Chetitské náboženstvo
Chetitské náboženstvo sa vzhľadom na etnickú rôznorodosť obyvateľov Chetitskej ríše vyznačovalo veľkou mierou synkretizmu. Chetiti preberali a prekladali do chetitčiny mýty pôvodného obyvateľstva Malej Ázie aj mýty okolitých národov. Chetitské mýty preto obsahovali protochetitský (chattijský), semitský, churritský a indoeurópsky (chetitský) materiál.
Pramene
[upraviť | upraviť zdroj]Informácie o chetitskom náboženstve môžeme čerpať z rozsiahlych štátnych archívov, ktoré boli objavené v chetitskom hlavnom meste Chattušaš (Boğazköy, dnes Boğazkale). Našli sa tam tabuľky s dôležitými inštrukciami k štátnemu kultu, modlitby (Morové modlitby Muršiliša II.), záznamy mýtov (najdôležitejší je tzv. Cyklus o Kumarbim), veštecké a magické texty, administratívne dokumenty (súpisy chrámového inventáru) a zmluvy (v ktorých sa spomínajú rozličné božstvá). Informácie o náboženstve poskytuje aj epigrafický materiál (teoforné osobné mená), pečate a reliéfy s náboženskými motívmi - najdôležitejší bol objavený vo svätyni Yazılıkaya neďaleko Chattušaš.
Vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Chetitská teológia aj kult boli do veľkej miery prevzaté od pôvodných a okolitých národov. V chetitskom panteóne prevládajú božstvá so zjavne neindoeurópskymi menami. Kult božstiev chattijského, lúvijského, churritského a palajského pôvodu sa často slúžil v pôvodných jazykoch.
Predpokladá sa, že indoeurópske kmene prišli do Malej Ázie s vlastným náboženským systémom. Ich tradícia však bola silne ovplyvnená vyvinutou kultúrou pôvodného obyvateľstva, ktoré hovorilo jazykom chatti. Tento vplyv bol najsilnejší v období tzv. Starej ríše (1600-1400 pred Kr.). Chetiti preberali do svojho panteónu pôvodné lokálne božstvá, ktoré sa snažili homogenizovať tak, že ich označovali logogramami. Rozličné božstvá s podobnou funkciou tak písali rovnakým znakom. Niektoré božstvá si však napriek tomu zachovali svoju geografickú originalitu (napr. bohyňa slnka z Arinny, boh búrky z Neriku).
Už od 16. storočia pred Kr. sa Chetiti stretávali s Churritmi, ktorých náboženstvo najviac ovplyvnilo chetitskú teológiu a kult v období tzv. Novej ríše (1350-1200 pred Kr.). Práve táto vrstva chetitského náboženstva je najlepšie dochovaná. Churriti poskytli Chetitom nový panteón, nové sviatky a veštecké metódy. Chetiti preberali aj mezopotámske božstvá.
Panteón
[upraviť | upraviť zdroj]Najdôležitejšie božstvá chattijského pôvodu boli: boh búrky, boh/bohyňa slnka (obaja mali mnoho manifestácií), Chalmašuit (deifikovaný trón), Telipinu (boh vegetácie) a Inara (chetitská Inar). Na čele panteónu stál božský pár: boh búrky a bohyňa slnka z Arinny. Ich synom bol boh búrky z Neriku a Zippalanda, dcérou Mezzulla.
V období Novej ríše sa panteón systematizoval, mená niektorých bohov sa zmenili a mnohé božstvá sa pridali. Na čele panteónu stál churritský boh búrky Tešub, jeho družkou bola Chepat, ktorá splynula s bohyňou slnka z Arinny. Obaja stoja na čele procesie bohov na reliéfe z Yazılıkaye. Ich synom sa stal Šarruma, ktorý splynul s bohom búrky z Neriku. Ďalšími churritskými bohmi, ktorých Chetiti prijali, bol boh slnka Šimegi, boh mesiaca Kušuch, boh plodnosti a zrna Kumarbi, hlavná postava mytologického cyklu, ktorý bádatelia nazvali podľa neho. Spolu s ním v ňom vystupuje kamenný netvor Ullikummi, boh vojny Aštabi a A’a, sumerský Ea. Mezopotámska bohyňa Ištar sa uctievala buď ako Ištar z Ninive alebo v churritskej verzii ako Šaušga. Dôležitá bola aj Kubaba, bohyňa mesta Karkemiš, ktorá sa neskôr cez Frýgiu a Lýdiu dostala ako Kybelé do Grécka a Ríma, kde jej bol koncom 3. storočia pred Kr. ako prvej orientálnej bohyni ustanovený oficiálny kult.
Okrem antropomorfných božstiev uctievali Chetiti aj menej zreteľné chtonické božstvá a lovecké vrecúška kurša - fetiše, ktoré mali byť sídlom ochranných božstiev.
Kult
[upraviť | upraviť zdroj]Najvyšším predstaviteľom kultu bol chetitský kráľ, ktorý musel pravidelne vykonávať predpísané rituály a sláviť určené sviatky na počesť bohov. Dokonca aj v časoch vojny sa chetitskí králi ponáhľali do chrámu, aby mohli slúžiť bohom. Na rituálnej a morálnej čistote kráľa záviselo blaho štátu: ak bohom správne slúžil, bohovia boli celej krajine priaznivo naklonení. Pri sviatkoch sa kráľ očistil, obliekol do rituálneho odevu, zúčastnil sa kultickej hostiny a obetoval bohom rozličné obete (hlavne rozličné druhy chleba, pivo a víno). Súčasťou osláv sviatku mohlo byť predstavenie, kultická hra, procesia alebo mohol kráľ spolu s účastníkmi slávnosti a často aj so sochou boha navštevovať viaceré miestne chrámy.
Okrem kráľa v chrámoch slúžilo niekoľko typov kňazov a chrámového personálu (speváci, hudobníci, nosiči, čašníci).
Cyklus o Kumarbim
[upraviť | upraviť zdroj]Cyklus o Kumarbim sa skladá z troch väčších mytologických kompozícií, z ktorých sa nám dochovali rozsiahle fragmenty:
Teogónia
[upraviť | upraviť zdroj]Tento mýtus nie je anatólskeho, ale pravdepodobne sýrskeho pôvodu. Vystupujú v ňom sumerské, babylonské a churritské božstvá. Opisuje vzostup boha búrky Tešuba na čelo panteónu a jeho boj s jeho predchodcom Kumarbim. Podľa mýtu bol na čele panteónu najprv boh Alalu, ktorého po deviatich rokoch zvrhol Anu. Toho po deviatich rokoch zvrhol Kumarbi tak, že mu odhryzol a prehĺtol penis. Oplodnený Anuovým semenom porodil Kumarbu troch bohov, jedným z nich bol Tešub. Kumarbi pociťoval pri pôrode veľký hlad a mal chuť pohltiť svojich potomkov, preto boh Ea požiadal ľudí, aby Kumarbimu priniesli obete. Tešub po svojom narodením naplánoval s Anuom zvrhnutie Kumarbiho, tabuľka s rozhodujúcou bitkou sa však nezachovala. Špekuluje sa o možnom vplyve tohto mýtu na Hesiodovu Teogóniu.
Pieseň o Ullikummim
[upraviť | upraviť zdroj]Tento mýtus opisuje konflikt Kumarbiho s bohom búrky Tešubom. Kumarbiho okúzlila nesmierne príťažlivá skala v jazere, súložil s ňou a splodil obrovského kamenného netvora Ullikummiho, ktorý vyrastie až do neba, napadne a porazí Tešuba a ohrozuje existenciu bohov aj ľudí. Eovi sa podarí získať od starých bohov nôž, ktorým kedysi oddelili nebo od zeme a odreže ním Ullikummiho nohy, ktoré sú zdrojom jeho sily. Tešub zostúpi do mora a nakoniec obra definitívne porazí.
Mýtus o Chedammuovi
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavnou postavou tohto mýtu je drak Chedammu, opäť protivník boha Tešuba. Narodil sa zo spojenia Kumarbiho s dcérou Mora Šertapšuruchi. Chedammu je nesmierne pažravý a ohrozuje ľudstvo. Bohovia sú znepokojení, pretože zánik ľudstva by znamenal, že im nebude mať kto slúžiť a prišli by o svoje pohodlie. Na záchrannú akciu sa podujme bohyňa Ištar, ktorá Chedammua zvedie hrou na tamburínu a svojím nahým telom. Podarí sa jej Chedammua úplne ovládnuť, koniec mýtu sa však nezachoval.
Bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- René Lebrun. „From Hittite Mythology: The Kummarbi Cycle“. In: Jack M. Sasson (ed.), Civilizations of the Ancient Near East, vol. III–IV, Peabody (MA): Hendrickson Publishers, 2000, s. 1971-1980.
- Gregory McMahon. „Theology, Priests and Worship in Hittite Anatolia“. In: Jack M. Sasson (ed.), Civilizations of the Ancient Near East, vol. III–IV, Peabody (MA): Hendrickson Publishers, 2000, s. 1981-1995.
- ELIADE, Mircea; CULIANU, Ioan Petru; WIESNEROVÁ, H. S. Slovník náboženství. Preklad Milan Lyčka. Vyd. 2. Praha : Argo, 2001. 318 s. ISBN 80-7203-393-X. S. 92-94.