Berlínska zmluva
Berlínska zmluva je medzinárodný dohovor, ktorý 1. júla 1878 podpísali predstavitelia Spojeného Kráľovstva, Rakúska-Uhorska, Francúzska, Nemecka, Talianska, Ruska a Osmanskej ríše na záver Berlínskeho kongresu. Jeho úlohou bolo upraviť Sanstefanskú mierovú zmluvu z 3. marca 1878.
Formálne existovala až do vypuknutia balkánskych vojen v rokoch 1912 – 1913. Niektoré jej klauzuly boli zmenené ešte pri spojení Východnej Rumélie s Bulharským kniežatstvom 6. septembra 1885 a pri vyhlásení bulharskej samostatnosti v roku 1908. Väčšina z klauzúl však platila aj po Prvej balkánskej vojne. Tie však postupne ničili všetky vzťahy medzi Bulharskom a ostatnými krajinami.
Výsledok Berlínskej zmluvy
[upraviť | upraviť zdroj]Zmluvou signatári uznali nezávislosť Rumunska, Srbska, Čiernej Hory. Priznali tiež autonómiu Bulharsku pod formálnou správou Osmanskej ríše. Bulharsko bolo rozdelené na Bulharské kniežatstvo[1] a autonómnu provinciu Východná Rumélia (vznikla z južnobulharských území a bola podriadená tureckému sultánovi), čím sa zmarili plány Ruska na rusofilné Veľké Bulharsko.
Územné zisky
[upraviť | upraviť zdroj]Osmanské provincie Bosna a Hercegovina a bývalý sandžak Novi Pazar sa dostali pod správu Rakúska-Uhorska, aj keď formálne ostali súčasťou Osmanskej ríše. Severné Macedónsko[2] sa dostalo pod správu Osmanskej ríše a severnú Dobrudžu získalo Rumunsko.
Tri novovzniknuté štáty sa neskôr prehlásili za kráľovstvá (Rumunsko v 1881, Srbsko v 1882 a Čierna Hora v 1910). Bulharsko vyhlásilo úplnú samostatnosť v roku 1908 po zjednotení s Východnou Ruméliou. Rakúsko-Uhorsko v roku 1908 anektovalo Bosnu a Hercegovinu, čím vyvolalo závažnú politickú krízu.
Zmluva tiež vyzvala na úpravu hraníc medzi Gréckom a Osmanskou ríšou, ktorá sa zavŕšila po dlhých rozhovoroch v roku 1881 odstúpením Tesálie Grécku.
Prvé prejavy Bulharov proti výsledku Berlínskej zmluvy
[upraviť | upraviť zdroj]Bulharský národ bol znepokojený vývinom situácie a rozčlenením svojej krajiny na tri časti. Mnoho Bulharov ostalo v poddanstve Osmanskej ríše, preto sa proti tejto nespravodlivosti rozhodli konať a so želaním spojenia všetkých území a krajanov do Tretieho bulharského cárstva posielali petície, listy a telegramy cárovi Ferdinandovi I., Osmanskej ríši a západným krajinám. Tie sa však o situáciu na Balkánskom polostrove ďalej nezaujímali, a tak snahy bulharského obyvateľstva zostali nevypočuté. Obyvatelia sa však nevzdávali a rozhodli sa pokračovať a bojovať do poslednej kvapky krvi čoho výsledkom bolo vypuknutie Kresnensko-razlogského povstania dňa 5. októbra 1878.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Jeho územie siahalo od severu Starej planiny až k dnešnej Sofijskej oblasti a zaberalo 63 750 km².
- ↑ V tom čase sa Macedónsko delilo na dve časti: tzv. Odrinské Macedónsko (Východné Macedónsko) a Bielomorské Macedónsko (Západné Macedónsko).
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Bobev B. : Úryvky z dejín Bulharska (1878 - 1944), Zefir, Sofia, 1992.