Šógun

Minamoto no Joritomo, prvý šógun Kamakurského šógunátu

Šógun (将軍:しょうぐん, shōgun) výslovnosť je "najvyšší generál samurajov". Ide o vojenskú hodnosť aj historický titul v Japonsku. Hodnosť je ekvivalentná "generálovi", vysokému dôstojníkovi v armáde. Ako titul, je to skrátená forma sei-i taišógun (征夷大将軍:せいいたいしょうぐん, sei-i taišógun). Vládli v rôznych dobách v histórii Japonska a ich vláda sa ukončila, keď šógun Jošinobu Tokugawa podal abdikáciu jeho výsosti Cisárovi Meidži v roku 1867.

Titul

Úradovanie šóguna alebo jeho správa je "šógunát" alebo "bakufu" (幕府:ばくふ, "bakufu") čo po japonsky doslovne znamená "úrad v stane" a poukazuje na "vládu vojakov." Stan symbolizuje rolu armády vo vojnovom poli počas boja a zároveň poukazuje na to, že takýto úrad je dočasný.

Termín sei-i taišógun znamená "vojvodca, ktorý bojuje proti východným barbarom." "Východní barbari" je jeden zo starobylých výrazov pre rôzne skupiny, ktoré žili vo východných oblastiach a neboli ešte súčasťou centrálnej vlády. Časť z nich boli domorodí obyvatelia Ainu, ktorí obývali Honšú ako aj Hokkaidó.

Minamoto no Joritomo, prvý šógun Kamakurského šógunátu, vytvoril značnú moc z aristokracie v Kjóte. Stal sa prakticky vládcom Japonska a prijal titul sei-i taišógun. Následne každý nasledujúci vládca šógunátu prijal rovnaký titul. Toto pokračovalo až do Meidžiskej reštaurácie a šógun bol de facto kráľom/cisárom Japonska.

História

Obdobie Heian (794 – 1185)

Pôvodne titul Seii Taishogun bol dávaný vojenskému veliteľovi v ranom období Heian počas vojenského ťaženia proti ľuďom Emiši, ktorí odporovali vláde Cisárskeho dvora, ktorá sídlila v Kjóte. Najznámejší z týchto šógunov bol Sakanoue no Tamuramaro, ktorý zvíťazil nad Emišmi v mene cisára Kammu. Titul bol ešte použitý v neskoršom období Heian pod podrobení ľudí Ainu resp. ich vytlačením na Hokkaidó.

V neskoršom období Heian bol vymenovaný ešte jeden šógun. Minamoto no Jošinaka bol menovaný sei-i taišógun počas vojny Genpei, ale bol zabitý krátko po tom Minamotom no Jošicune.

Kamakurský šógunát (1192 – 1333)

Začiatkom 11. storočia, feudálne štáty na čele s daimjómami a ochraňované samurajmi začali dominovať vnútornej politike Japonska Dve z najmocnejších rodín, Taira a Minamoto, bojovali o získanie vlády nad cisárskym dvorom. Klan Taira ho ovládol od roku 1160 do 1185, ale bol porazený klanom Minamoto v námornej bitke medzi ostrovmi Honšú, Šikoku a Kjušú. Minamoto, potvrdil službu a ochranu cisára a vybudoval hlavné centrum vlády v Kamakure a založil Kamakurský šógunát v roku 1192, po tom ako Minamoto no Joritomo prijal od cisára titul šógun.

Vojny medzi rodmi Minamoto a Taira vyvrcholili v 12.storočí porážkou klanu Taira vo vojne Genpei (1185). Minamoto no Joritomo získal vládu od cisára a vytvoril feudálny vládny systém s centrom v Kamakure, ktorého armáda samurajov prevzala politickú moc, kým Japonskí cisári a aristokracia v Kjóte ostali de jure iba formálnymi vládcami. V roku 1192, bol Joritomovi cisárom pridelený titul Sei-i Taishōgun a politický systém sa začal vyvíjať s dedičnému šógunovi na čele vlády a stal sa známy ako šógunát. Kamakurský šógunát trval skoro 150 rokov, od roku 1192 do 1333.

Kamakurský šógunát prevažne dôveroval klanu Hódžó, vymenovával ich za regentov, ktorí sa stali veľmi vplyvnými v rámci šógunátu.

V roku 1274 a 1281, začala Mongolská ríša inváziu proti Japonsku a cisár Go-Daigo sa v roku 1331 pokúsil neúspešne obnoviť cisársku vládu. Toto všetko významne oslabilo šógunát a viedlo k jeho konečnému pádu.

Reštaurácia Kemmu (1333 – 1336)

Koniec Kamakurského šógunátu prišiel, keď Kamakura padla v roku 1334 a Regentstvo Hodžo bolo zničené. Bakufu si zvyšovala svoj podiel na vláde počas 12. storočia. V tom čase si uplatňovali nárok na cisársky trón dve rodinné línie, Go-Saga staršia línia a Go-Daigo mladšia línia. Problém bol vyriešený zákrokom Kamakurskej Bakufu, ktorá striedala na tróne obe rodové línie. Toto platilo do roku 1331, keď línia Go-Daigo odmietla sa striedať s líniou Go-Saga. Výsledkom bolo, že línia Go-Daigo odišla do exilu. Okolo roku 1334 – 1336 Takaudži Ašikaga pomohol línii Go-Daigo k návratu na trón.

Nový Cisár zistil, že boj proti Bakufu mu priniesol príliš veľa ľudí, ktorí majú na neho požiadavky a ponuka zeme je obmedzená. Takaudži Ašikaga sa obrátil proti Cisárovi, keď nespokojnosť s prideľovaním pôdy rýchlo narástla. V roku 1336 bol cisár opäť poslaný do vyhnanstva v prospech nového cisára.

Počas Reštaurácie Kemmu, po páde Kamakurského šógunátu v roku 1333, bol na krátku dobu menovaný iný šógun. Princovi Morijoši (tiež známemu ako Princ Morinaga). Bol to syn cisára Go-Daigo, ktorému bol udelený titul Sei-i taišógun a pridelená starosť o armádu. Ale Princ Moriyoši bol neskoršie uväznený v domácom väzení a v roku 1335 zavraždený Tadajošim Ašikagom.

Ašikagaský šógunát (1336 – 1573)

Hrob Takaudžiho Ašikagu.

V roku 1338 Takaudžimu Ašikagovi, tiež potomkovi princov Minamoto ako bol Joritomo, bol pridelený titul sei-i taišógun a bol vytvorený Šógunát Ašikaga, ktorý trval až do roku 1573.

Nobunaga Oda a Tojotomi

Dvaja pozoruhodne silní daimjóvia Sengoku, menovite Nobunaga Oda a Hidejoši Tojotomi, nikdy neboli titulovaní šógun (sei-i taišógun), v striktnom význame tohto slova. Hoci títo dvaja vojenskí dobrodruhovia neboli úspešní v založení novej dynastie šógunov, boli pri kľúčových momentoch v Japonskej histórii. Ich úspech vydláždil cestu pre relatívne pokojnú Tokugawskú éru. Nikdy sa však nestali šógunmi.

Nobunagovi bol titul ponúknutý, ale zomrel skôr ako ho mohol prijať. Hidejoši bol vymenovaný za kampaku, čo bola najvyššia hodnosť navrhnutá cisárskou rodinou. Táto hodnosť bola predtým udelená iba členom klanu Fudžiwara alebo ich potomkom.

Tokugawský šógunát (1603 – 1868)

Iejasu Tokugawa.

Následne, Iejasu Tokugawa prevzal moc a vytvoril vládu v Ede v roku 1600. Titul sei-i taišógun dostal v roku 1603. Tokugawský šógunát zanikol v roku 1868, po rezignácii Jošinobu Tokugawu z hodnosti šógun a podaním abdikácie cisárovi Meidži v roku 1867.

Počas obdobia Edo skutočná moc zostala v rukách Tokugawských šógunov a nie cisára sídliaceho v Kjóte, hoci bol prezentovaný ako vlastník tejto moci. Šógun riadil zahraničnú politiku, armádu a feudálov. Doboví spisovatelia písali o cisárskej dynastii ako o šókoku (mŕtvej dynastii). Úloha cisára bola prinajlepšom ceremoniálna, podobná jeho postaveniu v Japonskej monarchii po Druhej svetovej vojne.

Titul sei-i taišógun bol zrušený počas Meidžiskej reštaurácie v roku 1868, v ktorej skutočná moc bola "obnovená" u cisára a jeho poverencov. Pozri aj Neskorší Tokugawský šógunát. Je však málo známy fakt, že počas Bošinskej vojny, Jošikuni Date, pán provincie Sendai, dostal titul od Jošihisa Kitaširakawu, cisárskeho princa, ktorý sa vyhlásil za cisára Tóbu (Tóbu-tennó; 東武天皇).

Šógunát

Termín bakufu pôvodne znamenal príbytok a domácnosť šóguna, ale časom sa začal používať pre systém vlády feudálnej vojenskej diktatúry vykonávaný šógunom. V tomto význame bol prevzatý aj do iných jazykov popri termínu „šógunát“.

Systém bakufu bol pôvodne vytvorený Minamotom no Joritomom počas Kamakurského šógunátu. Napriek tomu, že teoreticky bol štát a teda cisár vlastníkom celého Japonska, systém mal niektoré feudálne prvky, keď menší územní páni sa zaväzovali väčším. Samuraji boli odmeňovaní za svoju lojálnosť územiami, tých ktorí boli zradení a ďalej odovzdávané a rozdeľované medzi ich synov. Hierarchia, ktorá držala tento systém vlády bola posilnená úzkou väzbou medzi samurajmi a ich podriadenými.

Tieto tri šógunáty sú obvykle stotožňované dvomi spôsobmi – buď podľa rodiny alebo klanu, ktorý bol stotožnený so správou bakufu alebo podľa oblasti, kde bola centralizovaná vláda nad Japonským súostrovím:

• Hódžó šógunát alebo Kamakurská bakufu v období Kamakura
• Ašikagaský Šógunát alebo Muromačská bakufu v období Muromači
• Tokugawský šógunát alebo Edská bakufu v období Edo

Referencie

Ďalšie odkazy

• Columbia University. Japan: History: Early History to the Ashikaga Shoguns [online]. 2000, [cit. 2007-04-17]. Dostupné online. Archivované 2018-12-25 z originálu.
• BRAZELL, Karen. The Changing of the Shogun 1289: An Excerpt from Towazugatari. The Journal of the Association of Teachers of Japanese, November 1972, s. 58-65.
• BROCK, Karen L.. The Shogun's 'Painting Match'. Monumenta Nipponica, Winter 1995, s. 433-484.
• GROSSBERG, Kenneth A.. Bakufu Bugyonin: The Size of the Lower Bureaucracy in Muromachi Japan. The Journal of Asian Studies, August 1976, s. 651-654.
• GROSSBERG, Kenneth A.. From Feudal Chieftain to Secular Monarch. The Development of Shogunal Power in Early Muromachi Japan. Monumenta Nipponica, Spring 1976, s. 29-49.
• MCCUNE, George M.. The Exchange of Envoys between Korea and Japan During the Tokugawa Period. The Far Eastern Quarterly, May 1946, s. 308-325.
• RAVINA, Mark. State-Building and Political Economy in Early-modern Japan. The Journal of Asian Studies, November 1995, s. 997-1022.
• SEIGLE, Cecilia Segawa. The Shogun's Consort: Konoe Hiroko and Tokugawa Ienobu. Harvard Journal of Asiatic Studies, December 1999, s. 485-522.
• HURST, C. Cameron, III. Review of Learning from Shogun: Japanese History and Western Fantasy, by Henry Smith. The Journal of Asian Studies, November 1981, s. 158-159.
• SANSOM, George. A History of Japan, 1134-1615. United States : Stanford University Press, 1961. Dostupné online.
• SINSENGUMI, Bakumatuisin. 仙台藩主 [online]. 2003, [cit. 2007-04-17]. Dostupné online. (Japanese)
• SMITH, Henry (ed.). Learning from Shogun: Japanese History and Western Fantasy. Santa Barbara : University of California Program in Asian Studies, 1980. Dostupné online.
• TOTMAN, Conrad. Political Succession in The Tokugawa Bakufu: Abe Masahiro's Rise to Power, 1843-1845. Harvard Journal of Asiatic Studies, 1966, s. 102-124.
• WAKABAYASHI, Bob Tadashi. In Name Only: Imperial Sovereignty in Early Modern Japan. Journal of Japanese Studies, Winter 1991, s. 25-57.

Pozri aj

• Zoznam šógunov
• Dejiny Japonska
• Feudalizmus

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Šógun