Neoterici

Neoterici singulár neoterik (z gréckeho νεωτερικοι) alebo neóterická škola básnikov bol avantgardný smer v literatúre počas antiky. V gréckom prostredí sa rozvíjal počas helenizmu (od roku 323 pred Kr.) predovšetkým v prostredí alexandrijského museia. Rímsky variant tohto smeru sa označuje ako mladorímska škola (poetae novi) a v rímskom prostredí sa presadzuje počas 1. storočia pred Kr.

Neoterická poézia znamenala významný posun od tradičných básnických tém aj foriem, ktoré predstavoval predovšetkým Homér a jeho epika. Vzletné, rozsiahle eposy s mytologickými námetmi nahradili noví básnici menšími útvarmi osobného rozmeru. Na jednej strane sa tým priblížili bežnému životu a bežnému jednotlivcovi, na strane druhej sa ale pokúšali dosiahnuť v kratších básnických útvaroch metrickú a formálnu dokonalosť, a to viedlo nutne k vnútornej zložitosti ich tvorby. Niektoré básne, hoci krátke, tak vyžadovali komentár, aby im bolo možné porozumieť.

Grécki neoterici

Vývoj neoterickej poézie v gréckom prostredí súvisí s podstatnými zmenami v spoločenskom a politickom usporiadaní antického sveta. Vo východnom Stredomorí obdobie helenizmu znamenalo postupný úpadok klasických mestských štátov a s nimi i zánik demokratickej tradície. Prenikanie orientálnych vplyvov do gréckej spoločnosti znamenalo vzostup absolutistických vládcov, ktorí potláčali demokraciu ako opozíciu voči svojej moci. Poézia, ale aj iné literárne druhy, jeden zo slobodných hlasov demokracie, tak bola nutne oklieštená. Stávala sa buď poplatná hegemónom svojej doby alebo sa musela vzdať svojho práva kritizovať režim a sústreďovala sa na bezvýznamné témy, ktoré nemohli mať politický podtón. Namiesto toho sa dôraz v básnictve presúval na formálnu stránku, kde jedine mohol autor vyjadriť svoje majstrovstvo.

Najvýznamnejší neóterici sa sústredili v Alexandrii, v priestoroch museia, kde mnohí z nich súčasne pôsobili v Alexandrijskej knižnici. Popredné miesto medzi nimi zastávajú:

Rímski neoterici

Vznik mladorímskej poézie v Ríme súvisel s podobným posunom štátneho zriadenia od demokracie cez obdobie občianskych bojov a diktatúr k cisárstvu. Rovnako ako helenistickí hegemóni, rímski diktátori, triumvirovia a neskôr cisári neboli ochotní počúvať kritiku namierenú voči svojej osobe. Pokiaľ sa básnici chceli vyhnúť nepriateľstvu mocných a prípadných následkov, museli očistiť svoje verše od všetkého, čo by mohlo mať politický podtón.

Na rozdiel od svojich gréckych predchodcov, rímski poetae novi neboli básnikmi-učencami, ale predovšetkým predstaviteľmi rímskej aristokracie, ktorá sa až do tejto doby zaujímala o literatúru minimálne a dávala prednosť kariére v politike alebo armáde. Odmietnutie negotia (verejnej kariéry) na úkor otia (doslova záhaľka, voľný čas, teda život vyplnený inak ako verejnou činnosťou) vyplývalo z nepokojných pomerov v republike, kde tradične vládnúca aristokracia bola nahrádzaná niekoľkými jednotlivcami a kde sa akákoľvek politická angažovanosť v neistom boji viacerých strán stávala nebezpečnou. Odchod z politickej scény a jej nahradenie básnictvom bol spôsob, ako vyjadriť nesúhlas s pomermi.

Najvýznamnejší predstavitelia mladorímskej školy sú:

Literatúra

Conte, G.B. Dějiny římske literatury. Praha: KLP, 2003.