Michal Guhr
MUDr. Michal Guhr (* 17. marec 1873, Veľký Slavkov – † 23. august 1933, Spišská Sobota) bol lekár, priekopník lyžovania, sánkovania a turistiky vo Vysokých Tatrách.
| Michal Guhr | |
| lekár, priekopník lyžovania, sánkovania, turistiky vo Vysokých Tatrách | |
 | |
| Narodenie | 17. marec 1873 Veľký Slavkov, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 23. august 1933 (60 rokov) Spišská Sobota, Slovensko |
| Národnosť | slovenská |
| Profesia | lekár |
| Aktívne roky | 1898 – 1933 |
| Odkazy | |
| Commons |  Michal Guhr |
Život
upraviťMichal Guhr (mladší) bol synom veľkoslavkovského statkára Michala Guhra, majiteľa pozemkov vo Vysokých Tatrách a pod nimi a jeho manželky Juliany rodenej Loišovej. Bol študentom Evanjelického lýcea v Kežmarku, študoval na evanjelickom gymnáziu v Rimavskej Sobote, v roku 1892 tu maturoval. Medecínu študoval na lekárskych fakultách univerzít vo Viedni, Budapešti a v Berlíne. Promoval v roku 1895, ako lekár na vnútorné choroby. Po ukončení štúdia pracoval vo Viedni ako vojenský posádkový lekár v rokoch 1895 – 1896. V rokoch 1897 – 1898 bol obvodným lekárom v Berehove na Ukrajine. Jeho otec Michal Guhr st. spolu so švagrami Pavlom Weszterom a Samuelom Nitschom z Veľkého Slavkova postavili pod Gerlachovským štítom v rokoch 1887 – 1888 vilu Marianna, ktorá bola základom dnešnej Tatranskej Polianky. V roku 1898 Michal Guhr prišiel pracovať do nového liečebného sanatória. Už na začiatku výstavby vily Marianna (1897) sa stal spolumajiteľom novej osady a neskoršieho vodoliečebného ústavu a od roku 1899 vedúcim lekárom tamtiež.[1] Sanatórium Dr. Guhra v T. Polianke je po ňom pomenované.[2]
Lekárska činnosť
upraviť
Kým sa stal plnohodnotným lekárom nového liečebného ústavu bol na lekárskej praxi v Spišskej Sobote u MUDr. Arpáda Schönweisnera. Počas prípravy na svoje povolanie navštívil mnohé európske fyziatrické inštitúcie v Mníchove, Leydene a Berlíne. Zoznamoval sa s fyziatrickou liečbou v Štokholme, Londýne, Wiesbadene a v Amerike. Vedomosti, ktoré nadobudol rozhodol sa využiť v tatranskej liečebni. Michal Guhr využíval medzisezónu na študijné cesty. Navštívil Davos, kde študoval metódy a indikácie klimatickej liečby a absolvoval lyžiarsky výcvik. V roku 1907 zaviedol celoročnú liečbu pacientov. V kúpeľnom dome, prvom vyhrievanom teplovodným ústredným kúrením vo Vysokých Tatrách, poskytoval vodné kúry. Dňa 2. decembra 1907 bol daný do prevádzky prvý trakt Guhrovho sanatória, dvojposchodová budova, v ktorej bolo 55 izieb, kúpeľne, hala, jedáleň, hudobný salón, laboratória a ordinácia. V roku 1909 sa stal členom Spolku spišských lekárov a lekárnikov. V roku 1913 zakúpil röntgen. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol záložným lekárom posádkovej nemocnice vo Viedni. Pobudol tam len mesiac a vrátil sa domov. Uhorské ministerstvo vojny si totiž prenajalo v Tatranskej Polianke 64 lôžok pre zranených vojakov a dôstojníkov a vyhlásilo ústav za lazaret Červeného kríža. Guhra poverilo jeho vedením. Vyliečili sa tu mnohí vojaci, ktorí trpeli na následky zranení, mali kožné a pľúcne choroby. Okrem iných bývali tu v zimných mesiacoch roku 1916 vojenskí lyžiarski kurzisti. Po vojne sa Guhr pustil do rekonštrukcie liečebných objektov a orientoval na liečbu TBC. Liečili ju tu nepretržite od roku 1921. Pacienti boli izolovaní. Pri liečbe TBC, od roku 1922, zaviedol novú liečebnú metódu - pneumotorax. Tatranskú Polianku využívali na liečebný pobyt pacienti s chorobami štítnej žľazy, neurózami, málokrvnosťou, neinfekčnými chorobami pľúc a Basedowou chorobou. Okrem mnohých iných liečil sa tu český básnik Jiří Wolker (v roku 1923). V roku 1925 rozšíril lôžkovú časť a od roku 1929 sa venoval predovšetkým liečbe Basedowej choroby. O jej liečbe prednášal na mnohých lekárskych kongresoch v Európe a v USA. Výsledky svojej vedeckej práce publikoval v zahraničných i domácich odborných i turistických časopisoch.[3][4]
Športová činnosť
upraviťLyžovanie a skoky
upraviť
Michal Guhr veľkú časť svojho života venoval športovej činnosti, najmä lyžovaniu. Zo Švajčiarska si priniesol bohaté skúsenosti, ktoré uplatňoval počas svojho pôsobenia v Tatranskej Polianke. K lyžovaniu ho podnietil v roku 1903 Dr. Karol Jordán, ktorý na lyžiach vystupoval z Tatranskej Polianky do Velickej doliny. Poznal sa aj s inými lyžiarmi - tatranskými priekopníkmi napríklad Mikulášom Sontágom a jeho synom. V Tatranskej Polianke jeho pričinením v roku 1908 založili Uhorský lyžiarsky klub. Bol aj pri vzniku nemeckého Hlavného zväzu spolkov pre zimné športy (Hauptverband deutscher Wintersportvereine-HDW), bol členom jeho predsedníctva a zastupoval v ňom Spišský Karpatský spolok. Pod sanatóriom, na lúkach, usporadúval lyžiarske kurzy. Guhr vyslal svojho sekretára Maxa Schaffera na lyžiarsky kurz do Rakúska, ktorý viedol Mathias Zdársky. Prvý verejný lyžiarsky kurz usporiadal v roku 1910. Pre hostí zriadil požičovňu lyžiarskeho výstroja. V zime cestu k Sliezskemu domu premenil na sánkarskú dráhu. Bola dlhá až štyri kilometre a každý rok sa na nej konali preteky. Organizoval lyžiarske kurzy nielen pre pacientov a návštevníkov liečebných kúpeľov, ale, počas prvej svetovej vojny, sa venoval aj horským oddielom uhorskej armády. Zorganizoval prvé verejné skokanské preteky. V meandre Červeného potoka nad Gerlachovom dal v roku 1910 postaviť prvý skokanský lyžiarsky mostík na Slovensku. Bol v nadmorskej výške 940 m n. m.. I keď nevyhovoval vtedajším lyžiarskym normám uskutočnili sa na ňom prvé medzinárodné preteky na území Slovenska. Víťaz Bruno Weiss skočil na lyžiach deväť a pol metra. Preteky boli v dňoch 4. – 5. februára 1911. Boli to súčasne prvé lyžiarske majstrovstvá Uhorska. Počas nich sa uskutočnili nielen skokanské súťaže na primitívnom z debien vystavenom mostíku, ale aj tzv. zjazdové behy z Velickej doliny do Tatranskej Polianky. V roku 1911 nespokojný s prvým mostíkom a inšpirovaný zahraničnými nad osadou v ústí Velickej doliny v nadmorskej výške 1 150 m n. m. postavil veľký skokanský mostík. Nájazdová veža bola z dreva, sklon doskočiska mal 27°. Uskutočnili sa na ňom mnohé domáce i medzinárodné preteky v rokoch 1912, 1913, 1914, 1918, 1919 – 1922. Neustále sa usiloval o zdokonaľovanie techniky skoku na lyžiach. Ako predseda Karpatského spolku v spolupráci s HDW a statkárom Tripolským v roku 1923 postavil pri Žltej stene neďaleko Tatranskej Polianky nový lyžiarsky mostík. Skákalo sa na ňom do roku 1932. V roku 1923 najdlhší skok - 37 metrov dosiahol Kurt Endler z nemeckého HDW. V roku 1930 na ňom poľský pretekár Stanislaw Marusarz skočil 53 m.
V Tatranskej Polianke sa pričinením Dr. Guhra uskutočnili aj mnohé medzinárodné lyžiarske preteky. Napríklad v roku 1912. Medzi významnými hosťami bol aj minister Imre Csík, jeden štátny tajomník, šesť grófov a dvaja baróni. Guhr bol veľkým propagátorom lyžiarskej turistiky, bol delegátom Zväzu lyžiarov Československa, ako prvý zo Slovenska, na Olympijských hrách v rokoch 1924 v Chamonix, potom na pretekoch FIS v Lahti (1926) a na III. zimných olympijských hrách v Lake Placide (1932), kde ho vyslal Karpatský spolok. Potom sa aktívne začal venovať pretekárskemu lyžovaniu. Do Tatranskej Polianky a na Štrbské Pleso na vlastné náklady pozval vybraných bežcov a skokanov. V povojnových rokoch 1918 – 1928 vyznačil vo Vysokých Tatrách 14 lyžiarskych bežeckých tratí aj s technickou dokumentáciou. V zime 1932 – 1933 vyrástlo v Tatranskej Polianke 2 000 m² klzisko.
Turistika
upraviťVenoval sa turistike, horolezectvu a záchrannej službe. Švagor jeho otca Pavol Weszter sa v roku 1874 stal členom Uhorského karpatského spolku. Pod jeho vplyvom sa Michal Guhr zapojil do činnosti spolku. Podporil v roku 1910 založenie turistického časopisu Turistaság és Alpinizmus, pomohol pri vydaní maďarskej Príručky lyžovania od Dr. Serényiho a v roku 1914 bol pri vydaní jedinej trojzväzkovej encyklopédii Vysokých Tatier A Magás Tatra, do ktorej prispel kapitolou o klimatickej liečbe. V roku 1912 predseda Uhorského karpatského spolku Alexander Teleki inicioval na zasadnutí spolku v Tatranskej Polianke založenie profesionálnej horskej záchrannej služby. Gustáv Thirring, predseda Maďarského turistického spolku a univerzitný profesor, navrhol názov Dobrovoľný záchranný výbor pre Vysoké Tatry. Budovali ho dva roky. V roku 1913 bol založený a nazvali ho Tatranský dobrovoľný záchranný zbor (Tátrai Őnkéntes Mentő-Bizottság, TŐMB). Predsedom sa stal Michal Guhr. Po roku 1917 bol jeho podpredsedom až do úradného rozpustenia roku 1919. Bol zdatným horolezcom a turistom. O jeho vysokohorských aktivitách sa však vie veľmi málo. Okrem Vysokých Tatier navštevoval aj Nízke Tatry a spišské stredohorie. Keď po roku 1918 bola zastavená činnosť uhorských turistických spolkov a keď Spišským Nemcom nevyšli plány so založením samostatnej Spišskej republiky, sústredili sa na založenie samostatnej spišskej politickej strany - Zipser Deutsche Partei (1920). Tá začala aktivizovať založenie nového turistického spolku. Podnetom bolo zlúčenie Tatranského spolku turistického s Klubom československých turistov v roku 1920. Nemecká turistická menšina na Spiši, ktorej turisti boli aktívnymi členmi zaniknutého Uhorského karpatského spolku, sa rozhodla vytvoriť si svoj turistický spolok. V Poprade 4. decembra 1920 vznikol Karpatský spolok (Karpathenverein). Nespornú zásluhu na jeho vzniku mal Michal Guhr, ktorý bol po celý zostávajúci život jeho aktívnym členom. Zaslúžil sa o stavbu terajšej Bilíkovej chaty na Hrebienku. Chatu sprístupnili v roku 1934 po smrti Dr. Guhra a do roku 1948 niesla jeho meno..[4]
Referencie
upraviť- ↑ Kollárová Zuzana a kol: Biografický slovník mesta Poprad, vydal Mestský úrad Poprad, 2004
- ↑ O nás [online]. [Cit. 2021-08-18]. Dostupné online.
- ↑ Bohuš Ivan: Od ohnísk a kolíb po tatranské osady, vydal IaB Ivan Bohuš, Tatranská Lomnica 2004
- ↑ a b KOLLÁROVÁ, Zuzana. Dr. Michal Guhr - lekár srdca a duše. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2015. ISBN 978-80-89575-10-7. S. 78.
Externé odkazy
upraviť- Michal Guhr - história
- História Tatranskej Polianky Archivované 2016-04-27 na Wayback Machine
- Tatranská Polianka Archivované 2015-06-18 na Wayback Machine
- Bilíková chata
- Záznam o narodení a krste v matrike -indexovaný záznam číslo 15; pokrstený ako Arpád Michael Guhr