Preskočiť na obsah

Demokratická strana (USA)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Demokratická strana
Demokratická strana
Základné informácie
Založenie8. január 1828
PredsedaJaime Harrison
IdeológieVäčšina:
liberalizmus[1]
Frakcie:
centrizmus[2]
progresivizmus
Politické spektrumstredoľavica[3][4]
Riadiaci orgánDemocratic National Committee
Líder v SenáteChuck Schumer
Líder v Snemovni rep.Hakeem Jeffries
Ďalšie informácie
Mládežnícka organizáciaYoung Democrats of America
Študentská organizáciaHigh School Democrats of America
College Democrats of America
Ženská organizáciaNational Federation of Democratic Women
Sídlo430 South Capitol St. SE,
Washington, D. C., USA
Farby     modrá
Webdemocrats.org

Demokratická strana je jednou z dvoch hlavných súčasných politických strán v Spojených štátoch. Bola založená v 20. rokoch 19. storočia a od 50. rokov 19. storočia je jej hlavným politickým súperom Republikánska strana. Odvtedy tieto dve strany dominujú americkej politike.

Demokratická strana bola založená v roku 1828. Martin Van Buren z New Yorku zohral hlavnú úlohu pri vytváraní koalície štátnych organizácií, ktoré vytvorili novú stranu ako prostriedok na zvolenie Andrewa Jacksona z Tennessee. Demokratická strana sa často označuje za najstaršiu aktívnu politickú stranu na svete.[5] Strana podporovala expanzívnu prezidentskú moc,[6] záujmy otrokárskych štátov, agrarizmus[7] a geografický expanzionizmus,[7] pričom bola proti národnej banke a vysokým clám.[7] V roku 1860 sa rozdelila kvôli otroctvu a v priebehu päťdesiatich rokov od roku 1860 do roku 1910 získala prezidentské kreslo len dvakrát,[pozn 1] hoci v tomto období zvíťazila v ľudovom hlasovaní celkovo štyrikrát. Koncom 19. storočia naďalej vystupovala proti vysokým clám a viedla ostré vnútorné diskusie o zlatom štandarde. Na začiatku 20. storočia podporovala progresívne reformy a vystupovala proti imperializmu, pričom v rokoch 1912 a 1916 vyhral Biely dom Woodrow Wilson.

Od zvolenia Franklina D. Roosevelta za prezidenta v roku 1932 presadzuje Demokratická strana sociálne liberálnu platformu, ktorá zahŕňa podporu sociálneho zabezpečenia a poistenia v nezamestnanosti.[8][9][10] Nový údel prilákal silnú podporu strany zo strany nedávnych európskych prisťahovalcov, ale oslabil propodnikateľské krídlo strany.[11][12] Od konca Rooseveltovej vlády až do 50. rokov sa menšina v južnom krídle strany spojila s konzervatívnymi republikánmi, aby spomalila a zastavila progresívne domáce reformy. Po ére progresívnej legislatívy Veľkej spoločnosti za vlády Lyndona B. Johnsona, ktorá v 60. rokoch 20. storočia často dokázala prekonať konzervatívnu koalíciu, sa základne strán posunuli, pričom južné štáty sa stali spoľahlivejšími republikánmi a severovýchodné štáty spoľahlivejšími demokratmi.[13][14] Odborová zložka strany sa od 70. rokov zmenšila[15][16] a keďže sa americký elektorát po nástupe Ronalda Reagana do funkcie prezidenta posunul konzervatívnejším smerom, zvolenie Billa Clintona znamenalo pre stranu posun k tretej ceste, čím sa ekonomický postoj strany posunul smerom k trhovej hospodárskej politike.[17][18][19] Barack Obama dohliadal na prijatie zákona o dostupnej zdravotnej starostlivosti v roku 2010. Počas predsedníctva Joea Bidena strana prijala čoraz progresívnejší ekonomický program.[20]

Od éry Nového údelu sa tradičná základňa strany skladala z organizovaného robotníctva, katolíkov, hlavných protestantov, amerických Židov a Afroameričanov.[21] V sociálnych otázkach sa zasadzuje za právo na potrat,[22] legalizáciu marihuany[23] a LGBT práva. V ekonomických otázkach strana podporuje výrazné zvýšenie zdravotnej starostlivosti, všeobecnú starostlivosť o deti, platenú nemocenskú dovolenku a podporu odborov.[24][25][26] V zahraničnej politike strana podporuje liberálny internacionalizmus, ako aj tvrdé postoje voči Číne a Rusku.[27][28][29]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Vznik politických strán v Spojených štátoch. Prerušovaná čiara označuje neoficiálne spojenie.

Predstavitelia Demokratickej strany často odvodzujú jej pôvod od Demokraticko-republikánskej strany, ktorú v roku 1792 založili Thomas Jefferson, James Madison a ďalší vplyvní odporcovia konzervatívnych federalistov. Táto strana zanikla skôr, ako bola zorganizovaná moderná Demokratická strana; Jeffersonova strana inšpirovala aj whigov a moderných republikánov. Historici tvrdia, že moderná Demokratická strana bola prvýkrát zorganizovaná koncom 20. rokov 19. storočia po zvolení Andrewa Jacksona, čím sa stala najstaršou aktívnou politickou stranou na svete. Vybudoval ju prevažne Martin Van Buren, ktorý zhromaždil široký káder politikov v každom štáte okolo vojnového hrdinu Andrewa Jacksona z Tennessee.

Od nominácie Williama Jenningsa Bryana v roku 1896 sa strana v hospodárskych otázkach vo všeobecnosti stavia na ľavicu od Republikánskej strany. Od roku 1948 boli demokrati liberálnejší v otázke občianskych práv, hoci konzervatívne frakcie v rámci Demokratickej strany, ktoré boli proti nim, pretrvávali na juhu až do 60. rokov 20. storočia. V oblasti zahraničnej politiky obe strany niekoľkokrát zmenili svoje postoje.

Pozadie

[upraviť | upraviť zdroj]
Andrew Jackson bol siedmy prezident (1829-1837) a prvý demokratický prezident.

Demokratická strana sa vyvinula z Jeffersonovej republikánskej alebo Demokraticko-republikánskej strany, ktorú zorganizovali Jefferson a Madison ako opozíciu voči Federalistickej strane. Demokraticko-republikánska strana uprednostňovala republikanizmus, slabú federálnu vládu, práva štátov, agrárne záujmy (najmä južanských plantážnikov) a prísne dodržiavanie ústavy. Strana bola proti národnej banke a Veľkej Británii. Po vojne v roku 1812 federalisti prakticky zanikli a jedinou celoštátnou politickou stranou zostala Demokraticko-republikánska strana, ktorá mala tendenciu štiepiť sa podľa regionálnych hraníc. Éra vlády jednej strany v Spojených štátoch, známa ako éra dobrých pocitov, trvala od roku 1816 do roku 1828, keď sa prezidentom stal Andrew Jackson. Jackson a Martin Van Buren spolupracovali so spojencami v jednotlivých štátoch na vytvorení novej Demokratickej strany na celoštátnej báze. V 30. rokoch 19. storočia sa Whigovská strana spojila do hlavného súpera demokratov.

Pred rokom 1860 Demokratická strana podporovala expanzívnu prezidentskú moc,[6] záujmy otrokárskych štátov, agrarizmus[7] a expanzionizmus,[7] pričom bola proti národnej banke a vysokým clám.[7]

19. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]
Martin Van Buren bol ôsmym prezidentom Spojených štátov (1837-1841) a druhým demokratickým prezidentom.

Demokraticko-republikánska strana sa rozdelila v otázke výberu nástupcu prezidenta Jamesa Monroea. Frakcia, ktorá podporovala mnohé staré jeffersonovské zásady, vedená Andrewom Jacksonom a Martinom Van Burenom, sa stala modernou Demokratickou stranou.[30] Historička Mary Beth Nortonová vysvetľuje premenu v roku 1828:

Jacksonovci verili, že vôľa ľudu nakoniec zvíťazila. Prostredníctvom štedro financovanej koalície štátnych strán, politických vodcov a vydavateľov novín ľudové hnutie zvolilo prezidenta. Demokrati sa stali prvou dobre organizovanou národnou stranou... a úzka stranícka organizácia sa stala charakteristickým znakom americkej politiky 19. storočia.

James K. Polk bol 11. prezidentom Spojených štátov (1845-1849). Výrazne rozšíril územie Spojených štátov.

Za platformami vydávanými štátnymi a národnými stranami sa skrýval všeobecne zdieľaný politický pohľad, ktorý charakterizoval demokratov:

Demokrati predstavovali širokú škálu názorov, ale zdieľali základný záväzok voči Jeffersonovej koncepcii agrárnej spoločnosti. Centrálnu vládu považovali za nepriateľa individuálnej slobody. "Korupčná dohoda" z roku 1824 posilnila ich nedôveru voči politike Washingtonu. ... Jacksonovci sa obávali koncentrácie ekonomickej a politickej moci. Verili, že vládne zásahy do ekonomiky prospievajú záujmovým skupinám a vytvárajú korporatívne monopoly, ktoré zvýhodňujú bohatých. Snažili sa obnoviť nezávislosť jednotlivca - remeselníka a obyčajného farmára - tým, že ukončili federálnu podporu bánk a korporácií a obmedzili používanie papierovej meny, ktorej nedôverovali. Ich definícia správnej úlohy vlády bola skôr negatívna a Jacksonova politická moc sa zväčša prejavovala v negatívnych činoch. Uplatňoval právo veta častejšie ako všetci predchádzajúci prezidenti spolu. ... Jackson nezdieľal ani humanitárne obavy reformátorov. Nemal pochopenie pre amerických Indiánov a inicioval odsun Čerokíjov po Stezke sĺz.

Protichodné frakcie pod vedením Henryho Claya pomohli vytvoriť stranu Whigov. Demokratická strana mala malú, ale rozhodujúcu prevahu nad whigmi až do roku 1850, keď sa whigovia rozpadli v otázke otroctva. V roku 1854, rozhnevaní Kansas-Nebraským zákonom, opustili protiotrockí demokrati stranu a pridali sa k severným whigom, aby vytvorili Republikánsku stranu.

Stephen A. Douglas bol senátorom za štát Illinois.

Vo voľbách v roku 1860, v ktorých získala prevahu Republikánska strana, sa demokrati rozdelili v otázke otroctva na severné a južné strany. Radikálni zástancovia otroctva Fire-Eaters viedli odchody na dvoch konventoch, keď delegáti nechceli prijať rezolúciu podporujúcu rozšírenie otroctva na územia, aj keď si to voliči týchto území neželali. Títo južanskí demokrati navrhli za prezidenta úradujúceho prootrockého viceprezidenta Johna C. Breckinridgea z Kentucky a za viceprezidenta generála Josepha Lanea z Oregonu. Severní demokrati navrhli za prezidenta senátora Stephena A. Douglasa z Illinois a za viceprezidenta bývalého guvernéra Georgie Herschela V. Johnsona. Toto štiepenie demokratov viedlo k víťazstvu republikánov a Abraham Lincoln bol zvolený za 16. prezidenta Spojených štátov.

Keď vypukla americká občianska vojna, severní demokrati sa rozdelili na vojnových a mierových demokratov. Konfederované štáty americké sa zámerne vyhýbali organizovaným politickým stranám. Väčšina vojnových demokratov sa vo voľbách v roku 1864 spojila s republikánskym prezidentom Abrahamom Lincolnom a Republikánskou stranou národnej únie, na ktorej kandidátke bol Andrew Johnson, aby prilákal spoludemokratov. Johnson nahradil Lincolna v roku 1865, ale zostal nezávislý od oboch strán.

Demokrati ťažili z odporu bielych južanov voči rekonštrukcii po vojne a z následného nepriateľstva voči Republikánskej strane. Po tom, ako v 70. rokoch 19. storočia vykupitelia ukončili Rekonštrukciu, a po často mimoriadne násilnom zbavovaní volebných práv Afroameričanov, ktoré viedli takí bieli nadradení demokratickí politici ako Benjamin Tillman z Južnej Karolíny v 80. a 90. rokoch 19. storočia, sa Juh, ktorý volil demokratov, stal známym ako "pevný Juh". Hoci republikáni vyhrali všetky prezidentské voľby okrem dvoch, demokrati zostali konkurencieschopní. V strane dominovali propodnikateľsky orientovaní bourbonskí demokrati na čele so Samuelom J. Tildenom a Groverom Clevelandom, ktorí zastupovali obchodné, bankové a železničné záujmy, boli proti imperializmu a zámorskej expanzii, bojovali za zlatý štandard, boli proti bimetalizmu a bojovali proti korupcii, vysokým daniam a clám. Cleveland bol zvolený za prezidenta v rokoch 1884 a 1892, pričom sa neuskutočnili žiadne ďalšie prezidentské voľby.

20. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky 20. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]
Vodcovia Demokratickej strany v prvej polovici 20. storočia od roku 1913: William Jennings Bryan, Josephus Daniels, Woodrow Wilson, Breckinridge Long, William Phillips a Franklin D. Roosevelt

Agrárni demokrati, ktorí požadovali bezplatné striebro a vychádzali z myšlienok populistov, zvrhli v roku 1896 bourbonských demokratov a nominovali Williama Jenningsa Bryana na prezidenta (túto nomináciu demokrati zopakovali v rokoch 1900 a 1908). Bryan viedol energickú kampaň, v ktorej útočil na východné peňažné záujmy, ale prehral s republikánom Williamom McKinleym.

V roku 1910 prevzali demokrati kontrolu nad Snemovňou reprezentantov a Woodrow Wilson zvíťazil vo voľbách za prezidenta v rokoch 1912 (keď sa republikáni rozišli) a 1916. Wilson účinne viedol Kongres k tomu, aby novými progresívnymi zákonmi ukončil otázky ciel, peňazí a protimonopolných opatrení, ktoré dominovali politike 40 rokov. Nepodarilo sa mu dosiahnuť, aby Senát schválil Versaillskú zmluvu (ukončenie vojny s Nemeckom a vstup do Spoločnosti národov). Slabú stranu hlboko rozdelili otázky ako KKK a prohibícia v 20. rokoch 20. storočia. Organizovala však nových etnických voličov v severných mestách.

Po skončení prvej svetovej vojny a počas veľkej hospodárskej krízy Demokratická aj Republikánska strana do veľkej miery verili v americkú výnimočnosť oproti európskym monarchiám a štátnemu socializmu, ktoré existovali inde vo svete.

30. - 60. roky 20. storočia a vznik koalície Nový údel

[upraviť | upraviť zdroj]
Franklin D. Roosevelt a Harry S. Truman, 32. a 33. prezident Spojených štátov amerických (1933-1945; 1945-1953), na plagáte pred prezidentskými voľbami v roku 1944; logo Demokratickej strany s kohútom

Veľká hospodárska kríza v roku 1929, ktorá sa začala za vlády republikánskeho prezidenta Herberta Hoovera a republikánskeho Kongresu, pripravila pôdu pre liberálnejšiu vládu, keďže demokrati od roku 1930 do roku 1994 takmer nepretržite kontrolovali Snemovňu reprezentantov, od roku 1930 44 zo 48 rokov Senát a do roku 1968 vyhrávali väčšinu prezidentských volieb. Franklin D. Roosevelt, zvolený za prezidenta v roku 1932, prišiel s federálnymi vládnymi programami nazvanými Nový údel. Liberalizmus Nového údelu znamenal reguláciu podnikania (najmä finančníctva a bankovníctva) a podporu odborových zväzov, ako aj federálne výdavky na pomoc nezamestnaným, pomoc farmárom v núdzi a realizáciu rozsiahlych projektov verejných prác. Znamenal začiatok amerického sociálneho štátu.[31] Odporcovia, ktorí zdôrazňovali odpor voči odborom, podporu podnikania a nízke dane, si začali hovoriť "konzervatívci".

Až do 80. rokov 20. storočia bola Demokratická strana koalíciou dvoch strán rozdelených Mason-Dixonovou líniou: liberálnych demokratov na severe a kultúrne konzervatívnych voličov na juhu, ktorí síce profitovali z mnohých projektov verejných prác Nového údelu, ale boli proti zvyšovaniu iniciatív v oblasti občianskych práv, ktoré presadzovali liberáli zo severovýchodu. Táto polarizácia sa po Rooseveltovej smrti ešte viac prehĺbila. Južanskí demokrati tvorili kľúčovú časť dvojstraníckej konzervatívnej koalície v spojenectve s väčšinou republikánov zo Stredozápadu. Ekonomicky aktivistická filozofia Franklina D. Roosevelta, ktorá výrazne ovplyvnila americký liberalizmus, formovala väčšinu ekonomického programu strany po roku 1932. Od 30. rokov do polovice 60. rokov 20. storočia liberálna koalícia Novú údel zvyčajne kontrolovala prezidentský úrad, zatiaľ čo konzervatívna koalícia zvyčajne kontrolovala Kongres.

Názov a symboly

[upraviť | upraviť zdroj]

Demokraticko-republikánska strana sa v roku 1824 rozdelila na krátko existujúcu Národnú republikánsku stranu a Jacksonovo hnutie, ktoré sa v roku 1828 premenovalo na Demokratickú stranu. Za éry Jacksonovcov používala strana výraz "Demokracia", ale nakoniec sa ustálil názov "Demokratická strana", ktorý sa v roku 1844 stal oficiálnym názvom. Členovia strany sa nazývajú "demokrati".

Najčastejším maskotom strany bol osol alebo oslík.[32] Nepriatelia Andrewa Jacksona prekrútili jeho meno na "osol" ako posmešný výraz týkajúci sa hlúpeho a tvrdohlavého zvieraťa. Demokratom sa však páčil význam obyčajného človeka a prevzali ho tiež, preto tento obraz pretrval a vyvíjal sa.[33] Najtrvalejší dojem z neho urobili karikatúry Thomasa Nasta z roku 1870 v Harper's Weekly. Karikaturisti nasledovali Nasta a používali osla na reprezentáciu demokratov a slona na reprezentáciu republikánov.

Demografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Vyššie percento demokratov ako republikánov je členom odborových domácností.

Počnúc obdobím Nového údelu sa tradičná koalícia strany skladala z robotníckej triedy, katolíkov, hlavných protestantov, židov, černochov, intelektuálov a organizovanej práce. Víťazstvo republikána Donalda Trumpa v roku 2016 prinieslo zmenu orientácie, v ktorej mnohí voliči z robotníckej triedy volili republikánov. V prezidentských voľbách v roku 2020 získali demokrati podporu afroamerických, hispánskych a ázijských voličov, mladých voličov, žien, mestských voličov, voličov s vysokoškolským vzdelaním a voličov bez náboženskej príslušnosti.[34]

K roku 2023 bol každý demokratický prezident, demokratický viceprezident a demokratický prezidentský kandidát kresťan. Podľa Pew Research Center bolo 78,4 % demokratov v 116. Kongrese Spojených štátov kresťanmi.[35]

Rozhodujúcou zložkou straníckej koalície boli organizované pracovné sily. Odbory dodávajú strane veľkú časť peňazí, politických organizácií a voličov. Demokrati sú oveľa častejšie zastúpení odbormi ako republikánski voliči. Mladší Američania vrátane mileniálov a generácie Z majú v posledných rokoch tendenciu voliť najmä demokratických kandidátov.[36] Podľa prieskumov verejnej mienky LGBT Američania v celoštátnych voľbách zvyčajne volia demokratov.[37]

Podpora hnutia za občianske práva v 60. rokoch 20. storočia zo strany demokratických prezidentov Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona pomohla zvýšiť podporu demokratov v afroamerickej komunite. Afroameričania od 60. rokov 20. storočia do roku 2000 neustále volili 85 % až 95 % demokratov, čím sa Afroameričania stali jedným z najväčších voličov strany. Z geografického hľadiska je strana najsilnejšia na severovýchode Spojených štátov, v oblasti Veľkých jazier, v častiach juhozápadu Spojených štátov a na západnom pobreží. Strana je tiež veľmi silná vo veľkých mestách bez ohľadu na región.[38]

Demokratickí prezidenti

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Zoznam prezidentov Spojených štátov

K roku 2021 sa na tomto poste vystriedalo celkovo 16 demokratických prezidentov.

# Meno (dĺžka života) Portrét Štát Začiatok prezidentovania Koniec prezidentovania Čas v úrade
7. Andrew Jackson (1767–1845) Tennessee 4. marec 1829 4. marec 1837 8 rokov, 0 dní
8. Martin Van Buren (1782–1862) New York 4. marec 1837 4. marec 1841 4 roky, 0 dní
11. James K. Polk (1795–1849) Tennessee 4. marec 1845 4. marec 1849 4 roky, 0 dní
14. Franklin Pierce (1804–1869) New Hampshire 4. marec 1853 4. marec 1857 4 roky, 0 dní
15. James Buchanan (1791–1868) Pensylvánia 4. marec 1857 4. marec 1861 4 roky, 0 dní
17. Andrew Johnson (1808–1875) Tennessee 15. apríl 1865 4. marec 1869 3 roky, 323 dní
22. Grover Cleveland (1837–1908) New York 4. marec 1885 4. marec 1889 8 rokov, 0 dní
24. 4. marec 1893 4. marec 1897
28. Woodrow Wilson (1856–1924) New Jersey 4. marec 1913 4. marec 1921 8 rokov, 0 dní
32. Franklin D. Roosevelt (1882–1945) New York 4. marec 1933 12. apríl 1945 12 rokov, 39 dní
33. Harry S. Truman (1884–1972) Missouri 12. apríl 1945 20. január 1953 7 rokov, 283 dní
35. John F. Kennedy (1917–1963) Massachusetts 20. január 1961 22. november 1963 2 roky, 306 dní
36. Lyndon B. Johnson (1908–1973) Texas 22. november 1963 20. január 1969 5 rokov, 59 dní
39. Jimmy Carter (narodený 1924) Georgia 20. január 1977 20. január 1981 4 roky, 0 dní
42. Bill Clinton (narodený 1946) Arkansas 20. január 1993 20. január 2001 8 rokov, 0 dní
44. Barack Obama (narodený 1961) Illinois 20. január 2009 20. január 2017 8 rokov, 0 dní
46. Joe Biden (narodený 1942) Delaware 20. január 2021 Úradujúci 3 roky, 55 dní

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Grover Cleveland v rokoch 1884 a 1892

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ GRIGSBY, Ellen. Analyzing Politics. Boston, Massachusetts, USA : Cengage Learning, 2008. 384 s. ISBN 978-0-495-50112-1. Kapitola Imposing values: an essay on liberalism and regulation, s. 3.
  2. ↑ The Six Wings Of The Democratic Party [online]. fivethirtyeight.com, 2019-03-11, [cit. 2024-11-05]. Dostupné online.
  3. ↑ MARANTZ, Andrew. Are We Entering a New Political Era? [online]. newyorker.com, 2021-05-20, [cit. 2024-11-05]. Dostupné online.
  4. ↑ Bridging the Blue Divide: The Democrats’ New Metro Coalition and the Unexpected Prominence of Redistribution [online]. cambridge.org, [cit. 2024-11-05]. Dostupné online.
  5. ↑ JANDA, Kenneth; BERRY, Jeffrey M. 1948-Author aut; GOLDMAN, Jerry Author aut. The challenge of democracy : government in America. [s.l.] : Boston [u.a.] Houghton Mifflin, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-618-99094-8. S. 276.
  6. ↑ a b HOLT, Michael F.. Political Parties and American Political Development from the Age of Jackson to the Age of Lincoln. [s.l.] : LSU Press, 1992-06-01. Google-Books-ID: VEhYhbouR3QC. Dostupné online. ISBN 978-0-8071-2609-7. S. 27-28. (po anglicky)
  7. ↑ a b c d e f United States - Jacksonian Democracy, Political Reforms, Expansion | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ Analyzing Politics - Ellen Grigsby - Google Books [online]. web.archive.org, 2020-10-02, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. Archivované 2020-10-02 z originálu.
  9. ↑ GEER, John G.. New Deal Issues and the American Electorate, 1952-1988. Political Behavior, 1992, roč. 14, čís. 1, s. 45–65. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0190-9320.
  10. ↑ Analyzing Politics - Ellen Grigsby - Google Books [online]. web.archive.org, 2020-10-02, [cit. 2024-03-15]. S. 106-107. Dostupné online. Archivované 2020-10-02 z originálu.
  11. ↑ PRENDERGAST, William B.. The Catholic Voter in American Politics: The Passing of the Democratic Monolith. [s.l.] : Georgetown University Press, 1999. Google-Books-ID: B9nFwo5B1BQC. Dostupné online. ISBN 978-0-87840-724-8. (po anglicky)
  12. ↑ MARLIN, George J.. The American Catholic voter : 200 years of political impact. [s.l.] : South Bend, Ind. : St. Augustine's Press, 2006. Dostupné online. ISBN 978-1-58731-029-4.
  13. ↑ ZELIZER, Julian E.. How Medicare Was Made. The New Yorker, 2015-02-15. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0028-792X. (po anglicky)
  14. ↑ INC, Gallup. Women More Likely to Be Democrats, Regardless of Age [online]. Gallup.com, 2009-06-12, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ Union Workers Weren’t a Lock for Biden. Here’s Why That Matters [online]. news.bloomberglaw.com, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ FRANK, Thomas. Listen, liberal, or, What ever happened to the party of the people?. [s.l.] : New York : Metropolitan Books, 2016. Dostupné online. ISBN 978-1-62779-539-5.
  17. ↑ HALE, Jon F.. The Making of the New Democrats. Political Science Quarterly, 1995, roč. 110, čís. 2, s. 207–232. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0032-3195. DOI: 10.2307/2152360.
  18. ↑ WILLS, Garry. The Clinton Principle. The New York Times, 1997-01-19. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  19. ↑ CLINTON AND BLAIR ENVISION A 'THIRD WAY' INTERNATIONAL MOVEMENT. Washington Post, 2024-01-09. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0190-8286. (po anglicky)
  20. ↑ HACKER, Jacob S.; MALPAS, Amelia; PIERSON, Paul. Bridging the Blue Divide: The Democrats’ New Metro Coalition and the Unexpected Prominence of Redistribution. Perspectives on Politics, 2023-12-27, s. 1–21. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 1537-5927. DOI: 10.1017/S1537592723002931. (po anglicky)
  21. ↑ GROSSMANN, Matt; MAHMOOD, Zuhaib; ISAAC, William. Political Parties, Interest Groups, and Unequal Class Influence in American Policy. The Journal of Politics, 2021-10-01, roč. 83, čís. 4, s. 1706–1720. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0022-3816. DOI: 10.1086/711900. (po anglicky)
  22. ↑ TRAISTER, Rebecca. Abortion Wins Elections [online]. The Cut, 2023-03-27, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ GURLEY, Gabrielle. Biden at the Cannabis Crossroads [online]. The American Prospect, 2020-11-23, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ GOODNOUGH, Abby; KAPLAN, Thomas. Democrat vs. Democrat: How Health Care Is Dividing the Party. The New York Times, 2019-06-28. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  25. ↑ GRIGSBY, Ellen. Analyzing Politics. [s.l.] : Cengage Learning, 2008-01-30. Google-Books-ID: xGNRRwkZFysC. Dostupné online. ISBN 978-0-495-50112-1. (po anglicky)
  26. ↑ Why the US Is Said to Have a Mixed Economy [online]. web.archive.org, 2017-05-24, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. Archivované 2017-05-24 z originálu.
  27. ↑ America’s Asia Policy after Trump [online]. Global Asia, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ WONG, Edward. Biden Puts Defense of Democracy at Center of Agenda, at Home and Abroad. The New York Times, 2022-09-06. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  29. ↑ COOLEY, Alexander; NEXON, Daniel H.. The Real Crisis of Global Order. Foreign Affairs, 2021-12-14, roč. 101, čís. 1. Volume Title: January/February 2022. Dostupné online [cit. 2024-03-15]. ISSN 0015-7120. (po anglicky)
  30. ↑ The Ugly Election That Birthed Modern American Politics [online]. web.archive.org, 2018-07-07, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. Archivované 2018-07-07 z originálu.
  31. ↑ RUSSELL, Ellen. New Deal Banking Reforms and Keynesian Welfare State Capitalism. [s.l.] : Routledge, 2007-08-23. Google-Books-ID: qzOUAgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-135-91065-5. (po anglicky)
  32. ↑ The Democratic Party [online]. web.archive.org, 2009-03-07, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. Archivované 2009-03-07 z originálu.
  33. ↑ WARD, John William. Andrew Jackson : symbol for an age. [s.l.] : New York : Oxford University Press, 1962. Dostupné online. S. 87-88.
  34. ↑ National Results 2020 President exit polls. [online]. www.cnn.com, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  35. ↑ CENTER, Pew Research. Faith on the Hill: The religious composition of the 116th Congress [online]. 2019-01-03, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. ↑ CENTER, Pew Research. 1. Trends in party affiliation among demographic groups [online]. 2018-03-20, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ press [online]. web.archive.org, 2009-12-09, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. Archivované 2009-12-09 z originálu.
  38. ↑ THOMPSON, Derek. How Democrats Conquered the City [online]. 2019-09-13, [cit. 2024-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Democratic Party (United States) na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Demokratická_strana_(USA)&oldid=7940424“