestry Demeter bolo do istej miery menšinovým mýtom, pravdepodobne prostredníctvom zámeny Demeter s jej dcérou, keďže väčšina prameňov uvádza, že Dionýzovými rodičmi boli Zeus a Persefoné a neskôr Zeus a Semelé[50].

Dionýz (Bakchus) a Demeter (Ceres), antická freska v Stabiae, 1. storočie

V Arkádii bolo hlavné arkádske božstvo známe ako Despoina („Pani"), o ktorej sa hovorilo, že je dcérou Demeter a Poseidóna. Podľa Pausaniasa sa v jednej z thelpských tradícií hovorilo, že počas Demeterinho hľadania Persefony ju Poseidón prenasledoval. Demeter sa premenila na koňa, aby sa vyhla nástrahám svojho mladšieho brata. Ten sa však premenil na žrebca a spáral sa s bohyňou, v dôsledku čoho sa narodil boh koní Arión a dcéra, „ktorej meno nechcú nezasväteným prezradiť"[51]. Na inom mieste uvádza, že Fígaliáni tvrdia, že potomkom Poseidóna a Demeter nebol kôň, ale Despoina, „ako ju nazývajú Arkádčania"[52].

V orfickej literatúre sa zdá, že Demeter je matkou čarodejníckej bohyne Hekaté[53].

Bohyňa si vzala za milenca mladého Aténčana Mekóna, ktorý sa v istom okamihu premenil na makový kvet[54].

Potomkovia a ich otcovia
Potomok Otec
Persefoné, Dionýzos (menšinový mýtus)[55] Zeus
Arion, Despoina Poseidón
Korybas,[56] Plútos,[57] Filomélos[58] Iasión
Eubuleus,[59] Chrysothemis[60] Karmanor
Acherón[61] Helios
Hekaté unknown

Únos Persefoné

[upraviť | upraviť zdroj]

Demeterinu dcéru Persefoné uniesol do podsvetia Hádes, ktorý dostal od jej otca Dia povolenie vziať si ju za nevestu. Demeter ju neprestajne hľadala deväť dní, utápajúc sa vo svojom žiali. Potom k nej pristúpila Hekaté a povedala, že síce nevidela, čo sa Persefone stalo, ale počula jej výkriky. Obe bohyne sa spoločne vybrali za Héliom, bohom slnka, ktorý bol vďaka svojmu vznešenému postaveniu svedkom všetkého, čo sa dialo na zemi. Hélios potom Demeter prezradil, že Hádes uniesol kričiacu Persefonu, aby ju so súhlasom Dia, otca dievčaťa, urobil svojou manželkou. Demeter vtedy naplnil hnev. Zastavili sa ročné obdobia, živé veci prestali rásť a začali umierať.[62] Tvárou v tvár zániku všetkého života na zemi poslal Zeus svojho posla Herma do podsvetia, aby priviedol Persefonu späť. Hádes súhlasil, že ju prepustí, ak počas pobytu v jeho ríši nič nezjedla. Ale Persefona zjedla malé množstvo semien granátového jablka. To ju pripútalo k Hádovi a Podsvetiu na určité mesiace v každom roku, najpravdepodobnejšie na suché stredomorské leto, keď je život rastlín ohrozený suchom,[63] napriek všeobecnému presvedčeniu, že ide o jeseň alebo zimu.[64] Existuje viacero variácií základného mýtu; najstaršie podanie, Homérov Hymnus na Demeter, rozpráva, že Persefone Hádes tajne podstrčil semienko granátového jablka[65] a v Ovidiovej verzii[66] Persefoné dobrovoľne a tajne zje semienko granátového jablka v domnení, že Háda oklame, ale je odhalená a donútená ostať. Na rozdiel od všeobecnej mienky sa Persefonin čas v podsvetí nezhoduje s neúrodnými obdobiami starogréckeho kalendára, ani jej návrat do horného sveta s príchodom jari[67]. Zostup Demetry, aby Persefonu z podsvetia vyzdvihla, sa spája s eleusínskymi mystériami[68].

Demeter sa radovala, lebo jej dcéra bola po jej boku.

Zdá sa, že mýtus o zajatí Persefony je predgrécky. V gréckej verzii Ploutos (πλούτος, bohatstvo) predstavuje bohatstvo obilia, ktoré bolo uložené v podzemných silách alebo keramických nádobách (pithoi). Podobné podzemné pithoi sa v staroveku používali na pohrebné účely. Na začiatku jesene, keď sa na poliach ukladá obilie starej úrody, vystupuje nahor a spája sa so svojou matkou Demeter, pretože v tomto čase sa stará a nová úroda stretávajú[69].

Grécka terakotová figúrka Baubo, typ tváre v tele

Podľa orfickej tradície, keď hľadala svoju dcéru, Demeter prijala ako svojho hosťa smrteľná žena menom Baubo a ponúkla ju jedlom a vínom. Demeter oboje odmietla, pretože oplakávala stratu Persefony. Baubo si potom v domnení, že sa bohyni nepáčila, vyhrnula sukňu a ukázala bohyni svoje genitálie, čím zároveň odhalila Iakcha, Demeterinho syna. Demeter sa z tohto pohľadu veľmi potešila a s radosťou prijala jedlo a víno.[70][71] Tento príbeh sa zachoval v správe Klementa Alexandrijského, kresťana, ktorý sa snažil zdiskreditovať pohanské praktiky a mytológiu. Bolo však objavených niekoľko figúrok Baubo (figúrky odhaľujúcich sa žien), ktoré tento príbeh podporujú.

Demeter v Eleusis

[upraviť | upraviť zdroj]

Demeterino pátranie po dcére Persefone ju zaviedlo do paláca Kelea, kráľa Eleusis v Atike. Vzala na seba podobu starej ženy a požiadala ho o prístrešie. Ten ju prijal, aby sa starala o Démofóna a Triptolema, jeho synov od Metaneiry. Aby sa mu odmenila za jeho láskavosť, plánovala urobiť Démofóna nesmrteľným. Tajne chlapca pomazala ambróziou a položila ho do plameňov ohniska, aby postupne spálila jeho smrteľné ja. Metaneira však vošla dnu, uvidela svojho syna v ohni a zdesene vykríkla. Demeter od pokusu upustila. Namiesto toho naučila Triptolema tajomstvám poľnohospodárstva a on ich zasa učil každého, kto sa ich chcel naučiť. Ľudstvo sa tak naučilo sadiť, pestovať a zbierať obilie. Mýtus má niekoľko verzií; niektoré sa spájajú s postavami ako Eleusis, Rarus a Trochilus. Príbeh o Démofónovi môže vychádzať zo staršej ľudovej rozprávky[72].

Démétér a Iasión

[upraviť | upraviť zdroj]

Homérova Odysea (asi koniec 8. storočia pred Kr.) obsahuje pravdepodobne prvé priame odkazy na mýtus o Demeter a jej manželovi Iasiónovi, samothráckom hrdinovi, ktorého meno môže odkazovať na názov malého bieleho kvetu, ktorý často rastie na pšeničných poliach. V Odysei Kalypso opisuje, ako sa Demeter „bez prestrojenia" milovala s Iasiónom. „Tak sa stalo, že Demeter so zapletenými vlasmi nasledovala svoje srdce a ležala zamilovaná do Iasióna na poli trikrát oranom. Zeus sa o tom čoskoro dozvedel, vrhol jasný blesk a zabil ho.[73] Ovídius však uvádza, že Iasión sa dožil vysokého veku ako Demeterin manžel[74]. V starogréckej kultúre súčasťou otvorenia každého poľnohospodárskeho roka bolo vuplúženie troch brázd na poli, aby sa zabezpečila jeho úrodnosť[75].

Hesiodos rozšíril základy tohto mýtu. Podľa neho sa spojenie medzi Demeter a Iasiónom odohralo na svadbe Kadma a Harmonie na Kréte. Demeter v tejto verzii odlákala Iasióna od ostatných rehoľníkov. Hésiodos hovorí, že Demeter následne porodila Plúta[76].

Démétér a Poseidón

[upraviť | upraviť zdroj]
Rímska kópia gréckej busty zo 4. storočia pred Kr. (Národné múzeum v Ríme)
Rímska kópia gréckej busty zo 4. storočia pred Kr. (Národné múzeum v Ríme)

V Arkádii, ktorá sa nachádza na území dnešného južného Grécka, bola hlavná bohyňa Despoina považovaná za dcéru Demeter a Poseidóna Hippiosa („Koňa-Poseidóna"). V súvisiacich mýtoch Poseidón predstavuje riečneho ducha podsvetia a vystupuje ako kôň, ako sa to často stáva v severoeurópskom folklóre. Mýtus opisuje, ako prenasledoval svoju staršiu sestru Demeter, ktorá sa pred ním ukryla medzi koňmi kráľa Onkia, ale ani v podobe kobyly nedokázala skryť svoje božstvo. Poseidón svoju staršiu sestru v podobe žrebca chytil a znásilnil. Demeter sa nad Poseidónovým útokom rozzúrila; v tejto zúrivej podobe sa stala známou ako Demeter Erinys. Jej hnev na Poseidóna ju prinútil obliecť sa do čierneho a utiahnuť sa do jaskyne, aby sa očistila, čo bolo príčinou všeobecného hladomoru. Demeterina neprítomnosť spôsobila neúrodu, smrť dobytka a napokon aj ľudí, ktorí od nich boli závislí (neskoršia arkádská tradícia tvrdila, že hladomor spôsobil jej hnev na Poseidóna aj strata dcéry, čím sa oba mýty spojili). Demeter zmyla svoj hnev v rieke Ladon a stala sa Demeter Lousia, „vykúpená Demeter"[77].

„V spojení s Poseidónom," poznáva Kerényi,[78] „bola Zemou, ktorá rodí rastliny a zvieratá, a preto mohla nadobudnúť podobu obilného klasu alebo kobyly". Okrem toho porodila dcéru Despoinu (Δέσποινα: „Pani"), ktorej meno by sa nemalo vyslovovať mimo arkádskych mystérií,[79] a koňa menom Arión s čiernou hrivou aj chvostom.

Vo Figalei bol v jaskyni postavený xoanon (z dreva vyrezávaná socha) Demeter. Podľa tradície šlo o jaskyňu, do ktorej sa utiahla čierna Demeter. Socha zobrazovala postavu podobnú Medúze s konskou hlavou a hadími vlasmi, ktorá držala holubicu a delfína, čo pravdepodobne predstavovalo jej moc nad vzduchom a vodou.[80]

Demeter a Erysichthón

[upraviť | upraviť zdroj]
Demeter prikazuje hladomoru zasiahnuť Erysichton, zbierka Elisha Whittelsey
Demeter prikazuje hladomoru zasiahnuť Erysichton, zbierka Elisha Whittelsey

Ďalším mýtom, v ktorom sa vyskytuje Demeterin hnev vedúci k hladomoru, je mýtus o Erysichthónovi, kráľovi Tesálie. Mýtus hovorí o tom, že Erysichthón prikázal vyrúbať všetky stromy v jednom z Demeteriných posvätných hájov, pretože si chcel postaviť prístavbu svojho paláca a usporadúvať tam hostiny. Jeden strom, obrovský dub, bol pokrytý votívnymi vencami, symbolmi modlitieb, ktoré pochádzali od Demeter, preto ho Erysichthónovi muži odmietli vyrúbať. Kráľ použil sekeru na jeho výrub a zabil pritom nymfu dryádu. Posledné slová nymfy boli kliatbou na Erysichthóna. Demeter potrestala kráľa tým, že do jeho žalúdka privolala Limosa, ducha neutíchajúceho a neukojiteľného hladu. Čím viac kráľ jedol, tým bol hladnejší. Erysichthón predal všetok svoj majetok, aby si kúpil jedlo, ale stále bol hladný. Nakoniec predal svoju dcéru Mestra do otroctva. Mestra sa z otroctva dostala vďaka svojmu bývalému milencovi Poseidónovi, ktorý jej dal dar meniť podobu na akékoľvek stvorenie, aby unikla z otroctva. Erysichthón využil túto jej schopnosť a viackrát ju predal, aby získal viac peňazí na svoju obživu, ale žiadne množstvo jedla mu nestačilo. Nakoniec Erysichthón zjedol sám seba[81].

V inom variante Erysichthón zbúral Demetrin chrám, keď si chcel postaviť strechu pre svoj dom. Ona ho potrestala rovnakým spôsobom a ku koncu jeho života poslala hada, aby ho zabil. Potom ho Demeter umiestnila medzi hviezdy (súhvezdie Hadonos), rovnako ako hada, aby Erysichthóna naďalej trestala[82].

Na Pergamonskom oltári, ktorý zobrazuje boj bohov proti obrom (Gigantomachia), sa zachovali pozostatky toho, čo sa zdá byť Demeter bojujúcou s obrom označeným ako „Erysichthón."[83] Demeter je tiež zobrazená ako bojuje proti obrom vedľa Herma na váze Suessula Gigantomachia, ktorá sa teraz nachádza v múzeu Louvre[84]. Zvyčajne staroveké zobrazenia gigantomachie majú tendenciu vylúčiť Demeter kvôli jej nebojovej povahe[85].

Mýty o hneve

[upraviť | upraviť zdroj]
Demeter na starogréckej freske z Panticapaea na Kryme v 1. storočí.
Demeter na starogréckej freske z Panticapaea na Kryme v 1. storočí.

Počas ďalekého putovania za svojou dcérou dorazila vyčerpaná Demeter do Attiky. Istá žena menom Misme ju prijala a ponúkla jej pohár vody s mätou a jačmennými krúpami, pretože bol horúci deň. Demeter v smäde nápoj nemotorne prehltla. Keď bol toho svedkom Mismein syn Askalabos, vysmial sa jej, posmieval sa jej a spýtal sa jej, či by nechcela džbán toho nápoja.[86] Demeter ho potom obliala svojím nápojom a premenila ho na gekóna, ktorého nenávideli ľudia aj bohovia. Hovorilo sa, že Demeter preukazuje svoju priazeň tým, ktorí gekóna zabijú.[87]

Predtým, ako Hádes uniesol jej dcéru, držal si za milenku nymfu Minthé. Keď sa však oženil s Persefonou, šla Minthé bokom. Minthé sa často chválila, že je krajšia ako Persefoné, a hovorila, že Hádes sa k nej čoskoro vráti a Persefonu vyhodí zo svojich siení. Keď sa to dopočula Demeter, nahnevala sa a Minthé pošliapala; zo zeme potom vyrástla krásna voňavá bylina pomenovaná po nymfe[88]. V iných verziách je to samotná Persefoné, kto zabije a premení Minthé na rastlinu za to, že spala s Hádesom[89][90][91].

V mýte z Argosu, keď Demeter prichádza do mesta, muž menom Kolontas ju odmietol prijať vo svojom dome, zatiaľ čo jeho dcéra Chtónia jeho konanie neschvaľovala. Kolontas bol potrestaný tým, že ho spolu s jeho domom spálili, zatiaľ čo Demeter vzala Chtóniu do Hermionu, kde bohyni postavila svätyňu.[92]

Demeter prišripla Askalafa pod skalu za to, že ako jediný svedok oznámil Hádovi, že Persefoné skonzumovala niekoľko semien granátového jablka.[93] Neskôr, keď Herakles odvalil z Askalafa kameň, Demeter ho namiesto toho premenila na krátkouchú sovu.[94]

Demeter tiež premenila Sirény na polovičné vtáčie príšery za to, že nepomohli jej dcére Persefoné, keď ju uniesol Hádes.[95]

Raz kolchidská princezná Médeia ukončila hladomor, ktorý sužoval Korint, tým, že obetovala Demeter a nymfám.[96]

Mýty o priazni

[upraviť | upraviť zdroj]
Hlava sochy Demeter, mramor, rímske cisárske obdobie, 2. storočie
Hlava sochy Demeter, mramor, rímske cisárske obdobie, 2. storočie

Démétér dala Triptolemovi svoj voz ťahaný hadom a semeno a prikázala mu rozsypať ho po zemi (naučiť ľudstvo poznávať poľnohospodárstvo). Triptolemos prešiel Európou a Áziou, až prišiel do krajiny kráľa Lynka, skýtskeho kráľa. Lynkos sa tváril, že mu ponúka to, čo je zvykom z pohostinnosti, ale keď Triptolemos zaspal, zaútočil naňho dýkou, lebo si chcel pripísať zásluhy za jeho prácu. Demeter potom Triptolema zachránila tým, že Lynka premenila na rysa a Triptolemovi prikázala vrátiť sa domov vzduchom.[97] Hyginus zaznamenáva veľmi podobný mýtus, v ktorom Demeter zachránila Triptolema pred zlým kráľom menom Karnabón, ktorý sa dodatočne zmocnil Triptolemovho voza a zabil jedného z drakov, aby nemohol utiecť. Demeter vrátila Triptolemovi voz, nahradila mŕtveho draka iným a potrestala Karnabóna tým, že ho postavila medzi hviezdy držiac draka, akoby ho chcel zabiť.[98]

Počas svojho putovania Demeter narazila na mesto Feneus. Feneatom, ktorí ju srdečne prijali a ponúkli jej prístrešie, dala všetky druhy strukovín okrem fazule, lebo ju považovala za nečistú.[99] Dvaja z Feneatov, Trisaules a Damithales, jej dali postaviť chrám.[100] Demeter tiež darovala figovník Eleusínčanovi Fytalovi za to, že ju prijal vo svojom dome.[101]

V príbehu o Erosovi a Psyché navštívila Demeter spolu so svojou sestrou Hérou Afroditu, ktorá zúrila od hnevu nad dievčaťom, ktoré sa vydalo za jej syna. Afrodita ich požiada, aby ju vyhľadali. Obaja sa jej snažia dohovoriť, argumentujúc, že jej syn nie je malý chlapec, hoci sa tak môže javiť, a nie je na škodu, ak sa zamiluje do Psyché. Afrodita sa na ich slová urazí.[102] O nejaký čas neskôr Psyché pri svojich potulkách narazila na opustenú Demeterinu svätyňu a roztriedila zanedbané srpy a žatevné náradie, ktoré tam našla. Keď to robila, zjavila sa jej Demeter a volala ju z diaľky; varovala dievča pred Afroditiným veľkým hnevom a jej plánom pomstiť sa jej. Vtedy Psyché prosila bohyňu, aby jej pomohla, ale Demeter jej odpovedala, že nemôže zasahovať a privodiť si Afroditin hnev, a preto musí Psyché opustiť svätyňu, inak ju bude držať ako svoju zajatkyňu.[103]

Keď jej syn Filomélos vynašiel pluh a používal ho na obrábanie polí, Demeter bola jeho dobrým dielom taká ohromená, že ho zvečnila na oblohe tým, že ho premenila na súhvezdie Pastier.[104]

Hierax, muž spravodlivý a cnostný, zriadil pre Demeter svätyne a na oplátku od nej dostal hojnú úrodu. Keď kmeň zanedbal Poseidónovu priazeň voči Demeter, boh mora zničil všetku jej úrodu, a tak im Hierax namiesto nej poslal svoje vlastné jedlo a Poseidón ho premenil na jastraba.[105]

Okrem toho, že Demeter dávala dary tým, ktorí k nej boli prívetiví, bola aj bohyňou, ktorá ošetrovala mláďatá. Všetky Plemaiove deti, ktoré sa narodili jeho prvej manželke, zomreli v kolíske. Demeter sa nad ním zľutovala a sama odchovala jeho syna Ortopolisa.[106] Na znak vďaky jej Plemaios postavil chrám.[107] Demeter tiež vychovala Trofónia, prorockého syna Apollóna alebo Ergina.[108]

Ostatné príbehy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdá sa, že Demeter sprevádzala Dionýza, keď zostúpil do podsvetia, aby si vyzdvihol svoju matku Semelé, aby navštívil jej teraz už vydatú dcéru a možno ju priviedol späť do krajiny živých na zvyšok roka.[109] Na mnohých vázach z Atén je Dionýsos zobrazený v spoločnosti matky a dcéry.

Raz Tantalos, Diov syn, pozval bohov na večeru. Tantalos, ktorý ich chcel vyskúšať, podrezal svojho syna Pelopa, uvaril ho a ponúkol im ho ako jedlo. Všetci Tantalov zločin prezreli okrem Demeter, ktorá zjedla Pelopsovo rameno, kým ho bohovia oživili.[110]

Rodostrom bohov Olympu

[upraviť | upraviť zdroj]

Genealógia bohov Olympu podľa Hésiodovej Teogónie, ak nie je uvedené inak.

Uranos
Gaia
Uranove genitálie
Kronos
Rheia
Zeus
Héra
Poseidón
Hádes
Démétér
Hestia
    a[111]
     b[112]
Ares
Héfaistos
Metis
Aténa[113]
Léto
Apolón
Artemis
Maia
Hermes
Semelé
Dionýzos
Dione
    a[114]
     b[115]
Afrodita

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ PARKER, STANTON. Mytológia, mýty, povesti a legendy. 1. vyd. Praha : Fortuna Print, 2006. ISBN 80-89144-59-4. S. 18.
  2. ↑ John Chadwick, The Mycenean World. Cambridge University Press, 1976.
  3. ↑ STOTT, Carole. Planisphere and Starfinder, pp. 69. [s.l.] : Dorling Kindersley Limited, 2019-08-01. ISBN 978-0-241-42169-7. (po anglicky)
  4. ↑ Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow, eds. The Oxford Companion to Classical Civilization. OUP Oxford, 2014; Pausanias, 8.42.1–4.
  5. ↑ Pausainias, 8.42.7.
  6. ↑ Nilsson, (1967), Geschichte Vol I, 461-466
  7. ↑ Farnell Cults III,33-38
  8. ↑ Nilsson(1967) Geschichte Vol I, ,412,467-478
  9. ↑ Cole(1994) in Placing the gods 201-202
  10. ↑ Stalmith in GRBS48 (2008), 127
  11. ↑ Jeffery (1976), 23
  12. ↑ Pausanias |8.42.1–4
  13. ↑ Stalmith v GRBS48(2008) 118-119
  14. ↑ Anesidora: nápis na pozadí jej postavy na bielom kylixe v Britskom múzeu, B.M. 1881,0528.1, z Noly, namaľovaný maliarom z Tarquinie, cca 470–460 pred Kr. (British Museum on-line catalogue)
  15. ↑ Hésychios z Alexandrie
  16. ↑ Farnell Cults III,48-49 Farnell III,48
  17. ↑ Farnell Cults III,30-31 Farnell III,30
  18. ↑ Raubitschek-Jane Biers, in MVSE vol. 31-32 (1997-1998), 53. MVSE (1997-1998), 53
  19. ↑ Jeffery (1976), The city states, 72-73
  20. ↑ Harrison, Jane Ellen. Myths of Greece and Rome. [online]. 1928. S. 65–66. Dostupné online.
  21. ↑ John Ernest Leonard Oulton. Alexandrian Christianity The Library Of Christian Classics; Volume II. [s.l.] : Westminster Press, 1954. Dostupné online.
  22. ↑ C.M. Bowra (1957), 87, 169
  23. ↑ Pausanius 8.15.3
  24. ↑ Nilsson, Geschichte Vol I p. 477-478
  25. ↑ Dietrich, The Origins of Greek Religion
  26. ↑ Dietrich, pp. 189-190.
  27. ↑ Cohen, A, Art in the Era of Alexander the Great: Paradigms of Manhood and Their Cultural Traditions, Cambridge University Press, 2010, p. 213. Google book preview
  28. ↑ L. H. Jeffery (1976) Archaic Greece: The City States c. 700–500 BC. Ernest Benn Ltd., London & Tonbridge pp. 72, 73, 78 ISBN 0-510-03271-0
  29. ↑ The Parian marble. Entry No 5: „Keď sa stal kráľom Termopýl Amfiktón, Helenin syn, zhromaždil ľudí žijúcich okolo chrámu a pomenoval ich Amphictyones.“ [1]
  30. ↑ Pausanias, 7.27.9.
  31. ↑ KELLER, Mara Lynn. The Eleusinian Mysteries of Demeter and Persephone: Fertility, Sexuality, and Rebirth. Journal of Feminist Studies in Religion, 1988, s. 27–54. Dostupné online. ISSN 8755-4178.
  32. ↑ COSMOPOULOS, Michael B.. Bronze Age Eleusis and the Origins of the Eleusinian Mysteries. [s.l.] : Cambridge University Press, 2015. Dostupné online. ISBN 978-1-316-36823-7. S. 35. (po anglicky)
  33. ↑ SHARMA, Arvind. Goddesses And Women In The Indic Religious Tradition. [s.l.] : BRILL, 2005. Dostupné online. ISBN 978-90-04-12466-0. S. 47. (po anglicky)
  34. ↑ Benko, Stephen, The virgin goddess: studies in the pagan and Christian roots of mariology, BRILL, 2004, poznámka 111 S. 63 – 4, a S. 175.
  35. ↑ Spaeth, Barbette Stanley, The Roman goddess Ceres, University of Texas Press, 1996, pp. 4, 6–13, Arnobius, ktorý ho považuje za prvý rímsky kult Ceres. Jeho presvedčenie môže odrážať jej vysokú prestíž a všadeprítomnosť v neskoršom cisárskom období a možno aj doznievanie starších, výrazne avantínskych foriem jej kultu.
  36. ↑ Scheid, John, "Graeco Ritu: A Typically Roman Way of Honoring the Gods," Harvard Studies in Classical Philology, 97, Greece in Rome: Influence, Integration, Resistance, 1995, S. 23.
  37. ↑ Spaeth, Barbette Stanley, The Roman goddess Ceres, University of Texas Press, 1996, S. 13, 15, 60, 94–97.
  38. ↑ Kore / Persephone. Encyclopedia of the Hellenic World: Asia Minor. http://asiaminor.ehw.gr/Forms/fLemmaBody.aspx?lemmaId=10541#noteendNote_11
  39. ↑ APULEIUS. The Golden Ass. [s.l.] : Penguin classics, 1998.
  40. ↑ Hésiodos, Teogónia 453-455; Hard, p. 67.
  41. ↑ Grimal, s.v. Cronus
  42. ↑ Hésiodos, Teogónia 912; Homeric Hymn to Demeter (2).
  43. ↑ Proklos, Commentary on Plato's Cratylus 403 e (90, 28 Pasqu.), Orphic fr. 145 Kern; West 1983, S. 217.
  44. ↑ Kerényi 1976, S. 112.
  45. ↑ Zuntz, G., Persephone. Three essays in religion and thought in Magna Graecia (Oxford, 1971), S. 75-83.
  46. ↑ Martin Nilsson (1967) Die Geschichte der Griechische Religion S.463, 477
  47. ↑ Martin Nilsson (1967) Die Geschichte der Griechische Religion S. 463–465
  48. ↑ "Wa-na-ssoi, wa-na-ka-te, (dvom kráľovnám a kráľovi). Wanax sa najlepšie hodí k Poseidónovi, zvláštnemu božstvu Pylosu. Identita dvoch božstiev oslovených ako wanassoi, je neistá; George Mylonas (1966) Mycenae and the Mycenean age" S. 159 :Princeton University Press
  49. ↑ Homér, Odysea 5.125; Hésiodos, Teogónia 969–974.
  50. ↑ Diodorus Siculus, Book III.
  51. ↑ Pausanias, 8.28.5–7.
  52. ↑ Pausanias, 8.42.1.
  53. ↑ Schola na Apollónia z Rodosu, Argonautika 3.467
  54. ↑ Smith, s.v. Mecon; Servius na Vergila: Georgika 1.212
  55. ↑ Scholion Pindara, Pytické ódy 3.177; Hesychios
  56. ↑ Diodorus Siculus, 5.48.2.
  57. ↑ Hesiod, Theogony 969—974; Morford, p. 339.
  58. ↑ Hyginus, De Astronomica 2.4.7.
  59. ↑ Diodorus Siculus, 5.76.3; Pausanias, 2.30.3.
  60. ↑ Pausanias, 10.7.2, 10.16.5.
  61. ↑ Natalis Comes, Mythologiae 3.1; Smith s.v. Acheron
  62. ↑ Kerényi 1951, pp. 232–241 and notes 784–798.
  63. ↑ As in Burkert, Greek Religion (Harvard, 1985) p. 160.
  64. ↑ Martin Nilsson, The Greek popular religion, The religion of Eleusis [online]. Sacred-texts.com. S. 51–54. Dostupné online.
  65. ↑ HOMERIC HYMN TO DEMETER [online]. . Dostupné online.
  66. ↑ Ovídius, Metamorfózy (Book V, ln. 533–571)
  67. ↑ Graf, "Demeter" v Brill's New Pauly
  68. ↑ The Eleusinian Mysteries: The Rites of Demeter [online]. . Dostupné online.
  69. ↑ Martin Nilsson, Greek Popular Religion. S. 48–50
  70. ↑ Klement Alexandrijský, Napomenutie Grékom, 2.11; Grimal, s.v. Baubo.
  71. ↑ Graves, p. 92.
  72. ↑ Nilsson (1940), S. 50: „Príbeh o Démofónovi z Eleusis vychádza zo staršieho ľudového rozprávkového motívu, ktorý nemá nič spoločné s eleusínskym kultom. Zavádza sa preto, aby sa Demeter mohla zjaviť vo svojej božskej podobe".
  73. ↑ Homér, Odysea 5.125
  74. ↑ Smith, s.v. Iasion; Ovidius, Metamorfózy 9.421
  75. ↑ IASION - Greek Demi-God of the Samothracian Mysteries [online]. . Dostupné online.
  76. ↑ Hésiodos, Teogónia 969—974; Gantz, S. 64; Tripp, s.v. Iasion; Oxford Classical Dictionary, s.v. Iasion.
  77. ↑ Ďalšími rituálne sa kúpajúcimi bohyňami boli Argive Héra a Kybelé; Afrodita si obnovovala svoje sily kúpaním v mori.
  78. ↑ Kerényi 1951, S. 185.
  79. ↑ „V Arkádii bola aj druhou bohyňou v mystériách jej dcéra, nemenovaná, ktorá bola vzývaná len ako "Despoina", „Pani"." (Kerényi 1967, S. 31ff., cit. Pausanias, 8.37.9.
  80. ↑ L. H. Jeffery (1976). Archaic Greece: The Greek city states c. 800-500 B.C. (Ernest Benn Limited) S. 23 ISBN 0-510-03271-0
  81. ↑ Ovidius, Metamorfózy 8.738–878; Kallimachos, Hymnus VI na Demeter 34 ff..
  82. ↑ Hyginus, De Astronomica 2.14.4
  83. ↑ McKay, p. 93
  84. ↑ Louvre S 1677 (Vase) [online]. Tufts University. Dostupné online.
  85. ↑ Smith, Plantzos, 2018, S. 409
  86. ↑ Ovidius, Metamorfózy 5.446-461; Antoninus Liberalis, Metamorphoses 24; Tripp, s.v. Ascalabus.
  87. ↑ Antoninus Liberalis, Metamorphoses 24.
  88. ↑ Oppian, Halieutica 3.485 ff
  89. ↑ Strabón, Geographica 8.3.14.
  90. ↑ Scholia ad Nicandri Alexipharmaca 375
  91. ↑ Ovidius, Metamorfózy 10.728
  92. ↑ Pausanias, Popis Grécka, 2.35.4
  93. ↑ Apollodóros, 1.5.3.
  94. ↑ Apollodóros, 2.5.12.
  95. ↑ Hyginus, Fabulae 141
  96. ↑ Scholia na Pindarove Olympské ódy 13.74
  97. ↑ Ovidius, Metamorfózy 5.642-678
  98. ↑ Hyginus, De Astronomica 2.14.2.
  99. ↑ Pausanias, 8.15.3.
  100. ↑ Pausanias, 8.15.4.
  101. ↑ Pausanias, 1.37.2; Grimal, s.v. Phytalus, p. 373.
  102. ↑ Apuleius, The Golden Ass 5.28-31
  103. ↑ Apuleius, The Golden Ass 6.1-4
  104. ↑ Hyginus, De Astronomica 2.4.7; Grimal, s.v. Philomelus, p. 366.
  105. ↑ Antoninus Liberalis, Collection of Transformations 3
  106. ↑ Pausanias, 2.5.8.
  107. ↑ Pausanias, 2.11.2.
  108. ↑ Pausanias, 9.39.5; Grimal, s.v. Trophonius, pp. 459–460.
  109. ↑ Kerenyi, 1967, S. 42-43; J. Paul Getty Museum, 1983, S. 30
  110. ↑ Lykofrón, Alexandra 152-155; Hyginus, Fabulae 83; Grimal, s.v. Pelops.
  111. ↑ Podľa Homéra, Iliada 1.570–579, 14.338, Odysea 8.312
  112. ↑ Podľa Hésioda, Teogónia 927–929, Héfaistos je len potomkom Héry, bez otca
  113. ↑ Podľa Hésioda, Teogónia 886–890, z Diových detí s jeho manželkami, Aténa bola počatá ako prvá, ale narodená ako posledná. Zeus ju splodil s Metis, ale prehltol ju a neskôr ju sám porodil „z čela."
  114. ↑ Podľa Hésioda, Teogónia 183–200, Afrodita bola bola zrodená z Uranových odrezaných genitálií
  115. ↑ Podľa Homéra, Afrodita bola Diovou dcérou (Iliada 3.374, 20.105; Odysea 8.308, 320)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Démétér

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Demeter na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Démétér&oldid=7886074“