Preskočiť na obsah

Vladimir Vladimirovič Putin

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Vladimír Putin)
Toto je článok o súčasnom prezidentovi Ruska. O iných významoch slova „Putin“ pozri Putin (rozlišovacia stránka).
Vladimir Putin
Владимир Путин
súčasný prezident Ruskej federácie
Putin v roku 2024
Putin v roku 2024
Vladimir Vladimirovič Putin, podpis
Prezident Ruskej federácie
Momentálne v úrade
od 7. mája 2012
PremiériDmitrij Medvedev
Michail Mišustin
Predchodca Dmitrij Medvedev
V úrade
31. decembra 1999 – 7. mája 2008
PremiériVladimir Putin
Michail Kasjanov
Michail Fradkov
Viktor Zubkov
Predchodca Boris Jeľcin Dmitrij Medvedev Nástupca
Predseda vlády Ruskej federácie
V úrade
8. mája 2008 – 7. mája 2012
PrezidentDmitrij Medvedev
Predchodca Viktor Zubkov Dmitrij Medvedev Nástupca
V úrade
9. augusta 1999 – 7. mája 2000
PrezidentBoris Jeľcin
Vladimir Putin
Predchodca Sergej Stepašin Michail Kasjanov Nástupca
Biografické údaje
Narodenie7. október 1952 (72 rokov)
Leningrad, Sovietsky zväz (dnešný Petrohrad v Rusku)
Politická stranaKSSZ (1975 – 1991)
ER (2008 – 2012)
Alma materLeningradská štátna univerzita
Profesiaspravodajský dôstojník KGB
Rodina
Manželka
Ľudmila Putina (1983 – 2014)
DetiMarija (*1985)
Katerina (*1986)
Odkazy
Vladimir Putin
Владимир Путин na kremlin.ru
Spolupracuj na CommonsVladimir Vladimirovič Putin
(multimediálne súbory)

Vladimir Vladimirovič Putin, LL.B., Ph.D (rus. Влади́мир Влади́мирович Пу́тин Prehrať ; * 7. október 1952, Leningrad, Sovietsky zväz) je ruský politik, súčasný prezident a bývalý predseda vlády. Vo funkcii prezidenta pôsobil od 31. decembra 1999, po náhlom odstúpení Borisa Jeľcina prvé štyri mesiace ako úradujúci prezident a potom v dvoch štvorročných funkčných obdobiach až do súčasnosti (2024).

V prezidentských voľbách v roku 2018 bol štvrtý raz zvolený do funkcie prezidenta. Sľub zložil 7. mája 2018.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Súkromný život

[upraviť | upraviť zdroj]
Päťročný Vladimir Putin v roku 1958, jeho rodičia Vladimir a Marija
starý otec Vladimira Putina, Spiridon
Putin s manželkou Ľudmilou v deň sobáša, 28. júl 1983

Narodil sa v sovietskom Leningrade, dnešnom Petrohrade, 7. októbra 1952. Jeho otec Vladimir Spiridonovič bol robotník, bojoval počas druhej svetovej vojny. Jeho matka Marija Ivanovna, dievčenským menom Šelomovová, bola tiež robotníčka, prežila blokádu Leningradu. Vladimír Putin mal pôvodne dvoch starších bratov, ktorí sa narodili ešte v 30. rokoch. Jeho najstarší brat však zomrel niekoľko mesiacov po narodení a druhý brat zomrel počas obliehania Leningradu na záškrt.

V roku 1975 skončil právnickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity, potom mu ponúkli službu v KGB. Už na škole vstúpil do Komunistickej strany, ktorej členom zostal až do roku 1991. V rokoch 1975 až 1991 slúžil ako tajný agent KGB vo Východnom Nemecku. Istý čas pracoval na personálnom oddelení so Sergejom Ivanovom.

Dňa 28. júla 1983 sa oženil s Ľudmilou Alexandrovnou Škrebnevovou, študentkou španielčiny a bývalou letuškou. Majú dve dcéry: Mariju, narodenú roku 1985 a Jekaterinu, narodenú roku 1986.

V novembri 2020 bolo zverejnené vyšetrovanie „Tajná priateľka Vladimíra Putina a jej dcéra“[1], ktoré tvrdí, že v deväťdesiatych rokoch Vladimir Putin mal vzťah so študentkou Svetlanou Krivonogovou a má s ňou nemanželskú dcéru Jelizavetu Vladimirovnu, narodenú roku 2003. Od čias, keď sa Putin stal prezidentom, sa Svetlana stala miliardárom a akcionárom Banky "Rossija".

Dokument Alexeja Navaľneho "Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki" tvrdí, že oligarchovia blízki Putinovi financujú Svetlanu, jej matku, Alinu Kabajevovú (podľa Borisa Nemcova, ona je ďalšou priateľkou Putina[2]), jej starú mamu a matku[3].

Podľa viacerých zdrojov je bývalá ruská atlétka Alina Kabajevová Putinova dlhoročná milenka a majú spolu 4 deti.[4][5][6] Informácie o ich vzťahu Putin aj Kremeľ dlhodobo popierajú. Dňa 6. júna 2013 verejne oznámil svoj rozvod s Ľudmilou Škrebnevovou-Putinovou.[7]

Kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1985 Putin slúžil v Drážďanoch vo vtedajšom Východnom Nemecku ako legálny pracovník sovietskej vonkajšej rozviedky. Po návrate v roku 1990 pracoval na leningradskom magistráte. Zaoberal sa reguláciou hazardných hier, vývozom ropy a kovov a nákupom potravín. Komisia z Leningradského Sovietu obvinila Putina z toho, že tunelovaním mestu spôsobil škodu 850 miliónov dolárov[8]. Trestné stíhanie nebolo začaté. V roku 1996 Putin stál na čele volebného štábu Anatolija Sobčaka, voľby prehral[9]. Sobčak utiekol do Francúzska pred trestným stíhaním za zneužívanie právomocí, zneužívanie úradu a sprostredkovanie pri prevode úplatkov[10], Putin odišiel do Moskvy. Ďalších niekoľko rokov budúci prezident zastával viaceré významné funkcie, až sa nakoniec v lete 1998 stal riaditeľom nástupkyne KGB – Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). Celý ten čas však stál v pozadí a verejnosť ho takmer nepoznala.

Politika

[upraviť | upraviť zdroj]

1999 – 2006

[upraviť | upraviť zdroj]
Putin skladá prezidentskú prísahu po boku Borisa Jeľcina, máj 2000

Dňa 9. augusta 1999 bol Vladimir Putin zvolený na post prvého námestníka predsedu vlády, čo mu umožnilo aby bol neskôr toho istého dňa vymenovaný za predsedu novej vlády, pretože predošlý premiér Sergej Stepašin bol Jeľcinom odvolaný. V roku 1999 sa v Rusku mali konať parlamentné voľby a v roku 2000 konať prezidentské voľby. Jeľcinovi odporcovia, moskovský starosta Jurij Lužkov a bývalý premiér Jevgenij Primakov, mali dobré hodnotenia a sľúbili, že po víťazstve vo voľbách začnú trestné konania proti oligarchom spojeným s Jeľcinom[11]. Na jeseň 1999 došlo v Rusku k sérii teroristických útokov, bombových útokov na obytné domy. V dôsledku paniky a prísľubu tvrdých opatrení proti čečenským teroristom, ktorých považovali za ich strojvov, si Putin rýchlo získal obľubu u voličov. Opozícia obvinila FSB, jeho materskú organizáciu, z organizovania výbuchov domov na tento účel[12][13]. Jeľcin 31. decembra toho istého roku odstúpil a prenechal právomoci Vladimirovi Putinovi. V marci 2000 Putin vyhral prezidentské voľby už po prvom kole a začal neúprosný boj proti slobode prejavu. Za mreže sa dostal mediálny magnát Vladimir Gusinskij, na slobodu sa dostal až po predaji opozičnej televízii NTV štátu.[14] Po katastrofe ponorky Kursk a následnej kritike Putina na televíznom kanále ORT, jeho majiteľ, bývalý spojenec Putinovi Boris Berezovskij musel odovzdať televízny kanál oligarchu Romanovi Abramovičovi a odísť do exilu.[15]

Pokračujúce problémy však prinášala vojna v Čečensku, ktorú Putin obnovil ešte ako premiér a hneď ju označil za protiteroristickú operáciu. Neutíchajúce boje a opakujúce sa krvavé teroristické útoky sa stali významným problémom krajiny. Životy vojakov, výbuchy alebo rukojemnícke tragédie v očiach verejnosti marili všetky hospodárske úspechy Putinovej vlády. Obmedzenie slobody slova v médiách a obvinenia z porušovania ľudských práv naštrbili imidž Putina na Západe. Ruského prezidenta však kritika nezastavila.

V roku 2003 pred parlamentnými voľbami Michail Chodorkovskij, majiteľ ropného giganta Jukos, začal financovať opozičné strany. Putin ho podozrieval z toho, že chce byť zvolený do parlamentu a urobiť z Ruska parlamentnú republiku.[16] Chodorkovskij bol zatknutý a odsúdený na 9 rokov väzenia. Jukos prešiel do rúk štátu, pod kontrolou bývalého kolegu Putina v KGB Igora Sečina[17].

Po teroristických útokoch na USA 11. septembra 2001 bol Putin jedným z prvých, kto ubezpečil Georgea W. Busha, že nebude zasahovať proti americkým odvetným akciám proti teroristom.[18]

V roku 2004 po tragédii v Beslane prišiel Putin s návrhom ešte väčšej centralizácie moci a potlačenia práv médií. Na druhej strane však Putin urobil obrovský krok na zblíženie Ruska so Západom, za čo si aj vyslúžil kritiku svojich najhorlivejších stúpencov. Jeho ústupky sa týkajú najmä ekonomickej sféry – ratifikoval Kjótsky protokol, núti ruských výrobcov prispôsobovať sa konkurencii na svetových trhoch, adaptuje ruské hospodárstvo na vstup do Svetovej obchodnej organizácie.

2007 – súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Putin, Bill Clinton, George H. W. Bush a Ľudmila Putinová na štátnom pohrebe Borisa Jeľcina v Moskve, apríl 2007.

Kritici Putina však upozorňujú, že za vlády Putina Rusko stratilo šancu stať sa skutočne demokratickým štátom. Podľa nich chaos a úpadok za Jeľcina boli lepšie než riadená demokracia a nútená stabilita za Putina. Stále v ňom vidia človeka s mentalitou dôstojníka KGB, ktorý bolestne prežíval rozpad Sovietskeho zväzu a snaží sa o jeho obnovenie. Putin udržuje blízke vzťahy s pravoslávnou cirkvou, za jeden z jeho úspechov je považovaný podiel na uskutočnení rokovaní o zjednotení exilovej a domácej pravoslávnej cirkvi v máji 2007. Ruská pravoslávna cirkev sa stala postupne jeho nekritickým podporovateľom.

Dňa 10. februára 2007 Putin na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (Münchner Sicherheitskonferenz) predniesol kritický prejav, kde ostro odsúdil politiku Spojených štátov, obchádzanie medzinárodného práva a snahy o vytvorenie unipolárneho sveta (riadeného USA), ako aj rozširovanie NATO na východ o bývalé krajiny sovietskej sféry vplyvu.[19][20]

Putin s Dmitrijom Medvedevom, marec 2008.

Na jeseň 2007 Putin menoval nového premiéra Viktora Zubkova. 1. októbra 2007 Putin oznámil, že po skončení svojho prezidentského obdobia bude opäť viesť svoju bývalú politickú stranu Jednotné Rusko do decembrových parlamentných volieb čo aj skutočne spravil a bol neskôr zvolený za premiéra. Nástupcom Putina na poste prezidenta sa stal jeho blízky spolupracovník a rodák z Petrohradu Dmitrij Medvedev. Putin ako premiér presadil zmenu ústavy a predĺžil funkčné obdobie prezidenta na 6 rokov. Vo voľbách do štátnej dumy jeho strana Jednotné Rusko získala takmer 50% hlasov. Po voľbách vypukli po celej krajine dovtedy nebývalé protesty. V roku 2012 opäť kandidoval za prezidenta a bol zvolený vo voľbách v prvom kole, keď získal vyše 63 percent hlasov.[21]

Začiatkom roka 2014 po tzv. euromajdane na Ukrajine, kedy bol za pomerne dramatických okolností zvrhnutý ukrajinský pro-ruský prezident Janukovyč, obsadili ruské sily v marci 2014 Krymský polostrov.[22] V nasledujúcom období začalo Rusko vojensky[23], materiálne[24], a diplomaticky podporovať pro-ruských separatistov na východe Ukrajiny v Luhanskej a Doneckej oblasti, kde sa v priebehu roku 2014 rozhorel ozbrojený konflikt.

Putin oznamuje svoju nomináciu na kandidáta v ruských prezidentských voľbách 2018

Dňa 1. marca 2018 Putin pri výročnom príhovore Federálnemu zhromaždeniu slávnostne prezentoval 6 nových strategických zbraní (supersonické a strategické strely, napr. RS-28 Sarmat, Ch-47M2 Kinžal; podmorské drony a iné).[25] Nepriamo sa vyhrážal „Nikto nás vtedy nepočúval. Tak budú počúvať teraz...“[26][27] Tento prejav sa výrazne líšil od všetkých jeho predošlých každoročných príhovorov Federálnemu zhromaždeniu. Bol správou pre Západ, aby ukázal silu potenciálnym nepriateľom ako aj pre domáce publikum, kvôli nadchádzajúcim prezidentským voľbám, ktoré nasledovali o niekoľko týždňov.[28] V marci 2018 bol opäť zvolený do prezidentskej funkcie.[29] Od 25. júna do 1.júla 2020 sa v Ruskej federácií uskutočnilo hlasovanie[30] v ktorom voliči rozhodli aj o tom, že Vladimir Vladimirovič Putin môže byť Prezidentom počas ďalšieho 16 ročného obdobia.[31]

Putin vedie videohovor s americkým prezidentom Joeom Bidenom, 7. december 2021

Na prelome rokov 2021 a 2022 začali na verejnosť prenikať informácie a hromadení ruských ozbrojených síl na hraniciach s Ukrajinou.[32] Dňa 17. decembra 2021 Rusko predložilo USA a NATO bezpečnostné požiadavky, ktoré zahrnovali stiahnutie jednotiek NATO a zbraní z východnej Európy, ako aj vylúčenia možnosti vstupu Ukrajiny do NATO.[33][34] Putin požadoval aby krajiny východnej Európy, ktoré boli prijaté do NATO po roku 1997 nemohli na svojom území nasadiť jednotky NATO.[35] Niektorí už v tej dobe naznačovali, že nesplniteľné ruské požiadavky sú vlastne zámienkou na pripravovaný konflikt. 28. januára 2022 Rusko vyhodnotilo reakcie Západu ako nevyriešené.

Putin víta čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, 21. marec 2023

Ráno 24. februára 2022 Vladimir Putin ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny“.[36] Začala sa ruská invázia na Ukrajinu. Ruské sily vtrhli na Ukrajinu z 3 rôznych smerov, vrátane územia formálne neutrálneho Bieloruska.

Ukrajinská strana získala v dôsledku nepriateľskej agresie Ruska celosvetovú podporu a Rusko sa dostalo od bezprecedentej svetovej politickej, hospodárskej a kultúrnej izolácie.[37] [38][39] V súvislosti so zvažovaním vojenského zásahu viacerými krajinami, vrátane krajín NATO sa Putin vyhrážal najtvrdšími protiopatreniami, ktorými myslel jadrové zbrane a nariadil uviesť ruské jadrové sily do pohotovosti. [40][41][42]

Fínsko a Švédsko v obavách z ruskej agresie podali 18. mája 2022 žiadosť o členstvo v NATO. Fínsko bolo prijaté 4. apríla 2023.[43] Medzinárodný súdny dvor v Haagu začal s vyšetrovaním Ruska pre možné vojnové zločiny.[44] Medzinárodný trestný súd 17. marca 2023 vydal zatykač na Vladimira Putina.[45]

Imidž

[upraviť | upraviť zdroj]

Osobný imidž

[upraviť | upraviť zdroj]
Putin riadi monopost Formuly 1, 2010
Putin číha s uspávacou puškou na tigra ussurijského, 2008
Putin prijíma amerického prezidenta Baracka Obamu vo svojej rezidencii Novo-Ogariovo, 2009

Prezident Putin má v médiách obraz akéhosi „drsného chlapíka“, ktorý sa vyžíva v športe či v outdoorových aktivitách a demonštruje svoju fyzickú zdatnosť a účasť pri neobvyklých alebo nebezpečných aktivitách, ako sú extrémne športy alebo interakcia s divokými zvieratami.[46] Napríklad roku 2007 denník Komsomolskaja pravda vytlačil Putinovu fotografiu s vyholenou hruďou, ako na Sibíri rybárčia, pod titulkom: „Buď ako Putin“.[47] Putinove fotografie možno nájsť aj v každoročne vydávanom kalendári.[48][49]

Vladimir Putin bol majiteľom sučky labradorského retrívera menom Konni Polgrejv.

Zahraničný imidž

[upraviť | upraviť zdroj]

Niekoľko slovenských poslancov podalo na Putina a ďalších neznámych páchateľov trestné oznámenie, ktoré sa týka trestného činu genocída, teroristického útoku, neľudskosti, používania zakázaného bojového prostriedku a nedovoleného vedenia boja.[50][51]

V marci 2022 označil americký Senát ruského prezidenta Vladimíra Putina za vojnového zločinca, v schválenej rezolúcii. Súčasne vyzval Medzinárodný trestný súd v Haagu a ostatné štáty na vyšetrovanie ruskej armády kvôli prípadným vojnovým zločinom spáchaným počas ruskej invázie na Ukrajinu.[52]

Majetok

[upraviť | upraviť zdroj]

Putin ako vysokopostavený politik poberá ročný plat 8 - 10 miliónov rubľov (do 108 000 - 130 000 eur)[53]. Podľa daňových priznaní je oficiálne majiteľom troch automobilov ruskej výroby a bytu.[54] Podľa neoficiálnych zdrojov, ktoré sa rôznia však disponuje oveľa väčším majetkom, ktorý získal nelegálnou cestou.[55] Viacerí poukazujú, že je majiteľom viacerých luxusných jácht (napr. Graceful), alebo zbierky hodiniek v hodnote niekoľkých miliónov eur. Je mu tiež prisudzované vlastníctvo niekoľkých luxusných nehnuteľností, medzi iným luxusného sídla v letovisku Soči.[53]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ЗАХАРОВ, Андрей; БАДАНИН, Роман. Расследование о том, как близкая знакомая Владимира Путина получила часть России [online]. Проект, 28.11.2020, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  2. ↑ ТИРМАСТЭ, Мария-Луиза. Маршрутный лист не подшили к делу. КоммерсантЪ (КоммерсантЪ), 1.2.2011, roč. 2011, čís. 16, s. 4. Dostupné online [cit. 2021-02-14]. ISSN 1563-6380.
  3. ↑ Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki [online]. FBK, 19.1.2021, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  4. ↑ Milenecký vztah a čtyři děti s Putinem? Švýcaři podepisují petici za vyhoštění olympijské šampionky [online]. Praha: Český rozhlas, 2022-03-22, [cit. 2023-03-27]. Dostupné online.
  5. ↑ dtt, ČTK. Priateľka Putina Kabajevová má 20 luxusných domov. Jazdí po špeciálnej trati, ktorá končí na tajnej stanici. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2023-03-01. Dostupné online [cit. 2023-03-27]. ISSN 1336-1996.
  6. ↑ ŠEBELA, Miloslav. Putin ju skryl vo Švajčiarsku. Kto je údajná milenka ruského prezidenta?. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-03-25. Dostupné online [cit. 2023-03-27]. ISSN 1335-4418.
  7. ↑ Russia's Vladimir Putin and wife Lyudmila divorce [online]. BBC News, 2013-06-06. Dostupné online.
  8. ↑ САЛЬЕ, Марина. Доклад Марины Салье и Юрия Гладкова о деятельности В.В. Путина на посту главы комитета по внешним связям мэрии Санкт-Петербурга [online]. 28.11.2011, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  9. ↑ Как Владимир Путин стал тем, кем он стал после поражения Анатолия Собчака на губернаторских выборах 15 лет назад [online]. Радио Свобода, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  10. ↑ Еще один прилетел [online]. www.kommersant.ru, 1999-07-13, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  11. ↑ «Лужков допустил непоправимую ошибку – позволил пойти в президенты Примакову» [online]. Ведомости, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  12. ↑ KNIGHT, Amy. Finally, We Know About the Moscow Bombings [online]. 22.11.2012, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ SNYDER, Tymothy. The Road to Unfreedom: Russia, Europe, America. [s.l.] : Tim Duggan Books, 2018. ISBN 9780525574460. (po rusky)
  14. ↑ Как "Газпром-медиа" получил активы "Медиа-Моста". Коммерсантъ. Dostupné online [cit. 2021-02-14].
  15. ↑ КОНСТАНТИН ЭРНСТ: «ТРУДНО БЫТЬ ЕРВЫМ» [online]. www.kommersant.ru, 2001-04-15, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  16. ↑ Известия.Ру: За что сидит Михаил Ходорковский (часть 3) [online]. web.archive.org, 2006-06-14, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. Archivované 2006-06-14 z originálu.
  17. ↑ Войну против ЮКОСа Сечин начал из жадности, заявил Ходорковский [online]. NEWSru.com, 2008-05-18, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  18. ↑ TASR. Putin sa pripravuje na stretnutie s Bushom [online]. sme.sk, 12.11.2001, [cit. 2016-02-21]. Dostupné online.
  19. ↑ Putin v Mníchove nešetril kritikou. SME (Bratislava: Petit Press), 2007-02-10. Dostupné online [cit. 2022-08-22]. ISSN 1335-4418.
  20. ↑ Horemuž, M., 2021: Politický vývoj Ruskej federácie po roku 1991, Vybrané témy vo vzájomných súvislostiach. Dostupné online s. 40
  21. ↑ Vladimir Putin získal 63,60 % hlasov zúčastnených voličov [online]. Moskva, Rusko: Centrálna volebná komisia Ruskej federácie, [cit. 2012-03-14]. Dostupné online. (v ruštine)
  22. ↑ ČTK. Putin priznal nasadenie armády a rozviedky pri okupácii Krymu. Pravda (Bratislava: Perex), 2015-03-15. Dostupné online [cit. 2019-03-07]. ISSN 1336-197X.
  23. ↑ HÁJEK, Adam. Všichni jsme věděli, kam jedeme, říká ruský tankista raněný u Debalceve [online]. idnes.cz, 2015-03-03, [cit. 2015-03-05]. Dostupné online.
  24. ↑ Živě: Doněck znovu pod palbou, městem duní minometná střelba [online]. aktualne.cz, 2015-02-19, [cit. 2015-03-05]. Dostupné online.
  25. ↑ TREVITHICK, Joseph. Here’s The Six Super Weapons Putin Unveiled During Fiery Address [online]. thedrive.com, 2018-03-01, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. Archivované 2022-04-21 z originálu.
  26. ↑ WESOLOWSKY, Tony. 'Listen To Us Now': Putin Unveils Weapons, Vows To Raise Living Standards In Fiery Annual Address [online]. rferl.org, 2018-03-01, [cit. 2023-04-02]. Dostupné online.
  27. ↑ Alastair Jamieson, Reuters, The Associated Press. Putin unveils new Russian nuclear missile, says it renders defenses 'useless' [online]. nbcnews.com, 2018-03-01, [cit. 2023-04-02]. Dostupné online.
  28. ↑ Russia's Putin unveils 'invincible' nuclear weapons [online]. bbc.com, 2018-03-01, [cit. 2023-04-02]. Dostupné online.
  29. ↑ TASR. Analýza: Víťazstvo V. Putina prináša riziká pre ruské hospodárstvo. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-03-19. Dostupné online [cit. 2018-03-19].
  30. ↑ Указ Президента РФ от 17.03.2020 N 188 "О назначении общероссийского голосования по вопросу одобрения изменений в Конституцию Российской Федерации" (с изменениями и дополнениями) | ГАРАНТ [online]. base.garant.ru, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online.
  31. ↑ Zmeny v ruskej ústave podporilo 77,92 percenta voličov [online]. teraz.sk, 02.07.2020, [cit. 2020-07-24]. Dostupné online.
  32. ↑ Rusko hromadí síly u hranic Ukrajiny. Krizi vyvolává na více frontách, Západ může čekat těžká volba [online]. Praha: Český rozhlas, 2021-11-24, [cit. 2022-04-01]. Dostupné online.
  33. ↑ Timeline: The events leading up to Russia's invasion of Ukraine [online]. reuters.com, 2022-03-01, [cit. 2023-05-13]. Dostupné online.
  34. ↑ Rusko požaduje od USA a spojencov bezpečnostné záruky, nemajú nasadzovať vojakov na Ukrajinu. SITA Webnoviny (Bratislava: SITA Slovenská tlačová agentúra), 2021-12-10. Dostupné online [cit. 2023-05-13].
  35. ↑ TÓDA, Mirek. Červené čiary podľa Putina: svet by sa vrátil do čias ZSSR a tvrdo by ich pocítilo aj Slovensko. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-12-19. Dostupné online [cit. 2023-05-13]. ISSN 1339-844X.
  36. ↑ TASR. Putin oznámil vojenskú operáciu vo východnej časti Ukrajiny. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-02-24. Dostupné online [cit. 2022-03-04].
  37. ↑ Sportnet. Rusov postihli aj športové sankcie. Pozrite si ich prehľad. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2022-03-04]. ISSN 1335-4418.
  38. ↑ SŮVOVÁ, Jelizaveta. Vznikol nový problém: ako dostať zbrane na Ukrajinu. Okolité štáty sa boja Rusov. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2022-03-03. Dostupné online [cit. 2022-03-04]. ISSN 1336-1996.
  39. ↑ Valné zhromaždenie OSN drvivou väčšinou. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-03-02. Dostupné online [cit. 2022-03-04]. ISSN 1339-844X.
  40. ↑ Putin nariadil uviesť jadrové sily do stavu pohotovosti. Hrozí nám ďalšia Karibská kríza?. TA3 (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-03-04].
  41. ↑ KRČMÁRIK, Matúš. Putin sa vyhráža jadrovou zbraňou, Kyjev volá do boja cudzincov. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-02-27. Dostupné online [cit. 2023-12-06]. ISSN 1335-4418.
  42. ↑ Putinovi vyhovuje vyhrážať sa jadrovými zbraňami, na použitie dôvod nemá, myslí si nórsky generál. TA3 (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2023-12-06].
  43. ↑ YAR, Lucia. Fínsko oficiálne vstupilo do NATO. Euractiv (Bratislava: I – Europa), 2023-04-04. Dostupné online [cit. 2023-05-14]. ISSN 1337-0235.
  44. ↑ Medzinárodný trestný súd v Haagu začal s vyšetrovaním Ruska pre možné vojnové zločiny. TA3 (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-03-17].
  45. ↑ The International Criminal Court issues an arrest warrant for Putin [online]. npr.org, 2023-03-17, [cit. 2023-05-05]. Dostupné online.
  46. ↑ BASS, Sadie. Putin Bolsters Tough Guy Image With Shirtless Photos, Australian Broadcasting Corporation [online]. ABC News, 5 August 2009, [cit. 2013-06-22]. Dostupné online.
  47. ↑ Putin gone wild: Russia abuzz over pics of shirtless leader. [online]. Canadian Broadcasting Corporation, 22 August 2007, [cit. 2010-03-02]. Dostupné online.
  48. ↑ Putin Calendars. Buy new 2021 calendar with Vladimir Putin [online]. [Cit. 2021-01-03]. Dostupné online. Archivované 2021-02-10 z originálu. (po anglicky)
  49. ↑ MCCURRY, Justin. Russian off the shelves: Vladimir Putin calendar outsells rivals in Japan. The Guardian, 2018-12-17. Dostupné online [cit. 2021-01-03]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  50. ↑ Trestné oznámenie na Vladimíra Putina. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-03-04. Dostupné online [cit. 2022-03-04]. ISSN 1339-844X.
  51. ↑ SITA. Viacerí poslanci podali trestné oznámenia na predstaviteľov Ruska. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-03-04. Dostupné online [cit. 2022-03-04]. ISSN 1335-4418.
  52. ↑ (red), ČTK. Nemôže uniknúť pred účtami za zverstvá, ktoré napáchal, zhodol sa americký Senát na Putinovi. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2022-03-16. Dostupné online [cit. 2022-03-16]. ISSN 1336-1996.
  53. ↑ a b Putin je údajne jedným z najbohatších ľudí na svete. Propaganda ho vykresľuje ako muža z ľudu [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, [cit. 2022-03-08]. Dostupné online.
  54. ↑ CHRYSOLORAS, Nikos; FOLLAIN, John. EU Set to Freeze Assets of Russia’s Putin, Lavrov Over Ukraine [online]. bloomberg.com, 2022-02-25, [cit. 2022-03-01]. Dostupné online.
  55. ↑ Biden hrozí Putinovi sankciami. Aký má vlastne ruský prezident majetok a kde ho získal?. Forbes (Bratislava: Barecz & Conrad Media), 2022-02-04. Dostupné online [cit. 2022-03-01].

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vladimir_Vladimirovič_Putin&oldid=7937782“