Nukutavake

	Nukutavake; (Nukutuvake)
	ostrov
	Snímka atolu od NASA
Štát	Francúzsko
Zámorská korporácia	Francúzska Polynézia
Región	Tuamotu
Súradnice	19°16′50″J 138°47′07″Z / 19,280556°J 138,785278°Z
miestna osada	Tavananui
Najvyšší bod
- výška	3 m n. m.
Dĺžka	5,2 km
Šírka	0,5 – 1,4 km
Rozloha	5,5 km² (550 ha)
Obyvateľstvo	188 (2012)
Hustota	34,18 obyv./km²
Pre verejnosť	prístupný
Prístup	lietadlom alebo loďou
Objaviteľ	Samuel Wallis
- dátum	8. jún 1767
	Poloha ostrova v rámci Francúzskej Polynézie
	Wikimedia Commons: Nukutavake
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 19°16′50″J 138°47′07″Z / 19,280556°J 138,785278°Z

Nukutavake alebo aj Nukutuvake je ostrov vo východnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie. Od Tahiti je vzdialený 1 125 km. Najbližšími susedmi sú atoly Pinaki – 15 km na juhovýchod, a Vairaatea, ležiaci 38 km na západ. Na dĺžku meria 5 km a na šírku medzi 0,5 až 1,6 km.

Vznikol podobne ako ostrov Fua Mulaku na Maldivách, ktorý má podobný tvar a veľkosť, zanesením lagúny sedimentami a vegetáciou. Na niektorých miestach sú viditeľné zvyšky lagúny, pretože pôda je nízko pri hladine oceánu a stále je vlhká.

Ostrov je domovom vzácneho endemického vtáka Chevalier des Tuamotu (Prosobonia parvirostris).^[1].

História

Na ostrove sa našli početné archeologické pozostatky činnosti domorodcov, ktoré patria do kultúrnej a jazykovej oblasti Maragai (čo zahŕňa aj atoly Vahitahi, Pinaki, Vairaatea a Akiaki).^[2].

Ostrov objavil anglický moreplavec Samuel Wallis v roku 1767. Nazval ho "ostrov Kráľovnej Šarloty" (Queen Charlotte Island). Ostrov bol vtedy dobre obývaný a s množstvom kokosových paliem. Ale už v roku 1826 ho iný angličan, Frederick Beechey, našiel neobývaný a úplne bez stromov. Je veľmi pravdepodobné, že obyvatelia čelili nejakej mini-apokalypse s tragickým koncom.

Centrálna osada Tavananui sa nachádza v severovýchodnej časti ostrova. V roku 2012 tu žilo 188 obyvateľov.^[3]

Ekonomika

Veľa obyvateľov v poslednom čase ostrov opustilo a presunulo sa za prácou na Tahiti. Na ostrove ostalo množstvo opustených domov. Zvyšok obyvateľov sa živí lovom rýb a produkciou kopry. Na ostrove sa nachádza aj útočisko pred hurikánom.

V roku 1981 bolo na atole vybudované letisko s 1 030 metrov dlhou asfaltovou dráhou.

Administratívne začlenenie

Ostrov je administratívnym centrom skupiny s rovnomenným názvom – Nukutavake, ktorý zahŕňa ešte atoly Vahitahi, Akiaki, Vairaatea a Pinaki.

Geograficky ostrov patrí pod východo-centrálnu podskupinu ostrovov Tuamotu, ktorá zahŕňa aj skupiny Ahunui, Amanu, Fangatau, Hao a Nukutavake.

Referencie

↑ Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.208.
↑ Archéologie et traditions oralesdes atolls de Nukutavake, Vaira’atea et Pinaki par Tamara Maric, publication de la Direction de l'Environnement, 2010, p. 3.
↑ Populácia komunít Francúzskej Polynézie v roku 2012 Archivované 2014-06-24 na Wayback Machine podľa údajov na webových stránkach štatistického ústavu Francúzskej Polynézie (ISPF).

Pozri aj

Zoznam letísk vo Francúzskej Polynézii

Externé odkazy

Archív zoznamu atolov na OceanDots
Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu Archivované 2012-02-10 na Wayback Machine
Biodiverzita polynézskych atolov Archivované 2008-05-16 na Wayback Machine
Enhanced Vector Shorelines of the World
Fotogaléria
História

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nukutavake na anglickej Wikipédii.

[1] Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.208.

[Maric-2] Archéologie et traditions oralesdes atolls de Nukutavake, Vaira’atea et Pinaki par Tamara Maric, publication de la Direction de l'Environnement, 2010, p. 3.

[3] Populácia komunít Francúzskej Polynézie v roku 2012 Archivované 2014-06-24 na Wayback Machine podľa údajov na webových stránkach štatistického ústavu Francúzskej Polynézie (ISPF).

[1]

[2]

[3]