Eliáš (prorok)

Eliáš (staršie Elijáš; po hebr. אליהו – Elijahu, doslova: Mojím Bohom je Hospodin) bol starozákonný prorok pôsobiaci v izraelskom kráľovstve za vlády kráľa Achaba v prvej polovici 9. storočia pred Kr. Eliášov život a skutky zaznamenávajú Prvá a Druhá Kniha kráľov. Je opradený mnohými zázrakmi, vystupoval proti modloslužobníctvu, bol vzatý do neba na ohnivom voze. Jeho žiakom bol Elizeus.

Pôsobil v dobe, keď viera v cudzie božstvá medzi Izraelitmi takmer vytlačila vieru v jediného pravého Boha. Achabovi predpovedal, že v krajine nastane hlad ako trest za uctievanie cudzích božstiev.

Keď sa utiahol v časoch trestu do Sarepty, zázračne sa nemíňalo jedlo vdove so synom, ktorí sa ho ujali. Vzkriesil aj jej syna. Potom na hore Karmel presvedčil ľud, že hlad je dôsledkom Božieho trestu za ich neveru.

V Novom zákone sa aj s Mojžišom zjavuje pri Ježišovom premenení na hore Tábor. Jeho meno sa v novom zákone spomína ako meno človeka, ktorý má prísť pred samotným Mesiášom (v skutočnosti to bol Ján krstiteľ). Tiež Ježiš na kríži volá "Eli, Eli, lema sabakthani (Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?)", na čo niektorí zo zástupu povedali "Počkajme, uvidíme či ho Eliáš príde sňať (z kríža)."

Zázrak na hore Karmel

Eliáš povolal na Karmelskú horu 450 Baálových prorokov a veľké množstvo ľudu. Dal návrh, aby aj Eliáš, aj Baáloví proroci postavili oltár, nakládli naň drevo a položili rozsekané obetné zviera, ale oheň nech nerozkladajú. Potom bude aj Eliáš volať k Pánovi, aj Baáloví proroci k Baálovi. Boh, ktorý odpovie ohňom, je pravý Boh. Baáloví proroci skoro celý deň prosili Baála, aby prijal obetu, robili si zárezy, až boli celí skrvavení, ale odpoveď nedostali. V čase večernej obety Eliáš zavolal k sebe ľud, postavil oltár z dvanástich kameňov (podľa počtu kmeňov Izraela), na obetu nalial 3 plné vedrá vody, krátko sa pomodlil. Nato z neba padol oheň, strávil obetné zviera, drevo, oltár a aj vodu, ktorou bola poliata. Keď to ľud videl, začal volať "Pán je Boh". Tak Eliáš dokázal pravosť jediného Boha Izraela. Následne dal pochytať Baálových prorokov a pozabíjať ich (za modloslužbu bol trest smrti). V ten deň dal Boh na krajinu dážď.

Na základe tejto udalosti bol pomenovaný jav, ktorý sa označuje aj ako eliášov oheň.

Literatúra

"Eliáš, prorok : 20. júl." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 290-291. ISBN 80-967341-1-3
"Dňa 20. júla : Svätý prorok Eliáš, Tezviťan." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 396-399. ISBN 80-7165-381-0
"16. júl : Sv. ELIÁŠ, prorok." In: Daniel Dian - Viliam Judák: Každý deň so svätými : II. diel. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2007. s. 22. ISBN 978-80-7162-679-4

Knihy o Eliášovi

Plananský, Petr: Tišbejský (Návrat domů, 2006)