Preskočiť na obsah

Bod horenia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia tlače už nie je podporovaná a môže obsahovať chyby pri vykresľovaní. Prosím aktualizujte záložky vo svojom prehliadači a použite predvolenú funkciu pre tlač v prehliadači.

Bod horenia alebo teplota horenia (pri bode a) aj: bod horenia v otvorenom tégliku podľa Clevelanda) je:

  • a) pri horľavých kvapalinách: najnižšia teplota, pri ktorej horľavá kvapalina (zahrievaná v predpísanom prístroji za stanovených podmienok skúšky) vyvinie tak veľa pár, že zmes týchto pár so vzduchom (tvoriaca sa nad hladinou tejto kvapaliny) po priblížení iniciačného zdroja (typicky plameňa) vzplanie a horí bez prerušenia najmenej 5 sekúnd.[1]
  • b) všeobecne: najnižšia teplota, pri ktorej sa materiál vznieti (zapáli) a neprerušovane horí za určený čas po priložení normového malého plameňa k jeho povrchu za určených podmienok[2][3][4][5]

Horľavé kvapaliny

Termín bod horenia (teplota horenia) v tomto zmysle na Slovensku používa napr. norma ČSN/STN 65 0201 v tejto podobe: "bod (teplota) horenia - najnižšia teplota horľavej kvapaliny, pri ktorej vonkajší zápalný zdroj vyvolá horenie pár nad hladinou kvapaliny po dobu najmenej 5 sekúnd."[6] Iná, odbornejšia norma uvádza túto definíciu: "bod horenia - najnižšia teplota skúšobnej vzorky korigovaná na atmosférický tlak 101,3 kPa, pri ktorej výpary použitím skúšobného plameňa vzplanú a horenie pri určených podmienkach skúšky trvá najmenej 5 sekúnd."[7]

Ak pary síce horia, ale len kratšie ako 5 sekúnd, ide už o odlišný pojem, ktorý nazývame teplota vzplanutia. Teplota horenia je vyššia ako teplota vzplanutia. Rozdiel medzi týmito dvoma teplotami môže byť v závislosti od kvapaliny od niekoľko stupňov Celzia do vyše 30 stupňov Celzia.[1]

Pozri aj

Referencie

  1. a b bod hoření. In: Technický slovník naučný A-Č. Praha. 2001. S. 260
  2. STN EN ISO 13943:2018 - Požiarna bezpečnosť. Slovník (ISO 13943: 2017)
  3. STN EN 60695-9-1:2014 - Skúšanie požiarneho nebezpečenstva. Časť 9-1: Povrchové šírenie plameňa. Všeobecný návod
  4. ISO 13943: 2008 (bod 4.119)
  5. STN EN ISO 4589-3:1999 - Plasty. Stanovenie horľavosti metódou kyslíkového čísla. Časť 3: Skúška pri zvýšenej teplote
  6. ČSN/STN 65 0201 (2003)
  7. STN EN ISO 2592:2003 - Určovanie bodu vzplanutia a horenia. Clevelandova metóda v otvorenom tégliku (ISO 2592: 2000)