Rímska doba na Slovensku
Toto je článok o rímskej dobe (prelom letopočtu – 375/380 po Kr.) na území Slovenska.
Prehľad
[upraviť | upraviť zdroj]Periodizácia na Slovensku:
- stará rímska doba (prelom letopočtu/6/10 po Kr. – 180) – niekedy sa z nej vyčleňuje Obdobie markomanských vojen (166 – 180) ako tretie obdobie rímskej doby
- mladá rímska doba (180 – 375/380)
Na Slovensku v rímskej dobe sídlili (nie vždy počas celého obdobia):
- rímsko-provinciálna kultúra, Rimania
- Kvádi, Svébi, rímsko-barbarské kultúry
- lipická kultúra, Dákovia, (spočiatku)
- púchovská kultúra, Kelti (spočiatku)
- skupina Kostolná-Sládkovičovo-Zohor, skupina Očkov-Stráže-Pobedim
- przeworská kultúra (=Góti)
- stupeň Blažice-Ostrovany, Vandali
- Severokarpatská skupina, Sarmati (ku koncu)
V tomto období vzniklo aj Vanniovo kráľovstvo.
Pred dobou rímskou
[upraviť | upraviť zdroj]Pred Rimanmi boli ako prvý historický národ na území Slovenska, ktorý má svoje meno, usídlení v tejto oblasti Kelti a to približne v 5. – 1. storočí pred Kr. Podľa rímskych historikov boli situovaní v tzv. Hercýnskom lese, čo bol antický názov pre lesy severne od Dunaja, České pohoria a Karpaty. Z názvov keltských kmeňov sú dôležité najmä mená Bójov a Kotínov. Tí prví dali meno Čechám, Zem Bójov = Boiohaemum > Bohaemia. Tí druhí sídlili na severe a východe Slovenska ešte aj počas doby rímskej. Kelti žili už v rozvinutejšej spoločnosti, vytvárali oppida – opevnené osady s vládou pravdepodobne radou starších. Jedno takéto mestečko sa podľa mnohých nálezov našlo aj v Bratislave, čo potvrdil aj výskum (2009) na Bratislavskom hrade, a bolo mocenským a administratívnym centrom okolia. V roku 60 – 44 pred Kr. Keltov vyhnali Dákovia pod vedením Burebistu a na slovenskom území sa nejaký čas zdržali.
Stará rímska doba (0/6/10 po Kr. – 180)
[upraviť | upraviť zdroj]Prvýkrát prekročili Rimania Dunaj v okolí Slovenska keď sem približne v rokoch 9 – 11 pred Kr. viedol legát Marcus Vinicius vojnovú výpravu práve proti Dákom a Basternom. V tomto čase, za caesara Octaviana Augusta, mal Rím ešte hranicu svojej provincie Illyricum na riekach Sáva a Dráva, na juhu dnešného Maďarska. Marcus Dákov porazil a podľa prameňov si Rím podmanil kmene Kotínov, čo boli zvyšky Keltov, a Osov, ilýrskeho kmeňa, aj na území Slovenska a hranicu impéria posunul týmto výpadom až k Dunaju.
Pravdepodobne prvý raz vkročili Rimania na slovenské územie pri výprave proti Marobudovi, ktorý vládol vtedy v Čechách a na Morave, vedenej vtedy ešte Octavianovym vojvodcom Tiberiom v roku 6 pred Kr. K Illyricu začali Rimania postupne pripájať územie južne od stredného toku Dunaja – tábory Carnuntum pri ústí Moravy a Brigetio v ústí Váhu, spolu s Aquinco v Budapešti boli vybudované za Tiberia, už caesara, v dvadsiatych rokoch I. storočia. Význam Carnunta je značný, umožnilo Rimanom kontrolovať Jantárovú cestu, ktorá vedie údolím Moravy, komunikáciu medzi Jadranským a Baltským morom, dôležitú už od praveku. Snažili sa najprv hranicu vojensky opevniť, je teda prirodzené, že ju začali budovať pred mohutným tokom Dunaja, ktorý zatiaľ predstavoval dostatočnú prirodzenú prekážku proti germánskym hordám. Niekedy v rokoch 20 – 21 vzniklo na časti územia Čiech, Moravy a Rakúska Vanniovo kráľovstvo Suebov, čo bol germánsky kmeňový zväz Markomanov a Kvádov, ktorému Vannia Rimania dosadili za kráľa. Kráľovstvo malo hranice už na rieke Marus, pod názvom ktorej hľadáme Moravu, možno až na rieke Duria – Váh. Približne v tom istom čase vyháňajú z územia Slovenska Dákov sarmatskí Jazygovia. Niekedy po tom, nie je presne známe kedy, ale stále za vlády Trajána, sa rímska provincia Illyricum rozdelila na severnú Panoniam a južnú Dalmatiam. Okolo polovice storočia vznikla Vindobona (Viedeň). Ku koncu 1. storočia rástol tlak Germánov na hranicu a po bojoch Domiciána na hornom Dunaji s Kvádmi a Sarmatmi sa tento rozhodol slovenský limit – teda rímsku hranicu – opevniť pevnejšie. Jeho zámer dokončil druhý Traianus, ktorý provinciu znova rozdelil na Panoniam superiorem a inferiorem, kde väčšiu vojenskú pozornosť získala Horná Panónia (superior).
Na konci 1. a začiatkom 2. storočia sa hranice menili na pevnú bariéru, známe sú aj oporné body v hlbšom území barbarika. Od tejto doby až do času Markomanských vojen existuje málo zmienok medzi písomnými prameňmi a archeologické sa o to ťažšie analyzujú. Dalo by sa preto povedať, že za času najvyššieho rozkvetu impéria do štyridsiatych rokov 2. storočia tu bol pokoj. Neskôr, podľa opätovného zaisťovania hraníc, roztržiek s Kvádmi a propagandy v Ríme vidno, že tlak barbarov na stredodunajské limes silnel.
Markomanské vojny (166 – 180)
[upraviť | upraviť zdroj]Usudzuje sa, že situácia na barbarskom území nad stredným tokom Dunaja bola napätá ešte pred samotným vypuknutím vojny a že ju udržiavali obratní rímski diplomati, kým Rimania viedli na Blízkom Východe vojnu s Partmi v rokoch 162 – 166. Z Východu však rímske vojská priviezli do ríše mor, ktorý opisujú antickí historici ako strašný. A tak keď barbari, medzi nimi aj Markomani a Kvádi, silnejšie udreli na rímsku hranicu práve na našom úseku, už v roku 167 alebo 168, podarilo sa im prelomiť obranu, poraziť rímske vojsko a vpadnúť hlboko na územie Rímskej ríše. Boli odrazení cisárom Marcom Aureliom a boje sa presunuli na dolný tok Dunaja, kde sa ale Rimania iba bránili, čo sa im vypomstilo.
V roku 171 barbari znova zaútočili a tentoraz sa dostali až do Itálie, kde zničili Opitergium (Oderzo v dnešnom Benátsku). Marcus Aurelius znova vytiahol s vojskom do vojny, barbarov vyhnal z Itálie a pri prechode cez Dunaj ich zastavil a obral ich o korisť, ktorú nazbierali. Tentoraz bol dôslednejší a v druhej fáze markomanských vojen, ktorá trvala až do roku 180, sa bojovalo hlavne na barbarskom území, pričom Marcovi Aureliovi slúžil ako základňa vojenský tábor Carnuntum. Z tohto obdobia pochádza mnoho vojenských táborov a staníc na území Slovenska a celkovo za Dunajom v Rakúsku a na južnej Morave. Pri prenocovaní vojakov II. pomocnej légie pri Trenčíne (latinsky: Laugaritio) niekedy na prelome rokov 179/180 nechal legát légie Marcus Valerius Maximianus vyhotoviť známy nápis na trenčianskej skale. Marcus Aurelius mal plány zriadiť provincie Markomaniu a Sarmatiu, čím by sa možno aj časť územia Slovenska dostala do zväzku s Rímskou ríšou. Nestihol ich ale dokončiť, lebo v roku 180 umrel. Aureliov nástupca cisár Commodus však tieto ambície nemal, po otcovej smrti uzavrel s barbarmi mier, stiahol posádky z barbarského územia a začal stredodunajský limes poriadne opevňovať. Súčasťou tohto tzv. „Commodovho mieru“ bola aj dohoda, že Rímu pripadne pás územia 40 stádií od jeho hraníc (asi 7,6 km), opevňovanie teda mohlo prebiehať aj na ľavom brehu Dunaja. Markomani a Kvádi museli ríši odovzdávať každoročne dávky obilia a nesmeli sa tiež bez dohľadu rímskych dôstojníkov zhromažďovať.
Mladá rímska doba (180 – 375/380)
[upraviť | upraviť zdroj]V III. storočí prechádzal Rím politickou krízou a na území Slovenska sa striedali malé roztržky s obdobiami relatívneho pokoja, celé územie Slovenska obsadili Germáni, dovtedy tam boli ešte zvyšky Keltov a Ilýrov. Germáni sa taktiež spod klientelného vzťahu k Rímu dostávajú do pozície foederatorum – spojených germánskych kmeňov, ktoré mal Rím osadené na svojej hranici. Napriek nepokojom prekvital obchod a vzájomné ovplyvňovanie Germánov a Rimanov, tí prví boli usádzaní aj vnútri ríše. Panónia ostáva vernou kolóniou, pochádzal z nej aj jeden z caesarov – Septimius Severus a mnoho úradníkov, či senátorov. Caesar Diokletianus sa neskôr snažil úpadok zastaviť niekoľkými reformami, ale tlak barbarov začal v 50. rokoch 4. storočia rásť, znova sa u nás bojovalo. Rimania sa za Valentiniána naposledy pokúsili urobiť s barbarmi u nás poriadok, zastrašili dokonca barbarov výpadmi na naše územie, no caesar sa pri vypočúvaní germánskych poslov tak nahneval, že dostal infarkt. V posledných rokoch storočia prichádzali Huni a tlačili pred sebou ostatné kmene, čím vyvolávali sťahovanie národov. Hordy barbarov už Rimania nevládali udržať a obranný systém sa zrútil. Roku 410 Alarich I. dobyl Rím začal sa úplný koniec rímskeho impéria.
Život medzi Rímom a barbarikom
[upraviť | upraviť zdroj]Pri pozeraní sa na provinciálny rímsky život, a najmä limitný, je dôležité uvedomiť si, že už nie sme v Ríme. Hoci sa do miest dováža terra sigillata – kvalitná pálená keramika a mestám vládnu rímski úradníci, predsa len medzi provinciálnym obyvateľstvom, a to hlavne vidieckym, vidieť staré, barbarské zvyky a tradície. To je zreteľné okrem iného na rozličných synkretických náboženských kultoch, či na umeleckých dielach, ktoré preberajú staršie, primitívnejšie črty. Na jednom náhrobku z 1. storočia je napríklad vyobrazená žena, ktorá má na krku keltský náhrdelník a aj umelecký výraz sa podobá na keltské zobrazenie žien. To v dobe, keď bolo už okolo storočia po porážke Keltov Dákmi a keď boli už Kelti začlenení do rímskej provincie. Samozrejme, Rím postupne svoje provincie romanizoval, lenže to stíhal iba kým kvitol, v 1. a 2. storočí, v 3. a 4. storočí by sme boli svedkami skôr opačného procesu – do ríše prúdia barbari a sú v nej usídľovaní, čím barbarizujú rímsku kultúru. Veľa barbarov je usádzaných aj na hraniciach a limitoch, stali sa aktívnou súčasťou rímskeho vojska. Cez túto prizmu treba hľadieť aj na vzťahy barbarika a provincie: ľahšie sa im komunikovalo a obchodovalo s romanizovaným pôvodným obyvateľstvom, ako s „pravými Rimanmi.“
Veľký rozdiel medzi barbarmi a provinciou bol v hospodárstve. Zatiaľ čo v rímskych mestách kvitli remeslá a plynul obchod, barbari stále získavali väčšinu prostriedkov pestovaním, chovom a lovom. V provinciálnych mestách stáli kamenné budovy a barbari stále bývali v drevených chyžiach, občas iba prístreškoch. Celá štruktúra hospodárstva bola u Rimanov komplexnejšia, existovali u nich štátni úradníci aj podnikatelia, či veľkostatkári, ktorí prenajímali pôdu kolónom – slobodným roľníkom. Oproti rozvinutým remeslám a obchodu, si barbari vyrábali nástroje, keramiku a šperky zväčša len pre svoju potrebu. Od 3. storočia sa situácia v provinciách a v ríši zhoršuje, veľostatkári a úradníci začínajú roľníkov vykorisťovať, stávajú sa z nich skoro otroci. Naopak, barbari sa provinciám približujú, obchod je aktívnejší a rozvíja sa aj ich vlastné remeselné hospodárstvo. Panónia sama obchodovala so zvyškom impéria veľmi aktívne, veď ešte za republiky sa vravievalo, že obchod je krv v žilách Ríma. A Rimania neváhali obchodovať aj s barbarmi. Vskutku, poznáme rozličné druhy rímskych výrobkov, ktoré sa obchodom dostali až na naše územie, či už ide o keramiku, vyrábanú raz v Galii, inokedy v Porýní, či Itálii, alebo importy rímskych spôn, alebo skla ako prejav luxusu germánskych kniežat. Niektoré rímske stanice na území Slovenska mali dokonca najskôr čisto obchodnú funkciu. Takou bola aj stanica v Stupave, o ktorej sa podľa toho ako bola vybudovaná zistilo, že najskôr nemohla slúžiť ako tábor, či ako vojenská základňa. V neskoršej dobe, keď rímska moc upadala, začali do barbarika prúdiť aj výrobky barbarského pôvodu z iných častí Germánie.
Výskum rímskej doby na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]Pri odkrývaní histórie a dejov na území Slovenska počas prvých štyroch storočí sa historici opierajú o písomné správy antických historikov, prípadne úradné listiny, o hmotné nálezy, či už z barbarského, alebo provinciálneho prostredia a to najmä: mince, spony, výzbroj, keramika, tehly, škridly (rímske tegulae),umelecké diela a nápisy.
Významné nálezy z tejto doby sú: Gerulata (Rusovce), Bratislavský hrad, Devín, Stupava,Dúbravka – Veľká lúka, Nápis na trenčianskej skale, Rímsky tábor pri Komárne
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Dvořák Pavel: Prvá kniha o Bratislave Vydavateľstvo Rak Budmerice, Budmerice 2006.
- Dvořák Pavel: Stopy dávnej minulosti 2 Vydavateľstvo Rak Budmerice, Budmerice 2004.
- Pelikán Oldřich: Slovensko a Rímske Impérium Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1960.
- Marsina Richard et al: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov 1Národné literárne centrum, Bratislava 1998.