Technologická moderna
Technologická moderna je architektonický smer, ktorý sa začal vyvíjať v 60. rokoch 20. storočia v Anglicku.
Definícia
[upraviť | upraviť zdroj]Tento architektonický smer sa podrobne venuje technologickému budovaniu stavieb, vyjadrovaniu konštrukcie a pravdivej práci s materiálom. Nemá jedno základné východisko či typické charakteristické formy - je omnoho rôznorodejší ako vtedajšie architektonické smery. Viac sa vyznačuje hľadaním nových priestorových foriem a tvarov s bohatou štrukturálnosťou a väčšou výrazovosťou, pričom pre ne hľadá racionálnu konštrukciu.
Prvým charakteristickým typom takejto architektúry bola budova Inžinierskej fakulty Univerzity v Leicestri od architektov Jamesa Stirlinga a Jamesa Gowana.
Stavby
[upraviť | upraviť zdroj]- Paul Rudolph - Škola umenia a architektúry, Yaleská univerzita (1963)
- Eero Saarinen - Terminál TWA na letisku J.F.K., New York (1964)
- Kenzó Tange - Olympijské haly, Tokio (1964)
- Pier Luigi Nervi - Palác športu, Rím (1956 - 1957)
- Jørn Utzon - Budova opery v Sydney, (1956 - 1973)
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Staňková J. a kol.: Architektura v proměnách tisíciletí, Praha, Sobolátes, 2005, ISBN 8086817105
- Hollingsworthová, M. Architektura 20.století. 1.vyd., Praha, Columbus, 1993. 189 s. ISBN 80-7136-035-X
|
Tento článok týkajúci sa architektúry je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |