Španielsko
Španielsko (špa. España), dlhý tvar Španielske kráľovstvo (špa. Reino de España), je krajina v juhozápadnej Európe, ktorej časti územia ležia v Atlantickom oceáne, Stredozemnom mori a Afrike. Je najväčšou krajinou južnej Európy a štvrtým najľudnatejším členským štátom Európskej únie. Rozprestiera sa na väčšine Pyrenejského polostrova a jej územie zahŕňa aj Kanárske ostrovy v Atlantickom oceáne, Baleárske ostrovy v Stredozemnom mori a autonómne mestá Ceuta a Melilla v Afrike. Polostrovné Španielsko hraničí na severe s Francúzskom, Andorrou a Biskajským zálivom, na východe a juhu so Stredozemným morom a Gibraltárom a na západe s Portugalskom a Atlantickým oceánom. Hlavným a najväčším mestom Španielska je Madrid; medzi ďalšie veľké mestské oblasti patria Barcelona, Valencia, Zaragoza, Sevilla, Málaga, Murcia, Palma de Mallorca, Las Palmas de Gran Canaria a Bilbao.
Súradnice: 40°12′S 3°30′Z / 40,2°S 3,5°Z
V ranom staroveku obývali Pyrenejský polostrov keltské a iberské kmene spolu s ďalšími miestnymi predrímskymi národmi. Po dobytí Pyrenejského polostrova Rimanmi vznikla provincia Hispánia. Po romanizácii a christianizácii Hispánie sa po páde Západorímskej ríše začali do krajiny sťahovať kmene zo strednej Európy vrátane Vizigótov, ktorí vytvorili Vizigótske kráľovstvo s centrom v Tolede. Začiatkom ôsmeho storočia väčšinu polostrova dobyl Umajjovský kalifát a počas ranej islamskej vlády sa Al-Andalus stal dominantnou polostrovnou mocnosťou s centrom v Córdobe. V severnej časti Pyrenejského polostrova vzniklo niekoľko kresťanských kráľovstiev, medzi nimi najmä Astúria, León, Kastília, Aragónsko, Navarra a Portugalsko; uskutočnili prerušovanú vojenskú expanziu na juh a opätovné osídľovanie, známe ako reconquista, čím odrazili islamskú nadvládu na Pyrenejskom polostrove, ktorá vyvrcholila kresťanským obsadením nasridského kráľovstva Granada v roku 1492. Dynastické spojenie Kastílskej a Aragónskej koruny v roku 1479 pod vládou katolíckych monarchov sa často považuje za de facto zjednotenie Španielska ako národného štátu.
Španielsko viedlo zámorské objavy, počas ktorej bolo priekopníkom v objavovaní a kolonizácii Nového sveta, uskutočnilo prvú plavbu okolo sveta a vytvorilo jednu z najväčších ríš v dejinách. Španielske impérium nakoniec dosiahlo celosvetový rozmer, rozšírilo sa na všetky kontinenty a podporilo vznik globálneho obchodného systému poháňaného najmä drahými kovmi. V 18. storočí sa uskutočnili rozsiahle reformy a najmä reformy Bourbonovcov, ktoré centralizovali kontinentálne Španielsko. V 19. storočí po víťazstve v polostrovnej vojne viedli nasledujúce politické rozpory medzi liberálmi a absolutistami k osamostatneniu väčšiny amerických kolónií. Tieto politické rozpory sa napokon zjednotili v 20. storočí počas španielskej občianskej vojny, čo viedlo k vzniku frankistickej diktatúry, ktorá trvala do roku 1975. Po obnovení demokracie a vstupe do Európskej únie krajina zažila hospodársky rozmach, ktorý ju zásadne spoločensky a politicky zmenil. Od čias Siglo de Oro majú španielske umenie, architektúra, hudba, poézia, maliarstvo, literatúra a kuchyňa vplyv na celom svete, najmä v západnej Európe a Amerike. Španielsko sa považuje za jednu z hlavných latinských krajín Európy a kultúrnu veľmoc.[1][2] Odrazom veľkého kultúrneho bohatstva Španielska je jeden z najväčších počtov pamiatok svetového kultúrneho dedičstva na svete, je druhou najnavštevovanejšou krajinou na svete a najobľúbenejšou destináciou európskych študentov.[3] Jeho kultúrny vplyv sa rozširuje na viac ako 600 miliónov hispanofónnych obyvateľov, vďaka čomu je španielčina druhým najpoužívanejším materinským jazykom na svete a najrozšírenejším románskym jazykom na svete.[4]
Španielsko je sekulárnou parlamentnou demokraciou a konštitučnou monarchiou, ktorej hlavou štátu je kráľ Filip VI. Je to významná vyspelá kapitalistická ekonomika,[5] ktorá je pätnástou najväčšou ekonomikou na svete podľa nominálneho HDP (štvrtá v Európskej únii) a pätnástou najväčšou podľa parity kúpnej sily. Španielsko je členom Organizácie Spojených národov, Európskej únie, eurozóny, Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO), stálym hosťom skupiny G20 a je súčasťou mnohých ďalších medzinárodných organizácií, ako je Rada Európy (RE), Organizácia iberoamerických štátov (OEI), Únia pre Stredomorie, Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a Svetová obchodná organizácia (WTO).
Názov
upraviťNázov Španielska (España) pochádza z názvu Hispania, ktorý používali Rimania pre Pyrenejský polostrov a jeho provincie v dobe Rímskej ríše. Etymologický pôvod termínu Hispania je neistý, aj keď Feničania označovali tento región ako Spania (čo znamená „krajina králikov“), preto je najviac prijímaná fénická teória.[6] O jeho pôvode existuje mnoho správ a hypotéz:
Jesús Luis Cunchillos [es] tvrdil, že koreňom termínu span je fenické slovo spy, čo znamená „kúť kovy“. Preto by i-spn-ya znamenalo „krajina, kde sa kujú kovy“.[7] Môže ísť o odvodeninu fenického I-Shpania, čo znamená „ostrov králikov“, „krajina králikov“ alebo „okraj“, čo je odkaz na polohu Španielska na konci Stredozemného mora; na rímskych minciach razených v tejto oblasti od doby vlády cisára Hadriána je zobrazená ženská postava s králikom pri nohách[8] a Strabón ju nazval „krajinou králikov“.[9] Spomínané slovo v skutočnosti znamená „daman“, možno preto, že Feničania tieto dve zvieratá zamieňali.[10]
Existuje aj tvrdenie, že „Hispania“ pochádza z baskického slova Ezpanna, čo znamená „okraj“ alebo „hranica“, čo je ďalší odkaz na skutočnosť, že Pyrenejský polostrov tvorí juhozápadný cíp európskeho kontinentu.
Dejiny
upraviťDejiny územia súčasného Španielska
upraviťPaleolit a mezolit
upraviťPrvé známky ľudského osídlenia Pyrenejského polostrova sa datujú do obdobia paleolitu, konca treťohôr. Postupne sa tu objavovali okruhliakové industrie (najmä olduvan), rôzne staro- a stredo-paleotické kultúry a v mladom paleolite napríklad gravettien, epigravettien a magdalenien. K najvýznamnejším náleziskám z paleolitu patria oblasti v blízkosti Sorie, Madridu a Lisabonu, jaskyňa Castillo (Santander), terasy rieky Manzanaresu, jaskyňa Negra (Valencia) a ďalšie. Paleolitický človek sa živil najmä lovom zvierat a rybolovom.
Časť obdobia paleolitu sa v tejto oblasti vyznačovala jaskynným umením, ktoré sa okrem územia Francúzska zachovalo iba tu. Asi najznámejšou jaskynnou galériou je Altamira, objavená Marcelinom de Sautuola v roku 1879.
V mezolite asi došlo k splynutiu epigravettienského človeka a kultúry capsienu zo severnej Afriky. Na severe Španielska sa vyskytovala kultúra asturien.
Neolit
upraviťNeolit je charakteristický zmenou spôsobu života: z kočujúceho lovca-zberača sa stáva poľnohospodár, ktorý sa usadzuje v blízkosti vodných tokov a zakladá prvé stabilnejšie sídla. Objavujú sa prvé nálezy tkanín, kovových predmetov a nástrojov, ale najmä keramiky. Tento spôsob života a nové zručnosti sa sem dostávajú z Mezopotámie, no má i svoje lokálne osobitosti: vzniká tu napríklad kultúra zvoncovitých pohárov, známa neskôr aj v západnej Európe. Objavuje sa zreteľný kult uctievania mŕtvych a typické pohrebiská pre toto obdobie: dolmeny.
Bronzová doba
upraviťPribližne v roku 2000 pred Kr. sa v oblasti Pyrenejského polostrova rozvíja výroba bronzu – bohaté náleziská cínovca boli najmä na severozápade. Najvýznamnejšie vykopávky z tohoto obdobia sa nachádzajú v Los Millares (provincia Almería). Nastáva pomerne pokojné obdobie s rozvojom poľnohospodárstva a keramiky. Okolo roku 1100 pred Kr. sa sem z Blízkeho východu dostávajú Feničania. Usadzujú sa v Gadire (súčasný Cádiz) a začínajú ovplyvňovať dianie v tejto oblasti. Súčasne prekračujú stredoeurópske národy (najmä Kelti) Pyreneje a usadzujú sa na juhu od nich (údolie Ebra, stredomorské pobrežie). Následkom je postupné zvýrazňovanie kultúrnych rozdielov medzi jednotlivými oblasťami polostrova: juhovýchod sa dostáva pod vplyv stredomorských národov, atlantické pobrežné pásmo je pod vplyvom západnej Európy a vnútrozemie ovplyvňujú prisťahovalci zo severu, ktorí so sebou prinášajú znalosti nového kovu – železa.
Najvýznamnejší vplyv na oblasť Pyrenejského polostrova v období posledného tisícročia pred Kr. mali mesto Tartessos a Kartágo, Iberovia, Feničania, Gréci a Kelti. Najmä Kartágo tu po strate Sicílie, Sardínie a Korziky získalo vďaka generálovi Hamilkarovi Barkasovi a jeho zaťovi Hasdrubalovi veľké územia: podarilo sa im dobyť celú južnú časť Pyrenejského polostrova až po rieku Ebro a potvrdiť ich podpisom tzv. „Dohody o Ebre“ s Rímom v roku 226 pred Kr. Hasdrubalov nástupca Hannibal sa rozhodol získané územie ešte viac rozšíriť; jeho vojenský úder na Saguntum vyvolal druhú púnsku vojnu, ktorej dôsledkom bolo v roku 206 pred Kr. vyhnanie Kartágincov Rimanmi z Pyrenejského polostrova.
Grécky vplyv sa uplatňoval najmä prostredníctvom obchodu: Gréci mali na pobreží Stredozemného mora niekoľko prístavov (najvýznamnejším bol pravdepodobne Emporion), ktoré čulo obchodovali s vnútrozemím. Ich vplyv však po príchode Kartága do oblasti postupne zanikol.
Kelti pôsobili na území polostrova vo viacerých skupinách; najvýznamnejšiu z nich tvorili Keltiberi, ktorí tu žili ako samostatné spoločenstvo až do roku 133 pred Kr., kedy Rimania dobyli ich hlavnú baštu, Numanciu.
Romanizácia a vznik Hispánie
upraviť
Dôležitým historickým medzníkom bolo postupné začlenenie národov Pyrenejského polostrova do rímskeho kultúrneho sveta. Začalo sa druhou púnskou vojnou (219 – 202 pred Kr.). Vojenské akcie Rimanov mali spočiatku za úlohu len odrezať zásobovaciu cestu Hannibalovi, no neskôr zmenili taktiku a rozhodli sa Pyrenejský polostrov podmaniť. Viedli ich k tomu najmä ekonomické dôvody – bohaté náleziská kovov a úrodná pôda. V tomto období sa objavuje i nové meno pre túto oblasť – Hispánia. Obsadzovanie polostrova Rimanmi prebiehalo pomerne pomaly: trvalo od roku 218 pred Kr. až do 19 pred Kr., kedy do rúk Ríma padli aj územia Galície, Astúrie a Santanderu.
Samotná romanizácia sa rozdeľuje na tri obdobia:
- 218 pred Kr. – 69 – od vylodenia Rimanov v Ampuriase po udelenie rímskeho práva (ius Latii) Vespasiánom k bližšie neurčenému dátumu (69 – 79) všetkým občanom Rímskej ríše. V tomto období dochádzalo k postupnému prerodu domorodých miest na mestá rímske; k vzniku nových kolónií, ktoré zakladali vojaci prepustení z armády; a k zužitkovaniu poľnohospodárskej pôdy, ktorá dovtedy bola zväčša nevyužitá.
- 69 – 212 – od začiatku vlády cisára Vespasiána (69 – 79) a platnosti rímskeho práva. Hoci úplnú plnoprávnosť mali len rímski občania, Hispánia sa ďalej začleňovala do Rímskej ríše a preberala jej zvyky a zákony. Najvýznamnejšími predstaviteľmi rímskej kultúry sa stali v tomto období práve Hispánci – Marcus Valerius Martialis, Marcus Fabius Quintilianus, Seneca Starší a Mladší, Pomponius Mela, Lucius Iunius Moderatus Columella, a ďalší. Z Hispánie pochádzali aj rímski cisári Traján, Hadrián a Nerva.
- 212 – 409 – obdobie od udelenia rímskeho občianstva všetkým obyvateľom ríše až do prvých migrácií barbarov. V tomto období došlo k rozvoju vidieka a úpadku mestskej správy. Výrazne sa po polostrove začalo šíriť kresťanstvo. Keď do oblasti prenikli germánske národy (z nich sa tu dlhšie udržali len Svébi), začali obyvatelia radšej žiť medzi barbarmi, oslobodení od daní a záväzkov voči Rímu.
Barbari
upraviťObdobie príchodu barbarov na Pyrenejský polostrov je chaotické a historicky málo preskúmané. Známa je zmluva medzi barbarskými národmi a Constantiom III., zrejme z roku 411. V nej si zmluvné strany rozdelili polostrov na štyri oblasti: tarragonskú (ktorá zostala pod rímskym velením), Gallaeciu, luzitánsko-kartáginskú oblast a Baetiku, ktoré boli priznané barbarom. Vplyvy a územia obsadené jednotlivými národmi sa rýchlo menili, okrem Svébov významnú úlohu zohrávali Vizigóti. Príčinou tejto nestability a častých zmien boli hlavne občianske vojny. Na konci vlády Vizigótov došlo v dejinách tohoto územia k ďalšiemu zásadnému prelomu: jedna z bojujúcich strán požiadala o pomoc moslimov. Kalif al-Walid I. sa tak stal právoplatným nástupcom posledných vizigótskych kráľov, čo malo v ďalšom období za následok masívne a dobrovoľné prestupovanie obyvateľov na moslimskú vieru.
Stredoveké Španielsko
upraviť
Začiatok tohoto obdobia kladú niektorí historici do 5. storočia (príchod barbarov), iní až do 8. storočia (príchod moslimov na Pyrenejský polostrov v roku 711). V každom prípade sa toto územie na dlhé storočia stalo moslimskou krajinou (známou ako Al-Andalus), čo výrazne ovplyvnilo miestne aj európske dejiny. Islam priniesol na polostrov jedno z vrcholných období španielskej kultúry a nastolil unikátnu politickú i hospodársku situáciu, ktorá nikde v Európe nemala obdoby. Významným faktom je aj to, že hoci sa tieto územia islamizovali, nedošlo k ich arabizácii – arabskí prisťahovalci tvorili totiž len veľmi malé percento celkového obyvateľstva. I to dokazuje, že súžitie islamu a kresťanstva bolo pokojné, islamizácia nenásilná a dobrovoľná. Kresťania v islamskom Španielsku sa nazývali mozarabi – pod podmienkou platenia určitých poplatkov mohli vyznávať svoju vieru a mať vlastné náboženské inštitúcie; moslimovia ich vo viere podporovali, prinášala im totiž zisk. Ako napísal jeden moslimský kronikár – kresťania prestupovali na moslimskú vieru len z troch dôvodov: ak chceli uniknúť kresťanskej spravodlivosti, nechceli platiť dane alebo chceli mať viac manželiek. Navyše otroci dostali slobodu.
Kresťanské kráľovstvá, ktoré na polostrove vznikli ako reakcia na moslimský vpád, boli rovnako v porovnaní so svojimi náprotivkom na východe unikátne. Panovník tu mal oveľa vyššiu, takmer absolútnu moc; šľachta a duchovenstvo nevlastnili pôdu (všetka neobrábaná pôda patrila kráľovi) a žili len z toho, čo im on sám poskytol. Navyše na hranici medzi kresťanským a moslimským svetom v tomto období existovala hranica (la frontera) – akési „územie nikoho“, kde žila veľká skupina slobodných roľníkov, ktorí tu na vlastné riziko obrábali dostupnú pôdu – pritom v ostatnej Európe vládlo nevoľníctvo. Moslimovia žijúci na kresťanskom území sa nazývali mudejári – dosiahli vysokú kultúrnu vyspelosť: v neskorom stredoveku mali v Zaragoze dokonca vlastnú univerzitu.
Vo včasnom stredoveku existovali na Pyrenejskom polostrove dve úplne odlišné skupiny: kresťanská s vidieckym, nerozvinutým a primitívnym hospodárstvom, ktorého základom bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka, a moslimská. Tá mala výrazne obchodný charakter, s prosperujúcim hospodárstvom mestského typu, s dostatkom pevnej meny, kontrolujúca celý európsky trh so zlatom.
O znovudobytí moslimských území sa začalo v kresťanských oblastiach vážnejšie uvažovať až v 11. storočí, kedy boli kresťania už dostatočne silní: zrodila sa myšlienka reconquisty. Príčinou bol náboženský ideál „šírenia viery s mečom v ruke,“ ktorý sa v Európe objavil a viedol k vzniku prvých križiackych výprav. Dovtedy na boj nebol dôvod, pretože moslimovia na svojich územiach umožňovali slobodné vyznávanie kresťanskej viery.
Od 11. storočia prúdilo veľké množstvo moslimského zlata do kresťanských pokladníc prostredníctvom daní, ktoré moslimskí vládcovia platili vládcom kresťanským. Tieto dane, známe ako vazalské dávky (parias), sa s prestávkami vyberali až do polovice 15. storočia. V tom čase priplávali Portugalci do Guinejského zálivu a začali so strediskami v severnej Afrike (Sudán), produkujúcimi zlato obchodovať priamo. Tovar vyrábaný v moslimskej Granade stratil svoje odbytisko a Granada nebola ďalej schopná platiť. Katolícki králi potom tento štát zlikvidovali.
Hoci je Pyrenejský polostrov považovaný za veľmi príjemnú a úrodnú oblasť, skutočnosť je odlišná. Veľké výkyvy teploty a časté obdobia sucha sú tu bežné. Početné hladomory z neúrody tak výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny, architektúru i umenie Španielska. Rovnako slová Hispánia a „España“ (Španielsko) nemali vždy rovnaký význam. Za vlády Vizigótov slovo označovalo celý polostrov, potom do 12. storočia sa slovom „España“ v stredovekých kronikách označovali len moslimami ovládané územia. Potom sa znovu začal takto označovať celý polostrov bez ohľadu na územné členenie a aktuálnu politickú situáciu.
Stredoveký obyvateľ Pyrenejského polostrova bol vždy veriaci: či už kresťan alebo moslim. Náboženské vedomosti obyčajných ľudí však boli veľmi slabé. Navyše vieru v tomto období veľmi výrazne ovplyvňovali povery, pričom nezáležalo na postavení.
Raný stredovek (8. – 11. storočie)
upraviť
Bolo to obdobie rozkvetu moslimských území na Pyrenejskom polostrove; ich postupný úpadok je zároveň jeho koncom. V ôsmom storočí boli vizigótski králi nahradení moslimským emirom, kresťanstvo islamom a vidiecke hospodárstvo mestským. Tento proces začal 28. apríla 711, kedy sa v oblasti Gibraltáru vylodil moslim Tárik ibn Zijád, aby pomohol stúpencom Witiza proti vizigótskemu kráľovi Roderichovi. Tárik zvíťazil v bitke pri rieke Guadalete (19. – 26. júl 711, pri meste Lakka), v ktorej Roderich zahynul; to ho však nezastavilo a pokračoval v obsadzovaní ďalších území, až 11. novembra 711 dobyl Toledo. V auguste 712 sa spája s Músá ibn Nusajrom, ktorý sa vylodil v Algecirase, dobyl Sevillu a Méridu a spoločne s Tárikom obsadil Zaragozu (714) a Lugo. Al-Hurr sa v rokoch 716 – 719 zmocnil oblasti dnešného Katalánska; as-Samh dobyl Narbonne (720) a Anbasa dokončil v tom istom roku obsadenie vizigótskej Septimánie.
Zábor území mal dve formy:
- sulh – násilné zabratie (kresťania na nich boli považovaní za chránencov)
- ahd – nenásilné zabratie po vyjednávaní (uznával vlastníctvo pôdy, zachovával slobodu vyznania a politickú autonómiu; kresťania boli považovaní za spojencov)
V oboch prípadoch mohli kresťania – ak platili dane – slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Moslimské sily boli malé, odhadujú sa dnes asi na 10 000 mužov; väčšinu tvorili Berberi zo severnej Afriky, Arabov bolo málo. Neskôr prišli Sýrčania v počte asi 30 000.
Hranice medzi kresťanskými a moslimskými územiami v 8. storočí tvorila línia vedúca údolím Miña a Duera, navarrsko-aragonským krajom Las Bárdenas, Cinco Villas, pustinou Violada, oblasťou Los Monegros a La Litera a léridskou nížinou. Tieto územia boli väčšinou pusté, veľmi riedko obývané a medzi obomi skupinami tak zostali len dve významnejšie styčné oblasti: stredné povodie rieky Ebro a katalánske pobrežie. Kresťania v týchto miestach postavili veľké množstvo opevnení a hradov, podľa ktorých dostali neskôr svoje mená – Kastília (lat. castella – hrad) a Katalánsko (krajina castlans, hradných pánov).
Podrobnejšie informácie sú v článkoch o Córdobskom emiráte a kalifáte, Astúrskom kráľovstve.
Neskorý stredovek (13. – 15. storočie)
upraviťToto obdobie bolo charakteristické rozmachom kresťanstva a vznikli tu základy budúceho zjednoteného Španielska.
Novovek
upraviťŠpanielsko ako štát vzniklo postupným zjednocovaním viacerých kráľovstiev v 15. a 16. storočí. Ako štátny útvar malo najväčší svetový vplyv v 16. a 17. storočí, kým nepodľahlo v boji o nadvládu nad morom Anglicku. Následné nezachytenie obchodnej a vedeckotechnickej revolúcie malo za následok ďalší pokles bohatstva i politického vplyvu až za Francúzsko a Nemecko. Krajina v oboch svetových vojnách zostala neutrálna, výrazne však utrpela v občianskej vojne (1936 – 1939). Po smrti diktátora Francisca Franca v roku 1975 nastúpila krajina cestu k rýchlej demokratizácii a ekonomickému rastu. Tento proces vyvrcholil vstupom Španielska do EU v roku 1986. V súčasnosti bojuje najmä s vysokou nezamestnanosťou a útokmi teroristickej organizácie Baskicko a jeho sloboda (ETA).
Geografia
upraviť
Španielsko leží v juhozápadnej časti Európy, na Pyrenejskom polostrove. Jeho severné hranice tvorí pobrežie s Biskajským zálivom, severovýchodne susedí s Francúzskom, kde tvoria prírodnú hranicu Pyreneje, južne a juhovýchodne je hranicou pobrežie Stredozemného mora, západnú hranicu tvorí pobrežie Atlantického oceánu a hranica s Portugalskom.
Jeho hranice majú celkovo 1 917,8 km a hraničí s nasledovnými krajinami:
- Andorra – 63,7 km
- Francúzsko – 623 km
- Gibraltár – 1,2 km
- Portugalsko – 1 214 km
- Maroko – provincia Ceuta 6,3 km a provincia Melilla 9,6 km
Pobrežie má celkovú dĺžku 4 964 km.
Krajina leží v miernom klimatickom pásme. Najnižším bodom je Atlantický oceán – 0 metrov nad morom, najvyšším Pico de Teide na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy) – 3 718 metrov nad morom.
Vnútrozemiu Španielska dominujú vysoké náhorné plošiny (špa. mesetas) ako Meseta León a La Mancha a pohoria Pyreneje, Sierra Nevada a Kantábrijské vrchy. Z týchto pohorí vytekajú rieky Tajo, Ebro, Duero, Guadiana a Guadalquivir. Údolné nivy sú pozdĺž pobrežia, najväčšia z nich leží pri Guadalquivir v Andalúzii, na východe sú údolia riek Segura, Júcar a Turia. Z východu Španielsko obmýva Stredozemné more, v ktorom sa nachádzajú Baleárske ostrovy; zo severu Biskajský záliv, zo západu Atlantický oceán, v ktorom sa nachádzajú Kanárske ostrovy.
Najvyššou horou je Pico de Teide (3 718 m) na ostrove Tenerife, jedna z najväčších sopiek sveta. Na pevninskom Španielsku náleží prvenstvo hore Mulhacén (3 478 m) pri Granade, nasleduje Pico de Aneto (3 404 m), najvyšší vrchol Pyrenejí.
Španielsko je vcelku bohaté i na prírodné zdroje – uhlie, železnú a medenú rudu, olovo, zinok, urán, ortuť, wolfrám, magnezit, kaolín a ďalšie. Má veľké plochy ornej pôdy – viac ako 27 %, trvalo je obrábaných cca 10 %.
Podnebie
upraviťŠpanielsko možno rozdeliť podľa podnebia do štyroch oblastí:
- Pobrežie Stredozemného mora: najteplejšie na východnej a južnej časti krajiny; dažďové obdobia sú jar a jeseň. Pokojné letá s príjemnými teplotami.
- Vnútrozemie: Veľmi studené zimy (na severe a v Madride často so snehom, teploty až −10 °C) a veľmi horúce a suché letá (teploty až 40 °C).
- Severné atlantické pobrežie: ostré zimy s pokojnými letami (trošku chladnejšími).
- Kanárske ostrovy: subtropické počasie, s príjemnými teplotami (18 °C až 24 °C) po celý rok.
Vláda a politika
upraviť.jpg)
Najvyššími štátnymi orgánmi sú kráľ, parlament a vláda. Kráľ je hlavou štátu, reprezentuje štát navonok, zvoláva a rozpúšťa parlament. Má právomoc schvaľovať a vyhlasovať zákony. Je hlavou štátu na základe systému primogenitúry.
Španielsky parlament, oficiálne Generálne kortesy, je dvojkomorový, skladá sa z dolnej komory, Kongresu poslancov (350 poslancov) a hornej komory, Senátu (265 senátorov).[11] Obe komory sú volené naraz a na obdobie štyroch rokov, pričom do dolnej komory sa volí na základe pomerného zastúpenia a volebným obvodom je provincia. V Senáte má každá provincia štyroch svojich zástupcov. Kortesy majú legislatívnu moc a kontrolujú fungovanie vlády.[11]
Výkonná a riadiaca moc je zverená vláde. Jej poradným orgánom je Štátna rada. Predseda vlády môže byť zastúpený kráľom alebo parlamentom.
V krajine sa po páde Francovho režimu vytvorila pluralitná politická štruktúra, v ktorej dlhodobo dominovali dve strany – Ľudová strana (Partido Popular, PP) a Španielska socialistická robotnícka strana (Partido Socialista Obrero Espana, PSOE). Tieto strany boli schopné vytvoriť v 90. a 0. rokoch jednofarebné vlády s dostatočnou politickou podporou v parlamente.[12] Po roku 2010 začali rásť na význame aj ďalšie politické strany, pričom medzi najdôležitejšie patrí stredová liberálna strana Občania (Ciudadanos, C's), ľavicová aliancia Unidas Podemos (Spoločne môžeme) a pravicová strana VOX.[13] Okrem celošpanielsky etnicky španielskych strán v krajine pôsobia aj regionalisticky či etnicky orientované strany a hnutia.[14] Medzi najvýznamnejšie patria katalánske a baskické strany. Sem možno zaradiť otvorene autonomistické strany Junts per Catalunya (Spolu pre Katalánsko, JxCat) a Katalánska republikánska ľavica (Esquerra Republicana de Catalunya, ERC) či Baskickú nacionalistickú stranu (Euzko Alderdi Jeltzalea/Partido Nacionalista Vasco, EAJ/PNV). Strana PP či jej predchodkyňa UCD vládla v rokoch 1979-1982, 1996-2004 a 2011-2019. PSOE zase v rokoch 1982-1996, 2004-2011 a od roku 2019. Najnovšie všeobecné voľby prebehli v novembri 2019, pričom v nich zvíťazila PSOE pred PP a 12. novembra 2019 PSOE sa dohodla na koaličnej spolupráci s Unidas Podemos.[15]
Územné nároky
upraviťÚzemia nárokované Španielskom
upraviťŠpanielsko žiada o navrátenie Gibraltáru, malej britskej dŕžavy na južnom pobreží. Bol obsadený počas Vojny o španielske dedičstvo v roku 1704 a bol priznaný Spojenému kráľovstvu v roku 1713 Utrechtskou zmluvou.
Španielske územia nárokované inými štátmi
upraviťMaroko si nárokuje španielske mestá Ceuta a Melilla a neobývané Španielske severoafrické dŕžavy na severnom pobreží Afriky. Maroko vyhlasuje, že tieto územia boli získané neoprávnene, nemohlo nijako zabrániť obsadeniu týchto území a nikdy neboli podpísané zmluvy o predaji.
Portugalsko neuznáva španielsku suverenitu nad územím Olivenza. Portugalsko si podľa Viedenskej zmluvy (1815), ktorú Španielsko podpísalo, vyhradzuje navrátenie územia. Španieli uvádzajú, že Viedenská zmluva je neplatná a podľa Badajozskej zmluvy patrí územie Španielsku a iba povzbudzuje obe strany k diplomatickému riešeniu.
Administratívne členenie
upraviťŠpanielsko sa delí na 17 autonómnych spoločenstiev (Comunidades Autónomas) a dve autonómne mestá (Ciudad Autónoma).
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Andalúzia (Andalucía)
Aragónsko (Aragón)
Astúria (Asturias)
Baleáry (Islas Baleares)
Extremadura (Extremadura)
Galícia (Galicia)
Kantábria (Cantabria)
Kastília-La Mancha (Castilla La Mancha)
Kastília-León (Castilla y León)
Katalánsko (Cataluña)
Baskicko (País Vasco)
La Rioja (La Rioja)
Madrid (Madrid)
Murcia (Murcia)
Navarra (Navarra)
Valencia (Valencia)
Kanárske ostrovy (Islas Canarias)
Súčasťou Španielska sú aj dve autonómne mestá, španielske enklávy v severnej Afrike:
Autonómne spoločenstva Španielska sa ďalej delia na 50 provincií.
Doprava
upraviťDoprava v krajine je charakterizovaná rozsiahlou sieťou ciest, diaľnic, železníc, vrátane vysokorýchlostných, letísk a prístavov. Geografická poloha Španielska robí z tohto štátu významnú spojnicu medzi Európou, Afrikou a oboma Amerikami. Väčšina siete ciest, diaľnic, železníc či iných druhov dopravy sa rozbieha z Madridu smerom k centrám jednotlivých oblastí.
Krajina disponuje cestnou sieťou v dĺžke 346 858 km (odhad z roku 1997), z toho má nespevnený povrch len 3 469 km. Rozsiahla sieť diaľnic a rýchlostných ciest – spolu 14 689 km – ju v hustote diaľničnej siete radí k popredným miestam v Európe.
Demografia
upraviťK 1. januáru 2008 obývalo Španielsko 46 063 511 obyvateľov;[16] priemerná hustota zaľudnenia činila 91,2 obyvateľov na km², čo je mierne pod priemerom EU. Rozloženie obyvateľstva je silno nerovnomerné: zatiaľčo pobrežné oblasti a ostrovy sú veľmi husto zaľudnené, centrálne Španielsko je takmer pusté (kastílska provincia Soria má len 9 obyv./km²), trpiace dlhodobým starnutím obyvateľstva a jeho odchodom hlavne do Madridu, v ktorého aglomerácii žije 14 % obyvateľstva krajiny.
Veľa Španielov žije v západnej Európe, predovšetkým vo Francúzsku, Nemecku a Švajčiarsku, ďalej v USA, Kanade, latinskoamerických krajinách a v Maroku. Naopak v Španielsku žije početná kolónia Maročanov, Latinskoameričanov, Afričanov čiernej pleti, Číňanov, Rumunov a ďalších prisťahovalcov. Prirodzený demografický rast je nízky, prírastky obyvateľstva tvoria imigranti (pozri nižšie). S ohľadom na rozlohu krajiny a ďalšie vplyvy u obyvateľov existujú určité rozdiely fyziologické, charakterové, náboženské, jazykové aj vo všeobecnom vzdelaní.
Obyvatelia krajiny sa označujú ako Španieli; časť obyvateľov hovoriacich inými jazykmi než španielčinou považujú za Španielov len Kastílčanov a sami sa často prehlasujú za Galícijčanov, Baskov a Kataláncov. Cez tri štvrtiny obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi, podiel ostatných náboženstiev je veľmi nízky.[17]
Jazyky
upraviť
Najvýznamnejším a zároveň úradným jazykom Španielska je španielčina (kastílčina). K ďalším úradným jazykom patria regionálne jazyky katalánčina (používaná na východe Španielska), baskičtina, galícijčina a arančina. Vedľa týchto jazykov sa v Španielsku vyskytujú tiež astúrčina (nie je síce regionálny úradný jazyk, ale v Astúrii je chránená miestnymi zákonmi), aragónčina, extremadurčina, leónčina a rôzne prechodné dialekty, ktoré však úradnými jazykmi nie sú.
Prisťahovalectvo
upraviťZatiaľčo v 20. storočí bolo Španielsko krajinou, odkiaľ emigranti odchádzali (pred občianskou vojnou, frankizmom či ekonomickými krízami), na prelome 20. a 21. storočia zaznamenala silnú vlnu migrácie, ktorá, aj keď už o niečo slabšia, pokračuje dodnes. S čistou mierou imigrácie 1,5 % v roku 2005 bolo po Cypruse na druhom mieste v EU.[18][19] V roku 2008 tvorilo 5 220 000 cudzincov 11,8 % obyvateľstva Španielska.[20]
Spočiatku prevažovali medzi imigrantmi obyvatelia Afriky a Južnej Ameriky (hlavne Maročania a Ekvádorci), v posledných rokoch však medzi prichádzajúcimi prevážili Európania. Najväčšie zastúpenie majú Rumuni (729 000), rýchlo stúpa podiel Britov (352 000) a ďalších občanov starých štátov Európskej únie. Najviac imigrantov sa usadzuje v Madride a na pobreží Stredozemného mora, naopak Galícia či Astúria príliv cudzincov takmer nepocítili.
Najväčšie mestá a aglomerácie
upraviť
|
10 najväčších miest
|
10 najväčších metropolitných oblastí
|
Kultúra
upraviťŠpanielsko je západná krajina, jedna z hlavných latinskoamerických krajín Európy a kultúrna veľmoc.[21][22] Španielsku kultúru charakterizujú silné historické väzby na katolícku cirkev, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri formovaní krajiny a jej následnej identity. Španielske umenie, architektúru, kuchyňu a hudbu formovali postupné vlny cudzích nájazdníkov, ako aj stredomorské podnebie a geografia krajiny. Stáročia trvajúca koloniálna éra globalizovala španielsky jazyk a kultúru, pričom Španielsko absorbovalo aj kultúrne a obchodné produkty svojej rozmanitej ríše.
Pamiatky svetového dedičstva
upraviťŠpanielsko má 49 pamiatok svetového dedičstva. Patrí medzi ne krajina Monte Perdido v Pyrenejach, o ktorú sa delí s Francúzskom, praveké skalné umelecké pamiatky v údolí Côa a Siega Verde, o ktoré sa delí s Portugalskom, dedičstvo Merkúra, o ktoré sa delí so Slovinskom, a staré a pralesovité bukové lesy, o ktoré sa delí s ďalšími krajinami Európy.[23] Okrem toho má Španielsko aj 14 nehmotných kultúrnych pamiatok alebo "ľudských pokladov".
Literatúra
upraviťNiektoré rané príklady románskej literatúry obsahujú krátke úryvky mozarabskej románčiny (napríklad refrény), ktoré sú vmiešané do arabských a hebrejských textov. Medzi ďalšie príklady ranej iberskej románskej literatúry patria Glosas Emilianenses napísané v latinčine, baskičtine a románčine.[24]
Poznámky
upraviť- ↑ O používaní výrazov španielčina vs. kastílčina pozri vysvetlenie v článku španielčina
- ↑ Európska únia (EÚ) od roku 1993.
Referencie
upraviť- ↑ Beyond Bullfights and Sangria: Five Centuries of Spanish History through Its Music, Art, and Literature - UC San Diego Extension [online]. web.archive.org, 2016-11-25, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. Archivované 2016-11-25 z originálu.
- ↑ Las costumbres que han hecho de España una potencia mundial del Patrimonio [online]. Diario ABC, 2014-07-03, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
- ↑ What are the most popular Erasmus destinations? | Wimdu | Holiday Rentals Worldwide [online]. Wimdu - Accommodation, Holiday Apartments & Villas, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ 572 millones de personas hablan español, cinco millones más que hace un año, y aumentarán a 754 millones a mediados de siglo [online]. web.archive.org, 2021-05-13, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. Archivované 2021-05-13 z originálu.
- ↑ WHITEHOUSE, Mark. Number of the Week: $10.2 Trillion in Global Borrowing. WSJ. Dostupné online [cit. 2024-03-07]. (po anglicky)
- ↑ ABC. "I-span-ya", el misterioso origen de la palabra España [online]. 28 August 2014. Dostupné online. Archivované 2016-11-13 z originálu.
- ↑ # Linch, John (director), Fernández Castro, María Cruz (del segundo tomo), Historia de España, El País, volumen II, La península Ibérica en época prerromana, p. 40. Dossier. La etimología de España; ¿tierra de conejos?, ISBN 978-84-9815-764-2
- ↑ BURKE, Ulick Ralph. A History of Spain from the Earliest Times to the Death of Ferdinand the Catholic, Volume 1. London : Longmans, Green & Co, 1895. S. 12.
- ↑ Catholic Encyclopedia (1913)/Spain. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
- ↑ Rabbits, fish and mice, but no rock hyrax [online]. . Dostupné online. Archivované 2018-10-31 z originálu.
- ↑ a b Constitución Española [online]. Agencia Estatal Boletín Oficial del Estado, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
- ↑ NSD [online]. nsd.no, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ PARRA, Aritz and Joseph WILSON. Far Right Vox Party Surges Amid Socialist Win in Spain [online]. time.com, 11.11.2019, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online. Archivované 2019-11-12 z originálu. (po anglicky)
- ↑ LLACH, Laura. After the election deadlock, which parties could govern Spain? [online]. euronews.com, 2019-11-11, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online.
- ↑ CUÉ, Carlos; MARCOS, José; SANTAEULALIA, Inés. Así se cerró en una hora la coalición imposible entre PSOE y Podemos [online]. elpais.com, 2019-11-13, [cit. 2019-11-13]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
- ↑ INE: Demografické údaje k 1. januáru 2008 [online]. [Cit. 2009-11-01]. Dostupné online. Archivované 2009-11-29 z originálu.
- ↑ Prieskum CIS (Cientro de Investigaciones Sociológicas), apríl 2008, otázka 33
- ↑ Eurostat: Población en Europa – 2005, Población en Europa – 2004 (fr, en, de)
- ↑ Index Mundi: Tasa de inmigración neta, comparación países
- ↑ INE: Avance del Padrón Municipal a 1 de enero de 2008. Datos provisionales
- ↑ Beyond Bullfights and Sangria: Five Centuries of Spanish History through Its Music, Art, and Literature - UC San Diego Extension [online]. web.archive.org, 2016-11-25, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. Archivované 2016-11-25 z originálu.
- ↑ Las costumbres que han hecho de España una potencia mundial del Patrimonio [online]. Diario ABC, 2014-07-03, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
- ↑ CENTRE, UNESCO World Heritage. Spain - UNESCO World Heritage Convention [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ REYES, María de los Ángeles Dapueto. Literatura hispanorromance primigenia : la glosa conoajutorio del Codex Aemilianensis 60. Letras, 2015, roč. 2, čís. 72, s. 89–102. Dostupné online [cit. 2024-03-08]. ISSN 2683-7897. (po španielsky; kastílsky)
Pozri aj
upraviťIné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Španielsko
Zdroje
upraviť- CIA - The World Factbook Archivované 2006-06-26 na Wayback Machine